Prejav lekcie lásky

Pred rokmi som bola pozvaná na prednášku Tibetského lámy. Počúvala som ho so záujmom, jeho prízvuk bol spevavý, vôňa kadidla, zvuk zvončekov, róby a jeho náramky, všetko sa mi vrylo hlboko do pamäti.

Ale moju pozornosť si získal až odpoveďou na otázku z publika. Nepamätám si otázku, ale pamätám si odpoveď. Povedal: „Vykrvácanie na smrť je jedna z najvedomejších a najpríjemnejších spôsobov smrti, pretože zostanete prítomný až do poslednej sekundy a môžete cítiť a pozorovať stupne oddelenia, ktorými prechádzame, keď opúšťame fyzickú realitu“. To ma ohromilo. Vedela som, že je to pravda, ale nikdy som nepočula nikoho to potvrdiť. Moje telo sa rozvibrovalo radosťou. Cítila som, že to tak je.

Keď som mala 25 rokov, vykrvácala som na smrť po narodení môjho druhého dieťaťa. Zažila som niečo, čo dnes poznáme ako NDE – zážitok blízky smrti. Mala som dlhý, namáhavý, 18 hodinový pôrod a keď sa môj syn konečne narodil, boli sme obidvaja vyčerpaní. Bola som odvezená na izbu a nechali ma odpočívať. Uvítala som ticho a súkromie a chcela som si chvíľu pospať. Ale najprv som poďakovala svojmu telu, že prešlo tým utrpením v rukách mladého, neskúseného lekára. Modlila som sa za svojho drobučkého synka, ktorý bol samá modrina a traumatizovaný po ceste mojou maternicou a ďakovala Bohu, že sme zdraví a že mi dal silu a odvahu priviesť dieťa na svet prirodzene bez liekov. Cítila som sa posilnená, všetko sa zdalo možné.

Chcela som sa pretočiť a nájsť pohodlnú pozíciu na spanie, keďže som bola vyčerpaná. Keď som sa pohla, zistila som, že som prilepená k plachte niečím teplým a lepkavým a bola som tak malátna, že som si nemohla sadnúť, aby som videla, čo to bolo. Odrazu ma oblialo chladné elektrizujúce brnenie a moje zorné pole bolo vyplnené malými bodkami tancujúceho svetla.

Po krátkej chvíli prišla sestrička a pozrela na mňa. Vyzerala znepokojená a začala mi kontrolovať pulz. Videla som, ako mi zdvihla ruku, držala zápästie, ale necítila som jej dotyk.  Zrazu zvolala „Modrý Kód, žena nemá žiaden pulz“. Chcela som prehovoriť, ale nebola som schopná vydať zvuk – nemohla som dýchať. Spanikárila som, zúfalo vysielala signál na nadýchnutie do pľúc, ale žiadna reakcia. Moje telo kolabovalo a mala som intenzívny pocit klaustrofóbie. Všetky moje zmysly kolabovali jeden po druhom.

Počula som ruch v hale. Zvuk pobehujúcich ľudí jak volajú inštrukcie a tlačia hlučné prístroje obrovskou rýchlosťou. To ma vystrašilo. Bola som tak unavená. Nechcela som vidieť a cítiť, čo so mnou budú robiť, už som toho mala dosť.

V tom mi došlo, že smrť je vlastne len výdych, po ktorom už viac nenasleduje nádych. Tak jednoduché to je. Nemyslím, že som pred tým niekedy ocenila svoj dych, ale v tom momente som spoznala skutočnú hodnotu svojho dychu. Váš dych je všetko, čo stojí medzi Vami a smrťou. Plný nádych je Svätý Duch pri čine a keď sa vedome nadýchnete, ste v stave Milosrdenstva. Cítila som sa zahanbená, jak som svoj životne dôležitý dych brala za samozrejmosť.

