Sharon NDE 17/03/2016

Stalo sa to uprostred leta roku 2005. Sedela som vonku na zadných schodoch svojho domu a telefonovala som s drahou kamarátkou, ktorá bývala v Oregone. Deň už dosť pokročil a môj bývalý manžel sa práve vrátil z práce. Pracoval ako elektrikár v miestnej továrni. Jak som sedela na betónových schodoch, prešiel okolo mňa a vtedy začalo pršať. Počula som v diaľke búrku a spýtala sa ho, či je bezpečné volať z bezdrôtového telefónu počas búrky. Povedal, že je to v poriadku, tak som pokračovala v hovore s kamarátkou, zatiaľ čo on šiel do domu sa prezliecť. O päť minút neskôr som začula silné prasknutie, zatiaľ čo blesk prichádzajúci z nahnevanej oblohy zasiahol moje pravé rameno. Zacítila som prudkú bolesť ako blesk prechádzal mojim telom, vymrštil ma na zem a na betónových schodoch po mne zanechal spálenú značku na mieste, kde som mala nohy a zadok.

Keď to prešlo mnou, pokračovalo to do domu a odrovnalo transformátor, ktorý bol rovno pred domom a vyhodilo to elektrický prúd v celej štvrti zhruba na štyri hodiny. Pamätám si, že som bola v šoku, cítila sa divne a úplne dezorientovaná. Celá som sa triasla, potila sa a bolo mi zle od žalúdka, bolesť v ramene a hrudi bola neznesiteľná. Dôvod, prečo mi môj dom pripadal cudzí bol ten, že duch opustil moje telo a vošiel do domu na krátku chvíľu pred tým než som išla smerom k oblakom, čo som videla bolo veľmi zmätočné lebo aj keď to síce bol môj dom, nábytok môj nebol. Pochádzal z úplne iného obdobia, jak keby som bola prenesená do minulosti 20. alebo 30 rokov. Nemohla som uveriť, čo sa práve stalo.

Ležala som na zemi a cítila, jak sa duch zdvihol hore. Vzniesla som sa do domu a obzerala dookola. Všetko malo popolavo žltú farbu, ešte aj vzduch. Potom som si všimla, že nábytok v dome nie je môj. Pozrela som na záclony na oknách, neboli moje. Začala som sa báť. Nikto v dome nebol. Kam išiel môj muž? Kde sú moje deti? Nikoho som nemohla nájsť a elektrika nefungovala. Transformátor bol spálený a ešte som počula zvuk jak keď hrá staré rádio. Už som sa nevznášala. Chodila som cez izby a hľadala odkiaľ vychádza ten zvuk, ale nič som nenašla. Muselo to celé trvať maximálne pár minút, ale čas vyzeral, že sa zastavil a všetko sa hýbalo spomalene.

Zrazu som sa našla obklopená tými najkrajšími, nadýchanými ružovo zlatými mrakmi.  Boli tak nádherné. Bola som z tej krásy uveličená. Mala som hlboký pocit mieru a dokonalej lásky. Bolo to tak obrovské, tak veľkolepé, kompletné a hlboké. Cítila som, že každý pór môjho tela je otvorený a nasával do seba všetok ten pokoj a lásku. Len som sa tak vyhrievala v tejto hlbokej, prekrásnej láske. Cítila som sa úplná, kompletná a úplne uznaná. Nemala som tušenia, čo sa deje. Doslova som prechádzala týmito nádhernými oblakmi. Necítila som žiaden pohyb smerom hore alebo dolu, ale cítila som obrovskú prítomnosť okolo mňa. Bola to táto prítomnosť, z ktorej prúdila do mňa láska. Nemám žiadne slová, ako to vysvetliť. Bolo to tak krásne. Ešte teraz mi to vháňa slzy do očí.

