Wayne NDE 02/04/2006

Môj zážitok z roku 1996.

Tlačil som pokazené auto, keď doň iné narazilo zozadu. Bol som medzi dvoma autami a náraz bol tak ohromný, že to ohlo plechy oboch áut. Nadobudol som vedomie až na nemocničnom lôžku na pohotovosti. Vedel som, že zomriem a uvítal som úľavu od bolesti. Kvôli náboženskej výchove som očakával muža oblečeného v bielej róbe a sediaceho na zlatom tróne, aby ma pozdravil. Jak som zomrel, pocity skončili a ja som bol uzavretý v čiernote, svetlo sa zmrštilo do malého bodu. Cítil som, že padám dozadu do čiernoty a cítil som chladný závan vetra. Cítil som, že sa otáčam a zrazu sa v temnote zjavil malý bod svetla. Išiel som k svetlu a ocitol som sa v hornom rohu izby na pohotovosti a pozeral na svoje telo. Nebol som nijak rozrušený z toho, že som mŕtvy a že vidím svoje telo. Bol som v euforickom stave s pocitom dokonalého mieru. Nič ma nebolelo, nič som nechcel ani nepotreboval. Mal som pocit, že som doma. Pocítil som za sebou prítomnosť a začali sme komunikovať. Bolo to viac než telepatia. Nepočul som žiadne slová v mojej mysli, ktoré by som si prekladal do myšlienok. Toto bolo poznanie, tak ako vedela aj druhá prítomnosť, okamžité zdieľanie vedomostí. Nemal som žiaden záujem niečo sa pýtať alebo vidieť, bol som absolútne spokojný. Zrazu mi bolo dané na vedomie, že sa musím vrátiť. V tom momente som prvýkrát niečo chcel, mal som túžbu zostať. Chcel som vedieť, prečo sa musím vrátiť.

Stena za mojím lôžkom spriesvitnela a bolo mi ukázané niečo, čo vyzeralo ako pretekajúca rieka. Bola striebristá a trblietala sa. Kvapky v rieke boli každá inej farby, ale prúdili spolu jak jedno telo postavené z vody. Nič z toho nevytváralo dojem, že je to voda alebo rieka, ale je to to najlepšie vysvetlenie, ktoré mám. Základný tok bol striebristo jagajúci sa prúd obsahujúci farebné kvapky. Rozumel som (použijem tento výraz, pretože som nemal sluch), že farebné kvapky boli skúsenosti všetkých, ktorí žili. Skúsenosti existovali jak oddelene, tak boli zároveň súčasť celku. Celok bola kolektívna vedomosť všetkých. Pochopil som, že neexistuje jednotlivec, len jednota, avšak každá skúsenosť bol jednotlivec vytvárajúci celistvosť. Táto predstava jednoty mi bola tak cudzia, že to nedokážem ani opísať. Predtým som myslel, že jeden resp. jednotlivec znamená samostatnú jednotku. V tomto prípade JEDEN alebo JEDNO je niečo iné. Mnohí sú JEDNO a JEDEN sú mnohí. Obidve možnosti existujú súčasne v jednom čase a priestore.

Ďalej som porozumel, že kolektívna skúsenosť je vševediace poznanie. Je to všetko, čo bolo kedy povedané, počuté alebo prežité. Tieto farebné kvapky obsahovali každú skúsenosť v pamäti každej bunečnej štruktúry. Každej myšlienky. Všetky skúsenosti boli zároveň známe celému kolektívnemu vedomiu, čo bol hlavný prúd. Každú skúsenosť bolo možné prežiť tak, akoby to bola skúsenosť tej prvej osoby, ktorá ju prežívala v pôvodnom čase.

