Sue 18/01/2012

Najprv som videla černotu.

Nebola som viac spojená so svojim telom. Nebolo to ako OBE, kde sa vidíte sami seba niekde zhora. Bolo to moje vedomie, moja duša, moja esencia, ktorá sa úplne odpútavala od fyzického vozidla. Takže teraz, pokiaľ si dokážete predstaviť, že máte zatvorené oči, ale necítite zbytok Vášho tela, ale cítite sa úplne celá celý čas, toto je tam, kde som bola.

Trvalo to nespočítateľné množstvo času, čo sa zdalo jak večnosť a zlomok sekundy zároveň. V sekunde som videla niečo biele.

Bolo to blikajúce svetlo. Blížilo sa ku mne z diaľky jak malá bodka a tá potom rástla a zaplnila celé moje vizuálne pole, lepšie povedané pole vedomia. Bolo to jak zajačia diera so svetlom na jej konci. Jak tá bieloba zaplnila moje videnie, začala som cítiť zrýchľujúci pocit. Niekto by to mohol opísať jak let, ale nebolo to celkom tak. Bolo to jak vymrštenie bez možnosti sa rozhodnúť, plnou rýchlosťou do nekonečna.

Keď ma tá bieloba úplne pohltila, pocit malátnosti ustal. Cítila som mierumilovnú nehybnosť a zrazu bolo všetko znovu čierne. Potom som uvidela dúhu.

Obrovskú dúhu, takú jak vídavate v detských knihách. Opísala by som ju jak cestu alebo most. Nebol to oblúk, jak by ste si normálne predstavovali. Najprv bola ďaleko, obklopená temnotou. Jak som sa k nej pomaly blížila, zväčšovala sa. Neuveriteľne ma priťahovala, jak keby som vedela, že sa k nej musím dostať. Celým svojím bytím som cítila, že „Odpovede ležia tam za dúhou“. Nejaká entita ma zreteľne nabádala, že nemôžem vidieť, počuť alebo menovať...len pocitom sa môžem dostať k nej. Cítila som protitlak, ale hrozne som tam chcela ísť. Stále som vyvíjala mentálny tlak, aby som sa dostala bližšie. Mala som s tým potiaže, ale bola som tak blízko, že jej farby zaplnili celé moje vizuálne pole okrem čierneho pásu na jej vrchu. Všetko sa spomalilo, čo môžem opísať len ako dráhu rýchlosti strely až kým som nedosiahla vyvrcholenie. Áno, vyvrcholenie. Keď som dosiahla temnotu za dúhou, všetko sa zrazu zase zrýchlilo, je pre mňa ťažké to vysvetliť, koľko sa toho stalo behom toho krátkeho momentu...keď sa vlastne nič nestalo. Bola tu temnota a dúha sa vytratila. Simultánne s tým sa moja duša triasla v extáze, ktorá rozvibrovala celé moje bytie. Bolo tak jak keby každá bunka mojej esencie....nemám na to lepšie slovo....zažívala orgazmus. Cítila som, že som prelomila bariéru na druhú stranu.

Počas toho celého som cítila niečo ako voľný pád, ale je ťažké určiť ktorým smerom som sa pohybovala, pretože vlastne tam žiaden smer nebol. Teraz je pre mňa ťažké si predstavovať, že jeden môže toho toľko cítiť len čisto duševne bez fyzična. Podľa toho Vás môžem uistiť, že po smrti sa cítite úplne tak, jak teraz, celiství, aj keď nemáte telo. Ďalej bolo more.

Pomaly najprv jedna...potom druhá, tretia, štvrtá a tak ďalej....hviezda sa rozsvecovala predo mnou. Boli ďaleko a veľmi maličké. Najprv blikali na bielo, potom keď sa ich počet zvyšoval a ja som cítila, že sa približujem, tam boli farby. Farby, ktoré som nikdy nevidela, farby, ktoré som milovala, farby, ktoré mi boli známe. Najprv to bolo jak pozerať na oblohu, ale keď sa to spojilo s morom, bolo to jak priesvitná rieka hviezd a farieb, ktoré dýchali a vlnili sa. Vyzerali, že sú v jednote. Dorozumievali sa jak oceán s prúdmi a vlnami....dvíhali sa a lenivo padali v priestore. Uvedomila som si, že mám medzi nimi miesto. Vznášala som sa a odpočívala. Najdôležitejšia vec na tomto mieste bol pocit blaženosti. Môžem to opísať len ako pocit, ktorý príde hneď po orgazme, tá jedinečná úľava a relax, kde na ničom inom nezáleží. Jediný rozdiel bol, že ten pocit sa nikdy nerozplynul, zostával stále rovnaký. Bol to pocit jak keď za slnečného dňa zaspávate v hojdacej sieti vo svetle hrejivého slnka. Pocit, keď si z lásky pritískate Vaše dieťa k hrudi. Pocit, keď vidíte milovanú osobu prvýkrát po dlhom čase. Nádherný pocit, ktorý bol stále prítomný.

