Duane NDE 15/08/2015

Jedného dňa v najtemnejšej časti noci tesne pred úsvitom som cítil, že sa blíži koniec. Potiaže s dýchaním, už po celé mesiace, mi dávali pocit, že na ničom nezáleží, len jak sa nadýchnut a spať. Každý deň bol horší než ten pred tým s prísľubom, že zajtrajšok bude ešte horší než dnešok. Všetko, čo som chcel bolo, aby sa mi uľavilo za každú cenu. Môj zdravotný stav bol horší než kedykoľvek pred tým a pred trinástimi mesiacmi mi bolo povedané, že mi zostáva len päť alebo šesť mesiacov života.

Už nejaký čas jediná cesta jak zaspať bola sedieť rovno v kresle. Ale ani to už poriadne nezaberalo. Hluk, ktorý som robil znemožňoval, aby som so svojou ženou spal v jednej izbe. Keďže aj moje dcéry mali ľahký spánok, spal som v pracovni na dolnom poschodí. Bol som sám vo svojom starom sklápacom kresle a mezi spánkom a námahou s dýchaním som začal padať dolu priestorom

Len som padal, roloval sa čiernou oblohou, zovretý paralyzujúcim, strohým pocitom hrôzy. Miesto toho, aby som sa zobudil tak jak v iných padajúcich snoch pred tým, tu som stále len padal a padal. Nekontrolovane ma to zvieralo, jak som sa rútil dolu tou čierňavou. Jak sa pád stupňoval, začal som si uvedomovať mäkké svetlo v jednej časti čiernej oblohy. Svetlo priťahovalo moju pozornosť a upokojovalo ma. Jak som ho pozoroval, priťahovalo ma silnejšie a silnejšie. Aj keď som mal problém udržať si svetlo na dohľad, čím viac som sa na neho sústredil, tým kľudnejší som bol. Uvedomil som si, že padám smerom k nemu. Čím som bol bližšie, tým sa jeho žiara zväčšovala. Základnú čakru mi zaplavil pocit hlbokého mieru a tepla a rozplynul sa po celom mojom tele, zatiaľ čo pád začal spomaľovať.

Za ďalekým horizontom ohraničeným svetlom, som zbadal niečo, čo najprv vyzeralo ako nerovná čiara na oblohe. Jak som prišiel bližšie, zistil som, že je to rad ľudí, ktorí sa nahrnuli na horizont. Jak sa bližili ma pozdraviť, chrbtom otočeným k svetlu, som ich všetkých spoznal. Niektorých som poznal zo života na Zemi, niektorých nie. Bol tam môj dedo Amos sprevádzaný mojim obľúbeným psom Butchom, ktorý vrtel chvostom a vítal ma. Obidvaja hrali hlavnú úlohu v radostnom období môjho detstva. Bol tam aj môj múdry starý otec Frank s jeho sarkastickým úsmevom. Videl som tam moju sladkú tetu Eleanor a obľúbeného strýca Sydneyho. Bol tam dokonca aj muž, ktorý býval od nás hore pri rieke a vždy bol ku mne dobrý. Dal mi prácu aj vtedy, keď pomoc nepotreboval. Videl som aj svojho učiteľa a rôznych ďalších ľudí, čo zohrali v mojom živote nejakú úlohu. Akokoľvek bolo skvelé, že som stretol ľudí, ktorých som miloval v mojej súčasnej inkarnácii, videl som aj iných. Boli tam entity, ktoré som poznal a miloval v iných časoch a na iných miestach, nie v tejto inkarnácii.

Jak sme sa stretli, teplo sa začalo šíriť z hĺbky môjho brucha. Krátko na to som bol zaplavený intenzívnym pocitom lásky, ktorú som dovtedy nepoznal. Láska prúdila mojim trupom a chrbtom von k tým, čo stáli okolo. Svojim spôsobom to bolo jak sa vrátiť domov, pocit, ktorý som mal raz na Zemi, keď som sa ako mladý vracal z cesty po Európe. Armáda ma naverbovala na tri roky a ja som sa tešil, že znovu uvidím svoj domov. Jak keby som šiel tou starou známou cestou na ranč, kde som vedel, že ma čaká mama s otcom. Mal som pocit domova, vrelej bezpodmienečnej lásky, čo na mňa čaká. Ale porovnávať to s tým, čo som cítil teraz bolo jak porovnať kvapku v mori s oceánom.

