AmyC NDE 09/10/2010

Od sedemnástich rokov som trpela chronickou bolesťou a doktori to označili za fibromyalgiu. Bol to útrpný život a nemohla som spať. V čase môjho zážitku a ešte aj dávno pred tým som sa dostala do bodu, keď som mohla spať vkuse len 15 minút a potom som sa musela nejak rozhýbať, ponaťahovať a rozmasírovať svalstvo, keďže bolo veľmi bolestivé nehýbať sa príliš dlho. Neustále som bola unavená. Doktor mi poradil lieky, ktoré sa normálne na spanie neužívali, ale mohli otupiť bolesť dosť na to, že som konečne mohla zaspať. Všimla som si, že keď užijem aj veľmi slabú dávku, tak mi napuchne nos a skráti sa mi dych. Bolo to dosť nepríjemné a strašidelné, ale prišla úľava od bolesti, takže pokušenie užívať to bolo veľké. Povedala som lekárovi, že si myslím, že mám na to alergiu, on sa len zachichotal a povedal, že moje telo si musí na ten liek zvyknúť a že množstvo, ktoré si dávam bolo tak malé, že sa mi nič nemôže stať. Predpísal mi brať tri prášky, vzala som si najprv štvrtku, že to vyskúšam. Raz v noci po dlhom týždni trýznivej bolesti a bez hlbokého spánku, dala som na lekára a vzala si tri celé prášky a rozhodla sa veriť mu.

Potom som šla do postele a do minúty sa mi urobilo zle. Vnútro mojej nosnej klenby napuchlo a nemohla som vôbec dýchať. Nemohla som ani otvoriť ústa. Nemohla som sa nadýchnuť. Cítila som sa vo svojom tele uzavretá, jak keby som bola mumifikovaná. Nemohla som si zavolať ani pomoc a trvalo len pár minút než zápas skončil.

Cítila som silné vtiahnutie z vrchu mojej hlavy a absolútny pocit úľavy. Nebolo viac treba dýchať, žiaden pocit, že som pod liekmi. Necítila som svoje telo. Zdalo sa, že sa pohybujem veľmi rýchlo.

Ďalšia vec, čo si pamätám je cesta nejakým portálom s mnohými ďalšími. Zdalo sa, jak keby som bola v nejakej čakárni. Mnoho ďalších tadiaľ prechádzalo, bola som zvedavá a začala som ich pozorovať jak prichádzajú. Sledovala som skupinu asi troch násť-ročných mladíkov, ktorých energia a spôsoby boli nejak obhrublé. Jak som na nich pozerala, došlo mi, že zomreli pri automobilovej nehode, pri ktorej boli všetci opití. Prišla ďalšia žena, asi tak päťdesiat ročná. Všimla si, že ju sledujem a využila príležitosť prihovoriť sa mi. Bola dosť ukecaná a neprestávala hovoriť. Chvíľu som ju počúvala a hovorila jak je hrdá na svoje telo a jak dobre sa o seba starala vo svojom živote. Jak dobre vyzerala. Mala zvláštnu farbu pleti, jak keby chodila do solária alebo ležala na slnku príliš dlho. Jej vlasy boli zafarbené na umelú blond a aj prsia sa zdali, že majú implantáty, čo som vedela bez toho, že by som sa musela pýtať. Pochopila som, že zomrela na rakovinu. Chcela mi ukazovať svoje telo, ale ja som nemala záujem, začala som sa nudiť a šla ďalej. Prešli tadiaľ mnohí ďalší. Nezdalo sa, že by ľudia boli zlí alebo dobrí. Bolo to jak izba plná normálnych ľudí, ktorí si o sebe mysleli, že sú niečím zvláštni. Priestor sa nezdal nijak zvlášť osvetlený a napriek tomu, že som dostávala informáciu, že títo ľudia sú mŕtvi, plne som to stále neakceptovala, pretože všetko sa zdalo tak reálne a prirodzené. Tak živé. Nič nebolo šokujúce alebo divné. Bola som zvedavá, o čo tu ide.

Bola tam mladá žena, ktorá prišla ku mne. Mala krásne skoro zelené oči a nádherný odtieň červenej farby vlasov. Začala mi o sebe rozprávať. Povedala, že zomrela s pocitom podobným utopeniu sa. Zakiaľ mi rozprávala o svojej smrti, ja som na určitej úrovni cítila jej pocity počas toho. Bola som schopná osobne zakúsiť jej vlastnú pamäť. Začala mi dávať rozkazy: „Povedz im toto.....atď“. Dávala mi osobné informácie o sebe. Absolútne som nevedela prečo. Ale úctivo som počúvala. Jedna vec, čo chcela bolo „Povedz im, že milujem spievanie“. Ukázala mi krátku peveckú ukážku a mne sa zdal jej hlas krásny. Bola som uchvátená jak bola pri tom speve schopná slobodne vzniesť sa a pohybovať sa priestorom bez toho, aby sa dotýkala zeme. Bolo to jak sledovať tanec vo vode bez vody. Neviem prečo som vôbec ale nebola šokovaná a prečo som to len tak prijala. Všimla som si aj, že pri jednej pasáži jej piesne jej vlasy poporástli.  Zdalo sa mi zaujímavé, že si môže vybrať sama jak dlhé bude mať vlasy. Tá mladá žena mi ešte povedala, že ľutuje, že nemohla „zostať tam“. Jak „by bolo oveľa lepšie zostať“ a pracovať na rôznych prekážkach a pokračovať v učení. Ale povedala aj: „Povedz im, jak slobodná sa teraz cítim“.

