Camryn 30/12/2011
Zobudila som sa vo štvrtok na obed extrémne unavená napriek tomu, že som spala 14 hodín. Snažila som sa vstať a niečo urobiť, ale bola som tak vyčerpaná, že som nebola schopná byť hore. Pamätám si, jak som sa vracala do postele okolo 2 poobede a nastavila si budík na tretiu, že si ešte hodinku pospím a potom sa budem cítiť lepšie. Hrozne som krvácala a neuvedomila som si, že to bola menopauza a že je normálne pre ženu krvácať týždeň až desať dní, ale ja som krvácala stále viac počas celých troch mesiacov. Keď sa na to tak teraz dívam, bolo odo mňa naozaj hlúpe, že som si neuvedomila, že človek nemôže žiť s jedným dvoma litrami krvi. Krvácala som asi desať krát toľko než bolo normálne.
V každom prípade v momente, jak sa moja hlava dotkla podušky a zavrela som oči, zrazu som sa ocitla v čiernej prázdnote a malé svetlo sa ku mne približovalo veľkou rýchlosťou. Bolo to jak vidieť žiariacu hviezdu, ktorá v zlomku sekundy bola obrovská a rovno predo mnou. Bola iskrivá a šťastná jak nejaké rozradostené dieťa na 4. júla, extrémne energická a rozžiarená. Neprehovorila ku mne iba mi preniesla „chceš ísť so mnou?“ správu. Mám dobrodružnú povahu tak som súhlasila a spolu sme cestovali rýchlosťou svetla do galaxie jasných svetiel. Vedela som, že všetky sú duše alebo duchovia a že každé z nich bol bod svetla, ktoré bola nejaká bytosť. Chvíľu som tam stála až kým som pochopila, že tam bolo mnoho galaxií a hviezd a všetky boli živé jak nejaké entity a že ja som bola pravdepodobne jedno z ďalších bodov svetla. Nebola som si vedomá žiadneho tela. Len som cítila, že sa môžem pohybovať kam som chcela jak keby som bola niečo ako svetelný lúč.
Potom som navštívila rôzne miesta. Jedno z prvých bola otvorená krajina jak Mongolsko, ktoré bolo neuveriteľne nádherné. Oblaky boli nesmierne žiarivé a pohybovali sa jak na časozbernej fotografii a menili svetlo podľa toho jak sa menili hory a vysoká tráva. Chvíľu som tam zotrvala a vedela som, že naozaj existujú veci jak Sakrálne Miesta. Začala som chápať, že všetko, čo kedy bolo a bude tu je všetko naraz a že všetko poznanie univerza bolo práve tu pre nás, aby sme do neho vstúpili, keď tomu veríme a dosiahneme to. Vedela som, že Einstein, Mohamed, Handy, Mozart a všetci tí veľkí umelci a vedci čerpali z tohto poznania či už v spánku alebo prostredníctvom Boha, Veľkého Ducha alebo Univerzálnej Energie. Kúpala som sa v blaženosti a harmónii. Cítila som viac lásky, než som si kedy mohla predstaviť. Všetko vyžarovalo pozitívnu energiu a náklonnosť. Akékoľvek pozitívne slovo v slovníku nemôže zachytiť pocit večnej blaženosti, čo som cítila.
Potom som si pomyslela na hudbu a okamžite som sa ocitla v enormnej koncertnej sále. Bola som jak častica vzduchu v tomto nádhernom divadle a môj (zosnulý) strýc Sydney tam hral na klavíri s Arthurom Rubinsteinom a Leonardom Bernsteinom. Pozrel hore smerom ku mne, usmial sa a mrkol na mňa. Vyzeral tak prešťastný a spokojný a ja som bola naozaj šťastná, že ho vidím hrať, pretože to bolo to, čo miloval najviac. Vyzeral tak plný života, nie ako vtedy, keď zomieral.