V sekunde som vyšla s pukotom z koruny svojej hlavy. Pukot je správny opis, pretože som počula vnútorné puknutie, keď som opustila telo cez miesto v mojej lebke, ktoré u detí voláme lupienok alebo fontanela. Panika sa vytratila skoro okamžite a ja som sa vznášala okolo stropu nemocničnej izby a pozerala dolu na telo a uvedomila si, že je moje. Necítila som k nemu žiaden vzťah len zvedavosť, zdalo sa mi, že som menšia, než som si predstavovala, a iná. Nie skôr než po rokoch som si uvedomila, že sami seba nevidíme tak, jak nás vidia ostatní, vidíme len svoj odraz v zrkadle alebo fotky. V tomto období som učila sochárstvo. Vytvárala som masky smrti ako súčasť umenia. Tak jak som vyberala masky z foriem, tak som videla svoju tvár zo smrteľnej postele, nie tak ako vídavam sama seba v zrkadle. Bol to pre mňa Aha moment.

Keď sestry a doktori vbehli do izby, uvedomila som si, že už tam byť nechcem a cestovala som hore von z budovy k nočnej oblohe. Cítila som sa voľná a odblokovaná, priťahovalo ma to ku hviezdam. Zistila som, že sa môžem vznášať nad vrcholkami stromov a ísť domov navštíviť svoju rodinu. Ale volanie nočnej oblohy bolo silnejšie. Chcela som vyletieť do vesmíru a byť slobodná.

Cestovala som rýchlosťou myšlienky. Všetko, čo som musela urobiť, bolo myslieť dopredu a ja som sa presúvala, až kým som nezmenila myšlienku alebo nenahradila ju iná. Bolo to úžasné a trvalo nejakú dobu, než som si na to zvykla. Pocítila som, jak ma starý systém obmedzoval. Uvedomila som si, že moje myšlienky okamžite vytvárajú realitu.

Otočila som sa, pozrela za seba a videla Zem. Bola jak šperk zavesený vo vesmíre, tak nádherná. Milovala som Zem, v skutočnosti som k nej bola viac pripútaná než k svojmu vlastnému telu. Cítila som sa o niečo ukrátená, že ju opúšťam a teraz som chápala, čo znamená, keď sa hovorí, že „Zem je naša Matka. Je to živý organizmus“. Bola som zahľadená do seba, než aby som si to pred tým všimla.

Potom, jak som premýšľala, čo budem robiť v tejto novej situácii, začal sa mi pred očami prehrávať môj život jak holografický film. Myslím tým, že som ho sledovala v trojrozmernom prevedení vrátane všetkých svojich zmyslov, bola som svedkom svojho vlastného života, objektívnym svedkom. Hovorím objektívnym, pretože som disponovala každého pocitmi a videla všetko z pohľadu každej osoby, nie len svoju sebeckú perspektívu.

Prvá scéna, čo som videla bolo, keď som mala dva roky a sotila som suseda dolu z húpačky, ktorý odišiel s plačom domov, bola som s tým spokojná, lebo to bola moja húpačka.

V ďalšej scéne bol mladý muž z Vysokej školy, ktorý sa do mňa hneď zamiloval, lebo vedel, že som pre neho „tá pravá“. Jeho vášeň a intenzita ma vystrašila a ja som utiekla bez vysvetlenia. Cítila som jeho bolesť. Zlomila som mu srdce. Počas tejto rekapitulácie som videla aj iný pohľad. Klamstvom, pričom som vedela presne jak to myslím, som si nahovárala, že šetrím človeka alebo sa vyhýbam konfrontácii tak, že predstieram, že nerozumiem. Bolo mi ukázané, jak škodlivé to bolo. Je to jak keď spadne kameň do stojatého jazera. Rozhýbu sa vlny až kým nedosiahnu breh, potom sa odrazia a cestujú ďalej, vytvárajú akciu a reakciu. Konsekvencie sa prejavia spôsobom, ktorý si nedokážeme predstaviť.

Keď to skončilo, bola som zmätená. Povedala som si, počkať, nevidela som nič dobré, nič, kde som rozdávala a dostávala lásku. A hlas mi povedal: „Lásku, ktorú si dala a lásku, ktorú si dostala je Tvoja na večnosť, reaguješ len na to, čo si nedokončila – všetko, čo nebolo dopovedané alebo dokončené“. Čo som videla dávalo zmysel, videla som svoje resty. Prečo mi to nikto nepovedal? Mohla som to urobiť inak. Uvedomila som si aj, že mi boli ukázané všetky cesty, ktoré som si v živote nezvolila. Bolo mnoho možných ciest, ciest viditeľne ľahších, virtuálne super-diaľnice, rovné a dobre osvetlené bez obmedzenia rýchlosti, jak metro. Boli tam aj kľukaté lesné cestičky so zastávkami na odpočinok ako vábivé cestičky vedúce krajinou, tajomné a temné, zvodné, pretože som nemala predstavu, kde končia a aké dobrodružstvo ma čaká.