Mala som pocit, že by som tu zostala na večnosť. Bola som vítaná. Okolo mňa bolo vedomie, určite som nebola sama. Tá istá entita mi znovu povedala „Môžeš tu zostať jak dlho chceš“. Chcela som zostať. Nikdy som už nechcela odísť. Toto som hľadala celý svoj život, prečo som to hľadala na Zemi? V tom čase ma ale nič odtiaľ nezaujímalo. Všetko, čo ma zaujímalo bolo toto more energií. Pocítila som jak entita vysvetľuje „Toto je zdroj“, pozorovala som trblietajúce sa more a potom sa farby zmenili.

Prešli z množstva farieb k pár farbám. Jedna sekcia mora sa zmenila na fialovú a ružovú, iná na modrú a zelenú. Sekcie vyzerali oddelené, avšak stále jak jedna. Tancovali spolu, prevaľovali sa jedna cez druhú, akoby sa milovali. Uvedomila som si, že toto je láska. Toto more nebolo ničím iným, než energiou lásky. Boli to „Nebesá“. „Všetci sú napojení na tento Zdroj. Pochádzame z tohto zdroja, vraciame sa do tohto zdroja“ započula som nejakým pocitom.

Potom entita ku mne vyslala posledných pár slov: „Nemôžeš sa vrátiť odkiaľ si prišla, keď tu zostaneš“. Zrazu všetko, čo som zabudla, priatelia, rodina, fyzické radovánky, plány, zaplavili moje vedomie. Čo som videla a kde som bola sa nezmenilo, ale spomenula som si kým som bola pred tým a že ten niekto mal život.

Prekvapivo, stále som nechcela odísť. Tá dilema ma ale rozosmútila, cítila som, že more sa mi vzdialilo. Ponorila som sa hlbšie do smútku, posledná kvapka bola myšlienka na lásku k môjmu vtedajšiemu priateľovi. Entita vyzerala, že si vydýchla radosťou: „Môžeš sa vrátiť neskôr“. V momente jak som prijala túto odpoveď, začalo ma to unášať naspäť tou istou cestou. Išla som späť, prešla cez dúhu do temnoty, naspäť hore cez zajačiu dieru.

Vošla som do ďalšej temnoty a zjavil sa predo mnou obrovský symbol 8. Priblížila som sa k tomu a videla, že tam beží linka môjho života. Symbol mal bočné strany a vytváral obrazy jak bežiace video s rôznymi fázami môjho života. Moje narodenie a počatie bolo na jednom konci s poslednými rokmi života na druhom. Mala som naliehavý pocit, že celá táto vec sa prehrala už milión krát pred tým.

Zrazu som k týmto udalostiam bola vymrštená nekontrolovateľnou rýchlosťou a cítila, že mám kontrolu nad tým, kde v živote pristanem, ale nie úplnú kontrolu. V tom momente som poznala celý môj životný príbeh a snažila som sa vybrať si miesto, do ktorého by som sa rada vrátila. Nakoniec som prešla k jednej obrazovke a vstúpila som.

Zobudila som na to, jak som resuscitovaná, obklopená zdravotným personálom a rodinou, ktorým odľahlo. Prvá tvár, na ktorú som sa zamerala, bol môj priateľ. Stále si pamätá ten moment toho dňa. Otvorila som ústa a povedala: „Tu? V tento čas? Vážne?“. Uškrnula som sa v znechutení a zavrela oči.

Stále mám pocit až do dnešného dňa, že som si vybrala nesprávny čas na návrat. Naozaj som cítila, že som mohla ísť kamkoľvek pred tým alebo potom z celej tej línie. Z nehody som sa dostala v poriadku.