Dea M NDE 02/02/2010

Bola som účastníkom nehody na preplnenej diaľnici na ceste domov z dvojdňového nákupného výletu. V aute som mala psa a potom, čo som sa prevrátila a bola hore hlavou, som kričala a panikárila kvôli bezpečnosti psa. Ani som nevedela, že som zranená, psa som počula jak sa šplhá cez rozbité sklo a beží na diaľnicu.

Jak ma lekári ošetrovali, stále som sa dožadovala, aby našli môjho psa. Nezaujímalo ma, čo bude so mnou, vedela som, že keď ma nechajú postaviť sa, môžem ho zavolať naspäť a potom pôjdem do nemocnice, keď budú chcieť. Jediné, na čo som myslela bolo nechať ma vstať a nájsť psa. Samozrejme, že ma ignorovali, v tom momente som nemala ani tušenia jak blízko smrti som bola. Keď ma nakladali do sanitky, už som zistila, že nemám šancu sa k nemu dostať. Moje srdce divoko tĺklo. Nado mnou boli svetlá vozidla. Spomínam si, jak som pozerala hore a z ničoho nič som sa modlila k Bohu, aby zachránil môjho psa, ak vôbec Boh existoval, bol jediný, kto mohol zariadiť, aby môj pes bol v bezpečí dokiaľ ho niekto nenájde.

Náhle svetlá zostúpili k mojej tvári, do mojej tváre dolu pozdĺž môjho tela. Mala som pocit akoby mnou cestovali a ten pocit bol dokonalý mier. Ako tak svetlo cestovalo mojím telom, tlačilo pred sebou tú paniku a tá potom vyšla spodkom mojich nôh. Pár centimetrov cestovalo medzi vozíkom a zadnou časťou auta. Videla som, že zadné dvere sanitky boli pootvorené a všetok ten pocit sa vytratil, vyšiel von k jemnej modrave oblohy, ktorú som videla cez okno sanitky. Jak na zavolanie vo chvíli keď pocit opustil sanitku, dvere klikli a zatvorili sa. Niekto z vonku zabúchal, jak to robievajú, keď chcú dať šoférovi na známosť, že môže ísť.  V tom okamžiku som vedela, že všetko je v poriadku, môj pes, ja, všetko. Niečo mi hovorilo, že mám len pozorovať a odpočívať, že sa o mňa postarajú a všetko je dobré.

Nepomýšľala som na nič náboženské alebo modlitby. Tie okamžiky prebiehali príliš rýchlo na poskladanie myšlienok tak, aby som niečo také mohla. Bola som schopná hovoriť a poskytovať informácie lekárom a ošetrovateľom v nemocnici. Stále som upadala do bezvedomia a naopak. Videla som tváre odchádzať a prichádzať, ale premýšľala som načo taká náhlivosť, ja som vedela, že všetko bude v poriadku a oni nie?

Zakiaľ som bola na JISke, bolo mi povedané, že ma na čas uspia, pretože som krvácala do pľúc. Súhlasila som a od toho momentu si nepamätám nič, čo sa v tej izbe dialo.

Kedy presne neviem, ale otvorila som oči (alebo čo som si myslela, že boli oči) a myslela si, že som bola stále v tej izbe, do ktorej ma previezli. Ale bola som prekvapená, že sa vidím obklopená nádherným žlto-zlatým svetlom – veľmi intenzívnym a utišujúcim. Moja prvá myšlienka bola, jak to v tej nemocnici urobili? Je to nejaký nový spôsob jak upokojiť pacientov?  Hrany zlatej boli zafarbené krásnou oranžovou žiarou a vôbec neviem, jak dlho som sa v tej farbe kúpala, ale bola som niečo, čo nazvem vedomá si svojich myšlienok v tom momente. Videla som každým smerom v 360 stupňovom uhle a vtedy som si uvedomila, že aj keď som úplne bdelá, nemám telo, ale stále mi na tom neprišlo nič zvláštne. V jednom momente som bola vtiahnutá do mnohých farieb, každá stále viac ožívala alebo bola intenzívnejšia a farby menili farbu jedna do druhej.

