Penny - Prázdnota, Boh, Stará Mama

Takmer pred tromi rokmi mi diagnostikovali poruchu autoimúnneho systému s názvom idiopatická anafylaxia.

Je to honosnejší názov pre situácie, kedy upadám do anafylaktického šoku bez toho, aby som bola vôbec na niečo alergická. Je to nejaká chyba v mojom imunitnom systéme.

Vďaka týmto podmienkam som bola vážne chorá už mnohokrát. Počas troch epizód anafylaktického šoku v 2014, som cítila, že môj duch opúšťa moje telo a mala som tri po sebe idúce zážitky blízke smrti, každý bol pokračovaním toho predchádzajúceho. Ďakujem, že ste mi dovolili zdieľať tento zážitok s Vami. Môj príbeh začína tým, že ležím v kóme, s podporou dýchania na JISke.

Cítila som sa zvláštne ľahká o ocitám sa na zadnom sedadle auta. Moja dlhoročná kamarátka šoféruje. Všimla som si, že vonku leje, ona je ledabolo oblečená a je zohnutá pod plátennou strieškou na čerpacej stanici. Pozerá do svojho telefónu a ja jej nakúkam cez rameno, aby som videla, komu píše. Vidím jak píše: „ Počkaj ešte, už idem“ a dá to na Facebook. Potom som vtiahnutá do temnoty.

Moja myseľ sa začína prebúdzať, tlačí ma smerom hore z niečoho, čo sa zdá ako hlboký spánok, do plného vedomia. Keď otvorím oči, vidím úplnú černotu a začínam vnímať, že predo mnou, za mnou, nado mnou aj podo mnou  je hlboká nekonečná prázdnota, v ktorej nie som schopná sa orientovať. Niečo okolo do mňa naráža a aj proti mne, ale keď pohnem rukami, nie je tam nič fyzické, čo sa ma dotýka. Odkiaľ ten hrozný tlak pochádza? Premýšľam. Ťaživé prostredie ma žmýka ako mokrú handru, čo mi spôsobuje enormnú námahu pri každom nadýchnutí. Každý sval nasáva vzduch do mojich pľúc a potom ho vytláča von. Cítim veľmi negatívnu, ťažkú spirituálnu energiu všade okolo mňa.

Som tu sama, akoby nikto iný neexistoval a premýšľam, či som v tomto duševne ťaživom prostredí bola vždy. Možno sa mi to všetko len snívalo, môj život a rodina...svet? Mohlo to byť miesto a čas, ktoré som si vytvorila v mysli, aby som si uľavila od tejto temnoty? Bola to hrozná úvaha. Vyčerpaná, cítim zásah hlbokého spánku a prosím ju, aby ma pohltila do svojho vnútra a udržala tam, aby som už nikdy nepoznala toto hrozné miesto. Vypočuje moje prosby a utíši moju vedomú myseľ do černoty, milosrdne ma ponecháva kompletne nevedomú.

Úľava od prázdnoty sa zdá krátka, keďže sa znovu zobudím do tohto vyprahnutého miesta, zúfam si aspoň o trochu svetla, čokoľvek, čo mi pomôže zistiť, kde to som. Nie je to peklo, to som istá, ale tento poznatok nezmierňuje moje zúfalstvo. Jak dlho už prebývam v tejto priepasti? Každý moment tu je sekunda a zároveň večnosť, všetko súčasne. Pokiaľ bol život, ktorý si pamätám skutočný, a budem niekedy schopná sa vrátiť, budem žiť inak. Budem prežívať dni v radosti a s vášňou, nenechám ich len tak prešmyknúť sa akoby každý jeden z nich nebol dar.

