Cristine NDE 14/09/2015

Stalo sa to v 29. Augusta v piatok v roku 1997. Stála som s lopatou na stráni na východnej strane od môjho domu, aby som vykopala trávu, lebo som tam chcela urobiť záhradu. Na chvíľu som sa zastavila ohnutá cez lopatu a premýšľala o rozhovore s lekárom, ktorý som mala dnes ráno. Zrazu niečo zaujalo moju pozornosť (už sa mi to raz stalo), bol to bzučivý alebo zvoniaci zvuk, ktorý nastal za úplného ticha všade naokolo. Bola som si vedomá toho ticha, jak keby nič iné neexistovalo. Aj čas sa zmenil, začal spomaľovať alebo stál úplne. Cítila som sa pokojná a úplne sústredená na to ticho. Mala silný pocit, že to bola pozvánka na cestu. Viac zvedavá, než opatrná som sa nechala niesť smerom vpred.

Môj svet (alebo ja) zmizol, a ja som začala padať temnotou, ktorá sa okamžite zmenila na super rýchly pás žiarivého svetla. „Jazda“ išla hladko napriek rýchlosti, ktorou som padala. Bolo to posilujúce a bez strachu. Bolo to pre mňa dobrodužstvo a tešila som sa, čo nastane ďalej.

To, čo nastalo potom je ťažké vysvetliť. Prešla som cez tunel a pristála a bola svedkom stvorenia a zrodenia všetkého  (od Zeme až po rastliny a zvieratá), jedno po druhom. Prebiehalo to tak strašne rýchlo, že museli „zrýchliť“ aj moje oči aby som to mohla zachytiť. Pamätám si semeno, ktoré malo za chvíľu korene, ktoré sa obrovskou rýchlosťou predrali cez zeminu a prebudená životná sila roztvorila okvetné lístky a vznikla tá najkrajšia červená ruža, všimla som si, že farbu mala žiarivú a akoby v nej panoval život. Vyzeralo to akoby ruža vyrástla zo semena behom sekundy. Vyzeralo to akoby sa všetko odohrávalo z prvotnej myšlienky po zrodenie behom mrknutia oka. Nejde vyjadriť slovami aké to bolo. Farby, čo som videla prechádzali z odtieňov čiernej, šedej, hnedej do modrej, zelenej a potom červenej a žltej. Potom som sa ocitla v izbe. Izba bola plná honosných podušiek, sadla som si a začalo divadlo. Dá sa to opísať len tak, že som bola uprostred gigantického kaleidoskopu, kde farebné obrazy bleskovo menili formu.....všetko dych vyrážajúce. Začala som sa cítiť malátne a rýchlo zaspala na mäkkých poduškách.

V ďalšej chvíli som sa zobudila v pokojnej temnote. Boli tam malé bodky hviezdneho svetla, ktoré vytvárali dojem, že vonkajší priestor sa pohybuje. Bola som odpočinutá a veľmi kľudná po tom, čo vyzeralo ako dlhý spánok. Pozrela som dokola a v diaľke videla sama seba. Sledovala som ako vstávam. Stočená do klbka (moje Ja, ktoré som sledovala z diaľky) som ležala v polohe plodu. Keď som si uvedomila, že sa môžem voľne pohybovať, otvorila som sa a jemne sa vzniesla nocou smerom hore a čakala na východ slnka. Teraz som v záhrade plnej kvetov, husto posiatych farbami v plnom rozkvete. Kvety boli vysoké a tvorili dojem s nádychom starého sveta. Táto záhrada bola dokonalým uvítacím miestom domu, ktorý k nej patril. Bola to veselá záhrada, živá a plná detského nadšenia.

Teraz už som nemala žiadne telo. Bola som svetlo a zmenšovala som sa, ale aj tak som bola viac než predtým. Mohla som lietať po celej záhrade, mala som neobyčajné videnie a mohla som si priblížiť aj ten najmenší detail. Cítila som sa úplne prirodzene a radosť záhrady mi dávala pocit, že tam patrím. Stále tam bolo moje druhé Ja s telom (aj keď neviditeľným), sledujúce moje Ja v podobe malého orbu svetla a zakúšalo tie isté skúsenosti s tým druhým. Všimla som si jak boli kvety živé a boli ponorené do lásky, ktorá bala tak číra. Ešte dnes sa mi chce plakať, keď na to myslím. Farby záhrady boli tak pulzujúce, že jejich odtiene vedľa farieb tu „doma“ sa zdajú nudné.

