Linda 03/02/2007

Moja cesta k porozumeniu Boha začala v drsnom prostredí Texasu plnom „chrestýšov, tornád, a pekelných ohňov a zatratení“. Moja prvá predstava Boha bola vyformovaná všadeprítomnou extrémistickou náboženskou komunitou, ktorej príkladom bolo Južanské Baptistické náboženstvo, ktoré praktikovali moji rodičia. Hnevlivý, pomstychtivý Boh, tak ako ma viera učila, mi vštepil hlboký strach z Boha, smrti a posmrtného života.

Celoživotné hľadanie láskyplného Boha a oslobodenie sa od paralyzujúceho strachu zo smrti vo mne vyvolala letmá cesta do neba po vysiľujúcej chorobe. Zážitok blízky smrti ma pretransformoval a ukázal mi Boha ako milujúceho Boha, ktorý nesúdi ani netrestá. Dospela som k pochopeniu Jednoty, ktorá zaplavila môj život mierom a nespochybniteľným poznaním Božej božskosti.

Keď som sa konečne vzdala vôle žiť, zrieknuť sa života v prospech smrti bolo veľmi ľahké po dlhej chorobe s poruchou imunitného systému a straty všetkého, za čo stálo žiť. V noc, keď som zomrela, rozhodnutie opustiť tento svet zostalo visieť v dlhotrvajúcom okamžiku absolútneho ticha. Bez nejakých emócií som sa dívala ako môj duch opúšťa telo akoby ma zaplavil pocit cudzoty. Cítila som zvláštnu nezúčastnenosť k fyzickému telu a k životu, ktorý som si vytvorila. Nebola som viac spojená s tým úbohým a utrápeným kusom mäsa. Nebola som viac to telo, ale stále som existovala len v inom stave bytia. Preč bola trhavá bolesť, ktorá ma sprevádzala pri každodennom vstávaní. Záťaž, ktorú som cítila na pľúcach pri každom nadýchnutí zmizla. Vyčerpanosť, ktorá ma ťažila roky sa vytratila. Depresie už viac neničili moju myseľ. Svetlo a zvuky viac nespaľovali moju hlavu bolesťou, zbavujúcej ma všetkých citov. A aj tak som stále existovala. Cítila som sa ľahučká a pokojná.

Aj keď som vedela, že nie som v neživom tele, ktoré leží na posteli, a oči a mozog, ktoré som predtým považovala za svoje a boli teraz bez života v predmete, s ktorým som sa pred tým stotožňovala, stále som si bola vedomá zraku, myšlienok a pocitov. Obzerala som si svoju novú realitu s kľudom. Pomaly som pozrela okolo seba a pod seba a videla som obrovskú temnotu. Ako prázdnota alebo čierna diera, bola som neodolateľne priťahovaná k tej temnote. Postupne som cítila, že sa do nej ponáram. Pomyslela som si bez strachu alebo nejakých pocitov „Nie je to zvláštne?“ Tak som sa bála, že ma niekto bude súdiť a pošle do neba alebo pekla. Ale vyzeralo to, že jednoducho zmiznem do tmavej ničoty. Ako sa moje vedomie vytrácalo, podvolila som sa ťažobe, ktorá na mňa doľahla a temnota zaplnila moju myseľ. Moje videnie začalo byť nejasné a ja som sa pripájala k tejto prázdnej temnote.

Nevyvíjala som žiaden odpor, nechala som plynúť tieto rozorvané pozostatky môjho vedomia a mojej osobnosti. V poslednej chvíli než sa moje Ja vytratilo v ničote, som bola vymrštená mocnou energetickou silou, ktorá sa zdola na mňa vrhla a niesla ma smerom hore.

Ledva pri vedomí, jediný pocit, čo som mala, bol pocit, že letím hore. Vyzeralo to, že cestujem neuveriteľnou rýchlosťou. Cítila som prúdiť vietor cez moju tvár a telo s ohromnou silou, necítila som nič nepríjemné. Preletela som ohromnú vzdialenosť a čím vyššie som sa vznášala, tým som mala v hlave jasnejšie. Začala som si uvedomovať hlboký pocit mieru a tepla, ktoré prenikalo do mojich zmyslov. Bola som zmätená, pretože energia, ktorou som bola ovinutá mala neodškriepiteľnú prítomnosť. Snažila som sa zistiť, čo sa deje a kto ma to drží. Kto alebo čo sa o mňa tak starostlivo stará. Cítila som sa nesmierne zmierená a milovaná. Vedela som, že som v náručí bytosti, ktorá ma opatrovala s dokonalou láskou a odnášala ma z temnej prázdnoty do novej reality.