Bolo počuť aj zvuky a nejak som vedela, že to bola hudba. Ale farby aj hudba boli ďaleko rozdielnejšie než to, čo som kedy videla za svojho života. Farby boli trojrozmerné, tak ako zvuky a bola tam ďaleko väčšia stupnica rozhrania farieb a nôt, než poznáme v tejto úrovni. Bolo to neuveriteľne úžasné a aj keď som bola v nemom úžase z toho, čo som videla, stále mi to pripadalo celkom normálne a moje srdce bolo zahalené v naprostom mieri aký som kedy poznala. Niekedy sa farby pohybovali veľmi rýchlo, niekedy som bola schopná ich pocítiť a cítiť jak prechádzajú mojou dušou. Vedela som, čo každá farba ponúka, toto je veľmi ťažké vysvetliť, ale povedala by som, že v zásade keď jednotlivá farba okolo mňa alebo mnou prešla, stala som sa jedným s tou farbou. Znovu noty hudby a rozhranie farieb bolo ďaleko rozsiahlejšie, než čo sme zvyknutí v našej realite alebo existencii tu. V jednom okamžiku ma napadla vedomá myšlienka na bielu farbu, kde je? Nikde som ju nenašla v tom spektre, ktorého som bola súčasťou. Nejak, bez slov som dostala informáciu, že som nemala k tejto farbe v tomto momente prístup, ale bolo mi dovolené cítiť, kde je a môžem povedať, že to bolo rovno nad farbami a tiahlo sa to do každej strany tak ďaleko a vysoko ako je možné, je to ťažké opísať.

Keď som dostala vedomú myšlienku na niečo, bolo to jak keď jemná ruka, ruka milujúceho rodiča, sa dotkla ľavej strany mojej duše a nejak mi pošepkala, aby som to nechala tak a len „bola“, že to bola jediná vec, čo by som mala robiť. Prvýkrát za celý môj život som zakúsila aké to je – len „byť“. Stále som v údive nad tou hĺbkou a jednoduchosťou zároveň. Zrazu som sa ocitla v úrovni porozumenia vlievajúceho sa do mojej duše a mohla som chápať aké to je byť nekonečnom, avšak stále sama sebou. Ale nebol tam žiaden čas, všetko len „bolo“. Mohla som tam byť niekoľko hodín, mohla som tam byť niekoľko tisícročí, bol by to rovnaký pocit, zdá sa, že čas neexistoval.

Farby začali byť intenzívnejšie a detailnejšie, meniace sa v šablóny a vzory preplietajúce sa s notami a farbami. Síce som vedela, že toto nepochádza z nášho sveta, ale všetko sa zdalo prirodzené a bez potreby nejakého vysvetľovania. V jednom momente som začala vnímať esenciu tvorenia a dostala som akýsi „ovládač“ svojej vlastnej predstavivosti hovoriť, tvoriť vlastné vízie. Bolo to neskutočné, na čokoľvek som pomyslela, premenilo sa vo víziu a trepotalo sa okolo mňa vo svojej vlastnej realite. Uvedomila som si svoj nekonečný potenciál ľudskej bytosti, nekonečnú schopnosť cítiť lásku a vedela som, že som bola zviazaná tou láskou a že to bola samotná večnosť lásky.

Chápala som aké to je MILOVAŤ spôsobom akým miluje Boh, a keď sa to stalo, moje „srdce“ sa otvorilo a ja som cítila, že sa moja duša dotýka toho neviditeľného Tvorcu, vedela som, že „Boh“ existuje a my sme jeho súčasťou.

Vtedy som sa začala vracať a nadobúdať vedomie a bránila som sa svojou mysľou tomu návratu, nechcela som ísť naspäť do tejto reality. Ale bolo to skoro jak keď sa zabuchnú dvere a ja som bola naspäť vo svojom tele, otvorila som oči a uvidela rodinu okolo seba. Potom som si spomenula, že mám rodinu a bola som šokovaná, lebo som na nich v kóme nemala ani pomyslenie. Nejak som vedela, že nemám myslieť na nič iné a môj stav vedomia bolo bytie. Trvalo nejakú dobu, než som to mohla povedať rodine bez toho, aby som sa cítila vinná, že som na nich nemyslela aj keď som bola schopná mať tento typ myšlienok v kóme.

Môj zážitok neskončil tým, že som sa zobudila. Vediac, že som bola s Bohom, prevzala som úlohu pasívneho pozorovateľa svojho života odohrávajúceho sa predo mnou, lebo v jednom momente, keď som bola v izbe sama, otočila som hlavu a bez varovania som videla celý svoj život premietajúci sa na stene v nemocnici. Nebol to len môj život, ale aj život mojich rodičov, priateľov, rodiny, videla som toľko zabudnutých vecí a jak sú spolu prepletené. Bolo veľmi ťažké to nejak uchopiť, keďže sa to odohrávalo veľmi rýchlo, ale rozumela som tomu. Dialo sa to v obrovskej rýchlosti a zrazu sa vízia stala pocitom a bolo to jak keby vystrelili zo steny a ponorili sa rovno do mojej hrude. V tej chvíli som vedela, že môj život je presne tam, kde má byť a všetko bolo v poriadku. Cítila som ohromný mier a šťastie.

