Jeffrey NDE 29/09/2016

Keď som mal 19, zistil som, že moja priateľka ma podvádza s jedným z mojich najlepších kamarátov. Tak som vyprázdnil pár fľaštičiek liekov a fľašku rumu. Mama zavolala sanitku a ja som šiel do nemocnice. Než som tam prišiel, odpadol som. Normálne mám euforické stavy, keď si dám nejakú drogu, som v rauši alebo napitý. Neviem za jak dlho, ale ďalšia vec, čo viem, že som cítil ako som vykĺzol z postele na ľavú stranu. Necítil som sa opitý alebo malátny. Inštinktívne som sa snažil chytiť postele a skočiť na ňu. Hrozne som panikáril. Videl som dom, Jaguára (auto) a ľudí, ktorých som nikdy pred tým nevidel. Okamžite som spadol naspäť na posteľ. Otvoril som oči a videl nad sebou doktora ako mi dáva masáž hrudníka. Chcel som sa posadiť naspäť mysliac si, že mi uhne z cesty, ale neuhol. Znovu som do neho vošiel a videl obraz jeho ženy, detí a jeho auta. Cítil som, že panikári. Bol som ohromený a znechutený z tej vízie. Hneď som sa hodil naspäť na stôl.

Znovu som sa zosunul naľavo a pozrel doprava a videl vedľa seba moje telo. Keď som pozrel späť vľavo, videl som záblesk modrého svetla. Jak som sa díval do rohu izby, aby som lepšie videl, zbadal som stĺp svetla dopadajúceho na podlahu. Z pravej strany som začul hlas, ktorý hovorí: „To je v poriadku, zachránime Ťa“. Pozrel som tam a videl niečo, čo v skutočnosti vyzeralo ako rozprávková bytosť držiac ma za ruku. Letmo som zahliadol záblesk zeleného svetla smerujúceho k mojej ľavej strane, ale chytilo to moju ruku a zdvihlo nad moju hlavu. Nevidel som, čo je to, lebo dvaja takto držali moje ruky a ťahali ma hore a smerom k pravému rohu izby. Striasol som ich zo seba a chcel som vedieť o čo ide. Videl som doktora nado mnou a v dverách moju mamu so skríženými rukami. Malý modrý anjel povedal „Nemáme čas, musíme sa ponáhľať“.

Jak som si všetko začal uvedomovať, stiahli ma do modrého stĺpu svetla a to bol výlet! Z toho pohybu a svetla sa mi urobilo trochu zle, tak som zavrel na chvíľu oči a sem tam ich otvoril len zo zvedavosti. Videl som povestné „Schody do Neba“ pozdĺž cesty a nejakú bytosť, ktorú sprevádzal pes. Nakoniec som videl oblaky. Keď som pozrel cez rameno a dolu na Zem, videl som veľký zástup ľudí stojacich pred nebeskou bránou. Malí anjeli ma postavili dolu hneď v bráne, kde bola napravo izba. Kľačal som so zavretými očami. Bolo mi zima a jak som na to pomyslel, prestalo to. Otvoril som oči a videl izbu so stenami z oblakov. Nasmeroval som si to k nim a nejaký hlas povedal: „Nerob to. Budeš to ľutovať. Budeš navždy stratený“. Obzrel som sa dookola a bol som pekne naštvaný, pretože som myslel, že byť mŕtvy znamená mŕtvy. Toto nebolo to, čo som čakal. Nebol som mŕtvy, bol som viac živý, len na inom mieste.

Bol som arogantný, naštvaný 19 ročný mladík. Pomyslel som si, „Tak toto je nebo. Mohli sem dať aspoň lavičku, aby som si sadol“. Pozrel som na miesto, kde by som jednu dal a hneď sa tam objavila biela mramorová lavička. Pomyslel som si: „Výborne, mramorová lavička, stavím sa, že je studená“. Ale nebola. Jak som si sadol, roh izby sa narovnal. Mraky stmavli a rozvírili sa. Otvorili sa jak dvere výťahu a videl som tam stáť tri postavy vedľa žiarivého svetla. Cítil som ich zrovna tak, jak som ich aj videl. Jedna z nich bola moja babka a jedna z nich, veľmi stará pani, povedala: „Vidíš, hovorila som Ti“ smerom k mojej babke. Tretia postava bolo mladé dievča, ktoré vletelo do izby s radostným výkrikom a sadla si vedľa mňa. Dvere sa zavreli a ona sa ma spýtala, čo sa stalo. Nie som moc dobrý vo vykladaní svojich problémov ľuďom, ktorých nepoznám, ale jej nadšenie a starostlivá povaha ma toho zbavila. Vzala ma na pár ciest.

