Laura 31/03/2012

18. Mája 1970, v deň, keď sa narodil môj prvý syn, som mala vážne zdravotné potiaže, ktoré viedli k následnému silnému krvácaniu. Dostala som niekoľko transfúzií. Mala som mimoteľný zážitok, kde som bola svedkom narodenia môjho syna a počula môjho doktora jak hovorí manželovi, že dieťa zachrániť môžu, ale ja zomriem. Z mojej pozície hore pri strope som začala kričať, že nie som mŕtva. Ale nepočuli ma. Bola som zhrozená. Potom som videla svoj vlastný pohreb. Bolo to strašné, pretože som nezomrela. Zrazu všetko sčernelo.  Trvalo tri dni, než som mohla komunikovať a vedome reagovať na okolie. Tak som sa bála smrti. Pripísala som tú nepríjemnú skúsenosť liekom. Trvalo roky, než som sa z toho dostala.

O niekoľko rokov neskôr Júl 1979. Desať dní potom, čo som porodila štvrtého syna som začala znovu silne krvácať. Manžel so mnou uháňal do nemocnice, kde som dostala ďalšie transfúzie a bola som operovaná, aby krvácanie zastavili. Zobudila som sa v nemocničnej izbe a cítila sa dobre. Môj muž sa mohol vrátiť do práce s tým, že sa vráti o pár hodín a vezme ma domov. Zaspala som a zobudila som sa práve vo chvíli, keď do izby vstúpil môj otec. Býval odo mňa 145 km a jeho návšteva bolo veľké prekvapenie. Zohol sa, aby ma pobozkal a ja som zacítila, jak sa mi roztriaslo celé telo. To sú nervy, pomyslela som si. Ale potom mi začali drkotať zuby a dostávala som nekontrolovateľné kŕče. Úplne som horela. Otec vybehol z izby pre pomoc. Zdravotný personál pribehol do izby. Hodili na mňa plastovú prikrývku a potom niekto na mňa začal vylievať kýble ľadu. Každý kúsok ľadu som cítila jak keby to bol nôž zarývajúci sa do môjho tela. Mala som obrovské bolesti. Objavil sa aj môj doktor. Počula som sestru jak kričí, že nemôže nahmatať pulz, že mám teplotu nad 40 a že orgány mi kolabujú. Zrazu som to zacítila......ďalšie krvácanie. Pozrela som na doktora a povedala „Znovu krvácam“. „Nie“ povedal, „Máte alergickú reakciu na krvnú transfúziu“. Nie, pomyslela som si, on nevie, ja krvácam. Zomieram a môj duch sa vznáša von. Zrazu som bola neskutočne smutná – smutná, že zomieram bez toho, aby som sa rozlúčila s manželom a deťmi alebo otcom stojacim hneď za dverami. A potom som zomrela. Prvé, čo som si uvedomila bolo, že bolesť zmizla – aká úľava. Uvedomila som si temnotu. Jak keby som bola na mieste s ohromnou energiou – obrovská čierna prázdnota, ale nebola strašidelná. Držala ma v pokoji a mieri. Viem, že pre svet som zomrela, ale nestratila som vedomie ani na sekundu. Bola som to stála Ja a živá.

A potom som bola s Ním.....ovinutá v takom mohutnom svetle a láske, že je to nevýslovné. A tam som odpočívala v radosti, blaženosti a milosti. Prihováral sa mi a povedal, že ešte neprišiel môj čas a že sa musím vrátiť naspäť do svojho tela, aby som ukončila svoju životnú misiu. Nereagovala som na jeho poznámku, ale miesto toho som sa spýtala jak to urobil. Prihováral sa mi bez hlasu, ale ja som jasne počula a rozumela každé nevyslovené slovo. Povedal, že som na inom „mieste“, na takom, kde komunikácia prebieha čisto výmenou cez jazyk lásky. Tu každá komunikácia prebieha od srdca k srdcu a od duše k duši, tak nikdy nedôjde k nedorozumeniu. Keď som bola na Zemi a používala hovorené slovo, často došlo k omylom a čo som si myslela, že som povedala a čo bolo vypočuté poslucháčom boli často dve rozdielne veci.

Potom mi znovu pripomenul, že ešte nenastal môj čas a že sa musím vrátiť do svojho tela dokončiť svoj život. Pripomenula som mu, že mi sľúbil slobodnú voľbu a že ja som sa rozhodla ju využiť a zostať s Ním. Rozosmial sa radostným a veselým smiechom nad mojou tvrdohlavosťou. Povedal: „Áno Laura, očakával som, že svoj prípad budeš obhajovať...rozhodnutie bude samozrejme na Tebe! Ale najprv Ti chcem niečo ukázať“. Zrazu som strnula v ohromení a úžase. Poznal ma....všetko o mne už vedel!! Bola som súčasť tvorenia. Bola vo mne iskra Boha. Nemohlo to byť inak. Bol všetko poznanie. Bol všetka láska a ja som toho všetkého bola súčasťou.

Objavila sa predo mnou nedotknutá nádherná biela lesknúca sa pláž. Videla som svojich troch najstarších synov sedieť spolu na tej pláži. U každého zvlášť som videla časti ich budúcnosti. Videla som trápenia a úskalia, ktorými budú prechádzať. Videla som jak sa moja smrť pričiní a dodá jejich útrapám, smútku a osamelosti a často to bol hnev, čo ich obklopoval. Potom som videla ten kontrast, keď ja ako ich matka budem súčasť jejich života, jejich cesty boli osvietené kvôli mojej láske k nim.