Za každým, keď precitnem z krátkeho spánku, mám tie isté otázky. Kde som, a prečo som tu? Kde sú všetci? Som zmätená, hľadám v mysli zmysel môjho stavu. Možno by som sa mala pohnúť...ale ako, a kam? S námahou sa snažím urobiť pohyb vpred, každé zakolísanie je obrovská námaha akoby som chcela prejsť cez hrubý betón. Vyzerá to, akoby ma neviditeľné sily udržiavali na tomto mieste. Je to tak obtiažne a namáhavé, až sa nado mnou zľutuje a hlboký spánok ma zavedie do jej náručia a ja si odpočiniem.

Konečne potom, čo sa to zdá ako večnosť, niečo sa zmení. Pohla som sa cez prázdnotu a ocitla sa na jednej strane niečoho ako bariéry. S pocitom vznášania sa, priblížila som sa k prelomu a nakúkala cez neho. Tam, v nemocničnej posteli, leží moje fyzické telo. Jak môžem byť tu a tam zároveň? Stena sa mi nepodvolila, ale jak som k nej prišla, scéna na druhej strane bola jasnejšia. Moje telo je pripojené na drôty a hadičky.

Ach, musím byť chorá! Uvedomenie si toho mi dalo nádej. Nebola to len fantázia, nesnívalo sa mi to! Prižmúrila som oči, vidím svoju dcéru jak stojí pri mojej posteli. Napravo ventilátor pumpuje vzduch do mojich pľúc a tlčie za ňou.  Čo je so mnou, prečo som na JISke?

Moje dospelé dieťa stojí pri nej pred život-udržujúcim prístrojom a mňa naplní hlboká túžba. Potrebujem sa jej dotknúť, vziať ju do náručia a toto všetko zničiť. Cítim a počujem jej myšlienky a viem, aj napriek tomu, že sa snaží byť silná, jak je zmeravená strachom a bojí sa. Inštinktívne k nej natiahnem ruky, ale sú zastavené neoblomnou stenou. Búcham na ňu päsťami, ale odoláva a odmieta sa zlomiť. O čo ide? Prečo som zaseknutá v tomto mieste, mimo svoje fyzické telo a prečo sa doň nemôžem dostať? Potom mi to došlo. Viem čo mám robiť. V mysli mi víri myšlienka prvýkrát s nádejou. Musím sa snažiť zobudiť svoje telo! Bolo to tak ľahké, prečo ma to nenapadlo skôr?

Zamerala som všetku energiu na mňa v posteli, snažila som sa ju zobudiť, prinútiť jej oči otvoriť sa...nič, leží tam nehnute, ignorujúc moju snahu. No tak, prečo to nefunguje? Možno musím začať s niečím menším, pohnúť prstom. Zamerala som energiu na jej ruku....Tak poďme Penny, len malý pohyb, dokážeš to! Sakra! Stále nič. Prečo je to tak ťažké? Skúšam znovu a znovu bez výsledku, každý zúfalý pokus vyjde na vnivoč proti tvrdohlavej stene.

Odrazu je môj duch vtiahnutý naspäť obrovskou silou, akoby ma všetky vetry Zeme ťahali preč z nemocnice, preč od môjho pozemského tela, ktoré leží ako kameň, len pár centimetrov od mojej dcéry. Vzpieranie sa a bojovanie, sa ukáže zbytočné, môj zápas s neviditeľným vákuom je márna snaha. Som vtiahnutá naspäť...naspäť...naspäť do bezcitnej, bezemočnej prázdnoty.

Čas plynul. Jak dlho som tu? Deň? Týždeň? Prázdnota nemá zľutovanie a stále ma drží vo svojom objatí. Silno zavriem oči, otvorím ich a ocitnem sa znovu pri membráne medzi prázdnotou a nemocničnou izbou. Úľava, že som znovu blízko fyzického sveta je hlboká. Tentokrát je to však iné. Stena pulzuje akoby dýchala. Priblížim sa, prejdem cez vzduchovú stenu a vznášam sa nad svojim fyzickým telom. Je nehybná, pripojená k monitorom a ventilátoru, jej telo  nevykazuje viac známok života než pokrývka, ktorá ju zakrýva.

