Wilson FDE 22/01/2017

Poznámka prekladateľa: Tento zážitok nazvali autori stránky „FDE“ – Fear Death Experience – Zážitok Strachu zo Smrti. Podľa mňa fenomén v dolu opísanom zážitku sa môže zaradiť k fenoménom tkzv. Glitch in the Matrix – Chyba v Matrixe. U týchto zážitkov práve často dominuje, že človek má smrteľnú nehodu a zobudí sa akoby v inej realite velice podobnej tej našej alebo vstúpi do našej reality, ktorá je podobná tej, odkiaľ prišiel. Väčšinou do bodu času tesne pred nehodou. Síce sa všetko podobá, ale ľudia často zaznamenajú drobné rozdiely oproti tomu času pred tým. Napríklad iná podoba domáceho zvieraťa, udalosti sa vyvinuli inak než v tej ich pôvodnej realite ako napr. najlepší kamarát je niekto iný, rozvod s manželkou alebo naopak. U jedného zážitku sa dokonca stalo, že si dotyčný kúpil balíček cigariet vytiahol jednu a stalo sa mu, že bol zavraždený na ulici aj s priateľkou, zrazu sa obidvaja prebrali tesne pred udalosťou v kine a obidvaja si to pamätali a udalosť nejak obišli. Jediné, čo pripomínalo tú udalosť, že tá jedna cigareta chýbala v tom balíčku.

Podľa ľudí, čo zažili NDE si vyberáme, jak budeme žiť, čo sa máme naučiť a aj spôsob smrti. Myslím, že aj samotné NDE je súčasť plánu prehodnotiť udalosti v doterajšom živote a „Vesmír“ Vás potom vráti naspäť aj keď sa Vám moc nechce. U fenoménu „Chyby v Matrixe“ sa zdá, že telo je natoľko poškodené, že nejde bytosť vrátiť naspäť, tak sa dostanete do Vám najbližšieho vesmíru, aby ste dokončili plán. Sú to paralelné svety, ktoré sú súčasť Univerza podľa mnohých a Vaše nižšie vedomie preklikne tam. Takto si aj vysvetľujem udalosť, čo sa stala pisateľovi dolu. Že neprešiel tú pomyselnú bránu na druhú stranu, ale vedomie mal rozšírené, keďže bol mimo tela a uviazol medzi paralelnými svetmi, ktoré sa ho snažili umiestniť čo najskôr do novej reality aj násilným spôsobom pre zachovanie kontinuity a posunul sa tesne pred nehodu. Preto to vyvolalo v ňom obrovský strach, lebo nebol v prirodzenom prostredí pre bytosť bez fyzického tela.  Ale urobte si obrázok sami.

Kamarát ma nahováral, aby som sem napísal tento príbeh, napriek tomu, že k tejto téme neinklinujem. Nemám ani záujem k tomu niečo viac dodávať alebo aby ma kvôli tomu niekto kontaktoval. Bola to velice strašidelná epizóda. Úprimne je dosť traumatické vracať sa k tomu len raz. Ale keďže som sa už rozhodol to písať, budem tak úprimný a presný, jak mi môj jazyk dovolí.

15. Júla 2013, asi okolo 7.45 ráno som bol na ceste do práce a približoval sa ku križovatke, kde som mal odbočiť doľava. Je to notoricky známa nebezpečná križovatka, kde sa udialo mnoho nehôd. Je obtiažne vidieť, či je cesta sprava voľná a hlavne odbáčanie vľavo je veľký hazard. Meškal som a bol som veľmi nervózny. Mal som dôležitú schôdzku, ktorú som plánoval veľmi precízne už pár dní dopredu a hlúpe oneskorenie na poslednú chvíľu to všetko ešte nebezpečne zhoršilo. Len dodám, že dnes je križovatka už bezpečnejšie riadená semaformi na rozdiel od doby, keď sa mi to stalo.

Priblížil som sa ku križovatke veľmi náhlivo. Pozrel som doprava a zdalo sa, že dobre vidím, že nič sprava nejde, tak som zabočil doľava. Jak som prešiel križovatkou, mrkol som doprava ešte raz a zbadal auto rútiace sa rovno na mňa v rýchlosti asi 140 km za hodinu. Jeden druhého sme videli. Videl som pohľad v očiach toho druhého, tak blízko sme boli. Zrážka bola absolútne nevyhnutná. Nedalo sa tomu žiadnym spôsobom zabrániť.