Ale stále som si nedokázala predstaviť, že Ho opustím...ja ako súčasť Jeho lásky. Ukázala som na pláž, na každé zrnko piesku. Že sú ich tam milióny. Určite jedno malé zrnko piesku v celom tvorení nebude chýbať. A vzhľadom k tomu, že majú otca, toho úžasného milujúceho otca, ktorý sa o nich postará, bude ich učiť, starať sa a milovať ich. Uvedomila som si aj, že čas beží inak – nezáležalo na ňom. Nakoniec, ako smrteľník jak chápete „navždy“? Večnosť? Bez konca? Život sa môže zdať dlhý, ťažký a pochmúrny, ale v skutočnosti je to len záblesk. Rovná sa tomu jednému zrnku piesku na širokej pláži. Zameral moju pozornosť znovu na pláž.  Znovu zmienil pláž. Každé jedno zrnko piesku. Poznamenal jak sa každé zrnko dotýka toho druhého. Keby sa každé zrnko rozhodlo odísť, nebola by žiadna pláž. Došlo mi to okamžite na všetkých úrovniach. Nikto ma nemohol nahradiť. Nikto v skutočnosti nebol nahraditeľný. Nikdy! Každý musí prispieť svojou unikátnou účasťou na pláži.

Zrazu to na mňa doľahlo, že som zrovna bola svedkom života mojich troch synov. Kde je moje dieťa? Prečo ho od svojich bratov oddelil? Je mladší, bude vychovávaný inak, bola odpoveď. Tak to byť nemôže, povedala som. Ich otec by to nedopustil. Jeho otec s ním už dlho nebude, bolo mi dané na vedomie. Nebude mať na neho vplyv, tak jak na ostatných synov.

Ale mala som sa dozvedieť viac. Znovu bola moja pozornosť zameraná na môjho najmladšieho syna a stovky, či tisíce mojich predkov. Uvedomovala som si svetlo, ktoré mnoho z nich obklopuje. Stáli tam. Cítila som z nich ohromnú lásku. Všimni si, povedal...Tvoji predkovia...Všetky tieto bytosti sa spojili kvôli Tebe. Aby si bola jedinečná...Uvedomila som si, že v pozemskom jazyku to znamená, že hovorí o DNA. Chcela si odísť na Zem učiť sa, napredovať, prispieť k tvorčiemu procesu. Všetky tieto duchovné bytosti sa dali dohromady, aby Ti v tom pomohli. Znova sa obrátila pozornosť na moje dieťa. ..Vo všetkom tom tvorení si Tvoj malý syn vybral Teba, aby si mu bola matkou. Nikoho iného! Spoločne ste uzavreli pakt, aby ste splnili úlohy, každý vo svojom pozemskom živote. Tento pakt je a bol velice posvätný Pakt a nesmie byť braný na ľahkú váhu. Zrazu som sa nemohla dočkať, až sa vrátim na Zem. Ale predtým som sa ešte ocitla v inej úrovni vedomia.

Bolo to jak keby som sa zamerala len na Neho a on bol moje jediné a úplné vedomie. Ale keď som sa znovu zamerala na pláž, videla som oveľa viac. Prebleskol mi život pred očami. Rekapitulácia života bola zoradená postupne. Keď to skončilo, mala som zvesenú hlavu od hanby, že On to videl tiež. Vôbec som nebola nadšená z môjho správania. Potom v údive som sa k nemu obrátila a spýtala sa: „Jak ma môžeš ešte milovať po tom, čo si videl toľko mojich hriechov?“

„Si dieťa Boha“ povedal, „a Boh je láska....vidím Ťa len ako čistú lásku“. Žiaden súd sa nekonal, len láska z neho vyžarovala. Ale aby som to pochopila, musela som odpustiť sama sebe a uvedomiť si, že som súčasť Božskej lásky. Cez pokánie to bolo možné (je veľmi ťažké to vysvetliť). Viem len, že si nič nepamätám zo svojej životnej rekapitulácie, mám len jedinú spomienku, ktorá zostáva a to je len tá jedinečná láska.

Zamerala som sa na svoje okolie a uvedomila si Kvet. Magický kvet. Niečo jak dokonalá gerbera jagajúca sa žiarivými odtieňmi oranžovej farby. A bola živá a milovala ma! Užasnutá som sa k Nemu obrátila: „Tá kvetina ma miluje, cítim to!“

„Všetko je stvorené z lásky k Tebe“ povedal.

Potom som to uvidela a zacítila. Bolo to Ja a ja som bola to. Nebeská klenba v živých ohromujúcich farbách svetla, voda, každá kvapka bola živá a milujúca. Nemám slov!! Nemám slov!!

Teraz už naozaj prišiel čas, aby som sa vrátila, ale najprv som mala ešte jednu otázku. „Prečo ja? Čím som bola tak zvláštna, že mi bolo dovolené toto zažiť?“

„Ničím, láska je každému nadelená rovnakým dielom, každý je jedinečný. Toto bolo len niečo potrebné k naplneniu Tvojej misie, ktorú si si vybrala“.

Teraz už som bola skoro pripravená sa vrátiť, ale najprv som sa potrebovala uistiť a dostať prísľub, že sa čoskoro vrátim k Nemu. Znovu som cítila Jeho obrovskú radosť, Jeho ohromnú lásku ku mne. Jak ma dokonale pozná, pretože viete, že tu žiadna iná možnosť nie je. Všetci sa vrátime! Potom mi pripomenul, že jediná vec, ktorú musím priniesť naspäť k nemu je Láska. Láska, ktorú rozdáva.