Muhammad NDE 14/08/2015

Mám 65 rokov a toto sa mi stalo v roku 1977, keď som mal 26. Pôvodne som z mesta Isfahan, ktoré leží v centrálnom Iráne zhruba 480 km na juh od hlavného mesta Teherán. Dal som na radu kamaráta a zobral prácu v meste Mashad na severozápade Iránu asi 1200 km od Isfahanu. V tento deň som sa vracal z Mashadu do Isfahanu na pár dní dovolenky, aby som videl rodinu. Vyšiel som skoro ráno asi o druhej. Cesty vtedy neboli v dobrom stave a nebola ani diaľnica, len dvojprúdová cesta. V jednom momente na ceste pri meste Ghoochan som si všimol v protismere auto, ktorého svetlá svietili rovno na mňa. Chcel som strhnúť volant, aby som predišiel zrážke, ale cesta bola príliš úzka. Čelne sme sa zrazili. Moje auto sa párkrát prevrátilo a skončilo mimo cesty, čo bolo o pár stôp nižšie než cesta. Bol som vážne zranený, ale našťastie šiel okolo autobus, ktorý videl zrážku a zastavil. Odviezli ma do malej nemocnice pri meste Ghoochan.

V nemocnici ma doktori a sestry okamžite začali ošetrovať. Mal som mnoho zranení a cítil neznesiteľnú bolesť po celom tele. Napriek tomu sa mi preháňalo hlavou mnoho myšlienok, keď som bol na operačnom stole. Napríklad, že keď sa behom pár dní nedostavím do práce, dajú ju niekomu inému. Veľmi som sa hneval aj na kamaráta, ktorý ma nahovoril, aby som zobral túto prácu v meste ďaleko od svojej rodiny. Obviňoval som ho, že žijem ďaleko od rodiny, že kvôli nemu som mal túto nehodu a za moje utrpenie. Bol som frustrovaný zo všetkého a z každého. Cítil som, že môj život a tento svet sú jeden veľký zmätok a nič nie je na svojom mieste. Myseľ mi zaplnili osočovanie a hnev.

Nedostal som anestéziu a ani nebol v kóme. Pamätám si, jak mladá žena, asi 22 ročná, vstúpila do izby. Vyzerala neskúsená a asi nová v nemocnici. Bola krásna a ja som sa chcel z tejto situácie dostať, prehovoriť s ňou a skamarátiť sa. Ale znovu, bol som rozrušený neznesiteľnou bolesťou a všetkými hnevlivými myšlienkami vo svojej hlave. Moja pozornosť neustále preskakovala od bolesti k zlobe a k tejto mladej žene, hore dolu a stále dokola.

Zrazu som cítil, že sa všetko zmenilo. Pocítil som, že ma pohltil hlboký pokoj a mier. Bol to pravý opak toho, čo som cítil pred pár minútami. Nebol som viac nahnevaný a videl, že všetko okolo mňa je dokonalé. Teraz som videl, že všetko je presne tak, ako má byť. Kedykoľvek som zameral pozornosť na nejaký predmet, dostalo sa mi úplného a kompletného poznania tejto látky. Dokonca som rozumel chemickému zloženiu predmetu, na ktorý som sa díval a celej jeho fyzikálnej a matematickej podstate. Znovu som uprel pozornosť na mladú ženu. Vyzerala trochu inak, než pár minút pred tým. Všimol som si, že ju vidím v 360 stupňovom uhle, jak keby som ju celú pokryl. Videl som aj jej myšlienky a pocity. V skutočnosti som cítil, že som prítomný v celej nemocnici. Videl som v nej veľa smútku a že je znepokojená tým, čo vidí. Myslela, že je smutné, že takto mladý človek by mal takto zomrieť. Chcel som ju ukľudniť a povedať, že som v poriadku a nemusí sa báť. Vlastne som sa nikdy v živote necítil lepšie. Ale stále ma ignorovala, jak keby ma nevidela a ani nepočula.

