Denise NDE 28/03/2011

V Apríli roku 1995 som bola novo-rozvedená matka dvoch chlapcov vo veku sedem a dva roky. Mala som dve zamestnania, aby som nás uživila a ochorela som na, čo som myslela, že bola chrípka. Každý deň som pracovala a každý deň som cítila čoraz väčšiu ťažobu na hrudi. Keďže som v tomto čase bývala v Georgii len 4 roky, nemala som tu rodinu ani priateľov. Susedia pri mne často stáli, keď som mala krízu a cítila som sa tým požehnaná. Jak som slabla, Lynchova rodina mi ponúkla, že na noc vezme mojich synov a odvezie ich do školy na druhý deň. Ďalšiemu susedovi Lynchovci nariadili, aby ma nasledujúce ráno skontrolovali. Keďže o moje deti bolo postarané, vliezla som do synovej postele. Trýznivá bolesť na hrudi a v ramenách stále rástla. V jednom momente sa všetko okolo mňa roztieklo.

Bola som obklopená masou hustej žiarivej bielej. Moje oči zachytili dievča po mojej pravici. Bola asi tak devätnásť alebo dvadsať ročná. Bola menšia než ja a pozerala na mňa. Spýtala sa, kde sa to nachádza. Nemala som tušenia. Povedala mi, že šoférovala domov z práce a nechápe jak sa pri mne zrazu ocitla. Povedala som jej niečo podobné, že som bola v synovej posteli a nemám žiadne povedomie, že by som sa odtiaľ presunula.

Objavil sa pred nami muž a prišiel k nám. Najlepšie jak by som opísala jeho tvár/podobu je, že mal hnedé kučeravé vlasy dlhé po zátylok, číre hnedé oči vyžarujúce neuveriteľný súcit a jemnú bradu pod výrazným nosom. Jeho tvár doslova žiarila. Jeho oči ma pripútavali. Spýtala som sa, kde to sme. Usmial sa, pokývol a povedal: „Najlepšie jak to opísať je, že ste v niečom ako limbo“. Moja myseľ sa zúfalo snažila uchopiť, čo tým naznačuje. Bohužiaľ kedykoľvek som v strese, rozrušená alebo nervózna, začne sa ozývať môj močový mechúr. S pocitom trápnosti som sa pohla dopredu a spýtala sa kde je tu toaleta. U tejto časti mojej NDE som vždy citlivá. Muž sa na mňa len pousmial. Nebol to úškrn, žiadne posmešné gesto. Každá piaď jeho úsmevu sršala bezpodmienečnou láskou a súcitom, ktorý nikdy nebudem môcť poriadne vysvetliť. Jeho úsmev zaplavil moje telo jak pokrývka a navodil mi pocit neskutočného mieru. Požiadal ma, aby som šla a ja som myslela, že ideme na WC.

Posunkom mi ukázal, aby som prešla dopredu a pozrela do niečoho, čo vyzeralo ako zrkadlo. Hneď jak som sa pred neho postavila pochopila som prečo toaletu nepotrebujem. V smere predo mnou, ktorým som išla bol bazén s bielou tekutou hmotou, ale zároveň to vyzeralo ako zrkadlo. Celkom som skamenela. Boli tam farby – trblietajúce sa farby všade dokola. Bola som masa nádherných pohybujúcich sa a jagavých, pulzujúcich farieb. Podišiel bližšie a povedal: „Teraz už chápeš?“. Uvedomila som si, že som bola číra energia, duch a súčasť plynúceho vedomia, ale stále som zostávala tou Denise. Teraz mi povedal, že sa volá „John“. Keď sme sa pohli, vysvetľoval mi, čo sa vlastne deje.

To, čo nasleduje je opakovanie jeho slov. „Každý má na výber. Každý má slobodnú vôľu. Jak sa to prepája s Tvojim životom a smrťou a ostatnými je výsledok voľby. Napríklad, pozri na dievča, čo sem prišla v tom istom čase, čo Ty. Keby šofér sanitky vybral iný smer cesty k nehode, keby sa niekto rozhodol ňou pohnúť a nevedel, čo robí a spôsobil vážnejšie škody, keby jej vnútorné orgány boli príliš poškodené nehodou kvôli času a rýchlosti, zostala by tu. Ty ležíš v synovej posteli. Jeden z Tvojich susedov má na zodpovednosť skontrolovať Ťa. Je to jej voľba, jej slobodná vôľa. Nájde Ťa? Rozhodne sa najprv osprchovať a príde neskoro? Každý z nás visí na váhe našich rozhodnutí. Nielen vďaka našim vlastným činom, ale vďaka slobodnej vôli a skutkom ostatných“. Ukončil to: „Musím Ti povedať, že Tvoja suseda práve vchádza do domu. Nájde Ťa. Vrátiš sa naspäť“.

Pri týchto slovách stále zvoniacich v mojich ušiach som bola vtiahnutá jak vysávačom naspäť do svojho tela. Fyzická bolesť mi vzala dych. Susedka plakala tlčúc do mojej hrude a kričiac na mňa aby som dýchala. Rýchlo ma prevážali do  nemocnice a diagnostikovali mi zápal pľúc. Moje ľavé pľúce bolo tak poškodené, že ďalšia nehoda na pľúcach ma zabije.

O pár rokov neskôr, rok 2003. Na výlete s mojou mamou a kamarátkou do Savannah v Georgii sme sa rozhodli navštíviť katolícku katedrálu. Po vstupe do kostola a obzeraní sa dookola, malý starší muž so šedými blikajúcimi očkami, potichu pristúpil k mojej pravej strane. Chytil ma za ruku a požiadal ma, aby som išla s ním. Nebola som znepokojená a nebála som sa. Jak mama s kamarátkou išli dopredu k oltáru, malý muž ma viedol k poslednému vitrážovému oknu na ľavej strane, najbližšie k oltáru. Spýtal sa ma, či som videla niekoho, koho spoznávam na tom vitrážovom okne. Bol to obrázok z profilu, ale spoznala som ho okamžite.

Bol to John, môj John z môjho NDE. Zašepkala som v údive: „To je John“. „Áno je moja drahá. Bol to apoštol na Zemi a volali ho smejúci sa John. Potrebovala si to vidieť. Musíš si to pamätať a vedieť, že sa to stalo.“. Stála som tam pokyvujúc hlavou na znak súhlasu a otočila som sa k mužovi. Bol preč, nikde v dohľade. Mama s kamarátkou sa ku mne otočili a pýtali sa kam som išla. Povedala som, že neviem – ale že im musím niečo povedať. A teraz zdieľam moje NDE s každým, kto by to mal počuť.