Keď som si myslel, že smrť je cesta do stratena, mýlil som sa.

Moja smrť nebola len upadnúť do spánku a večnej ničoty. Bolo to ako prebudenie do reality, o ktorej som nemal ani predstavu. Jak som sa zvítaval s milovanými, cítil som, že sa rozpúšťam v tej najmocnejšej láske akú som kedy poznal. Láska sa mnou valila jak vlny obrovskej tsunami, šťastná, radostná láska plná očakávaní, sľubov a záverov. Žiadne slová nepadli. Myšlienky sa presúvali okamžite s dokonalou zrozumiteľnosťou z jednej časti večnej mysle do druhej bez schopnosti ich zadržiavať alebo čokoľvek odsudzovať.

Bolo to vyjadrenie oslavy lásky. Medzi ľuďmi tu na Zemi by to bolo nepochopiteľné, medzi členmi skupiny starodávnych duší to bola oslava návratu domov jedného z nich. Pomaly som pozrel na tých, čo sa okolo mňa zoskupili na privítanie, zbadal som, že sú tu všetci. Prekvapivo neboli len z tohto života, ale aj zo života pred tým v Nemecku. Uvedomil som si, že tie isté duše hrali rôzne party v mnohých mojich životoch. Niekedy boli moja dcéra, žena alebo matka. Zakiaľ čo som najprv o tejto myšlienke zapochyboval, hneď na to som sa zahanbil. Kto som ja, aby som radil Bohu, čo môže a nemôže tvoriť? Len to, že nejaký učiteľ z nedeľnej školy má iné názory jak veci fungujú, je nepodstatné.

Moja radosť sa prehlbovala jak som zisťoval, že som zanechal na Zemi len schránku tých, ktorých som miloval. Esencia každej duše tu bola so mnou. Okrem kamarátov a rodiny tu boli priateľskí Nemci, ktorí mi boli neodbytne známi, keď som bol mladý vojak v Nemecku. Teraz viem prečo sa mi v tom čase zdali takí známi, poznal som ich ako priateľov a rodinu z čias pred tým. Teraz rozumiem, že na Zemi po mne nezostalo nič. Večná esencia mojich milovaných z toho života, tak ako aj z každej inej inkarnácie, tu bola, aby ma privítala. Všetko, čo som za sebou nechal bola postava hrajúca v dráme, ktorú som si sám vybral ako skúsenosť. Medzitým naša skutočná večná esencia zostala v Božskom svete. Zrazu to bolo všetko jednoduché.

Bolo mi vysvetlené, že väčšina našej božskej, večnej znalosti je vymazaná počas intervalu života na Zemi. Musíme dočasne zabudnúť väčšinu toho, čo naše vyššie Ja už pozná, aby sme sa mohli ponoriť do úlohy, ktorú sme si vybrali, že budeme hrať. Navyše mi bolo povedané, že môže trvať nejaký čas, kým sa mi pamäť úplne vráti. Bolo mi povedané, že pre uľahčenie návratu do tejto úrovne, mám si predstaviť život na Zemi ako predĺženú návštevu strašidelného parku. Považovať ju za miesto so vzrušujúcou jazdou s rôznymi dobrodružstvami a zábavou, ktoré ponúkajú rôzne inkarnácie. Keby sme si vzali všetku svoju božskú pamäť na tieto dobrodružstvá, zničilo by to ten pravý zážitok zo života, ktorý sme si vybrali. Niekto mi povedal, že by som mal premýšľať o týchto výletoch v iných sférach ako keď si vyberám nový román na čítanie. Ako keď si vyberám novú knihu podľa nálady. Navyše, keby som poznal každý smer a zvrat príbehu, riadok po riadku pred tým, než ho prečítam, skazilo by to zábavu.