Po pár momentoch scéna v nemocnici sa zahmlí a ja som násilne vsiaknutá naspäť do temnoty. Prázdnota sa zdá ťažšia, tlak na hruď znemožňuje dostať nejaký vzduch do mojich pľúc. Pamätám si, že nepotrebujem dýchať, ventilátor to robí za mňa. Ale aj tak ma niečo núti nadychovať a vydychovať, aby sa znovu spojil duch s mojim ja, ktoré leží v nemocnici. Námaha je únavná, akoby ste chceli plávať s panelovými kvádrami na končatinách. Snažím sa tlačiť dopredu, zápasím, aby som našla membránu. Prečo sa nemôžem vrátiť do života, ktorý si pamätám? Dívanie sa na svoje fyzické telo z mojej bezmocnej stanice v hornom rohu izby mi nestačí. Buď sa chcem zobudiť alebo zostať v hlbokom spánku a nikdy nepoznať prázdnotu znovu. Jak dlho musí tento cyklus pokračovať?

Pri lamentovaní nad situáciou a žadonení o druhú šancu na život na mňa doľahne, že prázdnota je miestom môjho vlastného výtvoru. Reprezentácia mojej apatie, symbol steny, ktorú som celý život budovala. Jej tehly boli tým, čo ma oddeľovalo mimo od ľudí, držalo v sebe city. Moja vlastná vykonštruovaná bariéra, vybudovaná tehlou po tehle s každou bolesťou, ktorou som trpela. Moja snaha ochrániť samu seba ma prinútila byť menej a menej skutočná, menej dostupná, menej radostná, tak nepreniknuteľná ako kóma, v ktorej som ležala. Moje fyzické ja na JISke nemalo ani tušenia jak blízko bolo ku strate toho všetkého.

Keď som si konečne uvedomila, že prázdnota bola väzenie mnou vyprojektované, roztvorila sa s búrlivým hrmotom!. Rozžiarilo sa predo mnou jasné svetlo. Temnota tam stále bola, ale teraz za mnou a podo mnou, vytlačená dolu tým briliantovým svetlom. Bola som pritiahnutá akoby obrovským magnetom do náručia veľkolepého ducha. Konečne som zachránená z toho hrozného miesta? Ach, nech je to tak!.

Duch, odvážny a ožiarený svetlom, ma tuho pritískal k svojej hrudi. Cítila som jej energiu víriť okolo mňa, jak veľký lievikovitý mrak, držiac ma bez námahy v jeho strede. Držiac ma bližšie k ramenu, vymrštila druhé rameno, jej päsť sa vymrštila poza mňa smerom k temnote a zasadila úder tomu bezcitnému miestu. Prázdnota explodovala a jej fragmenty poletovali okolo nás, snažiac sa vstúpiť do jej energetického víru, ale neschopné tam vniknúť. Jej svetlo sa rozžiarilo jasnejšie, keď sa s ňou črepy zrazili, žiarivá páľava ich odrazila a poslala na miesto, o ktorom som rada, že nič neviem. Odporný tlak, ktorý som cítila zo mňa stekal ako rosa zo stebla trávy, s každou spadnutou kvapkou som bola ľahšia, zatiaľ čo som bola pohltená veľkolepým ochranárskym duchom.

Pozrela som hore a uvidela moju hrdinku, jej črty, jemné a ženské, jej oči žiarivo zelené, odrážajúce môj pohľad, ktoré ma dokonale poznali. Naše duše sa spojili ako dve rieky stretávajúce sa pri sútoku a vlievajúce sa do oceánu.

Bola mi známa, ale keď som sa snažila spomenúť si, odkiaľ ju poznám, vytratilo sa to ako sen, ktorý sa ukrýva v záhybe Vášho mozgu, hravo odolávajúc tomu objavu. Pritlačila som intenzívnejšie, pohltená hlbokou potrebou rozpamätať sa, prečo mi je tento duch známy. Moje oči pozreli hore na jej vlasy...jej žiarivo červené vlasy, aké som nikdy pred tým nevidela. Nazvať ich červené je úboho neobratné slovo, akoby ste chceli nazvať slnko len mihavé svetielko.

