Smrť v Panamskej džungli - 3. časť

 

Vložené 19/03/2017

 

Dievčatá stratené v Paname – Fotoaparát, Džungľa a Kosti

Toto je posledný z trojice článkov, ktorý odhaľuje buď barbarský zločin alebo tragickú nehodu.

 

BOQUETE, Panama – Na hrebeni Kontinentálnej Vidlice stojí hrdzavá značka, ktorá hovorí:

KONIEC CESTY, NENÁVRATNÁ PASÁŽ

 

Zasadená vysoko v tropickom pralese obkolesenom stále aktívnou sopkou Baru, značku len ťažko prehliadnete. Ale je aj dosť nahnutá na jednu stranu – akoby varovanie bolo dané dohromady v chvate.

Na začiatku Apríla 2014, keď Kris Kremers, 21 a Lisanne Froon, 22 zmizli blízko vrcholu Vidlice, tam ale žiadna značka nebola.

Týždne nebolo ani stopy po ženách. Vyšetrovatelia vedia, že začali túru za pekného počasia, v neskorých ranných hodinách a mali doraziť k Vidlici okolo 13.00. To by mali ešte more času vrátiť sa do Boquetu pred západom slnka, ale z nejakého dôvodu sa už nikdy nevrátili naspäť do mesta.

Po pomalom začiatku, úrady nakoniec nasadili psovodov a záchranné vrtuľníky – ale počiatočná snaha sa ukázala bezvýsledná.

Po pár mesiacoch sa objavili nejaké rozhádzané pozostatky v skalnatej oblasti na vzdialenejšej strane Vidlice, na brehoch rieky, ktorú miestni volajú Culebra – Serpentína. DNA testy potvrdili zhodu, ale skutočná príčina smrti holandesas – jak vošli na známosť v Paname – zostala neobjasnená.

Verzia miestnych úradov je, že Froon a Kremers zomreli na následky nejakej nehody počas túry, ale neboli uvedené žiadne podrobnosti, ktoré by zastrešili túto hypotézu.

Niektorí, čo majú blízko k tomuto prípadu pochybujú o turistickej nehode. Uvažujú o temnejšej verzii udalostí, vrátane možného sexuálneho zločinu a vraždy, ktorú vláda buď ignorovala alebo zamietla pod koberec. Podľa tejto teórie, pozostatky mohol niekto buď hodiť do rieky alebo boli niekde zahrabané.

To nás privádza znovu k ohnutej značke na vrchole Kontinentálnej Vidlice, v Panamskom dažďovom pralese, vysoko v cordillerách.

Značka hovorí „Koniec Cesty“ pretože tam končí turistická cesta z Boquetu k Vidlici. Tá cesta – zvaná Pianista kvôli klávesnicovým výstupom a vzostupom – je udržiavaná rančermi z blízkeho Národného Parku Baru.

Ale výstražná značka označujúca koniec Pianistu v skutočnosti nie je „koniec cesty“. V skutočnosti je tam viditeľná, aj keď bahnistá pasáž, ktorá vedie dolu na druhú stranu hrebeňa, aby sa potom preťala z celou sieťou cestičiek vybudovaných a využívaných hlavne príslušníkmi domorodého kmeňa Ngobe.

Tieto bezmenné cestičky nie sú monitorované a udržiavané rančermi z Parku. Sú obzvlášť skalnaté a nebezpečné, hlavne počas mokrej sezóny od Apríla do Októbra. Dokonca aj obyvatelia Ngobe ich využívajú len keď je to absolútne nevyhnutné po silných dažďoch.

Kľúčový argument pre hypotézu o zločine je, že Kris a Lisanne, ktoré prišli do Boquettu študovať Španielčinu a ako dobrovoľné pracovníčky s deťmi v miestnej komunite, by sa nevydali na obávanú a zabahnenú domorodú cestu.

Aspoň nie z vlastnej vôle. Obidve mali len ľahké oblečenie, žiadne jedlo, či veci ku kempovaniu, nástroje na prežitie, čo nám napovedá, že skoro určite neplánovali viac než pár hodinovú túru do lesa.