Jak sa moja myseľ vyjasňovala očistená od pozostatkov smrteľnosti a predchádzajúcich spojení, konečne som bola schopná plne otvoriť svoje bytie duchovnu a myseľ sa mi úplne vyjasnila.

S otvorenými duchovnými očami som pozrela, aby som videla, kto ma s takou láskou drží a zahliadla som žiarivú duchovnú bytosť, tak veľkolepú a plnú lásky, že som vedela, že už nikdy v živote nepocítim, že som stratená. Nemám žiadne vysvetlenie ako, ale vedela som, že bytosť je Kristus. Nebola to viera alebo vnem porozumenia, ale moje rozpoznanie Krista prišlo z pohľadu nového duchovného bytia.

Nevidela som tohto Ducha tak, jak som vídavala Ježiša Nazaretského na obrázkoch, ale vnútorné presvedčenie môjho srdca poznalo a pamätalo si Krista. Žiarivá bytosť bola Kristus, manifestácia a vyjadrenie čistej lásky. Keďže som mala kresťanskú výchovu, nevedela som, jak inak ho pomenovať.

Iní ho môžu nazývať Budha, Jahve alebo Veľký Duch na oblohe, ale na mene nezáležalo, jedine poznanie absolútnej lásky a pravdy bolo dôležité. Bezpečne v nežnom, ale mocnom objatí jeho lásky som odpočívala, istá si, že všetko bude v poriadku a presne tak, ako má byť.

Stúpajúc stále ďalej, zdvihla som oči a uvidela som obrovské svetlo vo veľkej diaľke. S Kristom ako sprievodcom som sa rýchlo približovala k tomu svetlu. Duša sa mi zaplnila extázou, jak som pozrela do toho žiarenia niekoľkonásobne väčšieho než je slnko.

Svetlo bolo všade a všetko, najžiarivejšie aké som kedy videla a mohla opísať. Rozžiarené dosť na to, aby Vás oslepilo alebo popálilo, ale mne neublížilo. Svetlo sa pohlo a prešlo cezo mňa a vyčistilo každý skrytý kút môjho srdca, odstránilo všetok žiaľ a strach a premenilo moju samotnú bytosť v pieseň radosti. Myslela som, že láska, ktorú cítim z Krista bola úplná, avšak svetlo ktorému som čelila bola naplnenosť hľadania, milujúci Zdroj všetkého, čo existuje, Boh pravdy a bezpodmienečnej lásky, pôvodca všetkého tvorenia.

Pochopenie, čo je láska sa navždy zmenilo. Majestátnosť a sláva vízie bol nevýslovný moment, ktorý navždy nadefinoval smer mojej novej pravdy. Bola som doma a nechcela som nič viac, než zostať v svetle Boha. Kristus ma doviedol do svetla a ja som stála v prítomnosti Boha. Všetko Božie stvorenie je jedno tvorenie a ja som jedno s tvorením. Boh a ja sme jedno, Stvoriteľ a stvorené. Prežila som život v strachu z odsúdenia a teraz stojac pred Bohom som dokonale poznaná a bezchybná. Viem, že Boh ma považoval za dokonalú. Boh ma miloval, pretože láska je úplnosť Boha. Boh miluje bezhranične. Konečne to dávalo zmysel. Boh môže len milovať, pretože nie je nič iné, než láska.

Dosiahla som skutočný domov, obrátila som sa na Krista a povedala som: „To je krásne, som doma, toto je, kde chcem byť, chcem tu zostať“. Kristus odpovedal: „Môžeš zostať ešte chvíľu a potom sa musíš vrátiť“.

Nemohla som uveriť, že sa musím vrátiť do fyzickej reality. Po celoživotnom zmätku a strachu som stála pred milujúcim, neodsudzujúcim Bohom. Nechcela som nič iné len zostať v jeho prítomnosti, ale bolo mi povedané, že sa musím vrátiť.

Ďalšia dramatická zmena po tejto skúsenosti je, že už nemám strach zo smrti. Naopak smrť sa stala obľúbenou témou mojich večerov. V dome, kde som pred tým skoro zabudla rozprávať, ma teraz rodina a priatelia nemohli zastaviť, keď som vykladala svoj zážitok.

Prekvapujúco som bola smutná a nahnevaná a aj vzdorovitá. Po tom, čo som sa dostala do neba som bola vrátená naspäť a pýtala som sa „Prečo?“ „Som len malá ryba alebo čo?“.

