Rick NDE 24/01/1999

Pracoval som ako úradník v Georgijskom nápravnom zariadení. Pracoval som v sedem dňových striedavých smenách a tento týždeň to bolo od pol noci do ôsmej rána. Bolo to za Decembrového rána počas chladného ranného rozbresku, keď som si cvakol kartu a šiel domov. V toto ráno som sa tešil, lebo som mal naplánovaný lovecký výlet na farme ohraničujúcej rieku Chattahoochee, na ktorej žila moja rodina.

Prišiel som domov, zbalil si veci, aby som začal čo najrýchlejšie, moja žena už odišla do práce, tak jak väčšina pracujúcich ľudí, ktorí majú bežný pracovný čas. Obyčajne som jej volal, keď som prišiel z práce, ale dnes som sa ponáhľal, tak som to neurobil. Mal som to asi 3 km ku posiedke a prišiel som tam zhruba o 10.15. Moje stanovisko bolo asi na 6 metrovej vyvýšenine, ktorá z prednej strany čelila hustému porastu borovíc. Zadná strana sa týčila nad riekou a zráz dolu zakončovali obrovské balvany v rieke. Keď som vyliezol na vrchol nabil som pušku a postupoval som vpred. Dosiahol som vrchol a postavil som sa do polohy, aby som zamieril. Zrazu bez varovania som začul prasknutie. Neskôr som sa k tomuto miestu vrátil ešte mnohokrát, aby som si prehral svoj vlastný život. Pri jednej takej návšteve s kamarátom som zmeral vzdialenosť medzi vrcholom a balvanmi na ktoré som dopadol. 24 metrov! Jak som začal padať, videl, som že rieka sa približuje veľmi rýchlo. Vedel som, že je to pre mňa koniec, ale aj keď to bola len sekunda pred dopadom, vyzeralo to, akoby som bol v spomalenom filme.

Toľko myšlienok mi prešlo hlavou. Moja žena, moja dcéra, moja rodina a nikto nevie, kde som. Nájdu ma niekedy? Potom temnota. Jak dlho temnota trvala, to neviem. Zrazu sa ale stalo niečo úžasné. Cítil som, že opúšťam svoje telo. Vznášal som sa pár centimetrov nad riekou a pozrel na svoje telo so zmiešanými pocitmi. Krvácal som z úst, nosa, uší a videl som kaluž krvi podo mnou na balvane.

Jak som uvažoval o stave svojho tela, cítil som ťahanie a začal som veľmi rýchlo stúpať hore. Cestoval som obrovskou rýchlosťou cez atmosféru. Keď som atmosféru opustil, obzrel som sa a zbadal som Zem. Aký nádherný výhľad. Bola tak žiarivo osvetlená. Pozrel som dopredu a videl planéty. Pomyslel som si, to nie je možné, kde je Ježis. Nikdy mi nikto nič také nepovedal, čo sa stane, keď zomriem. Rýchlosť sa začala zvyšovať. Videl som ďalšie hviezdne zoskupenia a galaxie. Vstúpil som do niečoho, čo vyzeralo ako diera. Bola dlhá a tmavá, ale okolo seba som videl záblesky svetla z každej farby celého spektra. Videl som v diaľke slabé svetlo, ktoré rástlo a bolo stále jasnejšie.

Jak som vstúpil do toho svetla, prešlo celým mojim bytím. Už som sa nebál. Zrazu som sa ocitol pred masívnym schodišťom. Viedlo k niečomu, čo vyzeralo ako most alebo nejaká cesta. Naskytol sa mi výhľad tak magický a hromujúci. Mesto, čo sa zdalo byť postavené zo skla alebo kryštálu. Žiarilo všetkými farbami. Nikdy som nič podobné nevidel. Išiel som k mestu a bol v nemom úžase. Toľko otázok sa mi vynáralo v mysli, musel som vedieť, kde som. Čo sa so mnou deje? Dorazil som pred mesto a videl dvojité dvere, ktoré siahali do výšky aj šírky asi desať metrov. Leskli sa akoby boli vyleštené. Ako som premýšľajúc stál, dvere sa začali pomaly otvárať. Ustúpil som o krok a nakukol dovnútra. Videl som niečo ako ľudí prechádzať sa tam, skoro jak na korze tu na Zemi.

