Brian T NDE 26/03/2006

Jedno leto, keď sa teploty vyšplhali nad 40 stupňov, môj brat žadonil a presviedčal moju matku a dve sestry, aby sme šli k rieke Comal a utiekli pred horúčavami. Mojej mame sa moc nechcelo ísť, ale vedela, že niekde sa musíme ukryť pred neznesiteľným Texaským slnkom.

Šli sme teda k rieke Komal, pri New Braunfels, v Texase. Aby som príbeh skrátil. Stovky možno aj tisíce mladých ľudí sa rojilo okolo plota a ignorovali varovnú značku. Niektorí skákali z mosta do rieky z asi 6 metrovej výšky alebo aj viac. Horúčava bola naozaj spaľujúca. Predstavte si ľudí chodiacich naboso po rozpálených kameňoch alebo chodníkoch, poskakovali, aby sa vyhli pálčivému pocitu bosých nôh.

V to jedno popoludnie, bol som asi desať ročný, kamaráti alebo rodina sa mohli ľahko rozdeliť kvôli vodným prúdom a stratiť sa niekde v rieke.

Stiahlo ma to k okraju, chytil som sa chodníka a prišiel k rebríku, aby som vyšiel a potom začal zháňať svojho brata a sestry, ale bez úspechu. Prešiel som k neďalekej malej priehrade, ktorá vyzerala menej nebezpečná, než tá prvá. Rozhodol som sa, že ponad tou malou priehradou, ktorou pretekalo veľké množstvo vody, prejdem. Voda tam bola hlboká zhruba 1,5 až 2 metre. Prechádzal som a šmykol som sa dolu, pretože breh bol hrozne klzký. Bol som celkom dobrý plavec. Nespanikáril som, ale bol som si veľmi dobre vedomý silných vodných prúdov.

Dolu pri vodopáde som sa snažil vymaniť z prúdu a dostať sa preč. Zachytil ma však spodný prúd a ja som sa snažil odplávať. Ktorá cesta bol z toho von som nevedel. Nemohol som zistiť, ktorým smerom je hore, dolu, doprava alebo doľava. Spanikáril som a mal veľký strach z toho, čo sa mi stalo. Volal som vo vode o pomoc, myšlienky patrili mame a rodine. Voda sa mi vliala do úst a dych sa mi zastavil. Telo bolo veľmi studené a mozog mi skolaboval. Všetko okolo mňa zahalila čiernota. Uvedomil som si, že Dvere Života sa predo mnou uzavreli. Moje telo si hovorilo“ „Je toto smrť? Je to ono?“ Potom som odpadol.

Potom som v nohách pocítil tikajúce elektrické zášklby, ktoré sa vyrojili z mojich nôh ku mojej hlave a moje telo bolo šokované tým pocitom. Hneď na to sa mi v zábleskoch ukázal môj život ako film rolujúci sa z jedného roka do druhého, od jedného jednotlivca k druhému. Môj prvý obľúbený záblesk bol, keď som sa narodil a krásna tvár mojej matky sa mi ukázala prvýkrát. Nikdy som si neuvedomil koľko lásky ku mne matka chová. Ďalší záblesk bol, jak sa hrám so svojim bratom a sestrami a blízkosť, ktorú som k nim cítil. Tretí záblesk bol môj otec, vyhadzujúci ma do vzduchu, plno smiechu a rozpačité pocity. Zrazu sa zábery zrýchľovali stále viac a ja som cítil jak mi okolo hlavy alebo tela vybuchujú hviezdy. Bolo to tak neskutočné. Odrazu som zbadal svetlo na konci tunelu, ktorý do mňa vrazil. Môj duch alebo duša bola chytená do svetelného tunela. Letel som tým svetelným tunelom, ten pocit si pamätám ešte dnes. Jedine ako to môžem opísať je, že pocit bol skoro totožný s filmom „Kontakt“: Nová vesmírna loď v tvare gule padá dolu obrovským vesmírnym výťahom/strojom. Herečka prechádzala rovno cez tunel a videla vonkajší vesmír cez ten kyvadlový guľatý transportér. Toto som videl, keď som sa priblížil k tunelu. Videl som niečo z vesmíru, keďže tunel bol priesvitný. Bol to nádherný pocit letieť tunelom svetelnou rýchlosťou.

Prišiel som k nejakej hranici, a moje telo sa nad ňou vznášalo. Bol som šokovaný koľko ťažoby mi spadlo z ramien, plno smiešnych pravidiel a zákonov uvalených na ľudí. Prvýkrát som si uvedomil, koľko obmedzení sa nám dostáva od vlády a cirkví, to všetko mi z ramien bolo sňaté. Zároveň počas môjho osvietenia o zákonoch, nemohol som na tento zážitok nájsť vhodné slová. Je to podobné jak keď hurikán tlačí svoju energiu smerom k oku búrky. Je to skoro ten istý pocit vtesnania všetkých vedomostí a vedomia všetkých skutočných bytostí do môjho tela a mysle.

Jeden príklad, keď som prišiel k tej hranici. Nebolo treba žiadne vysvetlenie, aby som pochopil vo veku desať rokov, že akonáhle prekročím túto hranicu, už sa nikdy nemôžem vrátiť – bodka. Bol som viac ako nadšený vstúpiť. Chcel som prejsť, ale príbuzný na druhej strane hranice zaujali moju pozornosť. Čo ma zaujalo, že hovorili telepaticky. Narodil som sa takmer hluchý a moja celá rodina počula dobre, všetci ale ovládali znakovú reč.  Mohol som čítať alebo komunikovať s viac než dvadsať svojimi príbuznými  alebo aj inými ľuďmi telepatickou metódou. To ma ohromilo. Nemohol som uveriť s koľkými ľuďmi môžem simultánne telepatizovať.

Videl som neuveriteľnú komunitu, scenérie a budovy, nie postavené ľuďmi, ale samozrejme nejakým nadprirodzeným budovateľom. Mega mesto bolo takmer dokonalé a bezchybné. Videl som úžasné gigantické mesto skrze svojich predkov. Jedna z mojich starých babičiek alebo prababičiek alebo možno aj pra prababičiek bola veľmi prekvapená a v rozpakoch, že ma vidí pri hranici. Všetci boli šokovaní, že som prišiel. Nečakali ma. Ale otvorili náruče a vítali ma, aby som šiel ďalej. Jeden z mojich predkov telepaticky povedal: „Prečo je tu? Má tu byť teraz?“, pýtajúc sa ostatných. „Tiež som prekvapená. Myslela som, že jeho čas je zakrátko, ale nie teraz“. Priskočil k nám ďalší človek, žiarivý a plný lásky a radosti, že ma tam vidí a aby mi otvoril oči do novej budúcnosti. Ani nedokážem slovami opísať, čo som videl. Pardon, stratil som reč.

V zlomku sekundy prišiel priamo ku mne anjel a spýtal sa: „Čo tu robíš?“. Bol som hrozne šokovaný jeho otázkou. Pri zábleskoch o Strážnom Anjelovi som zistil, že tam bol, keď porodila moja matka a že bol plný radosti a povedal, že moje narodenie je ukončená položka v jeho zozname. Díval som sa na neho s veľmi inšpiratívnym pocitom. Ocitol som sa pri ňom príliš blízko, ale on ma odtlačil o krok dozadu. Spýtal sa ma telepaticky „Čo sa stalo?“.  Nezaujímalo ma čo sa stalo, bol som naplnený a prekypoval radosťou a láskou. Chcel som prejsť okamžite cez tú hranicu. Môj anjel sa predo mňa pevne postavil a začal ma skenovať a hneď cezo mňa zbadal, že som sa utopil. Bol som v šoku, že vidí cezo mňa, že som sa utopil, bez akejkoľvek konverzácie. Pevné stanovisko môjho Strážneho Anjela bolo „Tvoj čas ešte nenadišiel, máš nejaké nedokončené veci. Vráť sa naspäť.“ Najprv som to hodil za hlavu a chcel sa prešmyknúť povedľa neho. Premiestňoval sa bleskovou rýchlosťou a natiahol ku mne ruky. Cítil som, že moje telo niečo ťahá neuveriteľnou rýchlosťou smerom dozadu. Svetlo z tunela sa mi vzdialilo a ja som treskol naspäť do môjho tela s ohromnou silou.

Znovu som pocítil svoje telo a bol som v rozpakoch prečo som stále v ňom. Prebral som sa a uvedomil si, že som stále vo vode a že som v podstate dýchal po vodou, čo nemôže byť možné. Začul som hlas jak hovorí: „Postav sa rovno“. Bez váhania som sa postavil a zacítil jak sa okolo mňa ovinula veľká ruka a vyniesla ma von z prúdu vodopádu. Moje telo bolo odtlačené na breh k pevnine, kde som už mal nad sebou kontrolu. Vyšiel som z vody a z úst mi vytekal prúd vody. Nemohol som uveriť koľko vody v mojom tele bolo a koľko som jej zo seba dostal. Môj pohľad na život sa zmenil. Od toho momentu som vedel, že už nebudem ten istý človek. Po prvýkrát som videl, že mám život pred sebou a pociťoval jeho záblesky, keď som zo seba vypľúval tú vodu a to ma veľmi zasiahlo. Bol som naplnený takou nádejou a láskou a cítil všetku prírodu a ľudí okolo mňa.

Vtedy som svojej matke, sestrám alebo bratovi nepovedal, čo som zažil. Niečo hlboko vnútri mi pripomínalo, že si to mám nechať pre seba. Všetko, čo som cítil bolo, že som zahalený v osvietenom pocite. Slovami nejde vyjadriť skúsenosť, čo som zažil, nie v pozemskom zmysle. Mal som pocit, že som stál rovno pred Hraničnou Bránou a Brána budúcnosti šiestej alebo siedmej dimenzie sa rozvinula rovno predo mnou.

Mal som mnoho vízií a snov, niektoré sú radostné a niektoré strašidelné – tu skončím. Inak moji rodičia, sestry a brat sa dozvedeli o mojej skúsenosti, keď som mal 31 rokov. Cítil som, že je čas vyjsť s tým von. Mama bola veľmi šokovaná a hlboko ju to zasiahlo. Sestry sa na mňa dívali, potom sa ku mne rozbehli a objali ma. Nedokázali si predstaviť život bezo mňa. Ja som sa len usmieval.