Často si zvolíme kľukatú cestu, pretože je to model nastavený našou rodinou. Neveríme, že si zaslúžime čistú, ľahkú cestu, buď by to bolo nudné a bez udalostí alebo príliš viditeľné bez výziev alebo zas príliš dobrodružné.

Tak isto sa bojíme, že keď si vyberieme priamu cestu, prídeme k Bohu príliš rýchlo a naše životy skončia. Čo, musím dodať, ukazuje, jak málo veríme Všemohúcemu. Je to jeden zo spôsobov prečo neprestajne trpíme.

Potom mi boli ukázané chvíle, keď mi priamo pomohli anjeli. Používajú mnoho prestrojení a bola som zdesená z nedostatku rozpoznania a vďačnosti, v úžase jak milovaná a chránená som bola počas môjho relatívne krátkeho života.

Keď som mala 15, bola som v nemocnici s cystou veľkosti grepu odstránenej z vaječníkov. Operácia dopadla zle a zatiaľ čo som išla do kúpeľne, rez sa mi otvoril a ja som sa s hrôzou dívala na svoje črevá. Znovu mi to zasvorkovali, ale objavila sa infekcia. Keď som ležala v posteli, chcela som zomrieť, zdalo sa, že môj život je plný bolesti.

Pri boku mojej postele sa objavila prítomnosť v tme a bdela pri mne. Keď vyšlo ráno slnko a lúče mi osvietili tvár, táto prítomnosť povedala: „Máš srdce, to najlepšie ešte len príde“. Potom zmizla a ja som sa začala zotavovať.

Pri inej príležitosti, keď som bola na Vysokej, bola som v inom štáte a vracala sa na víkend domov a musela som sa vrátiť na internát do konca vychádzok. Začala celá estráda chýb počas môjho návratu. Pomýlila som si lístky, lietadlo meškalo atď. Mala som štyridsať horúčky kvôli zápalu hrdla a žiadne peniaze. Išla som na úrad na letisku v NY a zistila, že potrebujem 19 dolárov a nejaké drobné na autobus, aby som sa dostala naspäť na internát. Bolo mi zle a bola zúfalá, keď sa zrazu z davu vynoril muž a dal mi dvadsať dolárov a povedal: „dostaň sa bezpečne domov“. Bol preč ešte než som stihla poďakovať. Bol to anjel.

Ukázali sa mi aj ďalšie a bolo to len pár príkladov. Trvalo mi nejakú dobu, než som to vstrebala. Akoby sa vo mne niečo prelomilo.

Znovu som cestovala rýchlosťou myšlienky. Začala som sa približovať k niečomu ako tunel. Bola som prirodzene zvedavá a aj opatrná. Vstúpila som do rebrovitého vchodu. Bol vysoký dosť, aby ste tam vošli, ale zdal sa dosť úzky jak pokračoval ďalej. Mal tmavú farbu, nahnedlú, šedivú, ružovú, zdal sa jemný ako hodváb.

Jak som ho skúmala, moju pozornosť pritiahol vzdialený koniec k tomu najžiarivejšiemu svetlu aké som kedy videla. Svetlo bolo živé, predstavte si snežný poprašok, ktorý padá z borovice do vetra a slnko jeho pád zachytí, každá vločka je priesvitná dúha iskriaca vo vetre. Také to je, len viac magické, pretože je živé. Rozhodla som sa, že tam musím ísť a vidieť to za každú cenu.

Keď som prišla na koniec tunelu a vkročila do svetla, všimla som si formy v tvare zlatých vajec, ako sa tam pohybujú. Neviem presne ako, ale uvedomila som si, že v každej zlatej forme bola rozoznateľná osoba.