Kvety sa stále ohýbali akoby tam povieval vetrík. Bol slnečný deň, ale slnko mi nedráždilo oči. Teplota bola ideálna a cítila som sa tak dobre, jak nikdy pred tým. Slnko osvetľovalo lupienky a okvetné lístky a menilo ich na priesvitné. Lietala som do nich a obdivovala jejich spletité tvary, tak jak v kaleidoskope. Záhrada ma zabávala a ja som okrem lásky cítila aj radosť, že sa dobre bavím. Sluchom som dokázala zachytiť každého vtáka a hmyz, ale bol tam jeden bzučivý zvuk, ktorý začal byť nástojčivý a akoby sa dožadoval mojej pozornosti. Priletela som k nemu a ocitla sa zoči voči tučnému veľkému čmeliakovi. Vletel do kvetiny a zrazu bol posiaty obrovským výbuchom peľu. Každé malé zrniečko som videla v spomalenom zábere. Čmeliakov výraz tváre bol rozkošný – jak keby zrovna zažil ten najlepší orgazmus na svete. Pozrel mi do očí, usmial sa a odletel, zatiaľ čo ja som sa nemohla prestať smiať. Záhrada sa zdala jak jeden celý vesmír a všetko, čo tam bolo som mohla pozorovať do najmenších detailov na okvetných lístkoch. Ďakovala som Bohu, že mi umožnil tu byť. Bolo mi tak dobre, že som tu chcela zostať a objavovať ďalej, ale zrazu som „ho“ zacítila. Vzniesla som sa hore a sledovala chlapca, ktorý práve vstúpil na cestu v záhrade.

Vyzeral, že má asi 14 rokov. Kráčal po kamennej ceste v strede záhrady s veľkými kvetmi a skončil pred dverami domu. Mal modro-šedý kabát z hodvábu s vysokým límcom a lesklými gombíkmi. Biele volány jeho košele vyčnievali z rukávov kabátu. Jeho nohavice boli z rovnakej látky jak kabát a siahali pod kolená. Oblečené mal dlhé biele podkolienky a tmavo-hnedé koženné topánky, ktoré vyzerali dobre ušité. Topánky mali mosadzné spony a slnečné svetlo sa od nich odrážalo jak prechádzal. Jeho dlhé hnedé kučery jemne viali a ohraničovali usmievavú a žiarivú tvár. Držal kyticu kvetov, ktoré nazbieral rôzne po záhrade. Napriek veku, mal v sebe určité sebavedomie a istotu. Bol šťastný a pohmkával si starú pesničku, ktorá znela trochu bláznivo. Čím rýchlejšie išiel, tým rýchlejšie pohmkávala a to ma rozosmialo. Nezdalo sa, že by si všímol jak okolo lietam (alebo moje druhé Ja, ktoré sa dívalo z diaľky). Jak vstúpil do záhrady, kvety, ktoré boli vyššie než on, sa zdali nadšené jeho prítomnosťou....skutočne milovali tohto chlapca. Tesne som ho nasledovala a uvedomila som si, že cítim jeho radosť. Jak sme prišli bližšie k dverám zaznamenala som, že som neviditeľné nič, ktoré môže prechádzať cez steny a aj cez toho chlapca. Cítila som sa ľahučká a každá moja myšlienka bola krásna a dobrá. Neodbíjal tu žiaden čas, dal sa spomaliť, dokonca aj vrátiť naspäť, tak som si mohla obzerať všetky detaily.

