JamesT NDE

Vo svojom živote som mal tri zážitky, ale rád by som zdôraznil, že ktokoľvek vymyslel názov „zážitok blízky smrti“, pravdepodobne nikdy nič podobné nezažil. Môžem Vás uistiť, že neexistuje nič na pol ceste alebo „blízke“ pri zomieraní, aj keď máte to šťastie, že sa vrátite, zomieranie je absolútne. Bolo by to jak povedať žene, ktorá potratí v ôsmom mesiaci, že v podstate nebola tehotná, ale že skôr mala „zážitok blízky tehotenstvu“.

Keď som zomrel prvýkrát, bolo to v lete 1968, keď som mal štyri roky. Utopil som sa. Ľudia vyzerajú prekvapení, že si z toho veku niečo pamätám. Súhlasil by som. Nemôžem k tomu moc povedať len to, že traumatická udalosť jak utopenie sa, sa Vám vpáli to Vašej mysle. Vybavujem si každý detail akoby to bolo včera. Jak by ste mohli očakávať, nie je to príjemná skúsenosť.

V momente jak som mal problém vynoriť sa nad hladinu, aby som sa nadýchol, spanikáril som. A keď som hladinu nedosiahol vôbec, panika prešla v absolútny teror. Jednoducho, hneď jak som si bol vedomý, že sa vo vode nemôžem nadýchnuť, zadržiaval som dych jak najdlhšie som mohol, ale bolesť do mňa vystrelila tak rýchlo, jak oheň, ktorý sa rozhorí z modra do žlta a do biela. Začalo mi byť tak horúco, že som nemohol rozoznať, či je to horko alebo zima. Než som sa vo vode nadýchol, jednoducho som v mysli rezignoval na život a v tej rezignácii prišla okamžitá záplava hlbokého pocitu mieru a kľudu. Premýšľal som, že takto to musí byť v ženskej maternici, pocit beztiaže v dokonalej tekutine, v ktorej som nepociťoval žiadnu teplotu, jednoducho to splynulo s mojou bytosťou. A bol tam ukľudňujúci tichý zvuk bieleho šumu. Každý môj zmysel pociťoval tento dokonalý komfort  absolútnej lásky a spolupatričnosti. Jednoducho som sa zmenil v dokonalé biele svetlo.

Tu zážitok končí. Sused ma videl, jak stojím na brehu a keď sa pozrel znovu, bol som preč. Neskôr som počul, že skoro vyvalil dvere chaty z pántov, keď nimi prerazil, preletel pláž dlhými krokmi a zameral ma dosť rýchlo na to, aby som vôbec mohol písať tieto slová. On sám vie, o koho ide a ja mu za to ďakujem. Ďalšia vec, čo si pamätám, bolo nepríjemné dávenie vody, pretože máte tekutinu v pľúcach a zakaždým, keď ju chcete vykašľať, nadýchnete sa a vdýchnete nejakú vodu naspäť, ktorú sa znovu snažíte dostať von. Táto časť nie je moc príjemná, čo je trochu otrava, keď si spomeniem, že moment pred tým som bol v blaženom stave.

Ďalší smrteľný zážitok som mal v devätnástich. Počítam, že tu stratím mnoho čitateľov, keďže to bolo kvôli predávkovaniu sa magickými hubami, ktoré viedli k tomuto zážitku. Akceptujem fakt, že mnohí toto budú považovať za halucináciu, čo by som si myslel aj ja, keby som nemal predchádzajúcu skúsenosť. Predávkovanie nebolo zámerné, bola to len idiotská mladícka nerozvážnosť, keďže som pred tým nikdy nevidel tácku plnú takýchto húb. Hodinu na to som sa vôbec necítil dobre a šiel som do kúpeľne a chcel som zistiť, či to tam prečkám. Uvedomil som si, že som vo vážnych problémoch keď, zatiaľ čo som sedel na toalete, začali mi odchádzať všetky telesné funkcie, nemohol som vstať alebo zavolať pomoc, aj keď som chcel.