Po mojej ľavej strane bol môj Otec. Bola som prešťastná, že ho vidím, pretože zomrel, keď som mala dvadsať a z celého srdca mi chýbal. Otec, pomyslela som si. Všetky myšlienky boli telepatické. Bol to prirodzený spôsob komunikácie medzi mnou a otcom, keď bol nažive. Môj otec mal pokročilú sklerózu multiplex a bol ochrnutý na obe ruky aj nohy po celý môj život. Tak ako to býva u mnohých, keď máte niekde ubraté fyzicky, niekde inde máte navyše. Bol excelentný po mentálnej stránke a ja som vyrastala s tým, že sme komunikovali bez reči. Nikdy som nevedela jak je to neobvyklá metóda komunikácie až kým nezomrel a bohužiaľ to bola schopnosť, ktorú som musela zaraziť. Zistila som, že ľudia nemajú radi, keď im niekto číta myseľ. Hovorí sa, že všetci ľudia majú schopnosť komunikovať telepaticky a ja tomu verím. Jediná vec, čo im bráni v telepatii sú tajomstvá, lži a ochrana. Tieto veci nás uzatvárajú.

Môj otec dokonca stál. Nikdy v živote som ho nevidela stáť alebo chodiť. Vyzeral žoviálne a na vrchole svojich síl a ja som bola v extáze. Bol uzdravený a vymieňali sme si prúdy lásky od srdca k srdcu.

Všimla som si rad svetiel za ním zahýbajúci sa do diaľky a pýtala som sa otca, kto to je? Pozrel na mňa nežne a povedal. To sú Tvoji predkovia...

„Prišli Ťa pozdraviť. Nevedela si, že si žijúca nádej pre Tvojich predkov? To, čo nemohli dokončiť počas jejich životov, počítajú s Tebou, že to dokončíš. Došla si tak ďaleko, lebo si bola schopná postaviť sa na ich kosti“. Videla som svoju rodovú líniu tiahnucu sa predo mnou a bola som v úžase a cítila pokoru. Nikdy už sa nebudem cítiť sama.

Potom som uprela pozornosť do svetla rovno predo mnou. Okamžite som vedela, že to bol Ježiš. Natiahla som pred seba ruky s vedomím, že tam musí byť membrána alebo nejaká bariéra, cez ktorú sa musím dostať, aby som sa k nemu priblížila a zacítila som vítajúce silové pole. Jak som sa toho dotkla, moje ruky sa zmenili v zlaté svetlo, ktoré cestovalo hore k ramenám, moje srdce vysielalo lásku ku Kristovi a zároveň ju dostávalo. Bolo to hlboké, roztápala som sa v extáze do zlatého svetla a všetkého poznania, niečo, čo prevyšuje všetko chápanie.

Ukázalo sa, že to zlaté svetlo nejak zaktivovalo moje ruky, pretože neskôr som zistila, že môžem „vidieť“ rukami. Keď prevádzam liečbu rukami, v posvätnosti toho rituálu je to akoby moje ruky mohli detegovať akékoľvek narušenie alebo nezrovnalosť, fyzickú alebo inú. Je to jeden z darov, s ktorými som sa vrátila a ktorý teraz využívam na zmiernenie bolesti alebo obnovenie zdravia, keď som o to požiadaná.

Keď svetlo dosiahlo moje ramená a bolo pripravené ovinúť moju hruď, hlas povedal: „A čo Tvoje deti?“ Bola som dezorientovaná a otrávená. Čo? A potom som si spomenula, že mám malú dcéru a novorodeného syna. Kto by sa o neho mohol postarať? Pomyslela som na svojho vtedajšieho manžela. Videla som životy svojich detí, životy, ktoré by žili, keby som ich opustila a oni by vyrastali s ním a to bolo pre mňa neprijateľné. V zúfalstve som začala premýšľať o niekom inom, kto by ich mohol vychovávať. A čo matka? Moja svokra? Najlepšia kamarátka? Znovu nič z týchto možných životov neboli pre mňa prijateľné. Moje deti si zaslúžili viac, potrebovali ma.