Jej vlasy boli ako oheň na jej hlave. Bola to energia, ktorá ju definovala, mocná a odvážna a....v tom okamžiku som si spomenula. Babička z matkinej strany! Slzy mi vhŕkli do očí a srdce mi búšilo v hrudi. Bola to úžasná žena počas života a bolo jasné, že rovnaký duch ju sprevádzal aj miestom, kde ma našla. Od smiechu a plaču, moje slzy tiekli prúdom, očisťujúc ma od žiaľu z jej straty, o ktorom som si nebola vedomá, že stále v sebe nosím. Nezomrela! Nie, je živšia tu, než bola vo svojom tele. To uvedomenie mi vyrazilo dych.

Jej pohľad, jemný a sladký, ma dokonale upokojil a ja som sa v jej náručí roztopila. Prvýkrát po dlhom čase som sa cítila bezpečne. Ah, bezpečne. Kedy som sa vôbec naposledy cítila nedotknuteľná žiaľom? Aký balzam na dušu. Jak som spočívala v jej náručí, nechala som svoju rezonanciu spojiť sa s tou jej, naše energie sa preplietli a roztočili nás, ale naše duše stále zostávali sami sebou. Jak je možné cítiť takú jednotu a pritom stále pociťovať unikátnosť všetkého, čo ma predstavuje? Jej energia nepohlcovala a ani neoslabovala tú moju. V skutočnosti ako tie sily tancovali okolo nás, pocítila som svoju energiu, svoju celistvosť, vyrastajúcu do niečoho tak mocného a hlbokého, že sa to vymyká akejkoľvek pozemskej definícii.

Konečne sa mi prihovorila, ale nie tak ako hovoríme tu, v pozemskej sfére. Nie je tam žiaden zvuk, ale stále je to počuteľné, sú tam slová, ale nevychádzajú z Vašich pier k mojim ušiam... hovorila ich skrze svojho ducha rovno do môjho „Ukľudni sa. Moja Drahá“. Môj duch poslúchol jej inštrukcie.

Energia jej slov je spracovaná, každá slabika má svoj daný účel. Cítila som sa kľudná a splynutá. Slová „moja drahá“ sa rozlomili do najmenších komponentov, avšak nerozbili sa a nezničili. Zostal v nich celý význam, v každom ich kúsku, vliali sa do mňa ako krv do žíl. Cítila som tie slová fyzicky, emočne aj duchovne. V tom momente ju poznám a cítim, že jej slová má milujú a ja som jej naozaj drahá. Vlialo sa to do mňa a urobilo to zo mňa niečo viac. Konečne vidím, kto v skutočnosti som a je nad slnko jasnejšie, že som oveľa viac, než som kedy verila, že by som mohla byť.

Chápala som do hĺbky, čo bola pre mňa novinka. V každom póre cítim a viem, čo znamená byť niekomu drahá. Toto pochopenie v tak komplexnom merítku ma ohromilo a ja som vzlykala v jej náručí. Plakala som kvôli bolesti, smútku a radosti. Plakala som kvôli trápeniu, ktoré som v živote poznala a kvôli všetkému trápeniu, ktoré som videla a cítila a nebola schopná zmeniť. Plakala som kvôli stene, ktorú som vybudovala, izolovanosti, ktorú som dobrovoľne na seba uvalila, keď som bola v svojom tele. Plakala som pre tých v pozemskej úrovni, ktorí nemajú nádej a veria, že neexistuje nič iné, len tu a teraz. Moje srdce prepukalo v zúfalstvo. Čo ak majú pravdu a prázdnota je moja večná existencia? Že navždy ležím v stave ....ničoty? Nariekala som, roztrasená nad myšlienkou, že budem pohltená hlbokým spánkom, ktorý som považovala za úľavu. „Čšššš, moja drahá, všetko je v poriadku“. Jej slová ma vytrhli naspäť zo strašných spomienok na opustené miesto, ktoré až doteraz bolo mojim väzením.