Obhajci teórie o únose prehlasujú, že Kris a Lisanne boli buď donútené násilím ísť dolu k sieťam domorodých chodníčkov treťou stranou alebo boli unesené po tom, čo sa vracali z túry k Vidlici – pravdepodobne kým pochodovali dolu po dvojsmernej ceste naspäť do mestečka Boquete dolu v údolí. (Lúpeže sa stávali pred tým na tejto ceste, cestovné portály ako Lonely Planet varovali pred zločinmi na Pianistovi).

„Sám som tou túrou prešiel – celú cestu. Videl som to na vlastné oči“ hovorí Enrique Arrocha, právnik, ktorý reprezentuje rodinu Kremersových v pátraní, keď som ho stretol v Boquete. „Jak začnete zostupovať dolu na druhú stranu, všetko sa zmení. Krajina je tam divoká. Blato Vám siaha až potiaľto“, pleskne sa po kolene.

„Cesta je tam jak rieka! Je skoro nemožné ňou prejsť“, hovorí Arrocha, ktorý tvrdo obhajuje zločin kvôli nezodpovedaným otázkam v tomto prípade.

„Videl som, aké sú tam podmienky“, a pleskol sa po kolene znovu, tentokrát silnejšie.

„Holandesas by určite nikdy nechceli ísť dolu do toho pekla“.

Hore na Kontinentálnej Vidlici,  počas nedávno dažďom nasiaknutého popoludnia, spoznám, že právnik určite neklame o otrasných podmienkach.

Vedľajšie cestičky na druhej strane zasadenej značky sú tak strmé, že občas musíte kľaknúť na všetky štyri, aby ste nimi zišli dolu. Hlavná cesta je tiež pretkaná hravou sieťou zmätočných chodníčkov a potôčikov.

Príliš strmých aj pre mulice, cesta nakoniec vedie mimo územia Chiriqui, až do provincie zvanej Bocas del Toro. Na ceste ju križuje pár riečnych roklín. Tieto isté strže, ktoré môžu byť hlboké až 21 metrov, musia byť pretraverzované za použitia veľmi nestabilných káblových mostov.

Tak jak cesty vyzerajú teraz, uprostred severo-Panamskej dažďovej sezóny, je ťažké si predstaviť, že dievčatá by o tom premýšľali. Lisanne bola hotový športovec, so skúsenosťou s Alpskou turistkou, Kris mala menej skúseností z terénu, ale bola zároveň mladá a zdravá. Ale aj tak, bolo by to mimo ich ligu po tom, čo by prešli na druhú stranu Vidlice. Extrémny hajkery, ktorí si platia sprievodcov, aby ich doviedli k riečnym kaňonom Bocasu, tam bežne idú plne vybavení a so zásobami na niekoľko dní. Majú oblečené pončá, stany odolávajúce počasiu a ďalšiu výbavu na ochranu proti neustálym zimomriavky vyvolávajúcim dažďom.

Ale v Bocas neprší stále. V skutočnosti, keď Kris a Lisanne dosiahli čistinku na vrchole Kontinentálnej Vidlice 1. Apríla – suchá sezóna stále trvala.

Stiahnuté fotografie Holanďaniek ukazujú, že deň keď zmizli bol jasný a slnečný, tak ako aj zvyšok toho týždňa. Cesty by bolo omnoho ľahšie zdolávať v tom čase, keďže hladiny riek boli oveľa nižšie – aspoň v prvé dni po tom, čo sa stratili.

Avšak v momente jak začnú dažde, podmienky sa zmenia behom noci. Tie isté silné lejaky a husté hmly, ktoré v tomto pralese vytvárajú tak unikátny ekosystém, môžu obmedziť viditeľnosť až skoro na nulu behom pár sekúnd. Po väčšinu času navigácia v horách pomocou slnka alebo hviezd je úplne nemožná.

„Niekedy sa tam dokonca stratíme aj my“ hovorí Plinio Montenegro, seniorny turistický sprievodca v Boquete, keď som sa ho pýtal na labyrint cestičiek na druhej strane Vidlice.

Minulý Január, hovorí Plinio, skupina ôsmych sprievodcov na školiacej misii zostala dezorientovaná a stratila sa na Bocašskej strane, v tej istej oblasti, kde sa stratili Kris a Lisanne.