Oblečenie mali ale úplne iné. Všetci mali oblečené niečo ako rúcha alebo róby. Dverami som prešiel ohromený z toho, čo vidím. Vnútrajšok bol veľkolepý. Vyzeralo to ako námestie obohnané balkónmi, ktoré viedli na rôzne poschodia. Vyšiel som hore a pozrel dolu cez balkón, vyzeralo to nekonečné. Pozrel som  hore a videl som, že mnohí okolo mňa prešli, ale nezdalo sa, že by si ma niekto všimol. Potom ale jeden, čo sa blížil ku mne zrazu zastavil. Pomaly zdvihol hlavu a ja som mohol vidieť jeho tvár. Mal ľudskú podobu v každom ohľade až na jeden. Jeho oči. Žiadne zreničky. A ešte to vyzeralo, že menia farbu v odtieňoch modrej. Vlasy mal snehobiele. Chcel som niečo povedať, ale skôr než som stihol, otočil sa a ukázal smerom k dlhej chodbe. Aj keď sme neprehovorili slovo, vedel som, že tadiaľ mám ísť. A potom, akoby sa nič nestalo, pokračoval ďalej. Vedel som, že musím aj ja. Niečo ma hnalo vpred. Prechádzal som dlhou cestou na koniec chodby. Nepozrel som doľava, doprava, len som išiel a vedel som, že moje otázky dostanú odpovede. Znovu som zbadal masívne dvojité dvere, boli z nejakého kovu, či zo zlata, to neviem presne. Zrazu sa dvere otvorili a ja som počul hlas nie ako bežne ho počujeme, ale niekde v mojom vnútri, ktorý povedal „Vstúp“. Vstúpil som a dvere sa za mnou zatvorili. Prvýkrát som dostal strach. Úplná tma, úplné ticho. Zrazu z priestoru času, ktorého dĺžku som nemohol odhadnúť začalo vychádzať žiarivé svetlo. Osvietilo izbu a bolo jasnejšie a jasnejšie. Vychádzalo niekde nado mnou alebo predo mnou. Chcel som pozrieť, ale oslepilo ma. Držal som ruky pred sebou a zaznamenal som postavu, ktorá sedela na nejakom sedadle.

A zrazu bez varovania sa to stalo. „Čo si urobil so svojim životom?“ Hlas sa do mňa zavŕtal. Odpoveď som nemal. Potom som po mojej pravici zbadal niečo ako film a ja som v ňom bol. Videl som, jak ma mama porodila, moje detstvo, kamarátov. Videl som všetko zo svojej mladosti. Videl som všetko, čo som kedy urobil v svojom živote pred mojimi očami. Ako sa film prehrával rovno pred mojimi očami snažil som sa myslieť na dobré veci, čo som urobil. Vyrastal som ako veriaci a bol veľmi aktívny v rôznych jej oblastiach. Jak som tak uvažoval, zjavil sa predo mnou muž v jeho aute, ktorému došiel benzín. Zastavil som a zviezol ho k miestnej pumpe asi tak pred rokom. Kúpil som mu nejaký benzín, keďže nemal peniaze a pomohol mu pokračovať v ceste. Premýšľal som, prečo toto vidím. Hlas bol silný a jasný. "Nezaváhal si, aby si pomohol tejto duši a nič si nevzal na oplátku". Tieto skutky sú esencia dobra. Videl som aj všetkých ľudí, ktorým som ublížil a bolo mi ukázané, jak moje činy ovplyvnili skutky druhých. Bol som prekvapený. Nikdy som nepremýšľal, jak môj život ovplyvňuje skutky priateľov, rodiny a ostatných, ktorých som stretol. Videl som dôsledky svojho konania.  Bol som sebecký a krutý v mnohých ohľadoch. Skutočne som ľutoval, že som urobil tak málo. Potom znovu nahlas a jasne som počul prehovoriť hlas. „Musíš sa vrátiť!“ Ja som sa ale vrátiť nechcel. Bol som spokojný, kde som aj napriek tomu, čo som pred chvíľou videl.

Odpovedal som, že mám toľko otázok. Veciam, ktoré potrebujem vedieť, nerozumiem."Musíš sa vrátiť a zmeniť ostatným život tým, že zmeníš svoj. Doktori Ťa budú chcieť operovať, nenechaj sa. Keď sa necháš, nebudeš už nikdy chodiť. Navštívi Ťa niekto, kto Ti zodpovie Tvoje otázky. Keď Ťa zavolám, znovu prídeš. Zotavíš sa zo všetkého, čo sa Ti stalo, keď ma poslúchneš. Pozri a uvidíš, čo pred Tebou leží".

Pozrel som a videl som na Zemi zmätok. Vojny a smrť, hrozný pohľad. Mestá padli a nové boli postavené. Videl som Spojené štáty a vybuchujúci vulkán zahaľujúci mestá do tmy. Videl som pád našej vlády ako ju poznáme. Ľudí zabíjajúcich pre jedlo a vodu, hrozný pohľad. Videl som niečo ako obrovskú explóziu v zemskej atmosfére a väčšina povrchu bola zničená. Pozrel som a videl som iný typ ľudí, mladších, mierumilovnej povahy. Miest bolo málo, ale títo ľudia s tým boli spokojní. „Je čas ísť“, počul som znovu. Ale ja som chcel vidieť viac.

Ale dvere sa otvorili a akoby ma niečo nieslo tou chodbou. Prešiel som bránou mesta a akoby som bol vystrelený do tej čiernej diery, ktorou som prišiel, letel som stále rýchlejšie neschopný to zastaviť. Prešiel som zemskou atmosférou a videl dolu rieku. Moje telo tam stále nehybne ležalo. Zacítil som akoby elektrický šok a moje telo nadskočilo jak som do neho zase vpadol. Otvoril som oči a videl nad sebou stromy a oblohu. A potom, oh Bože, bolesť. Každý nádych bol utrpenie a dusil som sa vlastnou krvou.