Čo sa stalo potom je veľmi ťažké opísať, ale urobím to najlepšie ako viem. A toto sa dá (musí) aplikovať na všetko, čo nasleduje. Slová, aj keď najstarostlivejšie vybrané, nezachytia ani percento tohto zážitku, a aj to veľmi vágne. A to je pravdepodobne aj najfrustrujúcejšia vec na tomto príbehu.

Krížom cez predok auta, skoro na protiľahlej strane protiidúcich áut bolo pole. Zrazu som si začal uvedomovať, že je tam obrovský „objekt“ pomaly sa diagonálne približujúci cez pole. Blížilo sa to rovno k môjmu autu. Čas nebežal normálne zakiaľ sa toto dialo, ak vôbec nejak bežal. Mal som čas si to všimnúť, ale nedokážem vysvetliť jak som toho bol schopný. Keď som ten objekt videl prvýkrát, vyzeral, že má rozmery jak desať poschodový panelák. Subjektívne sa mi zdalo, že je odo mňa 20 až 30 metrov. Tá veľkosť a vzdialenosť ale nemá žiaden význam, jak vzápätí hneď vysvetlím.

Objekt sa podobal na obrovské vodné kolo ležiace na jeho boku a točiace sa, zatiaľ čo sa približovalo ku mne a k môjmu autu. Keď sa priblížilo, neprebehol čas tak, jak ho chápeme my. Zbadal som, že môj prvý odhad veľkosti bol veľmi nepresný. Malo to skôr veľkosť malého mesta. Keď sa to znovu priblížilo, pochopil som, že všetky rozmery a vzdialenosť nemajú zmysel. Bolo to väčšie než by sme si mohli na svete čokoľvek predstaviť. Jak sa to ku mne dostalo, začal som si uvedomovať jeho moc a významnosť. Moja myseľ si to interpretovala ako obrovský, fyzický objekt blízko mňa.

Takže túto časť je obzvlášť ťažké vysvetliť. Jak sa objekt presunul vedľa mňa, prepadol ma akýsi pocit a hneď som vedel, čo tá vec je. Nielen to, vedel som o všetkom, čo k tomu náleží, čo to je, čo to robí, aké má so mnou úmysly, kde a kedy som to pred tým videl, prečo to vidím teraz a mnoho mnoho ďalšieho, na čo si teraz nemôžem spomenúť.

Videl som ten objekt než som sa narodil a znovu ho uvidím, keď zomriem. Všetci sme ho pred narodením poznali. Všetci ho znovu uvidíme, keď zomrieme. Ale táto informácia je nám zablokovaná, zakiaľ žijeme. A preto som ho videl teraz, pretože som prechádzal procesom umierania počas fatálnej autonehody.

Toto je, čo si pamätám, opísané najlepšími slovami. To koleso nebolo niečo, čo sa pohybovalo ku mne svetom alebo nejak cez realitu. Bola to ilúzia vykonštruovaná mojimi zmyslami pre mňa. To koleso bolo REALITA samotná. Predstavovala každú mysliteľnú možnosť v živote alebo vo svete, aký si len dokážem vizualizovať alebo predstaviť. Jak to prišlo na dosah, uvedomil som si, že to, čo voláme svet je vo vnútri toho telesa. Bol to jednoducho jeden z nespočetného množstva zárezov alebo lopatiek vo „vodnom kolese“. Vždy to tak bolo. Môj život, Váš život, náš svet, my všetci – sme súčasť tejto okrúhlej štruktúry a vždy sme jej súčasťou boli. Jednoducho sa mi to teraz ukázalo.

Teraz príde naozaj strašidelný rozmer tohto zážitku. Slová nedokážu vyjadriť úroveň strachu, ktorý som zažíval. Vodné koleso sa nejak cezo mňa prevalilo a potom aj cez miesto, kde bolo moje auto. Jak sa to stalo, začal som dostávať rany od každej lopatky na tom kolese.

