Bridget F NDE 21/07/2008

Šoférovala som staré auto a stratila nad ním kontrolu. Auto sa niekoľkokrát prevrátilo a diagonálne padalo dolu strmým násypom. Zdalo sa mi, akoby môj zosnulý otec držal moju hlavu, keďže som bola jak nejaký malý kus v krabici, ktorou trasiete.

Ďalšia vec, čo viem, že som bola v lietajúcom sne. Lietalo som veľmi dobre. Tieto sny som mala už dávno pred tým, ale rozdiel bol, že som stále letela, aj keď som na to lietanie myslela, nezletela som dolu, ani nepristála, keď som ten let rozoberala, stále som letela. Keď som chcela vyletieť vyššie, išla som vyššie, keď som chcela ísť dopredu, spomalila som, a keď som chcela ísť dolu, nemohla som, takže keď som chcela zastaviť, uvedomila som si, že som bola jemne vytiahnutá smerom hore.

Vtedy mi došlo, že sa niečo deje, že nesnívam. Pozrela som dokola nad vrcholky jedlí, do priestoru medzi mňa, trávu a cestu. Pozrela som hore na oblohu a uvedomila si, že všetko bolo vyostrené, videla som lepšie než s okuliarmi. Potom som zacítila chladný Aprílový vzduch, teplo ranného slnka a jak ohrieva chladivý ranný vzduch. Vtedy som pozrela dolu.

Videla som svoje prevrátené auto a moju hlavu visieť spod neho, auto pristálo rovno na mne a moja hlava vytŕčala z okna na vodičovej strane. Pomyslela som si, že keď toto je dolu, čo je potom hore?

Moje astrálne telo sa pretočilo a pozrelo hore.

Čo som videla môžem opísať jak vír. Bola tam diera v oblohe obklopená mrakmi a svietila jak plazma. V diere boli hviezdy, ale nie také, ktoré vídavame vonku v noci na oblohe, skôr to bolo centrum univerza. Jak galaxia, čo víri okolo toho najžiarivejšieho svetla, čo si jeden nedokáže ani predstaviť, bolo to niečo, čo som považovala za zdroj. Okolo diery boli orby, ktoré do nej vchádzali a vychádzali, mali rozdielnu žiarivosť, farby a tvary.

V tom momente som sa zložila a povedala, skôr teda pomyslela si, Ach Bože – Ty existuješ. Vzdala som mu poklonu a bola tak napätá, jak len vnútri môžem byť, keďže som pochopila, že som bola ignorant.

Niečo k môjmu príbehu:

Odkedy som sa narodila, vždy som vedela, že Boh existuje. Hrávala som s ním hry, keď som bola malá, pred spaním som sa vždy pýtavala, jak veľký je vesmír a zavrela som oči a cestovala tak ďaleko, jak som len mohla, než som zaspala. Pamätám si, že som cestovala ďaleko a chápala, že vesmír je nekonečný a to zamestnávalo moju detskú myseľ. Bola som nadaná na matematiku ako dieťa a mala vysoký stupeň chápania. Poznala som už zložité aritmetické vzorce vo veku šesť rokov a mala prorocké sny odkedy som mohla hovoriť.

Keď som mala osem rokov, snívalo sa mi o smrti mojej rodiny. V sne som videla, že zomrú pri nehode na ceste do Nevady a povedala som im to, ale nepočúvali ma. Všetci dospelí v rodine mi hovorili, že to bol len sen a ja som tomu chcela uveriť, pretože som nechcela, aby moji rodičia zomreli. Keď s nimi spadlo lietadlo, bola som psychicky a emocionálne, duševne ani nehovorím, zničená. Myslela som, že Boh je krutý, keď mi taký sen ukázal, ale nemala som žiadnu kontrolu nad jeho následkami a navyše som nebola schopná jasne určiť, čo je skutočnosť, tak som požiadala, aby to prestalo.