Prišla mi na myseľ otázka, zakiaľ som odpočívala v jej náručí a pohla som sa, že sa spýtam, ale akonáhle sa myšlienka sformovala, objavila sa odpoveď z jej vedomia do môjho. „Nie si mŕtva, smrť neexistuje, len telo už zostane zbytočné a je odhodené. Buď si živá v tele....v pozemskom svete alebo super-živá tu....alebo kombinácia oboch, tak ako teraz, časť Teba je tam v nemocnici a časť na strane duchovného sveta. Tvoje telo leží skoro mŕtve v nemocnici a Tvoj duch ho opustil, ale nie úplne. Nejaká šnúra Ťa s ním spája. Keď by to tak nebolo, bola by si tu úplne“.

Vynorila sa mi v mysli ďalšia otázka a tak jak pred tým, bola zodpovedaná bez slov. „Tvoje vedomie existuje mimo Tvojho tela. Nie je obsiahnuté alebo usadené v mozgu. Je večné a nemôže byť ničím zadržané. Existuje bez ohľadu na Tvoje telo. Môžeš doň vstúpiť skrze mozog, ale tam sa nezdržuje jak nejaký diel. Vedomie pretrváva bez ohľadu na telo. Už si o tom počula moja drahá, že energia nie je stvorená alebo zničiteľná, jednoducho len mení formu. Je to pravda v pozemskom svete a je to pravda aj tu. Je to zákon“.

Moje vedomie je večné? Nezávisí od toho, či je telo mŕtve alebo živé? Nikdy som si takú vec nepredstavovala. Myslela som, že keď zomriem, stále budem mať nejakú fyzickú štruktúru, ktorá ma bude definovať. Je ťažké to pochopiť, že moje telo nie je JA. Informácie do mňa prúdili, vlnili sa do plna a ja som si uvedomila, že toto....ten spôsob ako tu existujem.....je reálnejší, pravdivejší, viac sa mi podobá než osoba udržiavaná na žive v nemocnici, na druhej strane.

Konečne chápem, kto mám byť, uvažujem o komplexnosti a jednoduchosti toho celého tak hlboko, že si neuvedomujem, že babička je preč, zanechávajúc ma vznášať sa samotnú v žiarivom bielom svetle.

Mocná energia ma vytrhla z mojich myšlienok a môj vnútorný dialóg prestal. Bolo pre mňa prekvapivo cudzie utíšiť môj mentálny hlas a opustiť svoje hĺbavé myšlienky. Môj mozog prestal uvažovať a zastavil svoju neprestajnú prácu. V tom momente som vedela, s kým som. Dve slová sa sformovali v mojej mysli.

JA SOM.

Bola som s Božím Duchom a poznala som Ho. Poznala som Ho v zmysle fyzickom, spirituálnom aj mentálnom. Nemal žiadnu formu, nebola tam žiadna telesná schránka, ktorá by ho formovala. Čo vlastne obsahuje večnosť?

Biele svetlo jeho prenikajúcej energie bolo nezastaviteľné. Nedalo sa utlmiť. Dotýkalo sa ma a šlo stále hlbšie pod povrch môjho fyzična, s ktorého zostal len vnem. Jeho ohromná biela prítomnosť nasiakla do každej mojej časti, ponárala sa hlboko do môjho jadra a vyrážala dych, ktorý som vôbec nepotrebovala, pretože som bola naplnená Jeho svetlom. Obnažila som sa tejto energii, nechala ju zaplniť každé prázdne miesto vo mne. Zabralo to všetky miesta bez toho, aby ma akokoľvek oslabilo, biela energia Boha nič od nás neberie, len dáva....zapĺňa nás, aby nás pohltila.