Teraz na chvíľu odbehnem a chcem ujasniť, že každé slovo v komunikácii pri NDE prišlo bez verbálnych slov. Bolo tam veľmi málo technicky presných slov. Všetko, čo ku mne prišlo bolo telepatické. Nikdy som nemala pocit, že počujem sluchom. Ľudia na seba len pozerali, často aj pohybovali ústami, ale správy prechádzali tak rýchlo a bez námahy a skôr zvnútra než z Vášho vonkajšieho ja. Takže keď tu citujem komunikáciu, tak len ponúkam ten najbližší význam, čo som telepaticky rozumela.

Pamätám si, že sme sa zoskupili vo väčšej a svetlejšej miestnosti alebo priestore, kde bolo mnoho iných. Každý bol zaneprázdnený rozprávaním a zoznamovaním sa s ostatnými. Podobalo sa to situácii v kafetérii na strednej škole. Ľudia vyzerali, že chcú čo najrýchlejšie nájsť ostatných, ku ktorým patrili alebo sa cítili s nimi dobre a začali sa tam formovať malé skupinky.

V určitom momente som si všimla muža, čo vošiel do miestnosti. Niečo som z neho cítila. Vyzeral bezpečne a vyrovnane. Proste som vedela, že mu môžem dôverovať a spýtať sa ho, o čo tu ide. Stále mi nejak nedošlo, že môžem byť mŕtva. Nie som si ani istá, či som akceptovala, že aj títo ľudia sú zosnulí. Pohla som sa k nemu (ďalšia poznámka, pohnúť sa nezahŕňalo chôdzu, len vôľu a želanie ísť) a prišla som k nemu so svojim myšlienkami. „Kto si?“. Pozrel na mňa a ja som si uvedomila, že bol niečo ako učiteľ alebo sprievodca tejto skupiny. Vedela som, že zomrel pri havárii kamiónu. Bol vodič z povolania a bol Juhoameričan. Povedal, že nie je dokonalý, ale je už majster v Skromnosti. To som aj pocítila, keď som stála pri ňom. Vysvetlil mi, že prišiel pomôcť učiť dôležitosť pokory v tejto skupine ľudí, pretože vo svojom živote boli pohltení sebe-dôležitosťou až do tej miery, že si sami zablokovali svoje videnie a rozvoj. Neboli schopní sa naučiť životné lekcie a zničili si svoje vlastné životy, nevedomky, pokiaľ viem. Snažil sa mi povedať, že takým alebo onakým spôsobom, títo ľudia vlastne spáchali sebevraždu (ale bez toho výrazu).

Nad týmto som sa zamyslela, keďže som nevidela v miestnosti nikoho, kto by sa obesil, zámerne predávkoval drogami, zastrelil alebo niečo podobné. Bola som trochu zmätená, prečo ma tento termín „sebevražda“ napadol v súvislosti s týmito ľuďmi. Ale pochopila som, že obyčajná ignorancia v živote, nehorázny a sebecký risk, ktorý niekto podstúpi, či je to užívanie drog, šoférovať opitý alebo čokoľvek iné, čo môže smerovať k niekoho zániku, je považované určitým spôsobom za sebevraždu, minimálne tam, kde som bola ja. Keď človeka privedie život do zúfalstva kvôli emocionálnym alebo mentálnym problémom, fyzickej agónii alebo príliš hlbokej depresii, to chápem, keďže som to mala podobne alebo keď starý človek je unavený životom a jednoducho prestane jesť a dýchať atď. Toto sa nestrestá, tak povediac, na Druhej Strane. Je to iné. Je proste ľudské potom vymaniť sa z životného cyklu. Nikdy som nebola svedkom nejakého trestu alebo odsúdenia.

Učiteľ mi ponúkal ďalšie informácie. Vysvetľoval, že títo ľudia počas prerušenia jejich života si chvíľu odpočinú, ale to, čo sa musia naučiť ich neminie a ten proces nebude jednoduchý. Pochopila som, že čokoľvek sa naučili a bolo im vštiepené a aj keď súhlasili s čímkoľvek s otvoreným srdcom a súhlasili, čo sa musia naučiť, učenie bez tela je jak dostať sa zo závislosti na drogách bez príležitosti drogy užiť. Alebo jak naučiť sa milovať svojho nepriateľa bez toho, aby ste vôbec nejakého mali. Vysvetľoval jak musí naučiť túto skupinu, že je životne dôležité preniesť sa cez seba. Jak sa zbaviť posadnutosti a ľpenia sami na sebe. Jak budú stagnovať vo svojom rozvoji, keď nebudú schopní zhodiť reťaze zo svojich členkov. Krútil hlavou, jemne sa usmieval a podotkol, že toho nemôže pre nich moc urobiť bez fyzického tela. Jeho služba spočívala vo vštiepení viac vášne do toho, čo učí, dosť silnej na to, že zanechá semeno Svetla, ktoré v nich zotrvá počas jejich pobytu. Neviem, či ich učil tým, že im rozprával alebo len tým, že tam bol ako príklad. Nikdy som ho nevidela učiť spôsobom, ktorý poznáme tu. Viem ale, že len byť v jeho prítomnosti mi pomohlo dať si to dohromady.