Dokázal som sa otočiť na brucho a bolesť bola najväčšia akú som mohol zniesť. Pozrel som na oblohu a videl, že slnko je nižšie, než som si pamätal. Pozrel som na hodinky a bolo 5.30 poobede. Jediná myšlienka bola, jak sa dostanem k pomoci. Neďaleko odo mňa bola puška, ktorá stále visela na lane pripevnenom k môjmu boku. Pritiahol som si ju k sebe, namieril smerom hore a vystrelil každých zhruba desať minút v nádeji, že ma niekto bude počuť. Zmrákalo sa a ja som vedel, že už dlho nevydržím. Začal som sa plaziť a doplazil som sa k ceste, ktorá sa tiahla pozdĺž rieky. Plazil som sa a plazil, ale bolesť bola tak obrovská, že som z času na čas odpadol. Myslel som, že to vzdám, jak ma tá bolesť unavovala. Vedel som však, že sa musím doplaziť aspoň k miestu, kde ma niekto môže nájsť. Pozrel som dopredu a videl som cez kríky cestu, na ktorej už bývam. V diaľke som počul zvuky. Ďakoval som za to Bohu. Konečne som sa ocitol na ceste a celý zoslabnutý som plakal o pomoc. Bol som tak unavený, že som tam len ležal.

Môj svokor sa vracal z práce a našiel ma na tej ceste. Počul som, jak hovorí, že to je v poriadku a že pomoc je na ceste. To je posledné čo si pamätám, pred tým, než som uvidel svetlá na pohotovosti. Doktor stál pri mojich nohách a pýtal sa, či toto cítim. „Cítim čo?“ spýtal som sa. Pichal ma do nôh. Bol som paralyzovaný. „Tu Vám pomôcť nemôžeme, pošleme Vás do nemocnice, kde Vám pomôžu“. Či to bolo z liekov alebo bolesti, bol som úplne mimo. Zobudil som sa druhý deň poobede, pri nohách postele stáli dvaja lekári. Predstavili sa jak moji ošetrujúci lekári a začali mi vysvetľovať, že musím podstúpiť aspoň jednu operáciu. Kosti v mojej chrbtici boli zlomené a vyvíjali tlak na miechu, čo spôsobovalo paralýzu.

Zrazu som začul varovanie, ktoré som počul už pred tým."Nenechaj sa operovať, inak už nikdy nebudeš chodiť". Rozumel som jasne, ale vedel som, že oni by to nepochopili. Povedal som, že najprv musím vidieť svoju ženu a dcéru. Prišli krátko na to a ja som žene povedal, čo mi povedali. Radila mi, že robia len to, čo je nutné, aby mi pomohli. Nevedel som, jak jej mám vysvetliť, čo som zažil. Snažil som sa jej povedať, že verím, že by som operáciu podstúpiť nemal, pozerala na mňa nedôverčivo, ale rešpektovala moje rozhodnutie. Keď doktori prišli, povedal som svoje rozhodnutie a videl, že sú nahnevaní. Vypočul som si lekciu za lekciou. „OK, keď už nechcete nikdy chodiť, je to na Vás“ a odišli. Tú noc som ležal v posteli a usedavo plakal. Zbláznil som sa? Čo to vlastne robím?

Zrazu svetlo vyplnilo miestnosť. Počul som hlas jak hovorí, že to prejde. „Budeš v poriadku.“ Potom zmizlo. Dal som sa dohromady a zaspal. Z dní boli týždne, z týždňov mesiace. Potom jedno ráno som zacítil brnenie v nohách. Bol som prešťastný. Povedal som sestričke, že sa chcem postaviť a ísť. Zírala na mňa a povedala: „Uvidíme, uvidíme“. Bez nejakých pochýb som vedel, že som vyliečený. Sestra zavolala lekárovi a ten sa nasledujúce ráno u mňa zastavil. „Takže Vy si myslíte, že môžete chodiť?“ „Áno“ odpovedal som. O pár hodín neskôr ma vzali dolu na fyzioterapiu. Preniesli ma na posteli a potom mi pomohli postaviť sa. Podali mi barle. Chytil som sa ich, položil nohy na zem a urobil krok, potom dva. „Bože on chodí“ vykríkla sestra. Nasledujúcich pár dní bolo ťažkých. Podstúpil som mnoho fyzických cvičení a ožiarení, ktoré nariadili lekári. Žena a rodina boli ohromení, ale ja som vedel. Takto mi to bolo povedané. Aj to ostatné musela byť pravda. Môj doktor bol v ešte väčšom úžase, keď zistil, že žiadne kosti na moju miechu netlačia. Použijem jeho slová: „To nie je normálne, to vyzerá, že vyššia moc urobila za nás to, čo by sme my museli opraviť operačne, nikdy pred tým som nič podobné nevidel“ koniec citátu.

Odvtedy sa môj život zmenil a ja som bol schopný pomáhať druhým spôsobom, o ktorom som pred tým ani nesníval. Chcem to povedať všetkým, pretože toto je to, čo ma vedie k Nájdeniu Pravdy. Pokoj a Svetlo všetkým. Rick.