Zrazu som sa ocitol na strope a pozeral dolu na svoje telo. Nevenoval som moc času rozjímaním nad tým, pretože som bol preč z tela, ktoré nebolo ja, bol som tam hore na strope, takže bolo ľahké tú škrupinu nechať za sebou. Odvrátil som sa od tela a jednoducho prešiel stropom, vyletel nad mesto a rútil sa vesmírom. Pamätám si, že na úplnom začiatku som míňal planéty našej slnečnej sústavy jak Saturn a Jupiter a zdalo sa mi zvláštne, že vidím také živé detaily. (O pár rokov neskôr som pozeral správy a oznamovali tam objavenie ďalších mesiacov obiehajúcich tie planéty a ja som ich už videl dávno pred tým a vedel, o čom hovoria). Zdalo sa, že mám kopu času obzerať si všetko, okolo čoho som prechádzal, ale zároveň som si uvedomoval, že idem príliš rýchlo, aby to bolo možné. Ukázalo sa, že nie som v normálnom časopriestore. Bol som nejak mimo toho a stále schopný si obzerať a prežívať veci súčasne na rôznych úrovniach času a priestoru. Hneď na to som bol vystrelený cez nejaký prázdny priestor, smeroval som k vzdialenému bodu svetla. Bod naberal rýchlo na rozmeroch jak som k nemu prichádzal a uvedomil som si, že to bolo to isté čisté biele svetlo, ktoré som zažil, keď som mal štyri roky. Bolo to to najabsolútnejšie číre svetlo, ktoré neubližovalo zraku, pravdepodobne preto, lebo sa naň nedívate ľudskými očami, aj keď máte pocit videnia, je to v skutočnosti pohľad mysle. Bolo to jak slnko alebo planéta svetla, až kým som neprišiel bližšie a nevidel detail. V tom momente záberu toho detailu, ktorý sa dá opísať len ako „všetko“ bolo odhalené a aj to je úbohý popis toho, čo chcem vyjadriť. Ten detail môžem opísať len ako miliardy a miliardy „bitov“ svetla, pohybujúceho sa v špirále do a von z tejto „bytosti svetla“, čo je jednoducho vizuálny opis toho, čo voláme Boh. Sme jednoducho Boh do takej mieri, že celé svetelné telo nemôže byť celistvé bez jeho častí alebo „bitov“ svetla.

Bola v tom procese dokonalá harmónia, a bolo to akoby všetko chápanie bolo vyjadrené dívaním sa na to. Hneď moja ďalšia myšlienka bola, že sa raz k tej harmónii v nejakom čase znovu pripojím k tomuto svetelnému telu, ale nebude to teraz. V okamžiku jak mnou prešla tá myšlienka, bol som vymrštený naspäť a spadol naspäť do tela a moje oči sa otvorili. Vedel som presne kde som, kto som, prečo som tu, ale stále vo mne tento zážitok žil. „Oh Bože, poznám odpovede života a vesmíru“. Pomyslel som si: „Len keby som mohol vypadnúť z tej kúpeľne a niekomu to povedať“. Ale nemohol som sa hýbať, bol som naspäť v mojom tele, ale moje telo bolo stále mŕtve. Musel som tam sedieť najmenej minútu alebo aj viac, keď som si uvedomil, že nedýcham. To nebolo dobré. Nadýchnuť sa by bol naozaj dobrý nápad pre začiatok. Dýchaj! Začal som panikáriť. Nejak som sa mysľou naštartoval a začal privádzať život do svojich končatín.