Jedna entita vtipne poznamenala: „Keby naše božské Ja, večná esencia už bola otrávená jednou obohratou pesničkou, je tu tisíc ďalších vesmírov vytvorených pre náš duchovný rast, pobavenie alebo zábavu. Večnosť je moc dlhá na to, aby si nerobil nič iné, len hral obohratú pesničku“. Najvýstižnejšie bola táto myšlienka vyjadrená v knihe The Courses in Miracles (pozn. Zaklínadlá a Zázraky): „Sme tu len z troch dôvodov: pamätať si kto sme, pomôcť ostatným pamätať si kto sú a užiť si výlet....pokiaľ si samozrejme nevyberieme nevyužiť slobodnú vôľu“.

Jak som sa zorientovával, vysvetlili mi, jak na tejto strane za závojom, sa naše myšlienky okamžite stanú skutočnosťou. Stačí mať túžbu. Avšak v tom väzí vlastne dôvod všetkých úrovní mimo neba. Mať vždy všetko, čo chceme v nás rozvíja túžbu pre rôznorodosť a túžbu po výzvach. Bolo by to jak hra, v ktorej každý vyhráva. Za chvíľu by nás nudila a my by sme začali hľadať inú, náročnejšiu.

Nejak mi to všetko znelo povedome. Aby mi bol ukázaný proces okamžitého naplnenia, bol som požiadaný, aby som pomyslel na niečo, po čom naozaj túžim. Keď na to tak teraz myslím, moja voľba bola prinajmenšom zvláštna, pretože som bol na takom úctyhodnom mieste, ktoré stelesňovalo tak dôležitý koncept. Ale zrazu som dostal chuť na kúsok čokoládovej torty s karamelovou polevou, ktorou bola moja mama tak povestná. Jak som na ten koláč pomyslel, v tom momente mi moja pozemská matka podávala ten najväčší kus koláča z tmavej čokolády, aký som kedy videl. Dovolím si povedať, že božského. Aj keď prišla medzi nás, v duchu som vedel, že jedna jej časť je stále na Zemi, pretože ešte nezomrela. Odhadoval som, že asi spala, snívajúc o tom, že s láskou pečie koláč pre svojho milovaného syna.

Mohlo prejsť tak pár minút alebo hodín, kým som sa zorientovával a zrazu sa na všetko znieslo ticho. Vše-zahŕňajúca prítomnosť zatienila skupinu duší a jej členovia sa vytratili v pozadí. Bolo to jak keď ste v supermarkete, kde hrá v pozadí hudba, zatiaľ čo Vy nakupujete a zrazu počujete, že zvuk zoslabuje a hlas prekryje hudbu a povie: „Nakupujúci, v regály číslo sedem nájdete úžasne chutné červené jablká“.

Jak sa všetko vytratilo, Hlas, ktorý v skutočnosti nebol hlas, povedal rezonujúcimi tónmi „Vitaj doma syn môj, odviedol si výbornú prácu“. V pretrvávajúcom pocite hlbokej lásky a prijatia, Hlas pokračoval: „Ale keďže máš ešte telo na Zemi, nechcel by si teraz dostať to „iné“ vzdialené?“. Okamžite som vedel, čo má na mysli. Bol som požiadaný vrátiť sa naspäť kvôli dôležitým scénam, ktoré mali nadísť v mojej súčasnej pozemskej dráme. Keď som sa do tohoto života inkarnoval, súhlasil som hrať úlohu otca mojich dvoch dcér. A teraz som bol požiadaný, či chcem pokračovať v poctení tohto predsavzatia. Navyše v čase svojej smrti som neveril na žiadnu formu reinkarnácie alebo niečoho náboženského, či duchovného. Napriek tomu, že sa ma pýtali, či sa tam chem vrátiť, ja som proste odišiel.