Potom sa objavili dvaja muži stojaci vedľa mňa, každý z jednej strany. Boli mladí, možno dvadsiatnici alebo raný tridsiatnici. Mali blonďavé vlasy a modré oči. Mali oblečené niečo ako ľanový odev krémovej farby. Okolo seba mali ligotavú žiaru, vyzerali osvetlení a ich radosť prúdila z každého kúska ich tela. Všimla som si, že ľanové oblečenie je veľmi precízne. Bolo precízne utkané a jemné na dotyk. Všimla som si veľmi jemný vzor tej ľanovej látky. Prečo to bolo dôležité neviem, ale videla som to jasne. Najprv som myslela, že sú to anjeli, ale potom som si uvedomila, kto sú. Títo dvaja muži boli moji bratia, ktorí zomreli ešte ako deti. Mala som len rok, keď zomrel prvý krátko po narodení a keď som mala dva roky mama stratila druhého kvôli potratu, ale tehotenstvo bolo už v dosť pokročilom štádiu na to, aby vedela, že to bol chlapec. Vedela som o nich, ale bola moc malá, aby som si ich nejak pamätala. Rodičia o tom nikdy nehovorili.

Boli sme tak šťastní, že sa vidíme, bolo to jak zvítavanie sa s rodinou. Mali krásne úsmevy a obidvaja sa dosť podobali na otca. Vedela som, že by bol určite na nich hrdý. Nebála som sa, keď ma viedli do krásnej záhrady naľavo od obrovského majestátneho mesta.

Poobzerala som sa a videla, že farby sú tak žiarivé a pulzujúce a vzduch sladký a čistý. Počula som spievať vtáky. Počula som tečúcu vodu akoby koryto bolo neďaleko. Boli tam stromy a kvety a chladivá tráva, jemná na dotyk mojej nohy. Cítila som, že nežný, hodvábny vetrík sa dotýka mojej pokožky. A jak som stála na tomto dych vyrážajúcom mieste, vnímala som ohromnú prítomnosť okolo seba, ktorá do mňa prúdila lásku. Zažívala som takú radosť, jediné, čo som mohla robiť bolo stáť v úžase nad tou nádherou a láskou, čo ma obklopovala.

Medzitým som dostala informáciu, že som zomrela a vstupujem do Neba. Bola to len podaná informácia. Jednoduchý fakt. Nedostavil sa žiaden strach alebo šok. Cítila som sa povznesená. Bolo mi dobre, nehádala som sa o tom. Potom, jak sa okolo mňa zoskupili ľudia na podporu, bola mi ukázaná rekapitulácia môjho života. Videla som svoj život, všetko, čo som kedy povedala a urobila. Bolo to jak sledovať čierno biely film na plátne. Vôbec som nemala pocit nejakého odsúdenia. Vtedy som pochopila, že Boh nás nesúdi. My sa súdime stojac tam pred Ním, v celej Jeho sláve a dokonalosti, zakaľ čo pozeráme, jak sa pred nami odohrávajú naše životy.

Pre mňa, všetko, čo urobil bolo, že ma miloval počas celej rekapitulácie. Nebolo vyslovené žiadne slovo a skončilo to mrknutím oka. Keď sa to skončilo, začula som hlas: „Všetko, čo vyšleš do vesmíru sa Ti vráti“. Jak som v tej záhrade stála, znovu som zaznamenala jak krásne a žiarivé boli farby kvetov, stromov a trávy. Červená bola červenšia, ružová ružovejšia a žltá žltšia. Farby boli oslnivejšie, než som kedy videla. Vzduch mal nasladlú vôňu, bol tak priezračný a čistý. Tráva bola na dotyk chladivá jak za krásneho jarného dňa. Vtáky na stromoch spievali a ja som zbadala koryto, kde sa voda jagala jak diamanty na slnku pretekajúc cez kamene. Počula som najkrajšiu hudbu akú som kedy mohla započuť. Bolo to vo chvíli, keď som zaregistrovala, že všetko má svoje vlastné zvukové frekvencie. Stromy vydávali zvuk, listy na nich mali svoj vlastný zvuk, tráva, kamene, voda, všetko vydávalo svoje vlastné tóny. A keď to všetko spojíte dohromady, znie to jak tá najnádhernejšia symfónia a chorál, čo boli kedy skomponované a čo bolo ešte úžasnejšie, všetci a všetko spievalo ódy na Boha.