Nakoniec som sa zotavil, a po asi dvadsiatich minútach ďalšieho sedenia tam, som vstal a opustil miestnosť. Keď som sa zbadal v zrkadle, stále som vyzeral jak mŕtvola, moja farba bola chorobne šedá a bol som celý spotený. Potom som si začal fyzicky uvedomovať, že moje srdce sa pravdepodobne zastavilo na pár momentov. Jak som povedal, bol som mimo časopriestoru, takže aj keď skúsenosť sa zdala, že zabrala dosť času, v skutočnosti to prebehlo v zlomku sekundy. Jak som otvoril dvere kúpeľne, môj žoviálny kolega na mňa pozrel a povedal: „Nevyzeráš dobre chlape, mal by si ísť domov, lebo si jak šedá mŕtvola“ „To znie ako dobrý plán“ povedal som a rozprávanie o univerze som nechal na potom.

Tretí zážitok som mal pred Vianocami 2003 a stále ho mám pred očami. Keď sa obzriem naspäť, zdá sa, že udalosti z 11. septembra uviedli niečo do pohybu. Vtedy som začal zaznamenávať bolesť na hrudi, v oblasti hrudného koša, kde je solar plexus. Niekto mi povedal, že to môže byť čakra. Medzi 11. Septembrom a Vianocami 2003 sa bolesť neustále zväčšovala, znásobená ešte niekoľkými osobnými stresujúcimi udalosťami, ktoré nie sú dôležité opisovať. Nakoniec som sa ocitol v obrovských bolestiach a všetko v jednom mieste. Nemohla to byť jednoducho moja bolesť, bola to bolesť, ktorú som vídal vo svete. Proste som stratil schopnosť ju utlmiť. Verím, že všetci sme vystavení rovnakej bolesti sveta každý deň, len máme svoj vlastný unikátny spôsob ju nejak utlmovať – lieky, alkohol, práca, vzťahy, viera – čímkoľvek. Ja som to nemal čím uzatvoriť a to ma zabíjalo.

Nedokázal som rozlíšiť nepríjemné pocity od stresu, nevoľnosť od hladu. Všetko sa zdalo rovnaké, všetko na jednom mieste na mojej hrudi. Strávil som celé mesiace každý deň s pocitom, že mám dostať infarkt. Nie. Také šťastie som nemal. A bolesť stále narastala. Každý deň som si myslel, že už väčšiu bolesť nevydržím, že to nemôže byť horšie – ale bolo.

Jedného dňa, okolo 12. Decembra minulého roku (2003) som mal tretí zážitok. Nebola to tak fyzická smrť, jak skôr psychologický kolaps mojej mysle. Nemohol som si pomôcť, ale prirovnával som to ku kolapsu univerza. Pozeral som vysielanie s fyzikom Stevom Hawkingom, ktorý vysvetľoval povahu a pôvod vesmíru a ja som sa stotožňoval so spôsobom, ktorý on, vysvetľovaním spätne jeho kolaps, bol schopný matematicky kvantifikovať celý vesmír smerom dozadu k jeho zrodeniu do niečoho, čo voláme „Jednotná Singularita“. Tento kolaps mysle začal tým, že som sa snažil dávať zmysel bolesti, ktorú som pociťoval. Nesnažil som sa robiť niečo špeciálne, ale jak som to začal rozoberať pospiatky, braním do úvahy súčasnú situáciu a testovaním všetkých komponentov, ktoré to spôsobili a potom rozoberaním každého komponentu, ktorý sa na tom podieľal, moja myseľ okamžite začala ísť svojou vlastnou cestou. Sedel som tam skôr ako pozorovateľ, než účastník a len som zaznamenával všetky tie veci, ktoré moja myseľ procesuje. Zakaždým, keď som zašiel ďalej dozadu, proces sa urýchľoval. Potom to došlo do bodu, kde akoby som vyletel naspäť do svetelného tela. Najprv som bol ohromený faktom, že som chápal všetko, čo sa dialo a potom sa to začalo tak zrýchľovať, že som sa začal báť. Jak som pokračoval ďalej dozadu, zrýchľovalo sa to a začalo to byť stále jednoduchšie až som nakoniec došiel k jedinému slovu. A bolo jedno aké slovo vyberiem, mohol som pochodovať v kruhu s akýmkoľvek slovom.