Potom mi bolo dané na vedomie, prečo tu nebol muž, ktorý sedí na zlatom tróne, aby ma súdil. Prežil som zážitok z prvej ruky osoby, ktorá sa volala „Jesus“. Prežil som celý jeho život (pamätajte, čas tu neexistuje). Nevolal sa Jesus, skôr Josephus. Mal normálnu matku a otca, nie Boha, ktorý by tam hral nejakú úlohu. Mal ťažký pôrod a počas neho jeho prvý zážitok blízky smrti. Kvôli tomuto zážitku mal ťažké detstvo pretože vedel príliš mnoho. Ako vyrastal, začal ľuďom o tomto zážitku vykladať. Vravel ľuďom, aby sa nebáli smrti, pretože budú žiť večne. Vravel ľuďom, že po smrti príde dokonalý mier a dokonalý pocit lásky. Vravel ľuďom, že všetci sú si rovní a že každý má právo vedieť, kto vlastne je a prebudiť v sebe duchovnú bytosť. Získal si malý zástup nasledovníkov. Po čase niektorí z jeho nasledovníkov chceli sformovať nové náboženstvo, ktoré by nahradilo židovských duchovných, aby získali peniaze a moc. On však týchto moci chtivých nasledovníkov vylúčil zo svojich kruhov. Piati z nich sa proti nemu sprisahali. Pri procese traja svedkovia svedčili proti nemu, všetci boli z jeho nasledovníkov. Bol obesený (nie ukrižovaný, pre Rimanov bol len drobným kriminálnikom). Vo veľkom chvate ho Rimania odstrihli príliš skoro a jeho verní sa postarali o jeho telo. Zotavil sa, pričom mal druhý zážitok blízky smrti (jeho „znovuzrodenie“ tak povediac). Žil ešte nejaký čas schovávajúc sa pred piatimi zradcami, jeho bývalými priateľmi (anti-Kristi?), ale zanedlho zomrel na následky svojich zranení.

Nebol žiaden strach alebo radosť v prúde tejto rieky. Použijem výraz rieka života, aby som opísal tento prúd. Obsahovala poznanie dokonalého mieru, šťastia a spokojnosti, bez potrieb a nárokov. Veľmi som sa túžil k rieke pripojiť a cítil som, že je to domov, odkiaľ pochádzam. Dotknúť sa rieky mi dávalo poznať jednu sféru za druhou, univerzum za univerzom, dimenziu za dimenziou, zakúsil som nekonečnosť. Bol mi ukázaný dlhý rad zážitkov v iných sférach realít a na iných svetoch. Až neskôr som si uvedomil, že to boli moje minulé životné rekapitulácie zážitkov, ktorých som bol súčasťou. Boli tam bytosti a veci, ktoré som nikdy pred tým nevidel a ani o nich nepočul ani v predstavách z pier autorov fantastickej literatúry. Dozvedel som sa, že existuje nekonečné množstvo existenčných sfér a všetky boli JEDNO, Zdroj. Prúd mal odlišné úrovne alebo stupne, ktoré neboli oddelené žiadnou bariérou, ale každý bol z iného materiálu. Ten, čo som zažil ja bol najvyšší level. Tam, kde som sa ocitol hneď po smrti bol level najnižší. Nazval som to „medzi priestorom“ alebo „najnižší stupeň prechodu“.

Prúd vedomia a poznanie je to, čo môžeme označiť ako „Božská myseľ“. Vedel som, že teraz sa k Rieke života nepripojím a musím sa vrátiť. Po tomto poznaní som začal mať strach a otázky. Znovu som nástojil, že ísť nechcem. Rozumel som, že musím. A potom mi bolo dané na vedomie, že ma čaká veľké utrpenie. Nechcel som čeliť bolesti, ktorá ma čakala. Vedel som, že bolesť bude ohromná a že ma zmení a vyformuje. Chcel som vedieť prečo a čo budem robiť. Prehnali sa mnou dva pocity, jeden za druhým. Jeden bol dobrý čin a z neho letmý pocit pohody a mieru, ktorý som pred chvíľou zažil. Druhý bol skutok zlý a z neho temnota a chlad. V tom momente svetlo potemnelo a cítil som jak padám dozadu do temnoty. Bol tam chladný vietor a cítil som, že sa točím. Videl som malý bod svetla v čiernote a pripojil sa k nemu a spadol do tela. Nasledujúcich 30 hodín som bol v bezvedomí a podstúpil operáciu. Od rodiny viem, že som zomrel znovu, ale ďalší zážitok som už nemal.