Tracy 10/09/2011

Vo Februári 2009 som mal skúsenosť blízku smrti. Začnem tým, že som diabetik, mám psoriázu a moje celkové zdravie je dosť chatrné. Z väčšej časti je to moja chyba, nekontrolujem si svoj krvný cukor a nechodím k lekárovi.

Bol som na návšteve za matkou, ktorá práve prekonala operáciu bedrového kĺbu, keď som začal cítiť ostrú bodavú bolesť v dolnej časti brucha a na bedrách. Bolesť bola tak veľká, že som odišiel z nemocnice, kde ležala moja matka a išiel do jej domu. Než som prišiel, bolesť bola už intenzívna a zavolal som si sanitku. Pri príchode do nemocnice som bol už v bezvedomí, moje ľadviny skolabovali a mal som srdečnú zástavu.

Našiel som sa jak sedím v „indiánskej polohe“ na dne nádhernej tropickej lagúny. Voda bola nádherná, krištáľovo čistá, tyrkysovej farby. Piesok bol číry a žiarivo biely a viditeľnosť bola nekonečná. Bolo tam nespočetné množstvo tropických rybičiek plávajúcich okolo, ktoré hrali tak živými farbami, že vyzerali jak keby boli napojené na elektrický zdroj a pokryté neónovým svetlom (je ťažké to popísať). Nikdy som nič podobné pred tým nevidel. Neboli tam žiadne rastliny alebo korále, kamene alebo útesy, len biely piesok a prenádherná voda, ryby a ja. Spomínam si, že som si pomyslel „Tak toto je zvláštne“ a „Jak môžem dýchať pod vodou sám od seba? Kde to som a ako som sa sem dostal?“. Zrazu niečo hore upútalo moju pozornosť. Pozrel som tam a videl, že hladina vody je asi tri metre nado mnou a že za ňou je klbko svetla, veľmi žiarivého a klesajúceho smerom ku mne. Pozoroval som to a jak to prelomilo hladinu vody, rozplynulo sa to a zaplavilo celú lagúnu.

Pomyslel som si, že ma to oslepí (ale nie som si istý, či to bola inštinktívna reakcia alebo nie, nespomínam si, že by som bol oslepený alebo citlivý na tú žiaru počas mojej skúsenosti) a pozrel som dolu na dno oceánu. Zrazu sa drevený kôl zaryl sám do zeme asi pol metra odo mňa, predpokladám, že podobný jak ten, na ktorom bol ukrižovaný Kristus. Nemal ale tú krížovú časť, len ten kôl. Pozrel som hore a videl pár nôh v sandáloch a neuveriteľné číro-žiarivé nohavice (vyzerali jak neónové, ale nie sú slová jak to opísať). Jak som sa stále díval hore, onemel som v úžase, že vidím svojho zosnulého otca, ktorý zomrel pred dvoma rokmi. Mal diagnostikovaný nádor na mozgu vo veľkosti golfovej loptičky v strednej časti mozgu, ktorý bol neoperovateľný. Dva týždne po diagnóze to začalo krvácať a on odpadol, keď odchádzal z reštaurácie a bol transportovaný do najbližšej nemocnice.

Neexistovali nejaké inštrukcie na „Vôľu žiť“ alebo „Neresuscitovať“, takže sme nevedeli, čo máme robiť. Všetko, čo sme vedeli bolo, že náš otec bol dobrý chlap a žil výnimočný život. Choval sa k nám pekne a nezaslúžil si trpieť v preťahovanom vegetatívnom stave a ani by to nechcel. Rozhodli sme sa pre vnútrožilnú úľavu od bolesti a kyslík bez vyživujúcej hadičky, aby sme ho zbavili bolesti a aby sa cítil, čo najlepšie ako len bolo možné na jeho ceste zo života. Mali sme tri rôzne názory, ktoré opisovali jeho koniec: neprežije operáciu, a keď nejakým zázrakom áno, bude vo vegetatívnom stave. Zomrel za tri dni veľmi pokojne. Jeho srdce proste prestalo biť. Najprv zrýchlilo, aby vohnalo kyslík do krvi, potom sa unavilo a zastavilo. Nebola to pre nás ľahká voľba.

Keď som zistil, že je to môj otec, uvedomil som si, že opustil život tak, jak som už vedel a nejak (nepamätám si tú cestu) som prišiel na toto miesto krásy a úplného pokoja. Neviem, či to malo niečo spoločné s tým alebo nie, ale pochovali sme ho v mori, rozprášili jeho popol na Newportskej pláži. Moja prvá reakcia bola „Nevedeli sme, čo máme robiť otec....prepáč“. Len sa usmial a povedal: „to je ok syn môj, urobil si dobre. Som na dobrom mieste. Je to úžasné miesto, aké si nedokážeš ani predstaviť. Nastal môj čas.“. Vyzeral tak dokonale a tak mierumilovne. Nejde opísať jak úžasne, dokonale a pokojne vyzeral. Keď zomieral mal 73 rokov, šedivú bradu a fúzy. Jak sa teraz predo mnou objavil bol oveľa mladší, na vrchole svojich síl, s hustou, vlnitou krikľavo červenou kšticou, akú mával, keď bol mladý, len bola živšia a intenzívnejšia. Všetky nedokonalosti alebo vady boli vymodelované a vycizelované do dokonalosti. Vyzeral perfektne, krásne a pohltený mierom a radosťou a obdarený porozumením a láskou (takto by som mohol pokračovať).  Zdalo sa, že sa bavíme hodiny, ale potom som zistil, že sa mi srdce zastavilo len na minútu a štrnásť sekúnd. Smiali sme sa, objímali a plakali a všetko fungovalo (žiadne zmrznuté ruky alebo neschopnosť hýbať sa) a potom zoskočil zo svojho miesta na dno oceánu a začal odchádzať. Vyskočil som a povedal „otec hej....počkaj chvíľu“ a šiel som za ním a v tej chvíli zastavil, otočil sa, zasmial sa veľkým srdečným a neuveriteľným smiechom a povedal: „Nie syn môj, musíš ísť naspäť, už ťa dávajú do poriadku, nenastal Tvoj čas“.

Potom prišiel a dotkol sa môjho ramena a neviem ako to vysvetliť, ale zdalo sa jak keby tým dotykom do mňa vrátil naspäť život a ja som sa zobudil v nemocnici naspäť v živote, jak som ho poznal.

Trpel som črevnou zápchou, otravou krvi, zlyhaním ľadvín a zástavou srdca, ktorá ma priviedla na cestu do posmrtného života. Keď som sa zobudil, nadýchol som sa a znovu odpadol. Vstal som znovu za tri dni s hadičkami, ktoré viedli boh vie kam, ale podstúpil by som to znovu a znovu len aby som videl svojho otca a vedel, že niečo neuveriteľné na mňa čaká po odchode z fyzického života. Neviem presne jak to vyzerá, ale čo viem je toto – kamkoľvek môj otec išiel je jedno skvelé a úžasné miesto, pretože nikdy v živote takto dobre nevyzeral a nikdy nevyzeral tak zmierený a celistvý.

Nemôžem nájsť správne slová, aby som správne pomenoval túto skúsenosť. Bez pochyby verím, že bola skutočná a nič podobné som pred tým nezakúsil, ani sa k tomu nič nepriblížilo. Nemyslím, že som získal nejaké nadprirodzené schopnosti a ani nemám odpovede na záhady sveta. Nepoznám budúcnosť okrem toho, že smrťou nič nekončí, ale naopak niečo ohromné začína.