Skoro rok potom, keď som v noci ležala v posteli som nariekala, vzlykala a prosila Boha, aby som sa mohla vrátiť domov. Nebola som z tých šťastných, ktorí sa po takejto skúsenosti spontánne vyliečili z choroby. Bola som veľmi chorá a postrádala som zmysel môjho zotrvania na zemi, keď nijak nemôžem prispieť a ledva komunikujem s rodinou a ostatnými ľuďmi. Prichytila som sa, jak vzdychám, plačem, pýtam sa a dožadujem sa Boha, aby som sa mohla vrátiť.

Vyjednávala som s Bohom, že keď som chorá, prečo nemôžem byť aspoň uzdravená, aby som mohla niečo robiť. Plakala som, že keď ma nechce vyliečiť úplne, prečo aspoň nie tak, aby som mohla aspoň maľovať povedzme hodinu denne, prečo nie je nejaká cesta, jak byť s ľuďmi. Cítim sa osamelá.

Aj keď som cítila vlny lásky, ktoré ma omývali, keď som sa prestala sťažovať, na svoje prosby som odpovede nedostala, aspoň nie také, ktoré som chcela.

Asi rok potom, čo som mala zážitok som sa stále modlila a znovu som stratila chuť žiť. Sľubovala som Bohu, že urobím pre neho čokoľvek, aj keď by to malo byť len ležanie v posteli, keď je to pre neho. Ale jednu požiadavku som mala, aby som bola nejakým spôsobom pre neho užitočná.

Čo bolo zaujímavé začala som vídavať biele svetlo a trblietajúce sa záblesky okolo ľudí a predmetov. Keďže som trpela mnohými fyzickými defektami kvôli chorobe, myslela som, že toto je len ďalší následok alebo vedľajší efekt môjho ochorenia. Neskôr mi ale bolo ukázané, že svetlá sú viac než len to.

Zdravie sa mi trochu zlepšilo a ja som už občas bola schopná šoférovať krátke vzdialenosti na schôdzky. Jedného dňa som šoférovala rušnou ulicou a zastavila na červenú a bola som svedkom zvláštnej scény, ktorá sa predo mnou odohrala. Nákladné auto zaparkovalo na pravej strane ulice asi pol bloku predo mnou. Typ auta bol ten, ktorému sa otváral nákladný priestor na boku miesto vzadu. Dívala som sa jak vodič auta prešiel na stranu, kde bola premávka a začal vykladať náklad na strane, kde jazdili autá. Povedala som „Chlapče toto by si nemal robiť, je to nebezpečné“.

V tento pamätný deň som užasnutá sledovala známe jagajúce sa svetielka, ktoré okolo neho tancovali a rýchlo sa zoskupili do formy dych vyrážajúceho, priesvitného, krásneho ducha ženy, žiariacej svetlom.

Možno preto, že som vyslala lásku a znepokojujúcu myšlienku smerom k vodičovi auta, duch ženy vyslal láskyplný gejzír smerom ku mne. Na krátky moment sa naše oči stretli. Usmiala sa a potom vznášajúc sa nad nič netušiacim mužom obrátila pozornosť k povinnosti voči mužovi, ktorý nič nevedel o jeho nebeskom sprievodcovi a sústredil sa na svoju prácu. Bola som omráčená.

Ledva som dýchala zo strachu, že vízia zmizne a fascinovaná som nechcela spustiť oči z tej nádhernej scény, ale periférnym zrakom som zbadala ešte podmanivejšie svetlo. Keď som bola schopná odtrhnúť oči od ducha, obzrela som sa dookola a všade, kde som pozrela mali ľudia pri sebe nádherného ducha. Ľudí, nonšalantne kráčajúcich ulicou, sprevádzali duchovné bytosti. Z áut som videla, že žiariace bytosti, neobmedzované fyzickými bariérami, sprevádzajú cestovateľov v nich. Videla som bežcov s trepotajúcim sa svetlom tiahnucim sa za nimi a ducha, čo s nimi držal krok. Ľudí vchádzajúcich a vychádzajúcich z budov nasledovaných duchmi. Výhľad predo mnou bol zaplavený bielym svetlom.

S obmedzeným ľudským chápaním som mala problém pochopiť výjav predo mnou. Viem, že svetlá boli spojené s jednotlivými ľuďmi, ale väčšinou boli nimi, než s nimi, akoby to bola ich predĺžená existencia, svetelné spojenie s Vyšším Ja. Svetlá, spojenia s ľuďmi, ktoré z nich žiarili, boli tak žiarivé a intenzívne, že sa navzájom prepájali a tvorili akúsi svetelnú sieť. Pamätám si, že v knihách o NDE ľudia spomínali siete na druhej strane, ale nevedeli jak to vysvetliť.