Sedel som tam a čakal na smrť. Bol som si istý, že moja myseľ práve skolabovala a toto sa musí diať tesne pred tým, než niekto dostane mozgové aneuryzma alebo vyhorenie mozgu. Mozog len tak bzučal vnútri mojej hlavy. Zdalo sa akoby sa zadná časť mozgu v mojej hlave zdvojnásobila a zadná časť mojej hlavy tiež. A ja som čakal a čakal a čakal. Ale nezomrel som.

Naozaj neviem, jak som sa mal cítiť. Jedna moja časť si vydýchla samozrejme. Ale dominantnejší pocit bola ľútosť. Čo prišlo s týmto kolapsom bolo príliš mnoho pochopenia mnohých vecí. Vecí, čo som vedel, že nie je žiaden dôvod na to, aby som ich chápal alebo im rozumel, ale proste sa to stalo a ja som to nemohol ignorovať. Cítil som sa totálne zničený a vedel som, že ľudia ma nebudú akceptovať, ale stále som zúfalo cítil, že tieto vedomosti chcem zdieľať.

Napríklad keď sa vrátim k Stevovi Hawkingovi a jeho teórii „Jednotnej Singularity“, on tvrdí, že môže vrátiť celý vesmír naspäť do okamžiku po Veľkom Tresku, ale nemôže prísť na to, čo spôsobilo samotný Veľký Tresk. Naozaj by som si prial, že ani ja, ale ja môžem. Pred rokmi vedci verili, že atóm je najmenšia vec, čo existuje. Dnes je najmenšia vec, ktorú objavili, pomocou nového tunelového elektrónového mikroskopu, niečo, čo označili ako „kvark“. Najmenšia vec, čo existuje je v skutočnosti jediná, čo tvorí vesmír a to je sub-atomárna častica svetla. Profesor Hawking zašiel jednoducho príliš ďaleko s jeho matematikou a neuvedomuje si, že výberom výrazu „singularita“ si odporuje s inou akceptovanou teóriou vo fyzike. A to je, že žiadne dve častice hmoty nemôžu obsadiť rovnaký priestor v rovnakom čase a že keď kolabujúci vesmír dosahuje koniec svojho kolapsu a posledné dve sub-atomárne častice svetla sa snažia obsadiť rovnaké miesto v rovnakom čase, tak nemôžu, takže sa navzájom zničia pri Veľkom Tresku, čiže začiatku nového univerza. Preto tá nekonečná povaha Univerza – rozšírenie, kolaps, rozšírenie, kolaps atď...

Bola to len jedna z vecí, ktorú som si náhle uvedomoval. A ako som tam tak sedel a čakal na smrť, myslel som na tie veci a jak sa vzťahujú k veciam ako je náboženstvo, a jak presný je jazyk, ktorý sa na to aplikuje. Aj keď tento postoj pochádzal z pradávnej doby a nebol pôvodne v angličtine, slová nejak dokázali prežiť čas a preklad. Jazyk bol skôr symbolický a reprezentatívnejší v tom čase. Dnes je jazyk veľmi špecifický a doslovný a slová majú špecifické významy používané náboženstvami, tak jak ich používame dnes. Ale musíme pochopiť, že oni neboli mienené, aby boli brané doslovne, ale mali byť aplikované viac metaforicky. Jeden spôsob jak som to videl, keď som tam tak sedel bez slov, bola jedna známa fráza, „Myslím, teda som, myslím, teda som“....a tak ako tie dve posledné sub-atomárne častice bojujú, navzájom do seba vrážajú v boji o obsadenie miesta, ktoré je len pre jednu, bol som jak Boh na samom počiatku, tak ako tie dve častice svetla, jednoducho len vedomý si seba a ničoho iného.

Ja myslím.

Čo si myslíš?