Len to tak prúdilo z každého listu, kameňa, stebla trávy a každého vtáka. Najkrajší zvuk aký som počula. Ešte aj dnes po toľkých rokoch ho môžem počuť. Je to jak pieseň vo vetre. Tu a tam stále počujem Nebeskú hudbu, keď vetrík povieva medzi listami stromov. Prenesie ma to tam naspäť a ja cítim hlbokú, všeobjímajúcu lásku znova. Uzdravuje to moju dušu a posilní ducha. V Nebi nie je žiaden čas, takže neviem jak dlho každý krok na mojej ceste trval.

Na jednej strane to vyzeralo, že všetko sa deje závratnou rýchlosťou a na druhej strane to vyzeralo, že čas nehybne stojí. Nadobudla som pocit, že som pripojená k obrovskej studnici vedomostí. Bola som týmito vedomosťami naplnená a nemala som žiadne otázky. Bola som plná radosti a elánu, bol to jeden „Aha“ moment za druhým. Všetko sa zdalo tak jednoduché a logické. V jednom momente som so širokým úsmevom na tvári povedala „Takto jednoduché to je?“. To je tak úžasné. „Bože Ty si úžasný“ Sme to my, kto všetko tak komplikuje. 

Viem, že to stále opakujem, ale všetko, čo som cítila, bola obrovská láska a prijatie. Bolo to magické. Všade boli ľudia. Každý vyzeral mladý a nikto nebol chorý. Potom ku mne prišiel Ježiš. Bol vysoký a tak krásny. Vlasy mal tmavé a vlnité a splývali mu až po pás. Pokožku mal tmavú a jeho oči boli hrejivé, číro hnedé. Mal úsmev, ktorý roztopil moje srdce. Povedal mi, že ma miluje, že kráčal popri mne každým dňom môjho života. Povedal mi, že ma nikdy neopustil a že by ma nikdy neopustil, nikdy. Povedal, že sa nemusím báť. Len som na neho civela. Nemohla som hovoriť, bol taký krásny. A pomyslieť, že pre mňa zomrel, nemala som slov, keď mi vyznával Jeho lásku ku mne.

Podišla som na kraj záhrady k niečomu, čo vyzeralo ako lesné údolie. Videla som zlaté slnečné obláčky jak presvitajú cez vetvy vysokých dubov a borovíc. Videla som kmeň ležiaci na zemi, okolo ktorého vyrastali tu a tam kvety. Bolo tam ihličie a borovicové šišky rozhádzané dookola. Sadla som si na kmeň pri koryte rieky a počúvala vodu jak tancuje medzi kameňmi. Pozrela som hore a zbadala muža jak sedí na druhom konci kmeňa vedľa mňa. Vzduch bol chladivý a príjemný a ja som načúvala spievajúcim vtákom. Vedela som, že muž bol Boh. Mal tmavé, kučeravé vlasy po ramená, starostlivo zastrihnutú bradu, krásne modré oči a šťastný úsmev. Vysoký bol vyše 1,8 m a oblečené biele rúcho a sandále. Sedeli sme tam nekonečne dlho a rozprávali. Mal nádherný smiech a jagavé šťastné oči. Na chvíľu sa odmlčal. Potom sa otočil a pozrel na mňa. Pozrel mi do očí a s tichým nežným hlasom sa ma spýtal: „Čo by si robila, keby sme boli len Ty a ja?“.

Pozrela som na neho a spýtala sa: „Čo máš na mysli?“. Usmial sa, bol tak trpezlivý jak otec s jeho dieťatkom. Opýtal sa znovu: „Čo by si robila, keby sme boli len Ty a Ja?“. Pozrela som si dolu na ruky, premýšľala minútu, pozrela na neho a znovu povedala: „Neviem, čo myslíš“. Stále sa usmieval a veľmi trpezlivo vysvetlil: „Žiadni rodičia, žiadne deti, žiadni priatelia. Len ja a Ty, nikto iný.“ Pozerajúc do jeho nádhernej tváre som sa nejak zadrhla, cítila sa vystrašená a zrazu nehodná. Povedala som: „Nie, zo mňa by si zošalel po pár minútach otázok a klábosenia a už by si ma tak rád nemal. To by bolo, keby som bola len ja a Ty“.