Prvá bola jak z príbehu o Vianočnom Držgrošovi (Vianočná koleda). Ukázala mi veci z mojej minulosti, ktoré boli dôležité. Veci, ktorými som ohúril ľudí a veci, ktoré ľudia povedali a ja som o tom nikdy nevedel. Ukázala mi ľudí, ktorých poznamená moja smrť, ľudí, ktorých poznamenal môj život. Na moje 19 ročné arogantné ego to ale nezapôsobilo.

Ďalšia vec, ktorú viem je, že som sa zobudil na trávnatom poli za slnečného dňa. Počul som južanský dedinský hlas dievčaťa a pár chlapcov. Smiali sa a robili hlúposti dosť trápnym spôsobom. Pomaly, ticho som sa postavil a pozrel cez trávu. Videl som starú chatrč. Jak vietor povieval v tráve, zacítil som závan strašného smradu. Konečne som videl ľudí, čo tam rozprávali, až na to, že to neboli ľudia. Oblečené mali overaly, ale tváre mali šakalie. Zbadali ma a rozbehli sa ku mne. Pýtali sa kto som a odkiaľ som prišiel. Jeden z nich ukázal na oblohu.

Pozrel som hore a zbadal čiaru a obloha sa roztrhla. Vyskočila z nej obrovská hnedá kreatúra a pristála pri mne. Mala rohy po celej hlave, 5 alebo 6 očí a hrubo nadávala. Nebola ako detailné stvorenie, ktoré môžete vidieť vo filme, skôr bola ako kreslená. Strašne smrdela a bolo naozaj ťažké ju počúvať. Jej slová boli plné nadávok, preklínania a urážok. Nepamätám si všetko, čo hovoril, ale schmatol ma za ruku a vyskočil so mnou naspäť do diery v oblohe. Pristáli sme na nejakej platforme vo vesmíre so stenami, ktoré vyzerali ako obrazovky. Vlastne to boli kocky. Bol tam nejaký kontrolný panel ako pódium. Povedal mi, že toto je peklo a že v každej kocke je peklo ušité na mieru každej duši. Vysvetľoval mi, že ľudia sa prispôsobia akémukoľvek druhu pekla a niektorí sú tolerantnejší než iní a tak sa peklo stále mení. Veľmi ho tešilo dívať sa na utrpenie druhých.

Jak som prechádzal okolo stien s kockami, bol som vtiahnutý do jednej z nich a ocitol som sa v malej bielej izbe s dverami a pultom. Za chvíľu sa dvere otvorili a veľmi dobre vyzerajúci mladík a dievča vstúpili dnu. Boli ku mne veľmi milí a pýtali sa, či mi môžu niečo priniesť. Ja v neznámych situáciách nikdy nepijem ani nejedávam. Taký proste som. Musím mať pohodlie, než si jedlo vychutnám. Tak som odmietal, ale oni nástojili na tom a stále dobiedzali, tak som súhlasil a povedal, že chcem sendvič a kolu. Vrátili sa a priniesli to. Bol som podozrievavý, tak som čakal kým si sadnú na pult. Začali otravovať, nech to zjem a nech mi chutí. Pozrel som na to, aby som sa uistil, že je to to, čo to má byť. Jak som sa zahryzol, zacítil som odpornú chuť. Bolo to tak nechutné, že som to musel vypľuť a schmatol kolu, ktorá bola rovnako odporná. Musel som ju vypľuť tiež. Smiali sa a smiali jak som sa snažil zbaviť tej odpornej chuti. Veľmi vtipné ha  ha. Potom sa ospravedlnili a ponúkli mi niečo iné. Povedal som: „Nie ďakujem“. A znovu ma začali presviedčať, že len žartovali a že už sa to nestane. Prestal som sa nakoniec s nimi úplne baviť a zbadal, že títo dobre vyzerajúci ľudia majú šakalie tváre s nejakou priesvitnou maskou. Zistil som, že môžem vidieť cez tú masku a že celá táto vec bol len spôsob ako ma mučiť. Bol som vymrštený z tej kocky v nejakom víre. Opustil som tú platformu a počul jak diabol kričí „Nieeeee“.

Ďalej čo viem, tak som videl záblesky zlých vecí, ktoré som urobil a ocitol som sa v koži ľudí, ktorým som ubližoval. Videl som, jak necitlivý som bol k ľuďom a ani som o tom nevedel. Bolo trýznivé a hrozné znovu prežívať veci, na ktoré som zabudol alebo ma nezaujímali. Mal som pocity, ktoré som im spôsoboval ja. Bola mi taká zima až som sa triasol.

Zistil som, že niekde som. Otvoril som uslzené oči a našiel sa kľačať v nejakej jaskyni. Mala nízky strop a studenú vlhkú podlahu, bola tam strašná tma. Cítil som sa sám a opustený. Snažil som sa v tej tme pohnúť cez jaskyňu. Bolo to ťažké, pretože som sa nemohol plaziť bez toho, aby som sa nenamočil a nemohol som sa postaviť, pretože strop bol moc nízko. Nechcel som byť mokrý, pretože mi bola zima. Za chvíľu som zbadal jantárové svetlo predo mnou, dúfal som, že tam bude teplejšie pri svetle. Videl som tam ďalších ľudí a zbadal dav ľudí kľačiacich pri otvore.

Bol tam oheň. Videl som kľačiace dievča s podrezanými zápästiami, muža s lanom okolo krku a jedného s odstrelenou celou zadnou časťou hlavy. Počul som krik z jaskyne predo mnou. Snažil som sa jednému z tých ľudí prihovoriť, aby mi povedal, kde to sme. Jeden mi povedal, aby som bol ticho, inak budem ďalší na rade. Zrazu obrovský, škaredý démon prišiel pred jaskyňu, schmatol ich a vtiahol do jaskyne. Začal som sa báť, že budem na rade. Kľakol som si. Keď som zavrel oči, znovu som bol zaplavený víziami a emóciami zo všetkých zlých vecí v mojom živote. Otvoril som ich a zistil, že ich nesmiem zavrieť, pokiaľ nechcem, aby sa to dialo. Poobzeral som sa a uvedomil si, že toto bol dôvod prečo každý vyzerá ako živá mŕtvola. Nemôžete zavrieť oči. Nemôžete s nikým hovoriť. Nemôžete sa postaviť. Nemôžete si sadnúť. Môžete len kľačať na špičkách prstov a hranách svojich kolien. Jediné, čo môžete robiť je civieť do diery s ohňom, počúvať nárek a dúfať, že nebudete ďalší.

Videl som muža v rúchu, asi štyridsiatnika s uhladenou bradou a holou hlavou. Vyzeral jak mních a ja som si pomyslel, či to nie je Judáš. Po dlhšom čase ma strašne začali páliť oči, rozhodol som sa, že pár zábleskov stojí za to, aby som ich aspoň na chvíľu zavrel. Začal som ticho vzlykať, jak sa mi záblesky mojej zloby premietali a začul som hlas. „Keď ho požiadaš, možno Ťa zachráni“. Pomyslel som si „Ako?“. Hlas odpovedal „Povedz to, Povedz slová, Ježiš Kristus, môj ochranca v nebi, prosím zachráň ma“. Povedal som slová nahlas. Hlas hovorí: „Znovu“. A povedal som to znovu a znovu a znovu. Nárek ustal, záblesky prestali a bolo ticho.

Pozrel som hore a videl muža jak sedí na veľkej kamennej stoličke. Bolo tam vedľa neho strieborné okrídlené stvorenie s helmou s krídlami. Po ľavej strane mal ženu. Za ňou stál veľmi starý muž. Boli sme na platforme vo vesmíre, ale miesto hviezd tam boli oči. Uvedomil som si, že to bol Ježiš, stvorenie po pravici anjel pána a žena bola Požehnaná Panna Mária. Mohol som sa len dohadovať, že muž za ňou bol Abrahám alebo Mojžiš alebo jeden z tých dôležitých ľudí, možno učedník Pavol alebo Peter. Ježišovi sa zračilo v tvári sklamanie, ktoré sa dotklo mojej duše a zahanbil som sa.

Anjel povedal: „Povedz nášmu pánovi, čo Ťa sem privádza“. Začal som vysvetľovať, že som cítil, že svet je nespravodlivé miesto a už som nechcel byť jeho súčasťou. Pozrel na mňa jak na blázna a povedal: „Kto Ti povedal, že to bude spravodlivý svet?“. Nerozumel som. Dievča, ktoré som stretol pred tým v nebi vtrhlo dovnútra a vymrštilo ma von do obrovskej temnej haly. Stáli sme pred obrovskou bránou. Keď som sa spýtal, kde sme, povedala, že mi musí niečo ukázať. Dvere sa otvorili a von vyšiel dav ľudí. Videl som skupinu kňazov, ktorých som poznával z inej náboženskej skúsenosti, ktorú som mal ako dieťa vo Versailles. Skúsenosť mi krátko prebleskla hlavou. Keď sa miestnosť vyprázdnila, vstúpili sme dnu.

Bola tma a bol tam veľký guľatý stôl s trojrozmernou obrazovkou v strede vesmíru. Stál tam starý muž. Keď ma k nemu doviedla, spýtal sa „A prečo si tu?“ Dievča vysvetlilo, že som mal pocit, že so mnou život zle zaobchádzal a ja som to považoval za nefér. Myslel, že je absurdné, že si to myslím a v krátkosti začal vysvetľovať, že glóbus na stole je vesmír a že všetky hviezdy majú význam, tak jak ich usporiadanie má význam. Keď sa ľudia narodia, usporiadanie hviezd má na nich a na život, ktorý budú viesť vplyv. Vysvetľoval, že nebo je bezpečné miesto, kde sú duše chránené a Boh sa o nich stará. Každý má nejaké postavenie a to je dané tým, čo si urobil a čo si sa naučil v materiálnom svete. Vysvetľoval, že ľudia sú málokedy šťastní, keď niekde dlho zotrvávajú a že vždy pozerajú na to, aby sa hli ďalej. Duše v nebi nie sú iné. Hovoril, že ja som prišiel na tento koncil so žiadosťou, aby som sa mohol narodiť do materiálneho sveta. Že som im odprezentoval dobre premyslenú cestu a že som zamestnal mnoho múdrych ľudí, aby mi pomohli narodiť sa tam, kde som a kto som. Vybral som si svoje meno a veľmi zreteľný dôvod a pokiaľ je niekto na vine za život, ktorý žijem, tak som to ja sám.

Vysvetlil mi, že som uzavrel zmluvu so stvoriteľom a musím dožiť tú zmluvu alebo čeliť následkom. Celú reč ukončil tým, že som vedel, do čoho idem, poznal riziká a komplikácie a že som bol varovaný. Moja jediná šanca bola vrátiť sa a dokončiť, čo som začal. Nedostal som vôbec slovo. Mne ako 19 ročnému to nepadlo moc dobre. Myslel som, že je to len zlý starý muž so zlými úmyslami, zvlášť keď nás vyhodil a treskol za nami dverami.