Pripomínam, že toto je len spôsob jak to vyjadriť. Nemôže ani vzdialene vystihnúť situáciu, v ktorej som bol.

Ale nejaký náznak dostanete, keď si predstavíte, že v mieste každej „lopatky“ bola akási otáčavá filmová clona z vody, jak nejaký vodopád na jej strane. Predstavte si filmovú clonu z vody vystreľujúcu von z kolesa, z každého jeho zárezu so silou jak v centrifúge. Predstavte si, že ste fackovaný alebo ošpliechaný každým z týchto filmov zakaždým, keď sa s tým zrazíte a prejdete ním k ďalšiemu. Takto sa to dialo. Až na to, že to neboli len filmové clony z vody. Boli to (aby som to lepšie vyjadril) možné reality, ktoré by sme mohli považovať za celé vesmíry alebo svety. Znovu, náš svet, náš celý vesmír jak ho poznáme, bol len jeden z nekonečného množstva. A jak to viem, že ich je nekonečné množstvo? Proste viem. To poznanie prišlo s tou udalosťou a nebolo o tom žiadnych pochybností. BOLO to tak a ja som to vedel.

A pretože som mal túto vedomosť a rozumel, čo sa dialo spôsobom, ktorý nie som absolútne schopný komunikovať, bál som sa. Pochopil som, že som element v procese, ktorý ľudia vyjadrujú výrazom „reinkarnácia“. Preto koleso ku mne prišlo. Predstavoval som akúsi nezrovnalosť, ktorá musela byť napravená. Udalosť, lepšie povedané bezprostredná udalosť na diaľnici spôsobila vyšmyknutie sa von alebo vypadnutie medzi lopatky toho kolesa. Táto štruktúra mala nejaký kozmický účel usporiadavať veci na svoje správne prirodzené miesto. Bál som sa a odolával som tomu „usporiadaniu“, takže koleso pristúpilo agresívnejšie k zámeru „usporiadať“ ma správne.

S tým prišlo ďalšie pochopenie, ktoré ma vystrašilo ešte viac. Vedel som, že pokiaľ si rýchlo nevyberiem jednu z realít a nevhupnem naspäť, koleso vynútene vytvorí situáciu tým, že rozhodne za mňa. Tak alebo tak, BUDEM „usporiadaný“, či sa mi to páči alebo nie. Keď si nevyberiem sám, budem jednoducho napasovaný na miesto pozične najbližšie k bodu v kolese, kde som zlyhal v rozhodnutí, keď Vám to dáva zmysel. Bol som si vedomý nejakých obmedzených možností si vyberať, ale nebolo toho moc. A aj tie obmedzené možnosti sa moc nedali využiť, pretože každá realita sa predo mnou zabuchla ešte pred tým, než som mohol zistiť, čo obsahuje.

A ani ja som nebol už ten istý od jedného miesta k druhému v tom kolese. Bolo to akoby sa každá tá filmová clona so mnou prelomila, ja som bol zničený a znovu vytvorený od piky ako úplne nové ja. Nebolo tam žiadne pokračovanie môjho „ja“, ktoré ako nenahraditeľné cestuje tým kolesom a môže nejak zaznamenať spätne túto skúsenosť. Je to jedna z tých mnohých vecí, ktoré sú tak ťažké vysvetliť. Pôvodná myšlienka pokračujúceho JA bola vyvrátená touto mojou skúsenosťou.

Zabudol som, alebo to možno bolo účelovo zmazané, väčšinu z toho, čo som videl v rôznych vesmíroch alebo lopatkách toho kolesa. Na začiatku sa zdali podobné svetu, ktorý obývame alebo veríme, že sme jeho obyvatelia. Mám napríklad nejasnú spomienku na rôzne iné scenáre, ako sa odohrá tá nehoda. Myslím, že to boli všetko lopatky blízko pri sebe. Pamätám si, že som v jednom z nich videl auto vyhodené z cesty doprava a tak zdemolované, že vyzeralo prehnuté v strede ako vreckový nožík. Pripomenulo sa mi mnoho ďalších scenárov, ktoré si ale teraz už nepamätám. Aby som to objasnil: čo tým myslím je, že som prechádzal alebo preskakoval množstvom mysliteľných (kvantových?) možností jak by mohla dopadnúť tá nehoda. Pamätám si, že som to robil, ale nepamätám si už čo tie jednotlivé svety obsahovali.