Myslím, že myslím.

A kto vytvára to myslenie?

Ja.

A kto si Ty?

Ten, čo myslí.

A čo je to to myslenie?

Že ja som niečo, čo myslí – je to no....myslenie.

Takže si myšlienka alebo vec, ktorá si myslí, že myslí?

Neviem, nedokážem povedať. Nič nevidím. Je temnota a ja sa bojím. Cítim sa tak sám a bojím sa, že sa premyslím až do bezvedomia.

Prečo nezažneš svetlá?

Svetlo tam je, ale kde je vypínač? Len vtipkujem, nie je tu nič, ale Ty si myslíš, že si tu.

Dobre, kto si?

Dokážem si predstaviť, že hovoríš sám so sebou.

No výborne.

Mám nápad, alebo Ty máš nápad. Prečo jednoducho nepožiadať o svetlo a možno tou požiadavkou vytvoríš to, čo potrebuješ najviac. Myslím, jak môžeš vedieť, či tu je niečo, čím sa dá vo svetle pozerať, že?

Dobrý postreh. OK, NECH JE TEDA SVETLO.

A tak v poslednej sekunde Boh vidí, že je vlastne len tie dve posledné častice svetla a Boh je zničený. Obetuje sa, aby sa stal médiom, ktoré je slobodné (slobodná vôľa stvorená podľa Božieho obrazu) aby našiel svoju vlastnú formu výrazu v tejto náhodnej a chaotickej expanzii. Všetko začína ako svetlo, potom to vychladlo, rozžiarilo sa, zrazilo sa, usadilo sa a slobodne našlo svoje vlastné vyjadrenie. Stále je to iba svetlo. Všetko, vychladnuté svetlo a jeho rôzne úrovne. Potom teda Boh bude ten konečný sudca a tým pádom nemôže byť len jedna vec. Ako všetko, ako médium, ako svetlo – Boh je jediným svedkom všetkého, čo bude. Všetko, čo bude musí obsahovať svetlo, aby odhalilo svoju existenciu a to, čo bude odhalené alebo osvietené, odhalí existenciu večne prítomného svetla. (Otec a Syn). Aj vedci už chápu, že každá sub-atomárna častica hmoty v tomto vesmíre a čase má svoje dvojča antihmoty, ktoré ale neexistuje vôbec v priestore a čase. Na rozdiel od bunky, ktorá sa delí na dve časti, jedna vedľa druhej, dvojča antihmoty každej sub-atomárnej častice svetla existuje presne tam, kde existuje častica, nepotrebuje žiaden priestor. Tam existuje myseľ. (Svätý Duch).

Aj keď to vyzerá, že vo vesmíre sú hory prázdneho miesta, pravdou je, že sa nemôžte zmrštiť viac, než častica svetla vo vesmíre. Nie je miesto. A tak, jak neprerušené elektrické spojenie, vesmír je napojený na seba ako jedna vec. Preto môže svetlo cestovať tak rýchlo, cestuje cez neprerušenú reťaz svetla samotného. Tak isto ako antihmota je jedno neprerušené spojenie.

Takže v skutočnosti je tu vlastne len jediná fyzická vec, vesmír s jedinou mysľou. Príležitostne vídate záblesky týchto spojení ako sú fyzické schopnosti alebo geniálni blázni a iné veci, ktorými veda nedokáže hnúť. Z nejakého dôvodu sú proste napojení na toto spojenie. Napríklad, pomyslite si na vzdialené miesto, okamžite tam môžete byť vo svojej mysli a nepotrebujete žiaden čas dostať sa tam. Myšlienka je jedna z vecí, ktorá môže cestovať rýchlejšie než svetlo, keďže neexistuje v priestore alebo čase.