Jeho žiarivé svetlo sa pohybovalo s mocnou intenzitou smerom ku mne, obklopovalo a vlievalo sa do každej bunky, zapĺňalo moje telo intenzívnym teplom a vibráciou, ktorá neuveriteľne lahodila mojim ušiam, mojej pokožke a môjmu duchu. Bola som nedotknutá, udržala som všetko, čo mi prospievalo, zakiaľ to, čo nebolo prospešné sa zdalo, že nikdy neexistovalo. Nebola som schopná vybaviť si bolesť, ublíženie a hanbu, ktoré raz boli mojimi vernými spoločníkmi a nemala som žiadnu túžbu pripomínať si ich.

Videla som pred sebou svoj život akoby som pozerala film. Videla som ľudí, ktorých som milovala a ľudí, ktorých moja láska ovplyvnila bez toho, aby som to vedela. Reťazová reakcia dobra, ktoré som vykonala v živote sa odohrávala na plátne a naplnila ma radosťou. Vidieť všetky skutky druhých kvôli mojej láske ma rozvzlykalo šťastím. Nemala som ani tušenia, že tak malé veci vyústili v tak hlboké dojmy a manifestácie lásky. Boh mi dovolil pozerať tie scény stále dokola.

Moja pozornosť sa znovu obrátila do bieleho svetla. Prenikalo do mojich najmenších buniek, obaľovalo ich a zapĺňalo ma. Odpočívala som s hlavou zaklonenou, aby som necítila žiadnu váhu a v tom okamihu sa biele svetlo presunulo do môjho krku s takým teplom, že ma to prinútilo skrútiť sa do seba, aby som to nasala ešte viac.

Z krku sa to presunulo do čeľuste a mojich úst, osvietilo jazyk s tými najnádhernejšími melódiami. Chcela som nechať oči zavreté, aby som tam svetlo udržala, ale to bola hlúpa myšlienka. Moje očné viečka nemohli zadržať moc Stvoriteľa. Presvietilo rovno cez nich von, odrazilo sa od svetla, čo ma obklopovalo a vrátilo sa naspäť dovnútra.  

Biela energia mi ohrievala tvár a prúdila do mojej hlavy, bzučala okolo môjho mozgu, osvietila ho s pocitom mravčenia, vytvorila pocit vznášania sa a beztiaže. Potom svetlo vstúpilo do každého zákutia môjho mozgu, prehnalo sa ním ako rozbúrená rieka, roziskrilo život v pred tým nepoužívaných častiach môjho intelektu a vytvorilo vo mne poznanie, ktoré osvetlilo všetky veci.

Situácie, ktoré ma sužovali počas života sa mi pripomenuli. Hrôzy a smútok, ktoré ma držali v zajatí ako väzňa bolesti za hriechy boli prekonané. Každá pravda sa stala mierumilovnou a jasnou v mojej mysli. Neboli vypovedané žiadne slová, žiadne vysvetlenie, aby bola zničená bolesť a sklamanie, len hlboké vnútorné porozumenie, že skutočná povaha tých veci, nie je to, v čo som verila.

Toľké roky som sa snažila napasovať tieto súdy do nejakého rámca, aby som ich pochopila. Nevedela som, že pravda neprichádza skrze mojej viery alebo myšlienok, ale cez mocnú energiu Boha, ktorý ma naplnil na tejto strane, strane duchovného sveta. Ťažoba všetkých bolestí ma opustila, nahradená Jeho mierom jak jemné objatie otca dieťaťa, ktorý ho uisťuje, že všetko je v poriadku.

Úplne som sa oddala Bohu. Mal v rukách celú moju existenciu. Jeho svetlo zo mňa prúdilo, vyžarovalo z kostí, rinulo sa z každého vlasu, dokonca aj moje mihalnice žiarili a trblietali sa Jeho svetlom a láskou.