Nemám žiadne vysvetlenie prečo som nezažil fenomén bežne udávaný bezprostredne po smrteľných udalostiach jak tunel, svetlo a tak ďalej. Mám podozrenie, že bezprostredné zážitky po smrti sú symbolické scenáre, ktoré Vám prebleskujú zatiaľ čo vstupujete do kolesa ešte pred tým, než situácia zájde príliš ďaleko. V žiadnej fáze svojho zážitku som nevidel nič, čo by sa podobalo predstave ľudí o živote po smrti alebo duchovnému svetu alebo nejakej realite po smrti. Je to akoby sme boli buď na vonkajšom povrchu toho kolesa, v jednom z jeho svetov alebo sme mŕtvy a sme to koleso samotné. Koleso je miestom, kde sú všetky neuskutočnené možnosti, ktoré len existujú, ale nič ucelené alebo v reálnom čase. A majte na pamäti, že nič nebolo predo mnou ukryté. Bol som VŠETKO a vedel som VŠETKO. Určite to neskrývam ani nepredstieram, len som to vedel.

Začal som extrémne panikáriť. Zakaždým, keď som myslel, že už mám veci pod kontrolou, znovu som bol vymrštený veľmi hrubo a násilne do ďalšieho zárezu v kolese a vykryštalizovalo sa moje úplne nové „ja“ so spomienkami a závermi, ktoré boli v súlade s tým ktorým svetom. Nepamätal som si nič, kto som bol pred chvíľou v inej lopatke toho kolesa. Nemal som ani tušenia odkiaľ som prišiel alebo o mojej situácii na diaľnici v našom svete. Mal som nulovú pamäť z tohto sveta. Vedel som, že „odniekiaľ“ pochádzam, ale nemal som tušenia odkiaľ alebo kto som bol. Bola to tá najbizarnejšia vec akú som si mohol predstaviť.

Nejak ale, a môžem sa len dohadovať, že sa to stalo bez môjho vedomého pričinenia, možnosti objavujúce sa v kolese sa začali zužovať a začali mi byť trochu známe. Scenáre spojené s nehodou sa začali objavovať znovu. Hovorím znovu, ale nemám skutočný spôsob jak zistiť, či to bola oddelená udalosť od toho, čo opisujem vyššie alebo to bola stále jedna kvôli tomu, že čas tam nefunguje ako obyčajne.

Znovu som videl, lepšie zdalo sa, že vidím, variácie alebo možnosti dopadu, kde som zomrel pri nehode. Intuitívne som rozumel, že keby som vošiel do jednej z nich, bol by som tam len na pár chvíľ, nanajvýš minút a potom by som musel vyjsť von a čeliť skoro okamžite znovu tomu kolesu. To som nechcel. Ale bolo tam ešte jedno zvláštne poznanie, ktoré sa k tomu vzťahovalo. Nezdalo sa, že by to koleso nejak riešilo, či boli veci tak alebo tak. Nezdalo sa, že mu záleží, či sa tam vynorím znovu po troch minútach alebo troch dekádach. Jediné, čo ho zaujímalo bolo usporiadať ma a bola v tom nejaká hrubosť, ktorú len tak skoro nezabudnem.

Ocitol som sa znovu na diaľnici krátko pred križovatkou naspäť na ceste, stále sa približujúc k tej križovatke. Je to jedna z mnohých záhad súvisiacich s udalosťou, ktorú nedokážem objasniť. Vybral som si svet, ktorý bol verziou nášho vesmíru, v ktorom sa nehoda ešte nestala, ale chýbalo pár sekúnd do nehody? To nedokážem povedať, lebo si nepamätám to rozhodnutie. Pamätám si výraz na šoférovej tvári akoby to bolo včera. Pamätám si, jak začal brzdiť auto. Ale ja som zabrzdil hneď jak som prišiel ku križovatke a ten šofér, alebo jeho auto, neboli nikde na dohľad.