Jak mi tento učiteľ predával informácie, zacítila som náhly záchvev úzkosti pri mojej ďalšej myšlienke. Spýtala som sa: „Kto sú títo ľudia?“ Povedal jasne „Sú zosnulí, zomreli“. Potrebovala som sa niečoho chytiť: „Ak sú títo ľudia mŕtvi, čo som ja?“. Neviem prečo mi tak dlho trvalo uchopiť tento fakt (Ale znovu, čas je iný než tu, takže si nie som istá, či to bolo tak „dlho“). Nežne mi vysvetlil: „Ty si medzi. Si akoby v kóme. Stále je v Tebe nejaký život. Ty nie si to isté“.

A na to som začala stúpať. Chcela som ísť odtiaľ preč. Jak som sa pohla k rohu miestnosti, aby som odišla, dvojica z tých mladíkov sa na mňa vrhla s energiou jak „Ona je živá. Dotknite sa jej!“ Valili sa ku mne a snažili sa ma stiahnuť smerom k nim. Skoro to vyzeralo, jak keby vyžadovali sexuálny kontakt alebo energiu. To ma samozrejme ešte viac utvrdilo, že chcem ísť preč.

Teraz verím, že niektorí zo zosnulých, ak nie všetci, majú stále pozemské alebo svetské túžby. Že odídu a prídu ako tie isté ľudské bytosti, ktoré boli v živote. Keď sa tam obzerám za touto časťou môjho zážitku, bola som ohromená jak pozemskí môžu byť ľudia na Druhej Strane. Dalo by sa očakávať, že po vstúpení za bránu smrti príde okamžité osvietenie. Že si každý uvedomí absolútnu dobrotu a vyberie svetlo a nový štart, možno bude viac anjelsky a čistý, ale na tom mieste bol každý presne taký jak pred tým.

Rozmýšľala som aj o náboženstve, keď som tam bola a okamžite mi prišla informácia, že to nebolo dôležité spôsobom, ktorý som si predstavovala pred mojím NDE. Že niekoho náboženstvo, je jedno k akému sa pripojí alebo nepripojí tu na Zemi, bolo to, čo majú vpísané v srdci. Bolo to o tom, kto tá osoba je, nie akú značku nosí alebo koho uctieva a v koho verí. Vaša vlastná frekvencia, tón a matematická rovnica bola Vaša pravda. Ste kto ste. Naučila som sa, že sme tu, aby sme sa naučili milovať, Božsky. Učíme sa ako sa stať majstrami seba samých cez ovládanie našich vlastných nižších alebo temnejších aspektov, posunúť ich vpred a povýšiť najvyššie ako je možné. Všetci sa snažíme dopracovať k jednote, k tomuto záveru som došla.

Teraz neviem, či nasledujúce bolo pred tým alebo potom alebo súčasne s tým, čo som už napísala. Aby to bolo aspoň trochu zrozumiteľné, píšem „ďalej“, „potom“, „na to“. Mohlo to byť v tomto poradí, ale ja mám stále pokušenie hovoriť „všetko v jednom“.

Potom som začala stúpať rýchlo a cítila sa bezpečne a príjemne. Bola som ovinutá láskou. Bol tam niekto mne naklonený a ja som bola v absolútnom mieri s touto osobnosťou. Z tváre mu žiarilo neuveriteľné množstvo svetla. Mám nutkanie povedať, že sprievodca bol muž. Ale aj tak som mala nejaký materský pocit, jak keby bol mojou matkou. Váhala som dať mu nálepku nejakého pohlavia. Budem sa ale zmieňovať o ňom ako o mužovi kvôli ľahšiemu písaniu. Keď som aj vedela jeho meno tam, bola mi táto informácia odobratá, keď som sa vrátila do tela, pretože už ju nemám. (Neprekvapilo by ma, keby som zistila, že mnoho zo spomienok bolo zo mňa vytiahnutých, čo sa týka osobných detailov sprievodcu, pretože aj tie spomienky, čo mám sú pre mňa veľmi bolestné a nútia ma dožadovať sa návratu. Cítim, že niektoré časti môjho NDE mi boli vo väčšej miere predo mnou ukryté).

Cestovali sme hore. Moje vibrácie sa menili. Zaznamenala som veľkú zmenu vo frekvencii, ako keby som preladila na inú rádiovú stanicu na veľkej stupnici. Bola som tam vo vesmíre a premietalo sa mi predstavenie, jak keď Vás učiteľ astronómie učí o kráse Univerza, zatiaľ čo ležíte pod hviezdami. Ale ja som bola rovno tam. Nebola som schopná si vziať so sebou celý obsah tejto časti, ale pamätám si, že počas tej scény som videla niečo ako holografické slová a čísla pohybujúce sa predo mnou a míňajúce hviezdy. Cítila som, že sa do mňa nahrávajú informácie. Bolo to skôr o obdŕžaní informácií, než vizuálne a doslovné detaily, ktoré môžem previesť do slov. Mala som pocit, že rozumiem VŠETKÉMU. Poznala som celú pravdu Zákona a Rádu v Univerze. Jedna vec, čo som zachytila bola krása matematiky Univerza. (Táto matematika bola zároveň aj veda). Došla som k porozumeniu, že tu je super vysoká a dokonalá matematika, ktorá bola vo všetkom, čo existuje. Bolo mi aj povedané niečo o Einsteinovi. Bola som tak nadšená. Bola to nádherná skúsenosť. Bolo mi ukázané, že existuje aj akýsi nebeský presný mechanizmus. Jak hviezdy samotné vlastne tvoria mapu matematického kľúča ku všetkému, čo existuje. „Si vpísaná vo hviezdach“. Všetko je. Spomínam si, jak vzrušujúca bola táto časť NDE. Želala by som si, aby som mohla presnejšie vysvetliť jak magická bola táto časť.

