Cynthia H 02/03/2011

Bola som prijatá do nemocnice niekedy v Septembri 1969. Pripomínam, že žiadne NDE vtedy neboli verejne známe a moc sa toho o vierach nevedelo (pozn. prekladateľa, myslím, že o vierach sa vedelo už vtedy dosť, je to dosť nepresné tvrdenie, náboženstvá sú staré tisíce rokov, ale autorka neupresňuje jak to myslí).

Zišli sa lekári z celého sveta, aby zistili, čo mi je. Môj neurológ to rozšíril ďalej, pretože som bola jedinečný prípad. Najprv sa mi to moc nepáčilo, vyzerala som hlúpo a bezmocne, lebo som myslela, že nič nemôžem urobiť. Nechcela som zomrieť. Na konci týždňa mi sestrička povedala, že sa musím okúpať. Priviedla ma k vani do kúpeľne. Nechala ma tam, zakiaľ som si umývala telo a vlasy. Zrazu som videla niečo, čo vyzeralo ako mozog rozdelený na dve poloviny. Vedela som, že je to moja hlava. Videla som ten nález v centre svojho mozgu. Keď som išla naspäť do postele, opakovane som premýšľala, že keďže to bolo v centre môjho mozgu, tak zomriem, ale nebála som sa. Keď som sa do postele vrátila, sama seba som sa pýtala: „Prečo nie?“. Zrazu som začula mužský hlas: „Pretože mi veríš“. Pozrela som dookola a nevidela nikoho. Vedela som, že som počula hlas Boha. Potom som si ľahla a zaspala.

Asi o týždeň neskôr som myslela, že som zaspala. Oči som mala otvorené a vyzeralo to akoby som bola nasatá do čierneho vysávača. Nemohla som sa hýbať ani dýchať. Bála som sa. Potom som sa ocitla v šedej zahmlenej zóne a tam som mohla dýchať a aj hýbať sa. Cítila som sa akási uvoľnená, ale nič som nespoznávala. Náhle som zacítila ruku na mojom ramene. Otočila som sa a zbadala svoju babičku. (Zomrela asi mesiac dva pred tým, než som šla do nemocnice). Spýtala som sa jej, kde to sme a ona ukázala smerom za mňa. Keď som sa otočila, uvidela som obrovské biele honosné sídlo. Kráčala som k nemu, neustále premýšľajúc, že sa dostanem do problémov, pretože muselo patriť nejakej bohatej dôležitej osobe a ja nemám žiadne povolenie tam byť.

Išla som stále bližšie a všimla si tmavo zelenú trávu, ktorá bola neuveriteľne dokonale pokosená. Bolo tam nespočetné množstvo kvetín a kríkov naaranžovaných rôznymi spôsobmi dookola. Vtedy som zbadala biele schodište, ktoré viedlo na druhé poschodie toho žiarivo bieleho sídla. Zastavila som a len som sa dívala. Pamätám si, že som premýšľala jak je to fantastické, pripomínalo mi to sídlo Boha Dia aj so všetkými tými bielymi stĺpmi dookola. Povedala som si, že Zeus musí byť len vymyslený, ale v mojich predstavách by Boh mohol byť na takom krásnom mieste. Z pravej strany vychádzalo svetlo pozdĺž chodby, ktorá viedla ku schodisku. Potom to žiarivé svetlo prišlo ku schodom a začalo schádzať ku mne dolu. Zastavilo sa desať – dvanásť krokov odo mňa. Zavolalo moje meno, predo mnou za začal odohrávať môj život jak na TV obrazovke. Stála som pred tým a počula: „Poď Cindy, poď za mnou“.

Až vtedy som mohla začať hovoriť. Povedala som: „Nie, pretože ak pôjdem tam hore, už budem musieť zostať. Bola by som len plačúci Anjel, sediaci na obláčiku a hrajúci na harfu, to by pošramotilo Tvoju povesť.“. Otočil sa a rozosmial. Potom sa spýtal: „Prečo, veď väčšina ľudí ma nasleduje“. Povedala som mu o smrti mojej starej mamy, a keby ma prehlásili za mŕtvu, viem, že môj otec by dostal infarkt a zomrel by. Potom by sa zbláznila moja matka a dali by ju do ústavu. Moji traja bratia a sestra by šli každý do iného domova. To som svojej rodine urobiť nechcela.

Rozosmial sa ešte viac a povedal, že rozumie, ale že ma privedie naspäť ešte dvakrát, takže potom budem vedieť, čoho sa vzdávam.