Medzi tým a mojou nehodou som mala viac zvláštnych zážitkov. Medzitým som prechádzala sériou traumatizujúcich udalostí, odlúčení a strašných súdnych jednaní, s ktorými by sa žiadne dieťa nemalo potýkať. Prinútilo ma to zabudnúť na Boha a moje spojenie s Ním. Začala som užívať drogy, chodiť na večierky, ubližovať ostatným a aj sebe, skrze moje skutky.

Späť k môjmu zážitku:

Jak som tam tak ležala, ukázala sa mi rekapitulácia môjho života z perspektívy Boha, ukázala sa mi pravda. Videla som všetko, kde som bola sebecká a hľadela len na svoje záujmy. Všetko, kedy som bola konfliktná a manipulatívna kvôli osobnému prospechu. Tú bolesť som cítila mnohonásobne viac. Bolo to jak kus dreva vrazený do oblasti solar plexus a bolo to tak bolestivé, že ma to úplne pohltilo a úplne odfúklo všetky moje sily. Ja nie som zlý človek, neviem si predstaviť aké by to bolo, keby som bola násilná alebo spáchala iné priestupky voči svojim blízkym. Predpokladám, že taká rekapitulácia by bola peklo.

V ten moment ku mne prišla svetelná bytosť. Nevychovávali ma vo viere a ani som nebola pokrstená. Mohla som sa mýliť, ale cítila som, že je to niekto, koho volajú ľudia Kristus. Nebol to Kristus z malieb a obrázkov. Nebol to Kristus, o ktorom počujeme z evanjelií. Nebol to Americký Kristus alebo iná predstava Krista, s ktorou sa stretávame. Toto bola bytosť tak čistá, tak láskavá a tak neodsudzujúca, že len ťažko pochopím úroveň súcitu, ktorým disponovala v malom, ale žiarivom svetle, ktorým bola. Nie dovtedy, kým sa ma dotkla a povedala: „Toto si vezmem, je to pre mňa“ a vytiahol zo mňa ten kus dreva a dotkol sa ma, až vtedy som bola schopná uchopiť túto úžasnú lásku.

Jeho svetlo okamžite potemnelo, potom on a potom povedal: „Je ti odpustené, bola si kus mäsa a s ním ide ruka v ruke biológia, psychológia a inštinkty, túžba a nejaký mechanizmus a ego, ktoré mu slúži. Byť z mäsa a kostí znamená hrešiť, to je prirodzenosť tohto bytia. Nie je chyba byť človekom“. Odľahlo mi jak nikdy.

Vtedy som rozpoznala, že je súčasťou väčšieho svetla a akoby nejaký poručník našej planéty, akoby bol určený ako jej dozorca a bola jeho povinnosť dohliadať, navigovať a chrániť ju a vychovávať. Avšak táto bytosť bola oveľa viac, než sa zdala mne v tom momente, ale vtedy som to bola schopná pochopiť len takto. Spoznala som to. Bola som veľmi nadšená a začala sa pýtať otázky jak malé dieťa.

A čo mimozemšťania? Paralelné vesmíry a život na iných planétach, UFO atď...

Vtedy som začala vnímať veľký ale tichý pobavený chichot a akoby mi niekto poklopal na čelo, dostala som informácie cez vrch mojej hlavy. Bolo to jak gigantický prúd a keď v tom bola ponorená celá moja hlava, videla som všetky začiatky začiatkov a ich začiatkov všetkého a ničoho. Videla som úplnosť univerza od jeho veľkého tresku k veľkému koncu k veľkému tresku a k jeho znovu zastaveniu, mala som pamäť univerza. Chápala som kozmológiu, biológiu, spiritualizmus, vedomie, bytie, ne-bytie, fyziku, matematiku, vedela som všetko, čo je poznané aj nepoznané.