„Najprv sa stratili, potom sa začali dohadovať, ktorým smerom sa vydajú, až sa nakoniec skupina rozdelila kvôli tomu“, hovorí Plinio, ktorý dobrovoľne  viedol pár pátraní po Kremersovej a Froonovej po počiatočnom vyhlásení stavu núdze. Bol aj nasadený, aby našiel osem školiacich sa sprievodcov a priviedol ich naspäť domov.

Plinio je stále v 35 rokoch na vrchole svojich síl, a ako všetci licencovaní sprievodcovia v Boquete, hovorí plynulou Angličtinou. Keď sa zhovárame v hale hotela, opisuje pocity, ktoré Vás obostrú, keď sa stratíte v džungli ako „lesné šialenstvo“.

„Keď sa raz stratíte tam hore, zmeníte sa. Nie ste tá istá osoba ako tu dolu. Niektorí ľudia sa zbláznia a začnú šprintovať dolu po ceste“ hovorí. „Je to jak nočná mora byť stratený v pralese“.

V druhej časti tejto série, expert na prežitie v divočine Carl Weil povedal Daily Beast, že pochybuje o zločinnom jednaní v prípade Kremers-Froon. Po ďalšom preskúmaní dôkazov, sa Weil zameriava na zradnú sieť cestičiek ako hlavného podozrivého.

„Ak jedna z nich bola zranená alebo ju uštipol had, potom by sa dalo očakávať, že tá zdravá pôjde pre pomoc“ hovorí Weil, riaditeľ Lekárskeho programu v Exotických krajinách v Colorade, keď sa s ním znovu telefonicky spojím.

„Keď ale ani jedna nevedela, jak sa odtiaľ dostať, tak je menej pravdepodobné, že sa rozdelili“, hovorí.

V určitom momente, hovorí Weil, ktorý taktiež učí taktiky prežitia armádny personál, Holanďanky sa museli rozhodnúť pre náhodný smer a vydať sa ním.

„Čím ďalej kráčali bez toho, aby zbadali niečo známe, tým viac boli vystrašené. Keď nemáte mapu ani kompas, je veľmi ľahké skončiť krúžením stále v jednom kruhu“.

Dievčatá prišli z mesta, hovorí Weil, a mohli si myslieť, že je tam iná komunita podobná Boquetu na druhej strane Vidlice.

„Zrejme sa im ani nesnívalo, že zachádzajú hlboko do temnej divočiny“.

Séria viac než sto fotiek nájdených v pamäti digitálnej karty Lisanninho fotoaparátu nám ukazuje záblesky aká hlboká a temná džungľa bola.

Amatérska fotografka a volejbalová hviezda univerzity si priniesla Canon Powershot SX270 na výlet do Panamy. Výkonný vreckový fotoaparát má približujúcu šošovku a zabudovaný blesk. Bohužiaľ pre vyšetrovateľov, na rozdiel od podobných modelov, SX270 nemá GPS alebo Wifi.

Lisannin Canon bol objavený v puzdre vnútri jej batohu na brehu rieky Culebra. (Nylonový batoh obsahoval jej pas, obidva telefóny, slnečné okuliare, hotovosť a podprsenky).

Prvý tucet fotiek nájdených na kamere vyzeral normálne.

 Utorok 1. Apríla bol jasný, slnečný deň. Dievčatá sú usmievavé a radujú sa a nikto tretí na fotkách nie je vidieť. Okrem pár selfíčok, ktoré zachytávajú výhľad z Vidlice, väčšinu fotiek fotí Lisanne a mnohé z nich ukazujú Kris kráčať pred ňou na ceste, užívajúc si slnečný deň a krásy dažďového pralesa.

Potom všetko pokračuje podivne.

Na posledných záberoch toho dňa samozrejme vidíme Kris a Lisanne jak idú po domorodej ceste dolu na opačnú stranu vysokého hrebeňa, ktorý ohraničuje Vidlicu Pacifických a Karibských vôd. Zemepisné obrysy viditeľné na posledných pár fotkách ich umiestňujú asi hodinu od vrcholu Vidlice a stále smerujú dolu kopcom preč od Boquetu.

 

 

Certifikovaný súdny fotografický analytik Keith Rosenthal hovorí, že už vtedy mohli byť ženy stratené, keď robili tieto zábery.

