Smrť v Panamskej džungli - 2. časť

Posledný muž, ktorý videl dve študentky živé

Toto je druhá časť z troch článkov vyšetrujúcich buď barbarský zločin alebo tragickú nehodu.

BOQUETE, Panama – ďalší deň, ďalší príval vody.

Keď veľké dažde prišli každé poobedie, toto mestečko sa potopilo jak loď na šírom mori. Obchodníci so safari oblečením a stánky so suvenírmi zatvárajú zavčasu, keďže tu nie je žiadna klientela, obchodníci balia svoj tovar pred prúdmi vody. Je polovica Júna – vrchol dažďovej sezóny tu v Talamancských horách – a ja už som strávil velice mokrý týždeň v tomto meste, pátraním po indíciách v prípade nevyriešenej smrti Kris Kremers 21 a Lisanne Froon, 22.Dve mladé turistky zmizli za zvláštnych okolností  v Apríli 2014.

Pár kostných fragmentov z obidvoch dievčat bolo nájdených a geneticky sa zhodovali s DNA obetí, ale forenzní experti povedali, že poškodené pozostatky nestačili na určenie príčiny smrti.

Panamský prokurátor oficiálne prehlásil smrť za nehodu, aj keď žiadne podrobné vysvetlenie alebo hypotéza nebola zverejnená. Vyšli na povrch teórie o údajnej vražde, ale úrady zamietli žiadosti o kriminálne vyšetrovanie.

Nedostatok transparentnosti, dôkazov a dôkladnej policajnej práce – spolu s nevysvetliteľným zmiznutím dvojice – vyvolali znepokojivé, stále nezodpovedané otázky. Zomreli obidve ženy súhrou náhodných nehôd počas tury? Alebo boli obeťou brutálnej vraždy?

Keď prívalový lejak poľavil, a obnovili sa telefónne služby v Buquete, zavolal som zdroj, ktorý som sa snažil zohnať celé dni.

Muž je miestny rančer a sprievodca na čiastočný úväzok, ktorý nechcel byť menovaný v tomto príbehu kvôli bezpečnosti. Je aj zároveň jeden z posledných ľudí, ktorý videl ženy živé. Najprv nedvíha telefón, takže skúšam ďalej a dúfam, že budem úspešný, než príde ďalší výpadok. Sprievodca ma už tento týždeň niekoľkokrát napálil, sľúbil, že sa so mnou stretne na rôznych miestach v Buquete, ale nikdy sa neobjavil.

Chápem, prečo má obavy. Víriace fámy v Buquete spriadali scenáre, že zorganizoval únos študentiek – údajne za sexuálnym účelom niekde hlboko v lese. Aj keď bol vypočúvaný na polícii hneď po zmiznutí dievčat, nebolo proti nemu vznesené žiadne obvinenie. Nevyhľadávam jeho priznanie, len trochu svetla do prípadu. Ale jak zisťujem, osvetlenie prípadu v Bouquete ťažko nájdete.

„No puedo hablar ahora“ povie sprievodca, keď konečne zdvihne telefón. „Nemôžem teraz hovoriť. Niekto je tu so mnou a počúva“.

Možno bude v dosahu neskôr, hovorí, a možno nie. Potom zavesí. Svedok tvrdí, že tento istý muž sa stretol s Kris a Lisanne menej než 24 hodín pred tým, než zmizli, v priestoroch jazykovej školy zvanej Španielčina popri rieke, kde boli ženy v Boquete ubytované.

Počas tohto stretnutia im ponúkol kompletný balíček sprievodcu, zahŕňajúci túru so sprievodcom až ku Kontinentálnej Vidlici, prenocovanie na jeho ranči hlboko v džungli na vzdialenejšej strane hôr.

Z neznámeho dôvodu to odmietli.

Za nasledujúceho včasného rána, sa Kris a Lisanne rozhodli vystúpiť ku Kontinentálnej Vidlici na vlastnú päsť. Už nikto viac ich živé nevidel.

Pár zničených pozostatkov a osobných vecí boli nakoniec nájdených pár kilometrov odtiaľ na druhej strane Vidlice a len pár hodín chôdze od sprievodcovho ranča.

.

Keď som sa s ním spojil znovu telefonicky, spomenul som rodiny obetí v Holandsku a že zúfalo čakajú na odpovede.

„Porozprávajte sa generálnym prokurátorom, ak chcete informácie. Alebo so SINAPROCom“ hovorí, a odkazuje na Panamský Národný Úrad pre Civilnú Ochranu. Povedal som mu znovu svoje celé meno, takže si ma môže vyhľadať online a ponúkol som, že mu ukážem svoju novinársku legitimáciu, keď sa stretneme.