Boh je všetko, čo kedy bolo a čo nikdy nemôže byť zároveň a keďže ja som človek, rozumiem tomu len v ľudských merítkach. Aj ten najlepší z ľudí je stále len človek a všetko bude mať poľudštené. Je to jak keď stolička hľadí na stôl a myslí si, že to je len zvláštna stolička bez operadla. Stolička nevie, že je stolička, ale stále bude fungovať jak stolička. Nikdy nemusí ani spochybňovať, že je stolička alebo premýšľať za hranicou svojej „stoličkovosti“ a stále zostane len tou istou stoličkou.

Keď som mala štrnásť často som sa pýtala, či keď Boh môže urobiť čokoľvek, či môže vytvoriť kameň tak ťažký, že ho nebude možné zdvihnúť? Áno. Nie. Zároveň. Všetko v jednom. A vôbec nič.

Po tomto úžasnom odhalení som si uvedomila, že som na nesprávnom mieste a že som mala telo, a došlo mi, že keď sa doň nevrátim, že prestane fungovať, keďže ja som bola to, čo ho poháňalo v priestore a čase.

Vtedy som povedala, že ďakujem a ospravedlnila sa za prerušenie tohto úžasného príbehu a že budem navždy vďačná, ale musím naspäť. Niečo mi hovorilo, že musím prevziať plnú zodpovednosť za to, čo som urobila.

Rýchlo som sa dala dohromady a vhupla vedľa svetelnej bytosti (Krista) a potom „skočila“ jak losos strmhlav naspäť do svojho tela.

Keď som bola naspäť, vstúpila som cez vrch svojej hlavy, bolo to jak keď sa zatvára vzduchotesná loď, vhupla som s obrovskou silou.

Bolo to akoby ste chceli umiestniť super výkonný počítač do starej mašiny. Proste to nesedelo. Cítila som, že nejaké poznanie zo mňa odchádza, tak som sa musela rýchlo vtesnať do svojej lode. Vedela som, že sa pripojím znovu neskôr a že to tam na mňa bude stále čakať, keď sa vrátim, ale teraz som mala dokončiť prácu. Vliezla som tam naspäť.

Bolo tam zima, ticho a žiadna elektrina alebo rozvody a vyzeralo to jak obrovský prázdny dom, ktorý bol opustený, bola v ňom ozvena a bol temný. Takmer som spanikárila, ale nakoplo ma odhodlanie.

Cestovala som miešnym kanálom až do svojich končatín. Prešla som svojou pravou nohou bez problému. Chcela som prejsť aj ľavou, ale nebolo tam žiadne spojenie s ňou. Išla som svojimi útrobami hore a do srdca, prešla rebrami, ramenami a naspäť do mozgu.

Prešla som nejakou dreňou alebo čo myslím, že je centrum mozgu a jak kapitán som zapla všetky svetielka. Povedala som, tak a teraz mozog rozpohybuj celé telo. Povedala som srdcu nech pumpuje a krvi nech začne prúdiť a prerazí bokmi. Snažila som sa dýchať. Zaznel obrovský piskot spolu s mojim dychom. Potom som otvorila oči a videla len krv, vrstvu lepkavej červenej pasty, čo pokrývala moje oči. Mrkla som a vyčistila to. Potom som sa snažila pohnúť a začula zvuk jak keby mech kameňov zahrmotal v mojej chrbtici až po hlavu a do mozgu, tak som sa prestala hýbať.

Držal ma za ruku a ja som pozrela na jeho klobúk, viete ten, čo trochu vyzerá jak kovbojský klobúk? Povedala som mu: „Vy ste môj hrdina“ a on povedal, že aj ja jeho.

Povedala som mu, že som unavená a on že: „Nie, hovorte so mnou, musíte byť bdelá. Povedzte mi, čo povedal Boh“.

Povedala som, že nehoda je moja chyba a pýtala sa na kamarátov. Povedal, že budú v poriadku. Potom mi povedal, že to sa stáva.