V tom šarmantnom vidieckom dome, čo sa zdal, že bol niekde v Európe, možno Francuzsko, bývalo dievča. Dom bol zo svetlého kameňa vybieleného slnkom. Dvere boli v strede s veľkými oknami na každej strane. Steny boli hrubé a okná hlboko vsadené, okná na druhom poschodí boli menšie a všimla som si drevené okenice starej bronzovej farby. Predné dvere boli nádherné, krásna remeselná práca s jemným maľovaním a sieťovou textúrou, až som sa k nim musela priblížiť a preskúmať ich....pripomínali mi mušle. Na dverách viselo mosadzné klopadlo, v ktorom som videla chlapcov odraz a že ním ide zaklopať. Čas sa dal vrátiť, tak som mohla vidieť chlapca vstupovať do záhrady znovu a užiť si ten nádherný okamžik. Znovu sme prišli k dverám, zaklopali a nadšene čakali až sa otvoria. Chlapec vošiel do dverí a ja cez stenu. Vnútrajšok domu bol plný slnečného svetla a farieb tak ako záhrada. Všimla som si niekoľko váz s čerstvými kvetmi po celej izbe. Nábytok bol krásne vyrezaný a pokrytý vzormi kvetov čerešňovej farby. Pozrela som dozadu, doprava a doľava a dolu pri schodoch videla dievča. Bola malá a útla a vyzerala tak na 13 alebo na 14. Vyzerala tak rozkošne v dlých bledožltých saténových šatách, ktoré obopínali jej útly pás. Stuha rovnakej farby obopínala jej hlavu, kde bledohnedé dlhé lokne poskakovali okolo jej ramien. Tvár jej žiarila až bola skoro priesvitná a vyzerala jak slnkom osvetlené lupene kvetov. Cítila som s ňou rovnako jak s chlapcom a môžem povedať, že to bola čistá radosť. Matka dievčaťa stála vedľa nej a bola to ona, kto otovoril dvere. Matkine pocity som ale necítila, aj keď vyzerala, že má kvôli dcére radosť, všimla som si, že ju niečo trápi, ale pred dcérou, ktorá ledva svoje nadšenie držala na uzde, to ukrývala. Dievča bolo rozbehnuté ku dverám, že ich otovrí, ale matka to nepovažovala za slušné, aby dáma otvárala dvere.

Sledovali sme (znovu) jak chlapec vstupuje do záhrady a bliži sa k domu. Potom som prvýkrát zacítila hrôzu, moje oči sa upreli do izby vľavo, ktorú som si až teraz všimla. Bola potemnelá, ale zaznamenala som postavu muža sediaceho na stoličke, pozerajúceho von iným predným oknom a sledujúceho chlapca jak ide po záhrade. Stolička bola otočená smerom odo mňa, tak som mohla vidieť len časť jeho hlavy. Videnie v izbe bolo zahmlené, nie jak všade inde. Veľmi váhavo som chcela ísť do tej izby, ale niečo ma zastavilo. Zrazu naliehavý čas začal bežať veľmi rýchlo, tak som sa temného pocitu zbavila a znova išla ku dievčaťu pretože chlapec už zaklopal a dvere sa otvorili.

Dievča sa zhlboka nadýchlo (spolu so mnou) jak sa dvere otvárali. Keď chlapec a dievča konečne stáli proti sebe, nepovedali ani jedno slovo, miesto toho som cítila všetko, čo „povedali“. Cítila som každý ich pocit a vracala sa neustále v čase, tentokrát s ňou, aby som mohla cítiť jej emócie a pozerať von z okna jak chlapec prichádza. Ledva sme obidve udržali radosť a bežali dolu schodmi, keď sa chystal zaklopať. Pozorovala som ich, jak sa na seba dívajú s mladistvým úsmevom. Zrazu som bola v chlapcovi a videla ju jeho očami a zároveň pozerala na neho jej očami. Potm som zrazu videla obidva ich odrazy pozerajúce na mňa. Cítila som, že súbežne prechádzam oboma a cítim ich lásku. A zrazu prišiel čas, aby som sa vrátila tam, odkiaľ som prišla, stojaca na stráni a ohýbajúca sa cez lopatu.

Keď som sa obzrela dookola, bola som v úžase jak stále všetko vidím jasnejšie a trávu žiarovo zelenšiu. Videla som každé steblo trávy, ktoré sa hýbalo akoby bolo živé. Vzdialené aj blízke zvuky hmyzu a vtákov sa zdali jasnejšie a harmonické. Cítila som sa neuveritľne a energicky. Bola som šťastná, ale aj smutná. Po chvíli už boli farby normálne a hrozne nudné v porovnaní so záhradou. Všetko je tu nudné a temné, keď to porovnám. Cítila som prítomnosť niečoho oveľa väčšieho než sme my počas môjho mimotelného zážitku.