„Už som povedal polícii všetko, čo viem“ hovorí, ale pridáva ešte jednu poznámku než zavesí znovu:

„Tie dievčatá mohli byť zachránené, keby ľudia zo SINAPROCu robili svoju prácu poriadne“.

Okamžite po tragédii miestne aj medzinárodné médiá vyobrazili oficiálne pátracie jednotky v Paname ako rýchle a efektívne. Ale keď som sa pýtal okolo v Boquete – v meste, kde som pred tým strávil toľko času – ostatní účastníci pátrania nesúhlasia.

„Pátrali sme po dievčatách tri alebo štyri dni pred tým, než sa SINAPROC vôbec zapojil“, tvrdí John Tornblom, 32-ročný sprievodca s viac než desaťročnou skúsenosťou v oblasti týchto temných lesov.

„Prvých 24 hodín je kľúčových pre pátranie a záchranné operácie“ ale autority váhali, pretože „si mysleli, že dievčatá sú niekde na večierkoch a nieže sa skutočne stratili“, povedal Tornblom, keď sme sa stretli pri obchode v centre mesta.

Špeciálna Holandská jednotka s vycvičenými psami Panamských záchranárov pri hľadaní stratených dievčat v Boquette, Panama, 27. Mája 2014.

V obchode horolezecké a raftové náradie viselo na stenách. Pár mimo-sezónnych turistov sedelo na gauči zabalených v plášťoch, čakali na ďalší džíp, ktorý ich odvezie do hôr.

Hneď ako sa zapojila vláda, hovorí Tornblom, dobrovoľníci ako on museli zostať dolu, zakiaľ čo SINAPROC začal svoje vlastné pátranie.

„My sme tí, kto poznajú oblasť, ale nás odstrihli“, Tornblom opisuje SINAPROC jak ťažkopádny, zaťažený byrokraciou.

„Tá záchranná operácia bola totálna blamáž“.

Keď som navštívil úrad SINAPROCu v Bouquete, bezpečnostný riaditeľ Lecia Espinoza súhlasí, že prvá fáza vyšetrovania bola pomalá, lebo „nikto nevedel, kde hľadať“ stratené ženy.

„Sú tam tucty ciest v tých horách“ hovorí Espinoza, ktorého pracovná pozícia bola ustanovená na začiatku Kremers-Froonskej tragédie. „Najprv sme nemali absolútne potuchy akou cestou sa obidve vydali“.

Espinoza potvrdzuje, že vláda započala s pátraním 6. Apríla – štyri dni potom, čo učitelia z jazykovej školy nahlásili zmiznutie dievčat polícii.

„Najprv sme tie dve stopovali pri sopke Baru v prvé dni“, vysvetľuje Tornblom, keďže sopka Baru priťahuje najviac turistov.

„Nepovedali nikomu kam idú“ hovori, „takže sme nemohli presne lokalizovať správnu cestu“.

Protichodné výpovede svedkov takisto zbrzdili záchranné práce. Prešli mesiace, než vyšetrovatelia zistili, že Kris a Lisanne vyšli na cestu 1. Apríla a nie deň pred tým.

„Keby len nechali odkaz so správou kam idu, keby len napísali jednu vetu, všetko mohlo dopadnúť inak“, hovorí Tornblom.

Po 10 dňovom pátraní so psami a helikoptérami a pozemnými jednotkami bez jediného vodítka, SINAPROC zredukoval jednotky. Holandský tím priviedol svojich psov ku koncu Mája, ale snaha bola zmarená silnými dažďami a tím sa vrátil domov s prázdnymi rukami.

Zdalo sa, že džungľa vyhrala.

Pár mesiacov potom, čo bolo pátranie ukončené, v polovici Júna 2014, žena z kmeňa Ngobe z osady menom Alto Romero, vošla na policajnú stanicu s batohom Lisanne Froonovej.

Žena tvrdila, že našla batoh, zatiaľ čo obrábala svoje ryžové pole, zhruba osem kilometrov od miesta, kde boli dievčatá naposledy videné, na brehu mocnej rieky, ktorú miestni volajú Culebra, teda Serpentína.

Batoh bol zakliesnený medzi naplaveným odpadom na brehu, povedala žena a bola si istá, že deň pred tým tam nebol.

To viedlo k novému pátraniu po pobreží Culebry – všetko pod vedením strateného sprievodcu, ktorého som naháňal počas dažďových dní v Boquete.

