James S NDE 04/01/2008

Keď mi začínal infarkt, jak som tak ležal na zemi neschopný sa hýbať, dostal som strach, lebo som vedel, že zomriem a nič s tým nemôžem urobiť. Nebudem Vás nudiť tým, jak prebiehala cesta do nemocnice a ošetrovanie, postačí povedať, že ma zahalil čierny závoj smrti. Ironicky práve toto je ono. Potom, čo som si uvedomil, že som na druhej strane, strach trochu poľavil.

Uvedomil som si, že som prešiel bezbolestne, pretože už viac necítite váhu alebo obmedzenia svojho tela. Bol som v úplnej temnote, ktorá vyhnala môj panický strach na pokraj. Jak som sa pomaly začínal aklimatizovať v prostredí, pocítil som v tme niečo zlovestné kĺzať sa a plaziť okolo mňa. Jediná myšlienka ma napadala v mojom vnútri a to, že hľadajú práve mňa. Bol som zhrozený a začal som hľadať svetlo, o ktorom som myslel, že by tu niekde malo byť. Pohyboval som sa čo najtichšie a najpomalšie ako som len mohol a hľadal svetlo. Všimol som si, že jedna strana je svetlejšia, tak som sa pohol tým smerom, keď som zrazu zacítil extrémnu agresiu linúcu sa sprava. Ochromený strachom sa pohnúť k svetlu a byť osvietený svetlom, som namiesto toho zašiel do tmavšieho tieňa a zostal nehybne stáť. Jak som tam ležal a počúval okolo seba dupotanie a kvapný zhon všetkých zlovestných pocitov v temnote okolo mňa, snažil som sa vymyslieť, čo urobím ďalej.

Vedel som, že keď sa pohnem od toho diania, ktoré okolo mňa prebiehalo, budem odhalený. V tom ma napadla najbystrejšia myšlienka a povedal som: „Bože pomôž mi“. Okamžite sa všetko okolo mňa rozutekalo preč do každého smeru a vtedy som to pocítil. Je to pocit Dokonalej lásky a dôvery. Pocit tak silný, že ho môžete vnímať do takej diaľky, ktorá Vám potrvá prejsť tridsať minút nadzvukovou rýchlosťou. Čím viac sa blíži, tým silnejší ten pocit je, až kým ma tento nesmierny pocit nezahalil do extázy tak intenzívnej, že je to nepredstaviteľné (nemám na to slov) a vytiahol ma za lakte nad temnotu a preč. Pomáhali mi dve bytosti, pri ktorých som sa cítil lepšie než novorodeňa na matkinej hrudi. Pozrel som hore na svojich patrónov a videl, že sú oblečení v čiernych róbach a tváre mali zahalené clonou, na ktorú keď ste sa prizreli, tak mala zrkadlovú substanciu, ktorá odrážala Váš vlastný obraz naspäť k Vám. Uisťovali ma cez pocity a hudbu, ktorá bola ako hovorené slovo, iba lepšia než jazyk. Nie je nič, čo by ste sa museli učiť, všetkému rozumiete. Zastavili sa pred niečím, čo som nemohol rozoznať, keďže sa zdalo, že keď pozriem smerom cez nich, tak všetko zmizne z dohľadu.

Jeden z nich otvoril niečo ako obrovský tabakový váčok vyrobený so semišovej kože, tak bol jemný. Jak to otvoril, vošli sme dovnútra a váčok sa za nami zavrel. Potom mi povedali ohromné množstvo informácií v zábleskoch. Podstata je, že toto bol môj svet a ja som mal nad ním kontrolu a nad všetkým v ňom, mohol som si tam priniesť, čo som chcel bez nejakých obmedzení. Mohol som si tam robiť, čo som chcel, bol môj. Jediné pravidlo bolo, že keď odtiaľ niečo vyhodím, už to tam nesmiem vrátiť naspäť. Potom som dostal pokyn, aby som si v mysli predstavil miesto, kde sa cítim bezpečne. Urobil som to a rozvinulo sa to rovno pred mojim očami. Potom sa ma spýtali, či je tam niečo nesprávne a ja som pár vecí zbadal, tie sa okamžite pretransformovali, niečo ako keď sa mení ortuť, až kým neboli dokonalé a potom sa odtiaľ vytratili. Začal som preskúmavať svoj nový svet z pohodlia svojho obrovského kresla a odpočíval som, keď mi zrazu povedali, že musím ísť naspäť do toho druhého sveta na nejaký čas.

Mal som síce pripomienky, ale pevne ma zdvihli z môjho miesta a išli sme preč. Obzeral som sa jak sme odchádzali, hovorili, že je to tu povolené len obyvateľom. Nie som schopný opísať, čo som videl pre nedostatok slov na opísanie. Chcel som to svojho času namaľovať, keď som sa vrátil naspäť, ale nemám ani taký talent. V každom prípade ma vzali na miesto, kde som svoje telo videl cez čierny závoj a bol som postrčený do tela nohami napred cez hlavu. Keď som otvoril oči, bol som vo svojom tele, v bolestiach, a doktori a sestričky sa ma pýtali, či viem, kde teraz som. Doktor mi povedal, že môžem mať zlomené nejaké rebrá a vykĺbené rameno, okrem iného, bol som pripojený na vzduchovú pumpu a zdalo sa, že sa mi budú obnovovať nejaké spomienky a funkcie, ktoré boli poškodené nedostatkom kyslíka. Pozrel som na svoju hruď, mala inú farbu a bola napuchnutá tak, že pripomínala futbalovú loptu pod kožou na pravej strane mojej hrude. Nebol som schopný ani hovoriť. Chcel som pohnúť pravým ramenom a začul hrozný hlasný výkrik. Pozrel som dookola a bol naspäť za závojom, láska a pravda tam zase boli a tam sa ma pýtali, prečo som sa vrátil tak skoro. Potom posvietili niečím, čo vyzeralo ako chrómová baterka na moju hruď. Hralo to všetkými farbami, potom spľaskla a spýtali sa ma, či by som chcel ešte niečo, okrem toho, že sa chcem vrátiť späť do svojho kresla, jak to rád nazývam. Povedal som, že nie a sľúbili mi, že tam bude na mňa čakať, hneď na to som bol naspäť.