Jean K NDE 01/01/2011
Mala som veľmi zlú formu bronchitídy už niekoľko týždňov. Stále sa ma to držalo. Cestovala som z Indianopolisu do Terre Haute a začala som byť unavená, rozhodla som sa zaparkovať v malom meste Cloverdale a na chvíľu si odpočinúť. Bola strašná zima. Zastavila som na prázdnom parkovisku a vypla motor. Zakryla som sa kabátom a sklopila sedadlo a snažila sa na chvíľu zaspať. Bolo 12.02 na obed. Nemohla som zaspať. Po pár minútach som začala mať problém s dýchaním. Šmátrala som v taške a hľadala inhalátor, pár krát vdýchla – ale stále som sa nemohla poriadne nadýchnuť. Chcela som sa posadiť, ale bola som príliš slabá. Lapala som a lapala po vzduchu, ale proste som sa nemohla ani nadýchnuť ani vydýchnuť. Začala som upadať do bezvedomia a uvedomovať si svoje telo jak keby som sa naň dívala z vonku. Nevidela som ho očami, bola som si len vedomá, že tam bolo telo, ktoré zápasí s dychom a slablo a slablo. Potom telo úplne stíchlo.
Vedela som, že telo je moje, ale zdalo sa, že ma to moc nezaujíma. Zrazu som sa ocitla v tunely. Tunel bol vytvorený akoby z priesvitných tehál alebo blokov. Cez tehly do tunelu presvitalo svetlo. Bolo to nádherné zlaté svetlo a bolo z neho cítiť teplo a pohodu. Chcela som do toho svetla ísť. Vstúpila som do tunela a ten začal pomaly rotovať, hovorila som si, že musím byť opatrná, kam našľapujem, aby som nespadla, keď sa tunel točí. Urobila som dva alebo tri kroky, než som uvidela dvere na konci tunelu. Boli to ťažké zdobené modré dvere. Neurčila som si, že k tým dverám chcem ísť, ale zrazu som tam bola. Chcela som ich otvoriť, ale nešlo to. Zrazu mnou prešla informácia. Bolo mi povedané, že v momente jak sa dvere otvoria, budem stáť pred voľbou, takže si to mám dobre premyslieť.
Ticho som stála pred dverami, zvažujúc tú informáciu, keď sa náhle dvere otvorili. Zbadala som obrovskú temnú šíravu hneď podo mnou a predo mnou. Za temnotou, v diaľke bola nekonečná galaxia. Žiarivé svetlo, jasnejšie než všetky hviezdy v galaxii, svietilo z centra. Zdalo sa, že ma svetlo k sebe ťahá. Podo mnou, v šírej temnote, som počula ľudské bytosti v utrpení. Môžem povedať, že trpeli. Znelo to jak v zaneprázdnenej pohotovostnej miestnosti, ale nárek bol očividný. Podvedome som vedela, že keby sa otočili k tomu svetlu, ich bolesť skončí, ale boli tvrdohlaví a do svetla sa nechceli otočiť.
Jak som pozrela k tomu prenádhernému výhľadu na hviezdy, planéty a ohromnému žiariacemu a milujúcemu Svetlu, zbadala som malé cestičky z modrého, ružového a zeleného svetla. Premýšľala som, čo to je a okamžite som dostala informáciu, že to boli modlitby ľudí hľadajúcich Svetlo. Boli krásne a v momente jak dosiahli svetlo, boli doň absorbované. Väčšie cesty bieleho svetla putovali smerom od Veľkého Svetla von. Vedela som, že to boli odpovede na modlitby. Ja som chcela len pozorovať cesty svetiel, byť v teple toho Svetla a tešiť sa z krásneho výhľadu. Svetlo sa zmenilo v magickú modrú a rolovalo sa ku mne jak vlna oceánu. Nebolo to pri mne príliš blízko, ale aj tak som mohla vidieť obraz Ježiša v tej modrej vlne. Láska mnou prúdila jak teplá voda. Ježiš vyzeral presne tak, jak na obrázku v triede mojej nedeľnej školy. Napadla ma myšlienka, že keby som bola Budhistického vyznania, možno by som videla Budhu a bolo mi povedané: „To je správne. Boh sa zjavuje v známych formách.“ Chcela som sa Ježiša spýtať nejaké otázky, ale náhle mi bolo oznámené, že musím učiniť voľbu. Neprihovorila sa mi jedna osoba, bolo to skôr jak chorál hlasov, ktoré som nepočula ušami, ale boli komunikované iným spôsobom. Povedali mi, že môžem zostať alebo ísť naspäť. Uvažovala som veľmi opatrne, než som sa rozhodla.
Pomyslela som na svoje deti v pubertálnom veku. Všetky boli problémové. Manžel nás opustil asi rok pred tým. Potýkali sme sa s chudobou a opustenosťou, navyše s následkami puberty. Veľmi som sa prikláňala k tomu, že zostanem so Svetlom (ktoré teraz menilo farby a vracalo sa do pôvodnej formy), ale vedela som, že nemôžem za sebou zanechať svoje deti tomu zlému svetu bez matky. Ani som nemala šancu povedať zboru, že sa musím vrátiť k deťom. Hneď jak som vedela, že ich nemôžem opustiť, zacítila som, že som bola zhodená jak z desať metrovej výšky na betónovú dosku. Treskla som do svojho tela tým najsilnejším bolestivým dopadom, aký si len môžete predstaviť. Cítila som jak sa mi srdce v hrudi trepotalo. Počula som telo, jak sa snaží nadýchnuť. Mala som studené prsty a líca. Telo bolo strašne studené a stále sa nemohlo hýbať. Snažilo sa nadýchnuť ostrým chrapotom. Načúvala som mu, jak sa ide nadýchnuť a nadýchlo sa. Prehovárala som ho, napovedajúc mu, kedy sa má nadýchnuť a kedy vydýchnuť. Cítila som jeho srdce jak sa dostáva do rytmu a to už som bola kompletne v ňom zápasiac s dychom.
Nikdy som nebola takto studená. Vonkajšia teplota bola asi -6 stupňov a moje telo sa zdalo skoro tak isto studené. Pozrela som na hodiny a ukazovali 12.40 po obede. Trvalo skoro hodinu vyhriať auto a rozohriať telo, než som sa mohla poriadne pohnúť. Môj dych bol chatrný. Nakoniec som bola dosť silná na to, aby som došla domov