Teraz by mali slová dávať oveľa väčší význam miesto aby boli úplne mimo reality. Nie je to nič magické a záhadné „a Pán Ti povedal....“ bla bla. Pravda je oveľa hlbšia a obsiahlejšia. Keby existovala Super Bytosť, ktorá funguje ako nejaká sila, čo stoji za všetkým, čo existuje a bola by ako človek, nebola by schopná vytvoriť ani arašidové maslo a nie ešte vesmír. Jednoducho pozrieť na oblohu a vidieť, koľko tam toho je a myslieť si, že nejaký Boh to všetko stvoril pre človeka, by bola arogancia presahujúca samého Boha, úplne by stratil obraz o človeku. Napríklad „Prvotný Hriech“, nie je v skutočnosti hriech, tak ako o ňom premýšľame. Bola to nevyhnutná podmienka človeka ako bytosti, ktorá sa vyvinula do bodu uvedomenia si samého seba. Stalo by sa to dávno pred tým, než by bol človek schopný komunikácie. V momente jak si človek začal byť sám seba vedomý, potreboval pochopiť a kvantifikovať svoj svet. Stalo by sa to dávno pred tým, než boli vôbec slová niekde vpísané alebo vyjadrený postoj spôsobom: „Neskúšaj pomenovať niečo, čo nemôže byť menované“. A my si myslíme, že to znamená pomenovať Boha „Boh“ alebo „Allah“ alebo „Budha“ atď. Vzťahuje sa to k príbehu Adama a Evy v Rajskej Záhrade. Meno stromu, kde rastie zakázané ovocie je Strom Poznania. Hriech potreby pomenovania všetkého a porozumenia všetkého, aby sme sa toho nebáli, je jednoducho nekonečný, nekončiaci proces, ktorý vytvoril naše vlastné peklo a vyobcoval nás z Raja alebo nás oddelil od prírody a každej ďalšej veci, ktorá žije v dokonalej harmónii s prírodou.

Bizarné, že? Dokážete si predstaviť, že tento druh poznania a pochopenia na Vás zrazu spadne? Vôbec to nie je sranda. Naozaj som to nechcel. Som jednoduchý chlap, ktorý ledva ukončil dvanástu triedu. A viete čo? Som tesár a vyrábam skrine. Aká irónia. Nemôžem mať tieto informácie a nechať si ich pre seba. Zároveň sa nevidím ako človek, ktorý je pripravený byť akceptovaný každým. Ale aj tak to má veľký potenciál, ak to bude akceptované, urobiť niečo úžasné. Svet je plný bolesti a strachu a naozaj tu nie je nič, čoho by sme sa mali skutočne báť. Je to akoby bola celá planéta plná detí, ktoré sa boja tmy. Chápem to. Sám som sa strašne bál tmy, keď som bol malý.

Pravda ale je, že neexistuje niečo ako zlo, nie tu nič ako hriech, nie je nič ako peklo okrem pekla, ktoré si sami tvoríme v našich ustráchaných ignorantských mysliach. Neurážajte sa na slovo ignorant. Prehliadnite to. Znamená to jednoducho málo pochopenia. Relatívne povedané my ľudia postrádame enormné množstvo porozumenia našej planéty, nie ešte vesmíru.

Od tej skúsenosti, čo som sa utopil v štyroch rokoch, nazeral som na svet nejak inak, než väčšina ľudí. Nikdy som sa nepovažoval za inteligentnejšieho, len som bol menej ignorantský. Je v tom malý rozdiel, ktorý sa zdá ale, že má významný dopad. Je to veľká vec ľahšie niečo stratiť, čo už máte (ignorancia), než nadobudnúť niečo, čo nemáte (inteligencia). Vždy som vedel, že sa môžem a aj sa učím niečo od každého, koho stretnem, nielen od tých, u ktorých verím, že sú tí, ktorí majú čo učiť.