Videl som, že sa díva na jeden pevný bod. Pozrel som tam a všimol si, že pozerá na telo mladého muža, ktorý leží na posteli. Bol som šokovaný, pretože muž sa mi náramne podobal. Premýšľal som, kto to je a prečo vyzerá jak ja. Dokonca som si pomyslel, že mám niekde dvojča, o ktorom som nevedel a ktorý je náhodne v tej istej nemocnici jak ja. Chcel som jej potľapkať na rameno, aby som vzbudil jej pozornosť, ale moja ruka ňou jednoducho prešla bez odporu. Bol som v rozpakoch. Pozrel som na seba a videl, že mám priesvitné svetelné telo. Bol som tak zmätený a vyjavený. Pomyslel som si pre seba: „Som mŕtvy? Je telo na posteli moje? Pre Boha, mamu to zruinuje. Čaká, že zajtra prídem domov.“.

V momente jak som na mamu pomyslel, ocitol som sa pred ňou v dome v Isfahane. Je ťažké to vysvetliť, ale je zvláštne, že som bol zároveň stále v tej nemocnici. Bol som si vedomý, že všetko vidím aj tam, bez nejakých ťažkostí to rozoznať. Moja prítomnosť v dome neznížila pozornosť a prítomnosť v nemocnici. Bolo to jak keby som sa rozdelil vo dvoje s rovnakou bdelosťou. Mama sedela na dvore a pripravovala zeleninu na obed. Prišiel som za ňou a chcel ju zozadu objať, aby som ju prekvapil. Znovu ma prekvapilo, že moje ruky prešli jej telom. Prihováral som sa jej, ale nevenovala mi žiadnu pozornosť.

V tejto chvíli som premýšľal o rôznych priateľoch a príbuzných a okamžite som sa pri nich objavoval, stále ale prítomný na ostatných miestach jak v nemocnici atď. Napríklad som si spomenul na milovaného učiteľa zo strednej. Zrazu som bol pri ňom a zároveň v nemocnici a v dome v Isfahane vedľa svojej matky. Okamžite som videl jeho myšlienky a pocity a všetky veci, ktoré sa odohrávali v jeho živote, jak nápady, obavy, finančnú situáciu a zdravotný stav. Videl som aj, že viac v jeho myšlienkach a srdci nemám miesto. V tejto chvíli mal obavy o svojho syna. Stratil som o neho záujem a miesto opustil. Myslel som aj na ostatných a podobne som sa tam objavoval. Vždy som sa s navštívenou osobou snažil komunikovať, ale bez úspechu. Uvedomil som si, že to nemá žiaden význam. Nikto ma nepočul ani nevidel.

Medzitým som videl všetko v nemocnici. Tam ma lekári prehlásili za mŕtveho a napísali do karty: „Resuscitácia neúspešná, pacient prehlásený za mŕtveho v.....“. Zakryli mi tvár plachtou a položili na iný vozík na kolečkách. Potom ma previezli do miestnosti, kde ukladajú na čas pacientov pred tým, než ich odvezú do márnice.

V jednej chvíli som sa ocitol v tunely, prechádzal som ním rýchlo a smeroval k žiarivému svetlu na konci tunelu. Nedokážem to presne umiestniť do času počas mojej skúsenosti, pretože čas tam stratil zmysel. Prišiel som na veľmi radostné miesto vytvorené zo svetla. Cítil som, že je to môj skutočný domov a sem patrím. Moja prítomnosť na Zemi sa zdala, jak deportácia na cudzí a izolovaný ostrov, ktorý bol nesúrodý a neradostný. Kde som bol teraz, nebola žiadna minulosť alebo budúcnosť, žiadne blízko alebo ďaleko, hore alebo dolu, svetlo alebo tma a všetky pominuteľné veci stratili svoj význam. Všetko vyzeralo dokonalé. Boli tam aj iné duše, niektoré mali viac svetla a možností než ja a niektoré menej. Nikdy som nepocítil závisť k tým, ktorí boli vyspelejší a mali viac svetla než ja. Bol som uzrozumený s tým, že každý z nás je tam, kde má byť podľa svojej kapacity a rastu. Neprepadli ma žiadne zlé myšlienky voči niekomu len preto, že som menej pokročilý.

Keď som navštívil matku a niektorých príbuzných, mal som vágny pocit, že ma sprevádza nejaká prítomnosť a chodí za mnou ako tieň. Bol som ale zaujatý zázrakom toho, čo prežívam a návštevami, takže som nevenoval tej prítomnosti pozornosť. Nakoniec som si ho všimol. Bola to úžasná, božská postava podobná človeku, ktorá vyžarovala mnoho lásky a svetla. Okamžite som sa zamiloval do tej svätej, nesmierne krásnej bytosti. Uvedomil som si, že ma hlboko a bezpodmienečne miluje. Najprv som si pomyslel, že to musí byť prorok alebo nejaká náboženská postava, ale potom som si pomyslel, že je ešte ďaleko nad tým. Uvedomil som si, že bol po celý môj život so mnou, stále. Bol to môj sprievodca.