„Mohli tie fotky robiť so zámerom označiť kde už pred tým boli“, hovorí Rosenthal pre Daily Beast po tom, čo zhodnotil celú sadu obrázkov. Hovorí, že fotky mohli slúžiť ako odkaz „v prípade, že by sa chceli vracať naspäť tou istou cestou“.

Posledná fotka je s Kris ako sa otáča tvárou k aparátu, keď prechádza po kameňoch potoka a môže niečo napovedať:

„Výraz jej tváre už je iný oproti ostatným obrázkom“ hovorí Rosethal po zväčšení fotky. „Nevyzerá už tak veselá z nejakého dôvodu“.

 

Podľa záznamu v iPhone – ktorý bol tiež nájdený nedotknutý v batohu – prvý pokus o zavolanie záchrany v Holandsku bol neskôr večer toho dňa o 21.39. zhruba tri hodiny po západe slnka.

„Zdá sa, že všetko sa prestalo dariť, keď zišli z hlavnej cesty“ hovorí Rosenthal.

Mnoho z tých, ktorí veria, že boli zavraždené poukazujú na fakt, že nenechali žiadnu správu na rozlúčku pre svojich blízkych, tak jak ľudia uväznení v džungli to často robievajú.

Iní na to kontruje, že ženy sa báli, že im dôjde baterka v telefónoch alebo podľahli kríze, kedy nemali čas na písanie nejakej správy. Pravidelný časový rozvrh a denná kontrola signálu iPhonu až do 6. Apríla, nás navádza na domnienku, že nehoda alebo iná príhoda v ten deň spôsobila, že Krisin iPhone bol už v rukách Lisanne – ale nepoznala PIN alebo heslo, aby ho mohla použiť.

Avšak nové dôkazy indikujú, že aspoň jedna z dievčat skúšala nechať za sebou nejakú stopu. Je pravdou, že nie sú po nej žiadne správy v písomnej forme alebo SMS na ani jednom z telefónov. Ale pokiaľ by fotky mali vydať za tisíc slov, potom obrázky nájdené na Lisanninom Canone by mohli hovoriť mnohé.

Mnoho tých fotiek boli fotené v úplnej tme, ale zväčšenie, ktoré urobili forenzní experti, s ktorými sme konzultovali pri vyšetrovaní odhalili predtým neznámy obrys krajiny schovaný v týchto fotkách.

Tu je to, čo vieme teraz: Všetky fotky boli fotené v strmom prostredí džungle a časová súslednosť medzi nimi je pár sekúnd – pravdepodobne tak rýchlo ako len kamera dokáže – až po 15 minút a viac. Podľa časových údajov z Lisanninho SX270, boli tieto fotky fotené 8. Apríla. To znamená, že jedna zo žien dokázala prežiť viac než týždeň bez jedla alebo strechy v divočine.

Mnoho z týchto nočných obrázkov bolo zverejnených v médiách po tom, čo sa našiel batoh. Vytrhnuté z kontextu, zverejnené fotky rozprúdili konšpiračné teórie a dokonca aj supernaturálne vysvetlenia tragédie.

Náš foto-forenzný analytik okamžite odmieta zlovestný podtón.

„Nevidím jediný dôkaz zločinu“, hovorí Rosenthal.

Rosenthal tvrdí, že bol silný lejak, keď sa fotky robili. Poukazuje na spôsob ako blesk odráža kvapky dažďa a to obmedzuje kameru fotiť na väčšiu vzdialenosť.

Dážď sa aj zhoduje so zaznamenaným dátumom, lebo podľa reportov o počasí, prvá veľká búrka dažďovej sezóny prišla v noci 8. Apríla.

A to je začiatok príbehu fotoaparátu.

Fotky v tom čase boli zaberané z „relatívne rovnakého miesta“, hovorí George Reis, nezávislý fotoanalytik, ktorý nám asistoval.

 West Bank = Západný Breh, Emergency Marker = Pohotovstné Značky (dievčatá si na palicu dali kus červenej látky a zrejme tým chceli na seba upozorniť – pozn. prekladateľa), East Bank – Východný Breh

 

„Fotoaparát sa nepohol o viac než pár metrov od jedného záberu k druhému“, tvrdí Reis, ktorý odmieta špekulácie, že ženy chceli využiť aparát jak zdroj svetla.