Dozvedela som sa aj, že táto mapa vo hviezdach alebo kľúče, ktoré sú tam ukryté, boli známe mnohým už dávno a že tieto veci boli zneuctené a zvrhli sa k chorým a triviálnym účelom už mnohokrát na našej planéte. Ale aj to, že mnohí pracovali na tom, aby vedomosti o tomto systéme doviedli k dokonalosti.

Celý svoj život som cítila zmätok a zdesenie z toho, čo som považovala za nedostatok usporiadanosti. Keď som videla trápenie, ktoré sa mne zdalo nezmyselné, smútok alebo čokoľvek, čo mi nedávalo zmysel, bola som plná bolestných dojmov Chaosu. Bola som šokovaná, že Boh, v ktorého som verila a mala mu dôverovať, to nemôže zariadiť lepšie, než to v každodennom živote funguje. Trhalo to moju dušu a ja som sa denne modlila a niekedy aj celé hodiny, dožadujúc sa odpovede, ktorá by mi dala nejaké zadosťučinenie v mojom zmätku.

Vždy ma učili, že máme len JEDEN život na prežitie (nikdy som neuvažovala o nejakej reinkarnácii) a že niektorí ľudia ho dostanú ako dar toho najlepšieho luxusu, aký si len kto dokáže predstaviť a iní zase sú „testovaní“ kvôli ich „zlovestnému duchu“. Títo ľudia sa musia potýkať s obrovskou mizériou, aby dokázali svoje schopnosti, zakiaľ čo ešte ďalší, jak malé nevinné deti po celom svete, sú zrodené trpieť skrze hladu, chorôb, znásilňovania, ponižovania a roky a roky mučenia a potom len zomrieť a dostať „svoju odmenu“. Neznelo mi to ako „test“. Zdalo sa mi to šialené. Nemalo to pre mňa logiku. Keď som žiadala náboženských vodcov o odpoveď, bolo mi len povedané, že Boh niekedy necháva zlomyseľných ľudí mučiť dobrých ľudí, aby mohol potom tých zlých potrestať sa svoje skutky. Celý ten systém sa mi zdal chorý. Jednoducho som sa nemohla stotožniť s touto predstavou. Chcela som veriť, že Boh musí byť dobrý.

Avšak počas môjho NDE som došla k záveru, že väčšina z nás žije oveľa oveľa dlhšie, než si dokážeme predstaviť. Že náš život, ktorý nám sa zdá tak dlhý, je len nepatrná časť zasadená do celého obrazu a vzhľadom k tomu nemôže byť ohraničená. Bolo mi ukázané jak každý jeden jednotlivec skrze svoju vlastnú slobodnú vôľu si vyberá cestu, ktorá ho matematicky dovedie k okolnostiam jeho ďalšej existencie alebo života. Nič nie je náhoda alebo chaos. Každý jeden aspekt nášho života je vytvorený podľa pravidla prírodného Zákona, do ktorého sme sa sami vtesnali. V tomto zmysle si vytvárame svoje vlastné svety. Bolo mi aj dané na vedomie, že ani nie je možné sa uzniesť na tom, že každý, kto má v živote trápenie je považovaný za zlého. Mnohí si mohli vybrať život v trápení, lebo je to to, čo v nich vyvolá Prebudenie alebo preto, že sa chcú dotýkať iných práve z tejto pozície. Nikdy v živote nejde posúdiť, či správne odhadujeme prečo každá bytosť žije život, ktorý žije. Neviem ani opísať tú úľavu – ten osviežujúci, mierumilovný balzam, ktorý mi táto vedomosť priniesla. Konečne som dala dohromady Pravdu, ktorú som hľadala celý život. Všetko je naozaj Boh. Tam je ten zmysel a krása naokolo. Nikto len tak nespadne voľným pádom, jak sa mi zdalo pred tým. Že Boh sa iba s nami nehrá a nebaví sa nejakým náhodným testom s odmenami a trestami, ktoré závisia len na jeho momentálnej nálade a stave mysli. Pretože aj to kto je Boh je v rámci tých zákonov.  Zakiaľ čo som toto prežívala v obrovskej šírave hviezd, planét, lún a inteligencie, pocítila som úplnú dôveru prvýkrát v mojom živote. Pre mňa to bolo nevysvetliteľné dokonalé šťastie. Žiarila som vďačnosťou. Žila som v strachu, nedôvere a panike celých tridsať rokov.

Musím dodať, že v živote som vždy mala nejaký mentálny blok, keď prišlo na matematiku. Aj tie najjednoduchšie myšlienky, už od mojich šiestich rokov, boli pre mňa ťažko zrozumiteľné. Úplne sa mi zatemnilo, keď prišlo na čísla. Takže počas NDE, keď mi boli ukázané ohromné sústavy nádherných matematických rovníc, faktov a vznešenosť numeriky, prekypovala som radosťou nad mojou schopnosťou porozumieť tomu do najmenšieho detailu. Bohužiaľ pred návratom som bola upovedomená, že si nemôžem priniesť so sebou tieto rozšírené matematické chápania a vedomosti, ktoré som potom chcela zdieľať s ostatnými. Avšak počas NDE som sa zamilovala a stále som zamilovaná do čísiel. Pri najmenšom to bol krok dopredu.