Koncom Augusta bolo nájdených celkovo 33 kostných fragmentov, ktoré po testoch DNA určili, že patria strateným obetiam. 28 z nájdených kostí, boli malé kostičky z Lisanninej ľavej nohy, stále v topánke a ponožke a údajne nájdené za stromom pri rieke.

Bohužiaľ informácia, kde boli nájdené kosti nič neobjasňuje.

V tomto štádiu pátrania boli ignorované správne policajné procedúry. Žiaden pátrací rozbor nebol urobený, neboli odobraté vzorky pôdy k porovnaniu s dôkazmi nájdenými pri nekropsii.

A šlendriánska policajná práca sa neobmedzila len na to, bolo odhalených asi 30 otlačkov prstov na obsahu Lisanninho batohu.

Avšak panamský vyšetrovatelia nevzali žiadne otlačky, takže nemohlo byť vyhotovené žiadne porovnanie.

Napriek forenznému faux pas, Holandskí experti vydali stanovisko, že Kris a Lisanne sa pravdepodobne stali obeťami nehody na túre.

„Nemôžte vylúčiť úplne zločin, ale zostávam pri názore, že to bola nehoda“ Dr. Frank Van de Goot, vedúci holandského tímu, povedal pre Daily Beast reportérke Nadette De Visser v Amsterdame.

Van de Goot považuje skalnatý geografický terén v regióne za najpravdepodobnejšieho vinníka:

„Môžete kričať a volať koľko chcete, džungľa všetko pohltí. Je tam nepretržitý vietor, psy Vás nedokážu zacítiť a nemáte žiadne telefónne spojenie“, povedal Van de Goot, ktorý viedol druhý tím výskumníkov v Paname, kedy vystúpali cez Pianistu v Januári 2015.  Napriek odvážnej snahe, oddiel nebol schopný dosiahnuť brehy Culebry, kde boli nájdené pozostatky, kvôli silným dažďom. Forénzny antropológ aj tvrdí, že keďže neprišla požiadavka na výkupné, tak to nahráva scenáru s nehodou.

„Pokiaľ boli aj unesené, nepočuli sme o ničom, čo by to mohlo potvrdiť“, hovorí Van de Goot. „Normálne by nás niekto skontaktoval kvôli peniazom. Nemôžem kompletne vylúčiť zločin, ale nemám to čím podložiť. Spolu s nehodou pár možností je, ale nemám dôkazy“.

V Boquette sa Van de Gootova teória o nehode potýka so značným skepticizmom, v časti o nedostatku údajov, ako napríklad kde GPS koordinátori predpokladajú, kde mohlo dôjsť k pádu.

„Keď to bola naozaj nehoda, prečo nenašli viac pozostatkov?“ pýta sa sprievodca Tornblom. „ Kde sú všetky veľké kosti? Kde sú lebky? Tam hore nie sú žiadne zvieratá, ktoré by žrali lebky.“

Ten istý rančer a turistický sprievodca, ktorý lákal dievčatá na túru ku Kontinentálnej Vidlici mal byť podrobne vyšetrený, navrhuje Tornblom, ktorý bol tiež najatý ako súkromný detektív vyšetrujúci prípad Kremers-Froon v 2014.

„Mal byť aspoň vypočutý hneď. Keby sa to stalo v USA alebo v Európe, vyšetrovanie by nabralo úplne inú úroveň.“

Tornblom je jeden z mála turistických operátorov, ktorý hovoria na záznam počas rozhovoru a ktorý hovorí, že sa obávajú, že rančer môže doslova vykĺznuť z obvinenia z vraždy.

Aj Panamská tlač vyjadrila tieto obavy.

„Pokiaľ v tom je zločin“ tvrdí Adelita Coriat, reportérka denníku La Estrella pre Daily Beast v telefonickom rozhovore „bol by hlavný podozrivý“.

„Má aj syna, ktorý tam blízko býva (pri Alto Romero). Pokiaľ tomu dobre rozumiem, obidvaja boli videní v oblasti, kde obidve zmizli, ale nemyslím si, že sa polícia na to bližšie zamerala“.

Pokiaľ chceme vyriešiť otázku nehody vs. zločin, je čas zapátrať hlbšie. Cue Carl Weil je špičkový expert v oblasti exotickej medicíny s desiatkami rokov skúseností výskumu a ochrany, presadzovania zákonov a forenzných skúseností. Dnes 70 ročný Weil slúži ako riaditeľ Colorádskeho lekárskeho výskumného ústavu pre exotické choroby a vo voľnom čase dáva obranné a záchranné lekcie pre Air Force a vojenských pilotov.