Reis je aj skeptický k tvrdeniam, že blesk aparátu bol mienený signalizovať záchranárom, kde sú, jak niektorí navrhujú, pretože „fotky sú robené smerom blízko napadaného lístia“, kde by ich pátrači asi ťažko našli. Pokiaľ by chceli pritiahnuť pátračov z oblasti, „snažili by sa skôr pohnúť k otvorenej krajine“.

Niektoré fotky sú „jasné a ostré“ takým spôsobom, že Reis si myslí, že mohli „úmyselne mieriť na konkrétny obraz“. Keď by boli fotené náhodne, je „nepravdepodobné, že by boli tak ostré“.

Keď ich usporiadame chronologicky podľa časovej stopy, „nočné fotky“ odhaľujú podivný, ale určitý vzorec – väčšina fotiek je zoskupená do určitého obsahu.

Tucet alebo aj viac fotiek s širším časovým rozhraním ukazujú vyčnievajúce kamene, formácie stromov a dokonca jednotlivé identifikovateľné rastliny. Potom sa zmení pozícia fotografky a vidíme jeden alebo viac priblížených, dobre osvetlených fotiek. Potom sa kamera pohne trochu a vzorec sa opakuje s presne tými istými unikátnymi obrysmi krajiny znovu z iného pohľadu, nasledované ešte priblíženejším záberom.

Expert na divočinu Weil taktiež spozoruje opakovanie záberov ako významné.

„Mohla skúšať použiť aparát, aby nám niečo povedala, čo si myslela, že je dôležité. Niečo, čo sa v tú noc dialo a ona to chcela zaznamenať pre svojich milovaných alebo kohokoľvek iného“.

Fotky nám aj napovedajú, že ženy sa chovali racionálne a inteligentne, využívajúc čokoľvek, čo mali k dispozícii, aby dali signál pátračom. Napríklad jedna fotka ukazuje jednoduchý ale efektívny smerovač vytvorený z palíc a oranžových plastov, ležiacich na veľkom plochom balvane. Ženy použili aj zvitok toaletných obrúskov, aby niečo vyjadrili (pravdepodobne ďalšie nasmerovanie alebo SOS) na balvane, dokonca umiestnili hrdzavé zrkadlo do prostriedku, aby odrážalo slnečné svetlo a možno vysielalo signál preletujúcim helikoptéram.

Pokiaľ bola jedna z nich zranená alebo zosnulá v tomto momente, tak to bola pravdepodobne Kris. Jeden detailný záber ukazuje zranenie na pravej strane jej hlavy v spánkovej oblasti a krvou potriesnené jej červeno-svetlé vlasy.

Na fotke nie je vidno zranenie, ale forenzní vyšetrovatelia majú pravdepodobne lepší uhol fotky

Expert na prežitie v divočine Weil hovorí, že možno fatálne zranenie Kris môže byť dôvodom podivných nočných fotiek a prečo boli fotené v prvom rade – je možné, že za silného lejaku hrozilo, že telo jej kamarátky odnesie prúd vody dolu kopcom.

„Fotky sa zdajú, že označujú miesto, kde nechala svoju kamarátku, v prípade, že (Lisanne) bude musieť nájsť cestu k nej naspäť alebo v prípade, že niekto iný nájde fotoaparát“.

Náznaky ukryté na nočných fotkách taktiež udávajú jemné nápovedy kde Kris a Lisanne boli v tom čase.

Strap = Opasok, Paper = Papier, Mirror or Reflective Object = Zrkadlo alebo Lesklý Predmet

 

Cables for Bridge = Káblové Mosty, West Bank = Západný Breh, East Bank = Východný Breh

 

A miesto tú myšlienku, že boli unesené pri Boquete, jak hovoria kritici, úplne zavrhuje.

„Vidíte z okolitých kapradín, dominujúcich rias na kameni a podľa cesty husto popadanej lístím, že tieto fotky boli fotené na druhej strane Kontinentálnej Vidlice“ hovorí environmentálny odborník Patricio Ortiz.

„Tento druh vegetácie nenájdete nikde na strane Boquetu“, tvrdí Ortiz.

Ďalší špecifickejší ukazovateľ, kde sa mohli ženy zdržiavať, prichádza vo forme hojne machom obrastených kameňov na fotkách z blízka. Fotografický expert Rosenthal hovorí, že tieto obrastené oblasti „ukazujú hojnú pešiu turistiku“ – takže boli blízko cesty.