Bola som prenesená pred niečo, čo vyzeralo ako živý obrázok našej planéty. Keď som sa na to dívala, videla som nad tým slovo. Zdá sa mi, že to bolo „Novata“. Potom sa celá planéta otvorila jak očné viečko, ktoré sa pomaly zobúdza za úsvitu. Vyzeralo to jak keď sa otvára jedno oko. Počula som láskavý jemný ženský hlas, ktorý menoval dni v týždni a potom povedal „Pripravte sa na Siedmy Deň“. Po tom som zbadala zaujímavý obraz klavíru. Niečo bolo na tej hudbe a oktávach.

Ďalšia vec, čo si pamätám bol rýchly presun nad Zem. Cítila som sa pri tom zvláštne. Vyzeralo to jak sledovať film a ten film sa zdal byť živý, akoby som lietala nad panoramatickým filmom živých scén na Zemi.

Väčšina z toho, čo som videla sa mi vytratilo z pamäti, ale udržala som si hlavnú myšlienku toho, o čo išlo, zatiaľ čo som sa pohybovala nad Zemou, či sledovala film o planéte, ktorý mi bol ukázaný pred tým. Boli tam obilné polia všade naokolo. Jak som si to priblížila a dostala sa bližšie, napríklad pole s pšenicou, bolo mi povedané: „Strava bola pozmenená a otrávená. Už nie je viac čistá. Ľudia konzumujú nečistú stravu. To je smrť“. Bolo mi smutno a mala som obavy a rozmýšľala som jak je to možné. Jak môže byť pole s pšenicou alebo kukuricou otrávené a prečo? Bolo mi povedané, človek sa musí vrátiť  na Zem inak všade nastane smrť. Bolo mi to opakované stále dokola počas scény „Návratu k Zemi“. Povedali mi, že po návrate na Zem mám vyhľadávať len čistú, neupravovanú stravu a jesť len to, čo je čisté, ale ja som to neregistrovala, pretože som neplánovala vrátiť sa naspäť.

Môj sprievodca sa v určitom momente ku mne postavil (znovu je ťažké určiť chronologické poradie, pretože čas tam beží inak. Bolo to skoro jak keby všetko bežalo simultánne a zároveň oddelene. Takže jak píšem, väčšinu zážitku nemôžem umiestniť do poradia). Stál pri mne s milujúcou podporou, keď sa mi premietala životná rekapitulácia. Nemala som pocit, že mi niekto niečo vyčíta, aj keď som vedela, že som bola krutá k mnohým ľuďom a ublížila im. Strácala som nervy hrozným spôsobom a u jedného zo svojich najhorších nervových výbuchov som mala problém s odpustením, ale stále som cítila lásku a pochopenie počas celej rekapitulácie. Cítila som to akoby mi bola daná šanca  a dar byť schopná sa k tomu postaviť a lepšie porozumieť a milovať samu seba. Cítila som presne to, čo cítili ostatní počas môjho života. Pochopila som, že všetko, čo som povedala, urobila alebo si aj myslela sa dotklo ostatných okolo mňa takým alebo onakým spôsobom. Bola som dokonca schopná vstúpiť do mysle a emočného centra mnohých okolo mňa a pochopiť, čo majú na mysli. Jak jejich vlastné a osobné videnie sveta a skúsenosti ich priviedli na miesta, kde sú teraz. Cítila som jejich ťažkosti, strachy, zúfalé potreby lásky a dovolenia, ich zmätok a najviac jak detinský každý z nich bol. Na každú osobu a aj seba som mohla nahliadať z pozície vyššieho Ja alebo veľkého Oka. Pocit, ktorý som k nim chovala nebol nič menšie, než čo milujúca matka cíti k svojmu vlastnému dieťaťu vo veku batoľaťa.

Niekedy to bolo až komické. Pocítila som jak „Starší“ – keď ich tak môžem nazvať (sú to tí, ktorí fungujú jak Pomocníci tam na Druhej Strane a už zdokonalili sami seba v každom ohľade a pomáhajú nám pracovať na sebe) nás vidia a považujú to, čo robíme za veľmi humorné. (Humor je tam velice cenený). Môže sa zdať velice otravné, keď si uvedomíme, že dramatickú hádku odohrávajúcu sa tu na Zemi, vidí „Starší“ tak, ako keď matka sleduje svoje kričiace dvojročné dietko mlátiť iné s plyšovou hračkou po hlave. Matka nechce, aby jej dieťa bolo hysterické a plakalo. Cíti s dieťaťom, ale zároveň v tom vidí trochu komédie jak vážne to dieťa berie, pritom je to len triviálna dráma. Stále svoje dieťa miluje a myslí, že to prejde a dieťa si užije ďalší deň, bude žiť a učiť sa.