Potom ma napadli vydry a zrazu som s nimi plávala, ale nebolo mi zima a nebola som mokrá. Spomínam si, jak som si pomyslela, že by som mala byť studená a mokrá, ale nebola som. Vydry sa so mnou hrali a aj mi nejak pomáhali s nimi plávať. Boli tak mrštné a krásne a tak šťastné vo svojom živle. Prišli k nejakej starej bobrej nore a chvíľu tam ležali. Je to zaujímavé, lebo po tomto NDE som zistila, že vydry naozaj používajú staré bobrie nory. To som pred tým nevedela. Nikdy som nepocítila, že mám so sebou telo, skôr som bola malé jasné svetielko jak maličká hviezda, ale so všetkými som komunikovala telepaticky.
Zrazu som sa preniesla do Columbia River Gorge. Ocitla som sa na peknom večierku, pila som nejaký džús, ktorý som rozliala, ale nič sa nenamočilo a nebolo tam nič špinavé. Pomyslela som si, že tu vlastne nič nepotrebujem, nie je tu nič studené/mokré/nepríjemné – VŠETKO bola večná blaženosť. Stretla som plno ľudí, len sme tam tak stáli a rozprávali sa, ale neznelo to jak nezmyselné kvákanie, skôr to bolo jak radostná oslava toho, že sme tu a šťastní. Celé údolie bolo zelené a svieže. Išla som naspäť hore ku galaxiám a pochopila, že mi stačí na niečo pomyslieť a budem tam. Mala som pocit hlbokého kľudu a mieru a príslušnosti, nič z toho som pred tým nikdy necítila. Vedela som, že som tam „na druhej strane“ a nikdy som sa nechcela vrátiť naspäť.
Bola som mŕtva alebo čokoľvek iné to bolo, celé 4 hodiny. Zavolal mi kamarát a telefón zvonil strašne nahlas. Vrátila som sa späť a bola nahnevaná, že ma telefón zobudil a prerušil môj zážitok. Na druhý deň ma prijali na pohotovosti, urobili testy, dali mi lieky, infúzie atď. Stále som myslela na to, čo sa stalo, ale nechcela som to nikomu povedať, inak by si mysleli, že som blázon. Hneď jak som opustila nemocnicu, išla som do knižnice a vzala si knihy o NDE a mimotelných zážitkoch. Čo tam opisovali, bolo veľmi podobné tomu, čo sa stalo mne. Teraz už sa smrti nebojím – v skutočnosti sa jej nemôžem dočkať.
Pred tým, než sa mi to stalo, som si naozaj myslela, že smrť znamená koniec a že neexistuje žiaden posmrtný život. Teraz VIEM, že je a že mi je jedno, či mi ostatní veria, pretože ja viem, že ja som na druhej strane bola a čo som zažila nebol sen. Chcela som, aby aj moja sestra vedela, že nezomrie, lebo ona sa smrti bojí, ale stále mi neverí. Myslím, že mačky a mnoho iných zvierat vidia entity z druhej strany, ale väčšina ľudí nie. Teším sa na to, až uvidím svojich milovaných a drahé zvieratá znovu. Bolo pre mňa veľmi ťažké byť naspäť a znovu sa prispôsobiť svetu plného vojen, smrti a násilia. Aj keď tento svet nie je skutočný, je to niečo s čím sa teraz musím vysporiadať a keďže nemôžem spáchať sebevraždu, som tu uviaznutá až kým nezomriem a nepôjdem domov. Neviem, či tu kedy vôbec budem šťastná, keďže som bola tak šťastná tam a to sa s ničím nedá porovnať. Dokonca som počula aj tú klavírnu hudbu, čo hral môj strýko. Nikdy som to predtým nepočula, ale keď som to začula na nejakej rádiovej stanici s klasickou hudbou asi pred rokom, zrazu ma to napadlo. Spoznala som to z môjho NDE – bolo to niečo od Beethovena. Odvtedy som sa to snažila nájsť, ale asi to nie je jedna z tých známych skladieb, lebo nikdy viac som to už nepočula a neviem, kde to mám hľadať. Viem len, že to má veľmi zapamätateľnú klavírnu pasáž, ktorá bola veľmi živá a veľmi duchovná.