Niektoré fotky sa zdajú, že sú zamerané smerom hore, zakiaľ čo iné ukazujú dolu na niečo, čo vyzerá ako roklina alebo koryto rieky „prinajmenej 18 metrov hlboké“ podľa analytika Rosenthala.

 

East Bank Krisis Shorts found on the bank – Východný Breh, Nájdené Krisine šortky, Emergency marker – Záchranné značky (palice atď), West Bank – Západný Breh

Forenzné osvetlenie a zväčšenie fotografie – možné telo Kris

 

Fotky mieriace rovno dolu môžu ukazovať telo ležiace na bruchu na dne riečneho kaňonu – a uniknuvší súbor, čo sme dostali ukazuje, že aj predchádzajúci výskumník tiež označil obrázok ako jeden z kľúčových dôkazov v tomto prípade. Ale fotka je príliš tmavá, aby bola jednoznačná.

Reis vidí aj niečo, čo sa zdá ako štruktúra vytvorená ľuďmi na pozad niektorých fotiek, aspoň na jednej z nich.

„V prírode nevidíte takéto rovné línie“ hovorí Reis, ktorý si postaví fotku horizontálne a osvetlí si ju.

Podľa Weila, tvar, uhol a umiestnenie zbiehajúcich sa línií, ktoré Reis idientifikoval sa podozrivo podobajú notorickým „opičím mostom“ používaným domorodcami Ngobe na prechod cez miestne rieky (viď obrázok hore).

Keď si dáme všetko dohromady, Weil si myslí, že sumár dôkazov ukazuje, že Kris utrpela pád, možno s úmyslom prejsť nebezpečný prechod cez rieku.

Pád do kaňonu rieky by bol „extrémne znepokojivý a možno aj fatálny“ tvrdí Weil, obeť by pravdepodobne bola strhnutá prúdom tucty metrov cez obrovské balvany.

Čo je horšie, zábery káblových mostov sa objavujú v centre záberu jednej velice precízne komponovanej fotky. V prednej časti toho istého obrázku je náznak cesty – s jednou vetvou ukazujúcou cez káble a druhou nahnutou rovno dolu kopcom.

Boquetský najlepší sprievodca, Plinio Montenegro, vie z prvej ruky jak riskantné sú tieto troj-káblové mosty.

„Vždy sa bojíte cez ne prejsť. Horné káble sa hýbu a vyvádzajú Vás z rovnováhy. Dokonca aj domorodci zomierajú na týchto mostoch“.

Na podporu Pliniovho vyhlásenia, pátracie tímy hľadajúce okolo Culebry kvôli Kris a Lisanne, identifikovali pozostatky z ďalších troch osôb, ktorých DNA odhalila domorodý pôvod.

„Keď zomrie domorodec v rieke, nikto to nehlási. A aj keby, úrady nič neurobia“, hovorí Plinio.

Keď som ukázal pár nočných fotiek sprievodcom okolo Boquetu, každý nezávisle identifikoval to isté miesto na mape. To miesto je asi 5 km od Boquetu, na západnom brehu mocného prítoku, ktorý pomáha formovať hlavný tok rieky Serpentín.

Z Kontinentálnej Vidlice, kde boli fotené posledné turistické fotky, je to miesto rovno dolu kopcom.

Expert na prežitie v divočine Weil si myslí, že ženy sa riadili podľa bežne prezentovanej dogmy nasledovať prúd rieky – čo ich v tomto prípade mohlo dostať do problémov.

„Nejde zakaždým nasledovať rieku dolu prúdom, keď sa stratíte. Niektoré rieky môžu byť smrteľné pasce, hlavne keď je krajina strmá a vy zostanete dolu uväznení“.

Lepšia stratégia, hovorí Weil, by bola vyhľadať najvyšší bod výstupu a snažiť sa použiť telefón.

Kris a Lisanne si to mohli samé uvedomiť – ale už bolo neskoro.

Jak začali zostupovať dolu do príkro nahnutej strže riečišťa, mohlo byť pre nich ťažké otočiť sa naspäť, „aj keby chceli“, uzatvára Weil.