Usmial sa na mňa. Bol tak trpezlivý a milujúci. Tak nežný, že sa nakoniec pocit nehodnosti vytratil. Postavil sa a pokývol mi, aby som ho nasledovala. Išli sme krátko. Potom mi ukázal celé Univerzum, ale vyľudnené. Neboli tam žiadni ľudia, žiadne budovy, autá, zvieratá a stromy. Nič len trblietavé dúhové plyny, blikajúce diamantové hviezdy a otáčajúce sa planéty. Bolo to dych vyrážajúco nádherné a tak obrovské. Nikdy som si neuvedomila jak obrovský vesmír v skutočnosti je. Zdalo sa, že v sekunde sme boli naspäť na tom kmeni pri rieke. Opýtal sa ma znovu: „Čo by si robila, keby sme boli len Ty a ja?“. Chýbali mi správne slová, aby som dobre odpovedala. Čakal.

Prichytia som sa, jak si obzerám obrovský dub predo mnou. Videla som podrobne jeho kôru a životodárne žilky v jemných listoch a aj korene v zemi. Čo som videla nebol len strom, ale jednotlivé časti, ktoré strom tvorili. A videla som, jak dôležité všetky tie časti sú pre život stromu a jak dôležitý bol ten strom pre prostredie okolo neho a zbadala som, jak je všetko jedno s druhým prepojené a že každá časť je dôležitá svojim vlastným spôsobom. Chvíľu som to skúmala a pocítila som, že môj postreh bol presne to, čo Boh plánoval a že to bola významná časť pochopenia toho, čo sa ma snažil naučiť. Potom som odpovedala.

Teraz nemám potuchy prečo som mu odpovedala týmto spôsobom, lebo som nikdy v živote nečítala Korán, nikdy som ani tú knihu nevidela a ani som nič nevedela o Islamskej viere, ale povedala som: „Bože, Tvoje sté meno v knihe Koránu je Boh je všade, Boh je nikde a Boh som ja“. Povedal: „Áno, to je správne. A....?“ Pozrela som znovu na strom, potom naspäť na Neho a povedala: „Bože, vytvoril si tento strom, Ty si v tomto strome, takže, keď sa pozriem na ten strom, vidím Teba“. Pozrel na mňa s úsmevom, s tak krásnym úsmevom a povedal: „Áno, a.....“.

Potom som začala premýšľať o mojich rodičoch a povedala: „Bože, vytvoril si mojich rodičov, Ty si moji rodičia, takže keď ich vidím, vidím Teba“. Znovu povedal: „Áno, a.....“. Snažil sa ma prinútiť premýšľať hlbšie. Tak som začala myslieť na ľudí v tomto svete, ktorí sú krutí k ostatným a tých, čo mi ublížili. Moc ma títo ľudia nezaujímali, tak som povedala: „Bože, sú ľudia, ktorí ma moc nezaujímajú, lebo sú krutí k ostatným, ale stvoril si týchto ľudí, prebývaš v nich, takže keď týchto ľudí vidím, vidím Teba“. Usmial sa povedal: „To je správne. Teraz mám otázku pre Teba. Keď sa pozrieš do zrkadla, čo vidíš?“

Pozrela som znovu dole na svoje ruky a na moment som si pomyslela, že moja normálna odpoveď by bola niečo ako „Vidím seba, Nikoho výnimočného, len seba“. Ale potom som pozrela do jeho nádherných očí a tie pocity sa rozplynuli kvôli láske, ktorú som v nich videla. Povedala som: „Bože, stvoril si mňa, prebývaš vo mne, tak keď pozriem do zrkadla, vidím Teba“. Povedal: „Hej, to je správne“. Vyzeral tak šťastný až mal ústa vysmiate od ucha k uchu. Cítila som Jeho radosť a hlbokú lásku, ktorá ma obklopovala. