Stanley P NDE 11/09/2010
Na vysokej škole som navštevoval filmové hodiny. Študovali sme dokumentárny film o nemocnici. Keď ukázali z blízka malú krvácajúcu ranku, tým, že som bol v tom čase prehnane precitlivený, som odpadol.
Keď som odpadol, nemal som mimoteľnú skúsenosť v zmysle, že som sa vznášal nad scénou. Myslím, že som najprv prišiel na miesto, ktoré by ľudia opísali ako „nebo“, kde som cítil, že som bol v prítomnosti božskej moci. Nevidel som nejakú konkrétnu náboženskú postavu ako Kristus alebo Budha, aj keď som mal kresťanskú výchovu. Potom som prišiel na začiatok, tým myslím na miesto, ktoré existovalo pred Univerzom. Prevládal tam pocit pokoja a putá medzi jednotlivými dušami neboli definované, niečo ako vlny v oceáne. Bol som jednotlivec, ale zároveň časť celku. Bol som tam dlhšie než celú večnosť, nespočítateľný čas, keďže čas ešte neexistoval.
Potom „Boh“, ktorý sa zdal oddelený alebo na vyššom stupni, než more duší, vytvoril fyzický vesmír. Jedna duša po druhej sa vyťahovali do fyzického sveta, ale zdalo sa, že táto účasť je na dobrovoľnom základe. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť, pretože som bol svedkom všetkého od počiatku, od formovania hviezd atď. Ale jak sa fyzický svet rozvíjal a moja duša bola vytiahnutá do univerza, zdalo sa, že moja pozornosť sa sústredila na Zem, ale ja som to vnímal a zažíval na mikro úrovni, majúc súbežne vedomosti každého kúska Zeme, hlavne žijúcich bytostí, vrátane tých najmenších mikróbov v pôde a v oceáne.
Je teraz ťažké si rozpomenúť na pocit, kde ste si simultánne vedomí každej živej veci. Spolu s celou históriu Zeme som videl a zažíval môj malý podiel na tom, takže som videl svoj vlastný život a smrť. Potom, čo som v tej skúsenosti zomrel, moja duša lietala v priestore nad Zemou. Aj keď som bol zasa naspäť ako duša, zdalo sa, že mám formu nahého tela. Tak jak pred tým, moja duša pozostávala z božskej látky vševedúcna a tým pádom myslím, že aj všadeprítomna. Ale jak som sa vznášal v priestore, začal som si uvedomovať, že niečo zvieram v ruke.
Najprv som sa to snažil ignorovať, ale nakoniec som zistil, že nemôžem otvoriť ruku, aby som videl, čo držím. V tej chvíli som dostal informáciu od „Boha“, že som stále pripojený k fyzickému svetu a musím ísť naspäť. Moja duša spadla cez tmavý tunel, pod spŕšku jednotlivých fotónov, ktoré poletovali jak piesok vo vetre. Vyzeralo to skoro ako pôrodný kanál pre duše. Urputne som bojoval, aby som nešiel naspäť do fyzického sveta, ale nemohol som tomu zabrániť.
Pomaly som sa začal preberať, jedno z dievčat mi prehŕňalo rukou vlasy a všetci okolo mňa čupeli. Než som otvoril oči, cítil som, že niečo držím v ruke. Otvoril som ich a uvidel drevené brvná v starej triede a prvá vec, čo som povedal bolo niečo ako: „Jak to tu ešte stále môže byť po takej dlhej dobe?“. Otvoril som ruku a videl zväzok kľúčov. Spýtal som sa, koho to je a môj Indický kamarát povedal, že sú jeho a vzal si ich. Triedny inštruktor ma vzal do svojho kabinetu a pýtal sa ma, či som bral drogy. Pobavilo ma to, ale inak som vôbec žiadne drogy neužíval. Chcel ma poslať na školskú kliniku, ale ja som šiel domov a dlho som spal.
Neskôr som sa rozprával s mojim Indickým kamarátom a bez toho, aby som mu nejak opisoval, čo sa stalo, keď som bol v bezvedomí, spýtal som sa, prečo mi dal jeho kľúče do ruky a on povedal, že u nich v Indii sa hovorí, že keď niekto odpadne alebo upadne do bezvedomia, dajú mu do ruky niečo z mosadze, aby udržali dušu pri tele. Ako som aj spomínal pred tým, že som hovoril s učiteľom v škole, povedal mi, že si myslel, že som mŕtvy. Dievča, ktoré sa mi prehŕňalo vo vlasoch povedalo, že som bol v bezvedomí asi len minútu. To ma neuveriteľne ohromuje – jak som mohol zažiť také množstvo večností v skutočnom čase za takú krátku dobu?