Dr. Kathy Reichs – svetoznáma forenzná antropologička, autorka best-sellerov a tvorca populárneho seriálu „Kosti“ tiež súhlasí.

Tak jak ostatní forenzní experti, Reichs takisto považuje zločin za málo pravdepodobný:

„Podľa mňa smrť kvôli nehode je najpravdepodobnejšia, keď vezmeme do úvahy všetky faktory a dôkazy“ hovorí Reichs a pokračuje v objasňovaní nejasných otázok ohľadne prípadu.

Napríklad kritici scenára s nehodou poukazujú na nezrovnalosti pri stupni rozkladu na nájdených ostatkoch, jak fragment Krisinho rebra ukazujúcim náznaky „vybielenia“ – zatiaľ čo pás Lisanninej kože zostal nedotknutý.

Reichs si nemyslí, že je to niečo zvláštne.

„Prostredie dažďového pralesa znamená mnoho mikro-prostredí. Dekompozícia mohla ísť dosť rýchlo v jednom prostredí“ ale kvôli faktorom jak rôzne riečne prúdy, flóra rastúca na brehoch a roznášanie zverou „uchovanie alebo dekompozícia rôznych častí tela mohla mať rôzne stupne“.

Miesta vystavené vonkajším vplyvom na piesčinách alebo okolo brehov vystavené viac slnečnému svitu môžu spôsobiť vybielenie kostí potom, čo mäkké tkanivo sa rozpadne.

Extrémne rozdrobenie kostí Dr. Reichs takisto neprekvapuje.

„Keď sa telo rozkladá vo vode, oddelenie sa chová podľa typického vzorca, kedy sa končatiny odtrhnú prvé“.

„Následné poškodenia vznikajú kvôli rôznemu roznášaniu zvieratami: vtáci, ryby, korytnačky, kraby a veľké mäsožravce a iné“.

Napriek istote v jej záveroch, Dr. Reichs si myslí, že niektoré forenzné záhady obklopujúce prípad stále vyžadujú ďalšie vyšetrovanie – jak napríklad, keď panamský vládny koronér vyhlásil, že nemohol detegovať žiadne odreniny alebo úraz počas mikroskopického skúmania ostatkov.

„Očakávala by som, že uvidím poškodenia od zvierat“ hovorí Reichs, ale zároveň má silný argument, ktorý prebíja tieto malé anomálie:

Prečo by zločinec alebo zločinci „nechali hotovosť, pas a elektroniku v batohu“?

Posledný článok forenzných dôkazov, odhalených neskôr pri vyšetrovaní, poskytujú dôležitý kúsok do skladačky o Lisanninom osude.

Frank van de Goot, fyzik, ktorý pracoval na prípade nám povedal, že posledné výskumy Lisanniných kostí ľavej nohy, ktoré boli nájdené nedotknuté v jej topánke, ukázali viacnásobnú zlomeninu dlhších kostí, ktoré spájajú prsty a členok.

Podľa oficiálneho záznamu z nekropsie, tieto fraktúry môžu byť spôsobené jedine „pádom z veľkej výšky“.

Podľa nájdených dôkazov v tomto vyšetrovaní sa zdá velice pravdepodobné, že Lisanne sa snažila vyliezť z kaňonu Rieky Culebra. Aby sa dostala k pomoci, musela by prejsť niekoľko ďalších ramien toku Culebry než by došla do osady Ngobe v Alto Romero.

„Treba povedať, že obidve si počínali vynikajúco a urobili nemožné“ uzatvára expert na prežitie, ktorý opisuje jej chovanie v posledných dňoch, možno hodinách jak „obdivujúco statočné za hrôzostrašných okolností“.

„Podľa dôkazov sa zdá, že Lisanne len tak nesedela, než uschne hladom a smädom“.

 

Typický prechod cez rieku Serpentín, Dry season = Suchá sezóna, Wet season = dažďová sezóna

 

Asi dva mesiace po zmiznutí, pátracie skupiny našli Krisine džínsové šortky ležiace na kúsku zeme medzi dvoma prudko pretekajúcimi prúdmi rieky.

Ngobijčan, ktorý ich  našiel tvrdí, že boli zapnuté a rozložené a položené na kameni vysoko nad vodnou líniou – na opačnej strane, čiže východnom brehu prietoku, odkiaľ boli nočné fotky fotené.