To bolo pre mňa osvietené poznanie, pretože som stále žila temnou myšlienkou, že počas života každý môj aj trochu nedokonalý skutok bol pod dohľadom Boha, ktorý ma posudzoval s hnevom a smútkom. Stále som sa cítila vinná za svoje chyby a zaťažená predstavou, že ma sledujú kritické a prísne oči. Že som sklamala Boha alebo anjelov. Chcela som odprosiť a zdalo sa mi, že nerobím dosť. Bol to šialený spôsob života. Takže mať možnosť vidieť ostatných z vyššej perspektívy bolo úžasné pri najmenšom. A vedieť koľko lásky som k nim cítila, keď som ich sledovala alebo ocitla sa v ich osobnej situácii, ma prinútilo žiť viac v radosti než vine a obavách. Nikto sa na mňa nehneval.

Bola som schopná preskúmať myseľ alebo energetický vzorec jednej mojej zaprisahanej nepriateľky, niekoho, koho som si nedokázala predstaviť, že mu kedy odpustím po tom, čo som videla. A aj tak pri návrate z môjho NDE som necítila nič viac len príval lásky k tejto žene. Uchopila som šancu napísať jej list a povedať jej jak ju mám rada a požiadať o odpustenie za energetickú záťaž, ktorú som nad ňou vytvorila v čase mojich temných myšlienok a hnevu. Mohla byť kľudne moja prvo-rodená dcéra. Tak som ju zbožňovala v tom čase. Pretože som bola schopná cítiť k nej božskú lásku, ktorá je esenciou toho, kto Boh je, cítila som s ňou a nemohla som si pomôcť, ale milovala som ju podobne akoby mnou prešla Vyššia Láska. Bol to tak prekvapivo úžasný pocit vzdať sa bremena svojho vlastného hnevu a odsudzovania, niečoho, čo som nosila dokonca nevedome mnoho rokov.

Keď to všetko zhodnotím, musím poznamenať, že som cítila časť svojho vyššieho Ja majúceho súcit s tým Ja, ktoré bolo ignorantské a tak nedospelé. Rozumelo tomu, na čom pracujem do každého detailu a jediné, čo chcelo, aby som mala radosť. Cítila som to k Sebe Samej, ak to dáva nejaký zmysel. Túžila som po tom, aby sa moje nižšie Ja prebudilo a bolo naplnené láskou a radosťou. Chcela som, aby moje nižšie detinské Ja bolo milšie, viac si vedomé a našlo mier a harmóniu.

Budem navždy vďačná svojej životnej rekapitulácii a čo som si z nej vzala. Je to moja najobľúbenejšia spomienka.

Nezažila som Boha ako „starého muža v bielej róbe sediaceho na tróne“, ale bol to ten najvýraznejší obraz v mojej mysli, ktorý som pred tým o ňom mala. V NDE, Boh bol myseľ, možno by som povedala „Rád“ vo všetkom. Bola to vrcholná najvyššia vibrácia a frekvencia, ktorá bola skôr ESENCIOU než starým mužom. Ale stále je Boh neopísateľný. Boh bol všetko naokolo a vo všetkom. Necítila som ho viac ako muža. Nemala som pocit žiadneho pohlavia, keď vôbec nejaké bolo. Tá myšlienka sa zdala hlúpa na Druhej Strane. Boh bol všetko, čo je krásne a mierumilovné a v Jednote a všetko, čo je dobré. Dokonca aj pomenovanie „Boh“ je podľa mojej skúsenosti nepresné. Boh je oveľa viac, než čo si dokážeme predstaviť a pomenovať. Zo všetkého som mala dobrý pocit. V skutočnosti som sa vrátila s poznaním, že napriek tomu, že sa niečo zdalo „dobré“ alebo „zlé“ pred tým, teraz bolo spojené do „Dobrého“ – v širšom kontexte. Pretože som verila a vedela, že všetko je na pravom mieste, aj keď robia ľudia rozhodnutia, s ktorými nesúhlasím, stále cítim, že v celkovom obraze to spadalo do „Dobrého“. Spoznala som, že existuje esencia alebo iskra Vyššieho vo všetkom, v každom atóme, mineráli, zelenine, zvierati, človeku a ďalšom. Vedela som, že Najvyšší spočíva vo všetkom, aby sa rozširovalo a tvorilo a rástlo a prežívalo skúsenosti.

Netúžila som viac analyzovať život, jak som to robila pred tým cez náboženské príklady a hlavne moju povahu, čo sa snažila všetko hodnotiť, aj malé veci, či sú dobré alebo zlé. Natrápili ma viac nálepky. Nič som nechcela ohraničovať podľa svojej miery. Všetci sme vedomie zažívajúce skúsenosť života, učíme sa jak milovať, tvoriť a rozvíjať sa najvyššie ako len môžeme. Vedela som, že stačí ísť a vybrať si, čo cítim, že je správne a verím viac než pred tým. Keď sa niečo zdá nesprávne alebo bez rovnováhy, snažím sa to zharmonizovať, ale netrápim sa pre veci, nad ktorými nemám kontrolu. Viem, že nakoniec, aj bez toho, aby sme to ovládali, Univerzum je v dokonalom ráde a vždy nájde cestu dať všetko do poriadku, pretože Univerzum nemôže existovať bez dokonalej rovnováhy. Stále bude existovať.

Nikdy som si neuvedomila to vše-zahŕňajúce mizerné monštrum, ktoré bola duálne zmýšľajúca cesta v mojom živote pred NDE. Keď by pred tým niekto ku mne prišiel, či ma neunavuje a neničí moje duálne myslenie, zmiatlo by ma to a nesúhlasila by som s tým a ani by mi to nedávalo zmysel. Nikdy som si nebola vedomá, jak moja myseľ neustále značkuje, hodnotí a porovnáva takou alebo onakou cestou všetko, čím som prechádzala. Aj keď to bolo v pozitívnom merítku „Ona je najmilšia, On je najlepší, Ten pozemok je najkrajší“ atď. Bola som to ja, čo hodnotí veci jednu lepšie než druhú.