Učiteľka v nedeľnej škole nám vždy hovorila, že v nebi neexistuje bolesť. Dnes Vám môžem povedať, aspoň v mojom prípade, že sa mýlila. Stále počujem agóniu mojej ozveny „Nieeee“, stále drnčiacu v nebeských sférach. V srdci mojich sŕdc a v najhlbšom jadre svojej duše som vedel, že naspäť ísť nechcem. Potom, čo som unikol z drsných pozemských pút, aby som sa dotklol tváre Boha, chcel som zostať. Po skúsenostiach v Nebi som nemal ani najmenšiu chuť vrátiť sa na Zem tak skoro. Keď by bola Zem strašidelný park, kľudne im dám svoj nevyužitý lístok, keď by chceli, mal som na čas dosť tejto drámy. Skončil som s tou bezvýznamnou, banálnou, špinavou dierou v pozemskej dráme, ktorá sa z toho stala. Samozrejme môj pohľad na túto realitu skĺzol do ďalších dobrodružstiev. Bolo to jak keby sa mi zasekla noha na plynovom padále.

Aj keď som mal na Zemi ľudí, ktorých som v pozemských merítkach miloval, tak jak mi to pozemské obmedzenie dovolilo, netúžil som sa vrátiť, lebo už som videl alternatívu toho. Z tohto bodu som videl, jak triviálny je svet, ktorý som opustil. Naopak tu by som bol stále s dušami, ktoré ma milujú od počiatku vekov a navždy budú. Plus, teraz som vedel, že milovaní, ktorí zostali na Zemi sa k nám raz pripoja. Pre nich to môžu byť roky, pre nás to je ale len pár chvíľ. Čas je zvláštny z nebeského pohľadu.

Čo môže otec povedať. Potom, jak som, v prenesenom význame, odchádzal dverami, Hlas pokračoval: „Keďže tam chvíľu ostaneš, mám pár vecí, ktoré by si pre mňa mohol urobiť. Ale neboj sa, poslal som Strážcov Tvojej Duše, aby predali návod Tvojmu vnútornému sprievodcovi a tak budeme môcť spolu komunikovať. Už tú schopnosť máš, len nevieš jak jej načúvať. Knihu, ktorú Ti posielam Ťa naštartuje“. S obrovským pocitom prehry som sa vracal späť do života. Neuvedomoval som si, že moja skutočná cesta je ešte len na začiatku. Pred tým som nikdy nevedel prísť na to, čo bolo predo mnou. Nechápal som, že budem dovedený k takému šťastiu na Zemi, ktoré som nechcel opustiť v Nebi. A ani som nechápal, že vnútorný sprievodca ma dovedie k šťastiu, ktoré som vždy hľadal ako malý chlapec. Je ironické, že zažívam šťastie, pre ktoré som musel zomrieť, aby som ho vôbec objavil.

V nasledujúcich pár rokoch som sa do Života po Živote este párkrát vrátil. Na jednom z tých výletov mi bolo povedané, prečo je smrť tak nespravodlivo posudzovaná. Nakoniec, z môjho pohľadu nie je nič, prečo by sme sa mali báť smrti. Je to začiatok nového dobrodružstva, nová šanca vyjadriť sa inak s dušami, ktoré milujete a obdivujete mnoho životov a v mnohých úrovniach. Teraz si predstavujem smrť ako elektronický lístok do zábavného parku a ja som ten, kto rozhoduje, ktorý park si vyskúša. A zakiaľ som tam, vyberám si aj jazdu. Jazda môže byť hrôzostrašná alebo mierumilovná a milujúca. Vždy je to moja voľba. Keď sa Vám nepáči jazda, na ktorej práve ste, vypadnite odtiaľ a nájdite takú, ktorá Vám pasuje viac. Nakoniec, keď Boh stvoril ľudí podľa jeho ľubosti, sľúbil večnú radosť a šťastie. Keďže večnosť je predlhý čas a nemá začiatok ani koniec, pokrýva čas všade. No a posledné, čo mám, snažím sa zapamätať si, že keď ma niekedy neteší moje dobrodružstvo, robím niečo zle.