Druhýkrát sme sa prechádzali po nádherných horách s krásnymi kvetmi, rastlinami a zvieratami. Povedal mi, že sa nemusím zvierat báť, pretože ich stvoril tak ako mňa. Mnohé z nich boli zábavné, iné zase rozprávali. Keď sme tak išli cestou už hodnú chvíľu, prišli sme k farme. Vyšla odtiaľ žena a dala nám bochník celozrnného chleba, ktorý bol čerstvo vytiahnutý z rúry. Poďakovali sme a začali sme chleba jesť. Povedal, že je to jeho obľúbený chleba. Šli sme ďalej a zišli znovu trochu nižšie. Vošli sme do malej chatky porozprávať sa so ženou, ktorá zametala podlahu. Sadli sme si a ona nám každému priniesla pohár jablkového džúsu. Hovorila, že jej syn je dolu v údolí na rybách a jej manžel a jeho kamaráti na love. Keď sme šli cestou ďalej, zmienila som, že som si nemyslela, že by tu niekto mohol mať zbraň a nie ešte zabíjal v Nebi. Rozosmial sa a povedal: „Cindyno nebo je čokoľvek, čo ju urobí šťastnou a spokojnou“.

Prišli sme k údoliu hory a ja som zbadala v diaľke mesto. Môžem Vám len povedať, aby ste sa pozreli do  knihy Zjavenia (môžete kliknúť na odkaz) a tam ho uvidíte.

Tretíkrát som sa ocitla v krásnej chatke v horách a bola moja. Bol tam krb, nad ktorým bol obrázok, na podlahe koža z medveďa, kotlík so zeleninovou polievkou bublal nad ohňom a rajčinová polievka bola v chladničke. Urobila som pár prešívaných dečiek, ktoré boli na stoličkách a na posteli a nejaké koberčeky, čo boli na podlahe a na stenách. Prišiel a najedol sa. Ja som zahrala niečo na flaute. Zobral ma k okraju hory a pozerali sme na ten výhľad. Povedal, že keď prídem do Neba, môžem ísť kamkoľvek chcem, vrátane oceánu a vesmíru. Povedala som, že by som šla rada na kanoe a previezla sa s ním dolu riekou. Zrazu sme tam boli a plavili sa. Len som sa dívala jak nádherné to tam bolo. Potom sme šli k hore, odkiaľ sme vyšli. Prechádzali sme okolo stien Nového Jeruzalema. Pozrela som dolu po mojej pravej ruke. Skamenela som v úžase, pretože som zbadala, jak jeho ľavá ruka drží moju pravú.

Vtedy mi povedal, že sa ho môžem spýtať sedem otázok a on na ne odpovie. Povedala som naozaj? Odpovedal, to je jedna. Potom som povedala :“Myslíš tým, že sa mám niečo spýtať, nieže to budeš počítať jak otázku?“. Povedal, to sú už dve. Potom som začala premýšľať. Vedela som, že v Biblii sa hovorí spýtaj sa a dostaneš odpoveď, ale musíš dávať pozor aké zvolíš slová. Spýtala som sa Ho, či sa dožijem svojej maturity. Rozosmial sa a povedal, Cindy Ty teraz už vieš, že áno, len to nebude také ľahké, ako by si chcela. Potom som sa spýtala, či sa vydám a budem mať deti. Povedal: „Určite budeš, ale prejdeš mnohými súdmi a strasťami tam dolu“. Viem, že som sa pýtala ešte štyri otázky, ale viem, že boli sebecké a mala som sa radšej spýtať ako pomôcť ľuďom. Potom som sa Ho spýtala to, čo by sa pýtali všetci mladí a o čom sme mnoho počúvali, keď sme vyrastali.

„Viem, že ma miluješ a všetok život, ale keď nás naozaj všetkých miluješ nekonečne, jak môžeš posielať ľudí do pekla na večnosť?“. Povedal: „Cindy nekonečne milujem všetok život. Niektorí ľudia sa rozhodli ísť do pekla, ja som im už odpustil, ale oni musia odpustiť sami sebe.“.

Zrazu som začula anjelské hlasy, ktoré ma varovali, že už je neskoro a musím sa ponáhľať naspäť. Spýtala som sa, či Ho ešte niekedy uvidím. A On povedal „Navždy“.

P.S od majiteľa NDE stránky.  Napísal som pisateľke ešte pár otázok, tu sú jej odpovede:

Spýtala som sa sedem otázok. Jednu, čo som vynechala bolo, jak môže odpustiť vrahom a násilníkom? Povedal, že dobro je v každom človeku. Len na niektorých ľudí musíš pozrieť hlbšie, potom im môžeš odpustiť a stále ich milovať. Spýtala som sa, či existuje pravá viera, ktorá dostane človeka do Neba? Povedal, že každý, kto verí a má vieru, aj tí, ktorí si myslia, že neveria. Záleží to od jejich srdca.

Bytosť ktorú volám On bol Boh. Bola som veľmi bdelá. Keď som sa vrátila do nemocničnej postele, pozdravila som sestričku, ktorá vyskočila a mala vytreštené oči. Nešlo jej to do hlavy a povedala, že so mnou bola 45 minút a testovala mi krvný tlak, srdečný pulz bol nula, nedýchala som. Už sa chcela vrátiť a zavolať lekárov, aby ma prehlásili za mŕtvu. Dosť som sa nasmiala, keď si na to spomeniem. Zvaľovala vinu na rande, ktoré mala noc pred tým, vypila celú fľašu vína a bola hore dlhšie než normálne. 

Pozn. prekladateľa: lekári autorke diagnostikovala nález v centre mozgu a s touto diagnózou mala už ako trojročná zomrieť.