Boh ma stiahol naspäť k Jeho jadru, kde som navždy patrila. Približovala som sa bližšie a bližšie k jeho centru. Potom zrazu už to viac nebolo zvonku ale zvnútra. Jasný svetelný zdroj obýval najhlbšie časti môjho bytia. Boží Duch žil vo mne, obsadil moje srdce, môjho ducha, moju dušu. Po prvýkrát som chápala, že Boh bol obrovský a osobný a na moje pozvanie v dávnych časoch, sa usadil v mojom duchovi. Cítila som, že by som mohla prasknúť radosťou a vybuchnúť v svetlo a lúče z toho tresku by dosiahli tie najvzdialenejšie končiny v univerze. Ponorila som sa do svetla a už som sa nikdy nechcela vrátiť do pozemskej reality.

Potom ma zrazu niečo zastavilo. Vedela som, že nemôžem pokračovať touto cestou...ešte nie. Stále som zostávala, aby som sa dostala k iskre mojej existencie, ale tak to byť nemalo. Svetlo zoslablo a vzdialilo sa a ja som bola rozmrzelá a s plačom volala na Boha „Prosím. Dovoľ mi aspoň spomienku na to. Cítim, že stratím všetku nádej, keď nebudem mať aspoň to“.

Prebrala som sa v nemocničnej posteli .... spomienky na čas na druhej strane zostali hlboko vo mne.

Prešla som zásadnou zmenou od môjho NDE a teraz vidím život novými očami. Najdôležitejšia lekcia, čo som sa naučila, správu, ktorú musím zdieľať so  svetom je, že sme všetci spojení. Život, aspoň v západnej kultúre nás učí byť nezávislí. Od momentu, keď sa prvýkrát nadýchneme, sme vhodení do spoločnosti separatizmu. Budujeme ploty a steny, doslovne aj prenesene, aby sme udržali ostatných mimo. Jak dospejeme, oddelenosť sa stane bojovým poľom, ktoré nás ďalej rozdeľuje....dokonca aj od Boha, ktorý nás stvoril.

Táto nezávislosť je zmätočná a odporuje tomu, po čom by náš duch mal túžiť. Zapletá nás to do celoživotného zápasu ako jediná esencia, ktorá je zdrojom nášho konfliktu. Pokiaľ my, ako deti Boha, chceme urobiť naozaj nejaký rozdiel, musíme najprv pochopiť, že sme jeden s druhým prepojení cez nášho Stvoriteľa. Ja som spojená s duchom zločinca, žobráka, nemohúceho. Cez rozpoznanie tejto pravdy si uvedomujem, že som tiež mohla ísť cestou zlodeja, chudobného alebo postihnutého.

Vrátila som sa z NDE s pravdivejším chápaním schopností a sily, ktorými nás Boh obdaroval. Nepotrebujeme sedieť nečinne a pozerať hore na oblohu, čakať, že Boh napraví problémy tu na Zemi. Je rovno tu v nás. Vyzbrojil nás Jeho láskou, takže môžeme pracovať spolu a starať sa jeden o druhého.

Tento poznatok ma naplnil mierom. Trápenie už viac nedáva zmysel, pretože viem, že všetky veci smerujú k dobrému, keď si zvolíme lásku Boha. Trvá mi dlhšie než sa nahnevám a niečo ma tak ľahko nezraní. Prečo by som mala byť naštvaná alebo zranená? Keď mi niekto ublíži, cítim súcit, porozumenie, že som raz žila život pohltený sebou a tak som ubližovala druhým. Som nad vecou a úsmev je konečne úprimný, nie ako maska, ktorú obliekam. Snažím sa si zapamätať Božiu lásku, keď hovorím, tak volím slová, aby nepriniesli nikomu bolesť.

Ďakujem Bohu za čas v prázdnote a vo svetle. Cítim sa „skutočná“ . Bežím v ústrety láske a odmietam strach. Múry sú zbúrané a ja stojím nad troskami ....pripravená naplniť Boží veľkolepý zámer v svojom živote.