Doktori boli ohromení mojím zotavením, povedali mi, že nikdy nemali pacienta na traumatológii s takto poranenými pľúcami, ktorý by prežil. Mala som byť v nemocnici mesiace, ale bola som tam len 18 dní. Vedela som, že sa uzdravím rýchlo, bol to pre mňa fakt, pretože v skutočnosti som zranená vôbec nebola.

Skúsenosť ale neskončila ani v nemocnici. Po pár dňoch doma ma v jednom momente premohla únava a spánok. Išla som do izby a ledva došla do postele, spadla som krížom cez posteľ a zaspala hlbokým spánkom. Zrazu som sa zobudila a všetko okolo mňa bolo zafírovo-indigovo modré. Bola som v nemocnici a nejaká sestra sa o mňa starala. Nemohla som ju „vidieť“, pretože mala rovnakú farbu jak všetko naokolo, ale aj tak som vedela, že tam je. Bolo mi povedané, že musia na mne vykonať ešte jednu procedúru. Na chvíľu ma to vystrašilo, lebo som vedela, že už viac nie som v nemocnici, tak jak som sa tam dostala? V ďalšom okamžiku som bola na operačnom stole. Stôl bol hladký a pokrytý bielou plachtou, nevidela som to, ale vedela som to. Pozrela som na svoje telo a zistila, že v izbe bolo mnoho ľudí, ale neboli to vlastne ľudia, boli to opatrovníci alebo niečo ako lekári. Tiež mali farbu temnej modrej, jak jejich rúšky, tak telá. V skutočnosti tá izba, aj keď bola veľmi malá, vedela som, že sa rozprestiera do nekonečna každým smerom v temnej, tmavej modrej. Z ľavej strany mojej tváre prišiel hlas aj keď bez slov, vložil mi tieto slová: „Toto je pre Teba, je to náš dar pre Teba. Toto si Ty, ten, kým si vždy mala byť“. Vystrašilo ma to, čo idú urobiť? Pozrela som na „lekárov“ a aj keď som ich nevidela, vedela som, že pozerajú smerom hore. Tiež som tam pozrela a z tmavej temnoty a neviditeľného svetla, ktoré bolo nad modravou okolo nás, prišiel malý chumáčik, čo som myslela, že je dym. Dlhé pramienky dymu, skoro jak para vychádzajúca z horúcej šálky kávy, ale klesala dolu. Stále dolu a dolu sme sledovali jak plynie, v jednom momente sa to zdalo asi 3 metre dlhé. Dosadlo to na moju hruď a jak som to sledovala, tento delikátny pramienok trblietavej šedej sa vstrebal do môjho tela v strede hrudníku. Cítila som jak vstupuje a mňa ovládol nepomenovateľný mier.

Pozrela som na „lekárov“ a videla, jak odchádzajú k nohám postele. Cez nich ku mne prešla veľmi jemná kvapalina tej istej farby jak všetko ostatné, tá temná, tmavá polnočná modrá. Jak to vstúpilo cez dušu mojich nôh, začalo sa to meniť na tú najkrajšiu vodovú modrú akú som kedy videla, žiariacu zvnútra. Okraje začali žiariť tou akvamarínovou modrou a zbadala som, jak stred bol vyplnený úžasným bielym svetlom – tým istým typom bieleho svetla, ktoré som vedela, že existuje nad farbami, ktoré som videla v kóme. Svetlo začalo byť tekuté. Všetko vstúpilo cez chodidlá mojich nôh a začalo stúpať do môjho tela. Čoskoro to zaplnilo oblasť môjho hrudného koša a ja som si ľahla dívajúc sa do stropu a vnímajúc aké to je. Bola som zaplavená tými najsilnejšími emóciami, ktoré som kedy poznala. Milovala som sama seba.

Zobudila som sa v sede s tričkom oroseným slzami. Mala som po tomto ďalší sen, kde som dostala šancu vidieť esenciu ľudskosti v surovej podobe, keď nenávisť riadi dušu, ale nie je mi príjemné toto dokončiť. Bolo mi to ukázané za nejakým účelom pre porovnanie, ale nechce sa mi to rozoberať.

Celý zážitok zmenil každú bunku môjho bytia. Znovu, toto som nevyhľadávala, proste sa to stalo, keďže som mala obavy, že som zomrela, ale zároveň nové Ja prišlo na svet.

P.S. Pes je v poriadku a je so mnou.