Pokiaľ je výpoveď správna, znamenalo by to, že aspoň jedna z dievčat – pravdepodobne Lisanne – dokázala prejsť prvá najzápadnejším prechodom cez rieku, vyobrazeným na fotkách. Krisine šortky, podľa Weila, tam mohli byť umiestnené ako značka prechodu, taktika, s ktorou sa stretol už pri predchádzajúcich prípadoch stratených turistov.

Z tohto bodu cesta vedie cez ďalší nebezpečný káblový most, dva ďalšie vratké húpajúce sa mosty, než prídete do osady Ngobe v Alto Romero na brehoch Culebry.

Lisannin batoh bol nájdený neďaleko Alto Romero, vyplavený na brehu rieky a len pár kilometrov dolu prúdom od Krisininých šortiek.

Na plytčinách týchto prstom podobných riečísk je niekoľko polorozpadnutých Ngobských stavenísk, ktoré môžu poskytnúť úkryt pre obete v núdzi a ktoré sú často vyhľadávané pred tým, než sú vysilení hladom a vplyvom počasia.

Lisannine ostatky boli nájdené o dva mesiace neskôr, než ostatky jej kamarátky a spolubývajúcej, obidvoje nahor aj nadol od Romera. Podľa toho – ak vylúčime zločin – musela zahynúť na alebo veľmi blízko miesta v rieke, kde Kris.

„Niektorí ľudia by ani neskúsili prejsť a dostať sa odtiaľ“, hovorí Weil.

Lisanne bola športovec a jej fyzička a dobrá koordinácia mysle a tela jej pomohli rozhodnúť sa pre prechod týchto tkzv. opičích mostov, ktoré Weil prirovnáva k tým, používaným v armádnych kempoch po celom svete. Týždeň o hlade a vystavená vonkajším vplyvom by však „mali dopad na ovládanie svalstva a motorické schopnosti“.

Pád z ktoréhokoľvek mostu nad týmito riečnymi kaňonmi sútokov viedlo k tomu, že Lisannine pozostatky boli rozhádzané pozdĺž samotnej Culebry. Ale najpravdepodobnejší vinník je ďalší káblový most smerom na východ odkiaľ boli fotené nočné fotky. Samotný pád z mostu by nemusel byť až tak fatálny, ale keď si samozrejme zlomila nohu alebo sa vážne zranila akýmkoľvek spôsobom, v oslabenom stave, v ktorom bola, bolo by pre ňu takmer nemožné zísť tú cestu a zostala by uväznená v sútoku riek. Keď bol iPhone zapnutý poslednýkrát 11. Apríla, mohla to byť jej posledná snaha dostať nejakú pomoc s vedomím, že vlastným úsilím sa už odtiaľ nedostane.

Traduje sa príbeh medzi domorodcami Ngobe, že prízraky duchov dvoch Holanďaniek sú počuť jak volajú o pomoc a stále sa ozývajú cez kaňony Rieky Culebra vždy v Apríli, keď nastane dažďová sezóna.

Je to samozrejme len ďalšia povera – ďalšia z mnohých neuveriteľných fikcií a zlomyseľných fám víriacich okolo tohto prípadu.

„Dúfam, že ľudia pochopia, čo sa skutočne stalo a nebudú obviňovať Boquete“, hovorí Plinio, keď sme sa naposledy stretli.

Niektorí budú stále veriť, že Kris a Lisanne boli obeťami kriminálneho činu alebo dokonca nadprirodzenej udalosti. Ostatní vešajú vinu oveľa presvedčivejšie na Panamské úrady, ktoré prišli neskoro a pátranie bolo chaotické.

Pár sprievodcov, s ktorými som hovoril v Boquete dokonca obviňujú seba samých, pretože neboli schopní ženy nájsť a zachrániť. Zdroj blízky rodinám hovorí, že stále pátrajú po odpovediach a uzatvorení a že jediné, prečo akceptujú vládne stanovisko je nedostatok vinníkov.

Ale Plinio, ktorý pozná nebezpečenstvá a krásy hmlistých pralesov tak ako nikto, tvrdí, že príbeh nemá žiadneho zloducha.

„Jediný, koho môžeme obviniť je sama džungľa“.

 

Ďalšie fotky