Ocitol som sa naspäť na platforme pred Ježišom. Blahoslavená Matka sa ma spýtala, čo si myslím, že som sa naučil. Povedal som, že si myslím, že nie je správne hodiť ma medzi ľudí, čo mi ubližujú a že Ježiš je povinný ochraňovať ma a keď ma chce poslať naspäť, tak to musí urobiť správne. Pozrel na mňa a povedal, „ Syn môj, ja nemôžem nikomu spôsobovať bolesť, ja môžem len uzdravovať tých, čo sú zlomení“. S mladíckou arogantnosťou som sa snažil vytiahnuť staré „Chcem hovoriť s manažérom“ a dožadoval som sa stretnutia s Bohom. Blahoslavená Matka povedala: „Ty nemôžeš vidieť Boha“. Ježiš prehovoril: „Nikto nemôže vidieť Boha“. Blahoslavená bola nahnevaná a povedala, aby som si kľakol pred týmto veľkým liečiteľom a požiadal o odpustenie. Kľakol som si. Cítil som veľké sklamanie a úžas nad mojou aroganciou. Začal som plakať a Ježiš sa pýta: „Vieš prečo som Ťa zachránil z tej diery Očistca?“. „Nie“. „Pamätáš si starého muža, o ktorom si si myslel, že je Judáš? To mi ukázalo, že veríš, že naozaj veríš.“. V tom momente som si uvedomil, že Ježiš bol so mnou, a vždy bol so mnou celú dobu. Celý čas počas všetkého, čo sa mi dialo. A moja viera znamená omnoho viac, než som si uvedomoval. Videl vo mne niečo, čo ja sám som nevidel. Začal som tak strašne plakať, že som bol úplne zmeravený tam na tej zemi s hlavou v dlaniach a nekontrolovateľne som nariekal.

Blahoslavená matka mi prikázala, aby som podišiel dopredu a pobozkal mu nohy. Bolo to jak skúšať sa plaziť s betónovým balvanom na chrbte. Keby ste to chceli zmerať časom, trvalo celých päť minút, než som sa k jeho nohám doplazil. Keď som chytil jeho nohu, videl som, že je špinavá a stvrdnutá, jak noha človeka, čo nikdy neobul topánky a všade kam šiel, šiel pešo. Radšej by som pobozkal riť opice, než túto nohu so žltými polámanými nechtami. Ale urobil som to.

Jak som to urobil, cítil som, že ma niečo ťahalo späť do materiálneho sveta a ja som plakal, že chcem zostať. Ježiš povedal: „Daj mi šancu, daj mi šancu urobiť to nakoniec správne“. „Výborne“ pomyslel som si. Takže všetko bude zle až kým nezomriem. A kedy to vlastne bude?. Myslím, že to bola Matka, čo mi dala správu, bola to obsiahla správa obsahujúca obrazy, slová a pocity zrolované v jednom. Ukázali sa mi vízie budúcich udalostí, ktoré sa väčšinou vyplnili. Boli to veci, ktoré nikto nemohol predvídať. Jak som vkročil to tunelu, aby som sa vrátil, videl som kruh s okom uprostred a jak sa to točil, videl som okolo toho scény jak odbíjajúce hodiny ľudí a miest, všetko v jednom pohybe. Uvedomil som si, že to bol Boh. A dostal som od neho povolenie vidieť ho spôsobom, ktorému som mohol rozumieť. Bol to uspokojivý pocit vidieť ten obraz aj keď sám Ježiš povedal, že ho nesmiem vidieť. Ten pocit, že Ježiš bol stále so mnou a teraz mi bol dopriaty pocit vidieť Boha samého mi pomohol odísť v mieri.

Jak som vstúpil do svojho tela, cítil som, že mi bije srdce. Mal som bolesti, pocit horúčavy a nepríjemný pocit preležaniny na jednom boku. Odpovedať som na nič nemohol a bol som v kóme nasledujúce tri dni. V mysli som si stále dookola prehrával, čo sa stalo, aby som to nezabudol. V jednej chvíli som zacítil teplú ruku vo svojej, ale ledva som otvoril oči, aby som videl, kto to je. Videl som mladé dievča s dlhými hnedými vlasmi, ktoré stojí pri mojej posteli a drží mi ruku. Keď som sa zobudil, pýtal som sa sestričky, kto to dievča je a kam odišla. Pozerala prekvapene, keď som jej ju opísal, ale potom povedala, že žiadne mladé dievčatá na intenzívnej starosti nie sú a že nikto nemal povolenie vstúpiť za sklo celé tri dni. Jediní ľudia, čo tam boli, sú 4 staršie ženy, ktoré sa striedajú v 12 hodinových smenách a pracujú tam už roky. Myslel som, že snívam, ale potom mi povedala, že som na 6 minút zomrel a že som tam už celé tri dni.