Odkedy som sa z NDE vrátila, zistila som, že v mojom pozemskom tele mám tendenciu to príležitostne robiť, ale nie tak často a som viac si vedomá toho, keď to robím. Už nemám tú potrebu. Cítim sa zle. Som na to citlivá fyzicky a už to proste nepotrebujem.

Bola som schopná pohybovať sa okolo planéty a cítiť rôzne kontinenty, krajiny, rasy, dokonca určité malé štáty, mestá a ľudí. Každý mal svoju vlastnú vibráciu a energetický vzorec. Zistila som, jak sme každý vytvorený z mnohých rozdielnych alebo rôznych vrstiev energetického vplyvu. To ma fascinovalo. Každá rasa, krajina a aj štát, každá rodina funguje ako vlastný organizmus. Prepojený so všetkým, ale pod vplyvom vlastného unikátneho účelu. Každý je posvätný a životne dôležitý.

Zakiaľ čo som bola so sprievodcom, ukázal mi mnohé planéty a aj mesiace. Videla som jednu planétu alebo mesiac, ktorý bol čiastočne ponorený do vody. Neexistujú slová aké nádherné scenérie to boli. Farby boli tak pulzujúce a bohaté. Najviac sa mi páčili odtiene modrej.

Nakoniec sa predo mnou vynorila planéta Zem, alebo my sme sa vynorili pred ňou. Bola magická. Bolo to jak vznášajúci sa mramor plávajúci vo farbách. Bola som v extatickom úžase.

Jak som nakúkala na planétu, sprievodca ma požiadal, aby som sa vrátila odkiaľ som prišla. Vrátila. Otočila som sa k nemu a pocítila niečo, čo nemôžem poskladať do slov. Keď som prijala jeho zámer, že sa mám vrátiť, bolo to akoby moja vlastná dokonalá matka sa otočila a opúšťala mňa - ešte len dieťa v strede neznámej krajiny a nechala ma tam. Bolo to tak nečakané. Akoby mojim vnútrom niečo trhlo a roztrhlo ma vo dvoje. Jak záclona, ktorá sa okamžite roztrhne. Cítila som, jak sa dvíham a padám dopredu, kolabujem. Emocionálna bolesť bola tak hlboká, že som nemohla skoro ani plakať. Jak ten plač bublal v mojom vnútri a rozštiepil ma, jak črepy skla na podlahe. Cítila som, že vzdychám bez toho, že by som chcela. Len to zo mňa vytekalo jak ťažký dažďový mrak, ktorý už viac nemôže zadržiavať vlhkosť a vymrští zo seba vodopád. Nariekala som z miesta, ktoré som ani necítila. Doslova som cítila, že každý orgán a bunka, čo môže v duchovi existovať, vybuchla v utrpení. Každý kúsok mňa plakal. Všetko, čo som mohla telepaticky dostať zo seba bolo „NIE“.

Touto časťou NDE nemôžem prejsť bez sĺz a bodavej bolesti v hrudi.

Opustiť ho bola najhoršia možná predstava. Bolo to jak smrť. Cítila som oddelenosť, odlúčenie od môjho jediného. Devastácia bola neznesiteľná. Stále cítim, jak bolo moje srdce zoškvarené na popol.

Podišiel ku mne bližšie, upokojil ma a jemne ma povzbudil, aby som bola silná. Povedal, aby som sa pozrela doľava. Zbadala som školský autobus jak v diaľke zastavil. Bolo odtiaľ vyvedené malé dieťa a dovedené ku mne. Spoznala som svoju vlastnú dcéru, vtedy štvorročnú. Bola v spánku požiadaná, aby jej duch prišiel ku mne. Pozrela na mňa a povedala sladkým hláskom „Ale mami? Kto sa teraz o nás postará?“.

Láska na Druhej Strane, aspoň pri mojej skúsenosti, je omnoho väčšia, plnšia a ste úprimnejší vo svojej láske. Nemôžte nikomu nič odmietnuť, keď Vás potrebuje. Aspoň takto som to cítila a k tomuto som bola pripojená. Božia láska bola ku mne pripojená a prúdila mnou. V žiadnom prípade nebolo možné odmietnuť žiadosť svojej dcéry. Bez zaváhania som odpovedala: „Ah srdiečko, samozrejme, že sa vrátim“. Potom moju dcéru odviedli preč do autobusu.

Sprievodca sa zasvätene usmial a pripomenul mi, že on ma nenúti vrátiť sa naspäť, napriek tomu, že sa to tak zdalo. Pozrela som na neho a potom na Zem v takom strachu, že som stále nechcela odísť a odlúčiť sa od neho. Bolesť odlúčenia ma stále pretínala. Plakala som a hovorila, že si nie som istá, či som toho schopná.