Pochopil som, že každý, kto zomrie má sprievodcu. Ale niektorí ľudia sú tak pripútaní k fyzickému a materiálnemu svetu, že sa stále boja o svoje peniaze, majetok a moc ešte aj po smrti. Nevšimnú si svojho sprievodcu a ani nevedia, že sú mŕtvy. Ich duša je pripútaná k Zemi ešte dlho po smrti. Napríklad mi sprievodca ukázal muža, ktorý bol zjavne na Zemi vo vysokej vládnej funkcii. Aj po jeho smrti chodil stále do úradu, kde pracoval a snažil sa sedieť na stoličke a podpisovať dokumenty. Nezaznamenal fakt, že jeho podpis už nezanecháva žiadnu stopu na papieri a že nemá už žiadnu moc a vplyv na fyzický svet. Pokračoval v chodení do práce, snažiac sa podpisovať dokumenty a choval sa jak keby tam stále pracoval a neuvedomoval si, že zomrel. Pochopil som, že silná naviazanosť k pozemskému životu nám bráni vzlietnuť hore.

Videl som duše, čo spáchali sebevraždu a zdalo sa, že sú na tom najhoršie zo všetkých duší pripútaných k Zemi. Boli v pasci a nebola žiadna cesta jak s niekým komunikovať. Niekedy tieto duše nasledovali milovaných ako tiene mnoho rokov, dožadujúc sa odpustenia za utrpenie a bolesť, ktoré im spôsobili svojou sebevraždou. Bolo to ale na nič a vypočutí neboli. To mi ukázal môj sprievodca.

Potom mi ukázal inú scénu, scénu, ktorá sa predo mnou sformovala ako film. Boli to scény z môjho vlastného života. Išli za radom chronologicky od úplného začiatku môjho života na Zemi. Videl som mladú tehotnú ženu. Bola to moja matka a bola tehotná so mnou. Vstúpil som do jej tela ako vlna. Pred tým, než som do nej vstúpil som cítil, že moja prítomnosť obsiahla celé Univerzum, ale jedna moja časť preniesla pozornosť z tejto celistvosti a úplnosti k fyzickému svetu, aby doň vstúpila a potom do tela mojej matky. Mal som pocit spojenia. Mal som pocit, že všetko je prepojené so všetkým a nie je tu žiaden začiatok ani koniec. Neviem presne v jakom štádiu tehotenstva som vstúpil do jej tela, ale viem, že to bolo dlho pred pôrodom.

Jeden príklad z mojej životnej rekapitulácie bol, keď som bol malý chlapec. Cestovali sme autom a zastavili pri ceste. Neďaleko od cesty bola rieka a požiadali ma, aby som z nej išiel nabrať vodu do vedra. Naplnil som vedro, ale na ceste naspäť som zistil, že vedro je na mňa príliš ťažké. Rozhodol som sa trochu vody vyliať, aby som si uľahčil. Namiesto, aby som ju vylial rovno tam, videl som osamotený strom vyrastajúci zo suchej zeme. Dal som si námahu podísť k tomu stromu a vodu vylial dolu na zem odkiaľ vyrastal. Ešte som aj pár sekúnd počkal, aby som sa uistil, že sa voda vsiakla do zeme a absorbovala ju. Pri tejto rekapitulácii som zožal taký potlesk a radosť za tento malý skutok, že to bolo až neuveriteľné. Bolo to jak keby duchovia celého Univerza boli nadšení týmto jednoduchým činom a hovorili mi, jak sú na mňa hrdí. Vyzeralo to, jak keby bol tento čin jedna z najdôležitejších vecí, čo som v živote urobil. Bolo to zvláštne, nikdy som si nepomyslel, že tento malý skutok bola veľká vec a myslel som, že som urobil oveľa väčšie a dôležitejšie veci. Avšak bolo mi ukázané, že čo som urobil, malo veľkú hodnotu, pretože som to urobil čisto zo srdca a so žiadnym očakávaním, že by som z toho nejak ťažil.