Jak som pozrela na tú sieť svetiel predo mnou, cítila som nesmierny príval lásky vychádzajúci z bytostí. Uvedomila som si spojenie ľudskej a svetelnej bytosti cez lásku a že láska samotná je napojená na túto sieť.

Metaforická manifestácia obrazov, ktoré som videla a vnímala bola jasná a obdarená vedením, že MY SME JEDNO. Pochopila som, že jednota je prepojená láskou a je dostupná ako vyšší level komunikácie, než bežne používame, ale ku ktorej máme prístup. Táto láska je dostupná každému, kto je ochotný tvrdo pracovať na svojom duchovnom rozvoji, ktorý nám potom umožní otvoriť svoje srdce, myseľ a oči duchovnu.

Stále dookola táto jediná pravda ma viedla na cestu domov. Len Boh existuje, Boh je všetko. Všetko, čo vyžarujem, reprezentuje Boha, nie nejakú fyzickú fatamorgánu, ale ligotavú žiarivosť vychádzajúcu spod masky.

Bola som vyrušená do reality nástojčivým trúbením. Pozrela som na tachometer a zistila, že idem krokom. So slzami stekajúcimi po tvári a oslepená emóciami, som zastavila auto na strane cesty a snažila som sa to celé pobrať. Neviem, jak dlho som tam sedela, ale nemohla som sa hnúť až kým vízia úplne nevyprchala a nevrátila sa do pôvodnej známej formy svetiel okolo ľudí a predmetov.

Bála som sa odísť, lebo som dúfala, že anjeli sa vrátia. Nazývam ich anjelmi, lebo neviem, jak inak to povedať. Ale keď som sa dala dohromady, odišla som domov. Bolo mi trápne povedať to manželovi, ale aj tak som bola zvedavá, čo si o tom myslí. Myslel by si, že mám halucinácie? Že sa choroba vracia alebo som sa zbláznila? K jeho dobru musím povedať, že ma vypočul s natiahnutými ušami. K môjmu prekvapeniu sa spýtal: „Vidíš nejaké bytosti okolo mňa?“ Pozrela som do svetla okolo neho a zistila, že keď sa sústredím na jagajúce sa svetlo, že sa sformuje do krásnej bytosti. Keď som mu opísala ducha, čo ho sprevádza, bol nadšený.

Posmelená jeho reakciou som príbeh povedala deťom a kamarátom, tí zase kamarátom. Najprv to brali s rezervou, ale boli aj zvedaví. Tiež chceli vedieť, či majú ducha okolo seba.

Vôbec mi to nevadilo. Rada som zdieľala lásku, ktorá vychádzala z tých bytostí pochádzajúcich z dimenzie, kde láska prekvitá.

Nakoniec sa správa o mojej schopnosti vidieť anjelskú sféru rozšírila do novín, televízie a hlavne to vyšlo na svetlo sveta. Dnes venujem čas vešteniu, konzultáciám a lekciám. Čím viac som hovorila s ľuďmi, tým viac som do toho videla. Najprv som ich volala Anjeli, pretože som nemala na to iný výraz. Zaujímavé bolo, čim viac sa moja schopnosť zveľaďovala, začala som vidieť aj iných duchov okolo ľudí. Cítila som za povinnosť im opísať, čo presne okolo nich vidím, keď to chceli vedieť, aj keď ich sprievodca nevyzeral ako prototyp anjela ako sme zvyknutí.

Napríklad som pri jednej žene videla muža s malými guľatými okuliarmi, s prihlúplym úsmevom, ktorý odhaľoval medzery medzi zubami. Žena s plačom priznala, že je to jej strýc, ktorého zabili a že vždy uvažovala, či je v poriadku. Duch sa uškrnul a spojil sa so mnou telepaticky. Dal mi vedieť, že je v poriadku a že bol vždy pri nej. Najprv ma to prekvapilo. Bola som zmätená a mala stiahnutý žalúdok z toho, že vidím duchov mŕtvych ľudí. Keby som nemala NDE skúsenosť, myslela by som, že som sa zbláznila.

Smrť neexistuje, ale viem od prítomností z iných realít, kde skončia duše po ukončení smrteľnej existencie. Občas dokonca vidím aj duchovné formy ľudí, ktorí ešte stále žijú na Zemi. Rýchlo som sa zbavila strachu z tejto schopnosti, keď som videla šťastie a uvoľnenie, ktoré doľahlo na ľudí, keď počuli príbehy o láske v posmrtnom živote.