Povedal: „Pozri doprava“. Zbadala som holografickú postavu. Bola to moja vlastná matka. Bol to pohľad do jej budúcnosti a vyzerala tak unavená a potrebovala pomoc. Nebudem tu zachádzať do detailov kvôli jej súkromiu, ale cítila som jak sa nakláňam k tomu futuristickému hologramu s túžbou dotknúť sa jej a nejak jej pomôcť aj keď sa to v skutočnosti neodohrávalo. Mne sa to zdalo živé a chcela som sa k tomu zohnúť jak záhradník, čo chce zhrabať vysušené listy.

Hologram sa vytratil a môj sprievodca povedal: „Vidíš? Je čas. Chceš ísť.“.

Vedela som, že musím, ale aj tak som váhala a pripomínala odchod a stratu Jeho. Stále som plakala a vzlykala: „Nemôžem ísť bez Teba“.  Chvíľu bola pauza a potom odpovedal: „Veľmi správne“. Všetko v jednom, cítila som, že sme spolu. Boli sme jedno. Bola som v bezpečí a pokojná. Poštuchol ma: „Natiahni prst, dotkni sa planéty“. Zdá sa to zvláštne, ale môj prst sa natiahol a dotkol energetického poľa planéty. Cítila som zásah elektrinou na špičke prsta a začala stúpať hore. Keď to zasiahlo členok, mala som neuveriteľný vťahujúci pocit. Jak podložka, ktorá ma vyšvihla vpred.

Potom som bola naspäť v mojej tmavej izbe doma. Stále som bola oddelená od svojho tela. Môj manžel musel prísť do postele, pretože tam teraz bol a tuho spal. Videla som seba aj jeho. Priblížila som sa k telu a snažila sa s ním spojiť. Chcela som ho zobudiť, ale nemohla som. Začala som panikáriť. Necítila som svoje telo ani trochu. Zatriasla som s manželom, aby som ho zobudila, volala som ho, ale nemala som hlas. Snažila som sa hýbať telom zvnútra, ale bolo bez života. Plakala som o pomoc. Kričala som. Potom som pocítila sprievodcu a cítila jak hovorí: „Musíš sa tlačiť znovu a znovu cez hrdelnú časť. To spôsobí uvoľnenie energie a on bude počuť. Musíš ho donútiť dotknúť sa Ťa, aby prišlo k spojeniu.“ Nechápala som, prečo by toto malo fungovať, ale skúsila som to a počula zrazu zvuk z mojich úst, keď sa otvorili. Bolo to jak vŕzgajúce dvere, čo sa pomaly otvárajú.

Keď sa manžel zobudil, chcel volať pohotovosť, ale odmietla som. Odvtedy sa pre mňa všetko zmenilo. Vrátilo sa mi zdravie. Každým rokom som bola silnejšia. Zrazu som sa cítila dobre, až na to, že som už nemohla jesť mäso. A ani som nemala chuť. Bola som odvtedy vegetariánka, jedávam surovú organickú stravu. Nejedávam nič, kde sú chemické prísady a väčšinou si vyberám len čistú stravu. Aj manžel a deti začali jesť podobne. Cítime sa skvele.

Nemohla som viac pokračovať s náboženstvom, v ktorom som vyrastala. Nebolo to pre mňa ľahké odísť, ale zostať som nemohla a chcela cizelovať svoju vlastnú pravdu a integritu. Ale bola som aj vďačná, že som v tejto viere vyrastala, pretože poslúžila svojmu účelu. Som aj zmierená s náboženským výberom ostatných.

Mala som menej potrieb. Prvý týždeň po NDE som upratovala dom a zbavovala sa vecí, dekorácií, hudobných CD, ktoré neboli v harmónii s mojimi vibráciami. Nemala som už chuť ani toľko nakupovať jak pred tým.

Asi dva týždne ešte potom som videla svetlo okolo všetkého. Videla som aj úrovne okolo nás. Cítila som vibrácie všetkého okolo mňa.

Boli dosť silné. Niektoré boli zaujímavé a svetelné, iné strašidelné a rušivé. Neskôr sa veci vrátili do normálu.

Za pár dní po návrate z NDE, som narazila na ženu, ktorú každý utešoval. Spýtala som sa jej, čo sa stalo a zistila, že nedávno jej zomrela dcéra. Nevedela ako a prečo sa to stalo. Chcela som vidieť jej fotku so silným pocitom, že som jej dcéru videla tam na Druhej Strane. Chcela som s ňou hovoriť a pozvala ju k sebe domov aj s fotkou.

Ďalší deň sme sa stretli u mňa doma. Mala čierno bielu fotku svojej dcéry a ja som ju hneď spoznala. Pýtam sa: „mala krásne červené vlasy a zelené oči?“. Povedala, že áno. Rozprávala som jej o NDE a že som tam stretla túto krásnu ženu a mala predať nejaké informácie. Všetko matke dávalo zmysel. Povedala, že pred tým, než zomrela, začala spievať a vášnivo to milovala. Niektoré informácie boli súkromné, tak si ich nechám pre seba, ale neskôr sme sa dozvedeli jak zomrela (žena nežila so svojou dcérou).

Keďže som mala veľmi osobnú skúsenosť s trápením, zmätkom a strachom celý môj život, dúfam, že umožnenie mojej skúsenosti mi pomohlo hnúť sa dopredu alebo poslúžiť ako služba iným, ktorí sa potýkajú s nejakou bolesťou, či už fyzickou alebo emocionálnou, či duchovnou. Nechcela by som si skúsenosť nechať len pre seba a aj keď s malou úzkosťou ponúkam takto zdieľanie svojho NDE.

S láskou

Amy