A nakoniec, neexistuje vec ako temnota. Je to fyzicky nemožné. Áno vyzerá to, že je tma vonku, keď je noc, ale pozrite na mesiac. Vidíte ho, lebo je osvetlený a na oplátku odhaľuje prítomnosť svetla. Je tu len svetlo, nič viac. Dokonca aj Vy ste svetlo v unikátnej forme. Jedine každý jednotlivec dokáže vytvoriť temnotu v jeho vlastnej mysli, so strachom, zrodený z ignorancie, ktorá efektívne každého odvracia od svetla a vytvára tieň temnoty, v ktorú myseľ verí, že existuje. Obráťte sa k svetlu a nechajte sa odhaliť a byť osvietený. Je v tom Božská krása, ktorá čaká na osvetlenie. A existuje svetlo, ktoré čaká na svedka jeho krásy.

Mnoho dobre vzdelaných ľudí, s ktorými som hovoril, odkedy som mal túto poslednú skúsenosť, mi povedalo tie najpodivnejšie veci, jak že som viac Kristus než ktokoľvek koho stretli, je možné že aj najinteligentnejšia osoba akú stretli, že by som mohol byť veľký filozof alebo by som mal študovať filozofiu, pretože by to ľudia radi počúvali. Jediný problém v študovaní filozofie je, že moja najfundamentálnejšia filozofia hovorí, že by som nemal platiť za to, aby som mohol mať svoje vlastné myšlienky alebo aby som ich mohol zdieľať s inými. Takže zakiaľ iní platia desať tisíce za to, aby mali schopnosť myslieť a mali na to legitimáciu – ja budem sedieť v kaviarni cez ulicu, keď so mnou bude chcieť niekto hovoriť. Musíte pochopiť, že veci, ktoré som doteraz povedal, môžu znieť egoisticky, ale to nie som ja, kto tie veci hovorí. Sú to ostatní ľudia. Nepoužil by som takého slová, keď by som sa chcel opísať. Mám radšej jednoduchosť a „ignorantstvo“, sú oveľa presnejšie.

Život nikdy nemal byť takto ťažký. Dosť sa to zvrhlo, akoby ste chceli plávať proti prúdu, oproti silnému víru. Je to vysiľujúce. Každý záber vyžaduje enormné množstvo energie a potom, čo sa skoro zabijete, urobíte nejaký pokrok, pozriete k brehu a uvedomíte si, že ste nikam vôbec nedošli. Pri najlepšom ste dokázali zostať na jednom mieste, ale skôr ste stratili pôdu pod nohami. A áno, je hrozné nechať sa zmiesť prúdom. Je tak mocný a ste si istí, že Vás to zničí.

Pritom, každý vie, že sa musíte hýbať dopredu, že? Nie tak docela. Keď sa pozriete na usilovného človeka ako na jeho úsilie hľadať pravdu: Veda, matematika, medicína, fyzika, hudba, umenie a čokoľvek iné. Všetci hľadáme pravdu. Vezmite si napríklad hudbu, dve hudobné noty zahrané spolu budú jedna z dvoch vecí, harmonické (pravda) alebo nesúrodé (lož). Pravda je odhalená v kráse a naopak, krása je to, čo odhaľuje pravdu. Je to len to, čo je pravda, niečo ako matematika, ktorá je istotne jeden z najčistejších jazykov, potom každé ďalšie úsilie môže byť zredukované na matematiku. A matematika, bez ohľadu na to, jak komplikovaná rovnica môže byť, je vlastne len to – rovnica. Znamienko rovná sa (=) je to, čo matematika v základe je, pravda. Niečo je pravda (rovná sa) alebo nepravda (nerovná sa). Pravda je proste to, čo je. Človek nikdy nestvoril nejakú pravdu alebo nevynašiel nič k tomuto účelu. On len odhalil to, čo tu vždy bolo. Vždy sa musíme vracať naspäť, aby sme odhalili pravdu. Nechajte to ísť. Nebojte sa. Dajte priestor súčasnému, aby Vás odnieslo naspäť k pravde.

Skutočne dúfam, že tieto slová môžu byť niekomu užitočné.