Iný príklad v rekapitulácii bol, keď som mal desať rokov. Šikanoval som a neľútostne zbil chlapca, ktorý bol zhruba v rovnakom veku. Cítil sa zmučený a hlboko zranený. V rekapitulácii som videl túto scénu znovu. Chlapec vo fyzickej a hlboko emocionálnej bolesti nariekal. Jak išiel plačúc ulicou naspäť domov, vyžaroval negatívnu energiu, ktorá zasiahla všetko okolo neho na jeho ceste. Ľudia a dokonca vtáky, stromy a muchy boli zasiahnutí touto negatívnou energiou, ktorá sa začala šíriť Univerzom. Dokonca aj na kamene pozdĺž ulice dopadla jeho bolesť. Videl som, že všetko je živé a naše rozdelenie vecí na živé a neživé je len vďaka našim obmedzeným zmyslom vo fyzickom svete. V skutočnosti je živé všetko. Cítil som všetku bolesť, ktorú som na neho vyslal vo svojom vnútri. Keď chlapec prišiel domov k rodičom, videl som aký má jeho bolesť dopad na jeho rodičov. Cítil som pocit a bolesť, ktorá v nich vyrástla a jak odvtedy ovplyvnila ich život. Videl som, že následkom môjho činu sa už navždy jeho rodičia budú báť, kedykoľvek je vonku alebo prídu neskôr domov.

Videl som, že čokoľvek dobré som pre niekoho urobil, urobil som to sebe. A kedykoľvek som niekomu ublížil, ublížil som aj sebe, zakiaľ som vlastne jemu preukázal láskavosť, pretože on na oplátku dostal nejakú formu kompenzácie alebo pomoci z Univerza ako výsledok toho. Tento dar z Univerza bol väčší, než škoda, ktorú som mu spôsobil.

Chcel som zostať na tomto mieste mieru, lásky a svetla, ale pripomenuli mi moju zodpovednosť na Zemi. Dohadoval som sa a nechcel sa vrátiť. Povedali mi, že keď sa nevrátim, nebudem schopný dosiahnuť určitých duchovných schopností, ktoré by som nadobudol, keď by som sa vrátil. Stále som ísť nechcel a radšej by som zostal. Nakoniec mi ukázali časti mojej budúcnosti a jak ovplyvní môj návrat ostatných a pomôže im nájsť Svetlo. Keď som si uvedomil, jak môj návrat poznamená ostatných, nemohol som da dočkať, aby som sa vrátil. Avšak tieto scény z budúcnosti boli z mojej pamäte vymazané po návrate na Zem.

Podľa zdravotnej dokumentácie som sa vrátil do života 32 minút po tom, čo som bol prehlásený za mŕtveho. Ale počas tých 32 minút som videl toľko vecí. Pre mňa to bolo niekoľko mesiacov, keď nie rokov. Niekto z nemocničného personálu prechádzajúci okolo izby, kde som ležal, začul nejaký slabý zvuk a bežal tam, videl, že ešte dýcham.

Roky som pred ľuďmi zážitok tajil, lebo kedykoľvek som o tom hovoril, čelil som posmechu, negatívnym úsudkom, obviňovaniu z halucinácii alebo že si to vymýšľam. Po niekoľkých rokoch som videl knihu o NDE a zistil, že sú aj iní ľudia s podobným zážitkom. Aj keď sa podrobnosti ich príbehu líšili alebo to bolo podané iným spôsobom, stále to bolo to isté. Jak som videl tú knihu, bol som odhodlaný nájsť ľudí s podobným zážitkom a stretnúť sa s nimi osobne. Dokonca som zmenil prácu a začal pracovať v oddelení zdravotníckych služieb v nemocnici, aby som týchto ľudí stretol. Postupne začal byť NDE fenomén známejší a prijateľnejší pre spoločnosť. Ľudia začali byť otvorenejší, aby si môj príbeh vypočuli. Dnes ho rozprávam raz, dvakrát do mesiaca rôznym skupinám priateľov a ľudí, ktorých to zaujíma. Na rozdiel od minulosti, dnes ľudia, hlavne mladí, preukazujú ďaleko väčší záujem vypočuť si môj príbeh a vyzerá to, že ich to ovplyvňuje pozitívnym spôsobom.