Pozrela som na Krista a vedela som, akokoľvek to bolo ťažké odísť zo svetla, moja oddanosť patrila deťom. Musela som sa vrátiť. Pri tej myšlienke som bola naspäť vo svojom tele, bolo mi zima, mala som strašné bolesti a bola v hlbokom smútku. Doktori a sestry mi dávali transfúziu. Mám ojedinelú krvnú skupinu a všetko, čo mali k dispozícii bola zmrznutá krv, ktorá nebola dosť ohriata. Polovica tela bola nepredstaviteľne studená a zdalo sa, akoby ma bodalo tisíc včiel. Druhá polovica môjho tela bola teplejšia, keďže krv už prešla mojim srdcom.

Toto je sila Slobodnej Vôle. Je to naše privilégium, že máme Slobodnú Vôľu. Rozhodujeme a to má ohromnú silu. Jak sa môžeme hrať na obete, keď čelíme tejto Pravde?

Všetko bolo stále pre mňa príliš bolestivé, takže znovu, opustila som svoje telo a ocitla sa v niečom ako okrúhlej mramorovej izbe, obohnanej klenbami a vyplnenej hustým oparom alebo hmlou. Levitovala som v strede miestnosti, kde sa nachádzalo dvadsaťštyri učiteľov, ktorí sedeli v kruhu okolo mňa. Boli v róbach, niektorí mali kapucne, niektorí boli bradatí a ako skupina vyžarovali múdrosť univerza. Čo som tu pre Boha robila? Povedali mi nejaké veci, aby zmiernili bolesť a učili ma. Vstrebávala som jejich učenie dychtivo akoby to bola voda na moju smädnú dušu. Prišlo to do bodu, keď sa pýtali, či mám nejaké otázky a bolo mi dovolené pýtať sa, až kým som nemala absolútne žiadne otázky. Bola som naplnená ohromným tichom a cítila sa celistvá.

Neskôr, keď som nadobudla vedomie, pamätala som si toto učenie tri dni. Potom sa zdá, že ma premohol život a učenie sa vytratilo do pozadia. Viem, že sú stále mojou súčasťou a niekedy skrížim cesty s pravdou a rozpomeniem sa. Ah, áno, viem, že je to pravda.

Bola som v bezvedomí celý deň. Konečne prišla skúsená, staršia sestra, ktorá si ma zobrala na starosť a priniesla mi syna do izby a nechala ho plakať po mojom boku. Bolo to akoby jeho plač prechádzal časom a priestorom a našiel si ma a zavolal ma naspäť. Počula som jeho plač a nasledovala jeho zvuk, bojovala, aby som sa dostala do tela, aby som ho mohla držať na svojej hrudi a pocítila som ako môj duch vhupol do môjho tela buchnutím.

Táto skúsenosť ma zmenila. Nastavilo to môjmu životu kurz služby a uzdravovania. Dalo mi to vnútorné poznanie, že sme všetci žijúca nádej pre našich predkov. Dalo mi to priamu skúsenosť večného života a dokázalo mi to, že som tu vďaka voľbe, naplniť účel svojej Duše, že som jedinečný a unikátny fragment Božskej sily a že už ma nikto neuvidí v žiadnom svete v tejto forme. Takže som milovaná, nesmierne milovaná. Je jedno, čo robím, jediné, čo sa odo mňa vyžaduje je byť láskou, ktorú ja, len ja sama vlastním teraz na tejto Zemi, keď som zúfalo potrebná. Zistila som aj, že smrť je niekedy konečné uzdravenie. Keďže strach zo smrti bráni mnohým ľuďom žiť, strach zo smrti môže pohltiť celý život.

Ešte dodám, že je skutočne úžasné byť v duchovnej forme, byť v svetelnom tele, neobmedzená, vševedúca bez blokácií. Ale len v ľudskom tele môžeme držať novorodeňa na hrudi, prechádzať sa po pláži za úsvitu, milovať sa, ovoniavať ruže alebo ochutnávať jahody. Je to tu v našich telách, kde sa prejavujú lekcie lásky. Je to tu počas toho úžasného ľudského dobrodružstva, kedy zvyšujeme vedomie Boha, ako spolutvorcovia ....kedykoľvek si zvolíme lásku....s vedomím samozrejme, že máme Slobodnú Vôľu....znovu sa pripájam k Nebu zakaždým, keď sa zhlboka nadýchnem, s vedomím, že si spomínam a obnovujem svojho ducha, moje spojenie s Duchom a privilégium byť na žive.