Po zhodnotení dát z uniknuvších súborov, ktoré sme dostali (vrátane fotiek z mobilov a fotiek vyfotených fotoaparátom nájdeným v batohu) – Weil došiel k záveru, že „počiatočná udalosť“, ktorá zabránila dievčatám vrátiť sa naspäť do Boquetu skoro určite nebola kriminálna.

„Nevidím žiaden dôkaz zločinu“ hovorí Weil. „Stále pokračujú vo fotení a používajú telefóny. Skôr to vyzerá ako nejaká nehoda, aspoň zo začiatku“.

Nikto tretí, zaznamenáva Weil, by nenechal obete manipulovať s jejich telefónmi a fotoaparátom po únose.

Záznam z Krisinho iPhonu, ktorý sa tiež našiel v batohu, ukazuje, že prvé volanie na 112 – záchranná služba, bolo o 21.39, 1. Apríla. A ďalšie pokusy volať záchranku prišli v niekoľkých nasledujúcich dňoch.

Posledný pokus bol 3. Apríla, ale aspoň jedno z dievčat pokračovalo v zapínaní Krisinho telefónu v tom istom čase každý deň, možno kontrolovala signál, až do 6. Apríla.

Daily Beast obdržal viac než 100 fotiek fotených Lisanniným fotoaparátom, okolo 90 z nich boli urobené vonku v hlbokej džungli a v noci. Pokiaľ je čas uvedený na fotkách správny, znamenalo by to, že boli fotené 8. Apríla.

To znamená, že keď pátracie jednotky SINAPROC začali s pátraním, jedna alebo aj obidve ženy boli stále nažive – oslabené bez jedla alebo strechy v nehostinnej krajine, ale stále živé.

„Museli piť vodu z rieky, ktorá mohla byť kontaminovaná úplavicou. Po jednom dni sa úplavica mohla dostaviť, spôsobila dehydratáciu, slabosť a stratu mentálnej a fyzickej vnímavosti“. Nočné teploty v tropických zahmlených lesoch môžu byť 10 najviac 15 stupňov, čo znamená, že im hrozila hypotermia, hlavne keď nemali žiadne kabáty alebo pončá.

Po týždni neustáleho hladu a vystavovaniu sa vonkajším vplyvom by už boli „fyzicky aj mentálne oslabené“ hovorí Weil a strácali by „úsudok, rýchlosť, schopnosti a bystrosť“.

Podľa údajov z iPhonu, posledný pokus o zapnutie prebehol 11. Apríla – 3 dni po tom, čo boli urobené fotky a 5 dní po tom, čo začalo pátranie.

Oddiel Dr. Van de Goota prehlásil, že si nemôžu byť istý, či niekto ďalší nezapínal telefón v ten deň.

Neskôr v jednom momente, ten istý sprievodca, čo im ponúkal výlet na Pianistu a k Vidlici, sa zapojil do hľadania dievčat.

„Bol posledný, kto ich videl živé – a bol jeden z tých, čo našiel ich kosti“ hovorí jeho kolega sprievodca Tornblom. „Niečo s tým nie je v poriadku“.

Keď som konečne po pár dňoch dostal toho sprievodcu k telefónu znovu, vehementne bránil svoju nevinu. „Stretol som tie Holanďanky v meste, ale nikdy potom som ich už nevidel“ čo znelo ako úprimná ľútosť.

„Strávil som mnoho dní hľadaním so SINAPROCom tých úbohých dievčat. Dokonca som sa stretol s ich rodinami, keď prišli do Boquetu. Urobil som všetko, čo som mohol!“ zakončil krikom telefonát.

A môže hovoriť pravdu. Napriek temným báchorkám v Boquete, naše pátranie nenašlo žiaden dôkaz, ktorý by ho spájal so zločinom voči Kris a Lisanne.

Keď som sa znovu pýtal forenzného experta Weila o možnosti nehody, povedal, že ľudia uväznení v džungli bez základných nástrojov k prežitiu sa často dožívajú týždeň až desať dní, ale „zriedka dokážu prežiť dva týždne“.

Výstup na Kontinentálnu Vidlicu a naspäť do Boquetu zaberie štyri až päť hodín, a holandský tím vyhodnotil, že Kris a Lisanne „ nemohli stratiť stopu“ na tej ceste.

„Nechápem to“ odmlčal sa Weil, zatiaľ čo študuje mapu.

„Boli tak blízko, tak prečo nešli rovno naspäť do mesta“ povedal.

Pokračovanie v budúcom článku – Riešenie.