Bzukot a rádio a obloha ma nejak omráčili a ja som skoro odpadla. Počula som jak prichádza sanitka.

Pripravovali si hasičské kliešte, ale ja som protestovala. Mala som zlý pocit, že ma tá vec zabije. Vyliezla som odtiaľ sama. Ľavú nohu som mala rozmliaždenú, skrútenú a len som ju za sebou ťahala.

Preniesli ma do sanitky, nasadili kyslík, infúziu a policajt sedel pri mne. Držal ma za ruku a povedal, že teraz môžem spať.

Na JISke som bola 36 hodín a upadala stále do bezvedomia a naopak. Nasadili mi epidurálne morfium a prisahám, že všade boli pavúky. Určite tam boli mníšky a kňaz. Stále prichádzali a modlili sa a kňaz mi dával posledné pomazanie aspoň trikrát, zakiaľ čakali, než príde moja mama.

Vznášala som sa nad svojou hlavou väčšinu času a pozorovala celý ten cirkus. Zakaždým, keď mi začali dávať posledné pomazanie som sa vrátila naspäť do tela a povedala: „Prestaňte, ešte som nezomrela“.

Môj duch vedel, že všetko bolo v poriadku, ale moje telo si myslelo niečo iné. Viem, že telo si myslelo, že zomiera, ale môj duch odmietal uveriť tomu nezmyslu a stále bol bdelý.

V jeden tichý moment som otvorila oči a uvidela krucifix cez izbu. Začala som sa pre seba smiať. Povedala som: „Ty nie si tam hore, zlez odtiaľ, zlez z toho kríža. Prečo to robia? Prečo Ťa tam stále držia? Chcú aby si tam bol? Je to tak hlúpe, Ty si hlúpy, zíď dolu z toho kríža“.

A zrazu tam Kristus bol, celý zo svetla.

Bol tak krásny, tak ako Žid. Dlhé tmavé kučery a nádherná tvár s veľkými hnedými očami a výrazným nosom a čeľusťou. Oblečený mal mníšsky habit stiahnutý lanovým opaskom. Nič honosné, ale naplnený najžiarivejším svetlom, aké si len dokážete predstaviť. Uznalo sa usmial a vyzeral znepokojený.

Začala som. „Oh! To je tak úžasné jak si to urobil. Jak to robíš? Že si tu? Jak je možné, že si tu? Bol si tam a teraz si tu? Počul si ma? Je ohromné, že to dokážeš. Jak dôkaz, že si tu. Si úžasný! Ďakujem! A teraz čo?“

„Teraz musíš žiť pravdu“

„To je všetko? To je ľahké, to dokážem. Urobila som, čo si povedal. Povedala som pravdu a prevzala zodpovednosť. Dokážem to.“

„Viem“ povedal to jak keby bol na mňa hrdý. „Nebude to vždy ľahké, môže to byť najťažšia vec, ktorú kedy budeš musieť urobiť“. Pozrel na kríž.

Zrazu mi to dalo zmysel.

Dotkol sa mojej ruky a teplo prešlo mojim telom. Zostala som v tele a bola stabilizovaná. Poslali ma do Mineapolisu na experimentálnu prelomovú operáciu, ktorá slúžila ako precedens pre nový typ procedúry rekonštrukcie kostí od vynikajúceho Dr. Templemana (vtipné, že? Temple-man) = pozn. Prekladateľa – slovo temple sa prekladá ako chrám a man ako človek, takže meno je zvláštna zhoda – človek z chrámu.

Strávila som päť týždňov v nemocnici a prepustili ma na liečenie doma, zotavenie trvalo šesť mesiacov.

Do denníka som si písala: „Postaviť sa znamená držať sa srdcom, chodiť znamená hnúť svojim duchom a tancovať znamená prehlásiť sa dušou“.

Postavila som sa na nohy po šiestich mesiacoch, chodila po deviatich a dnes tancujem bez bolesti.

Boh existuje.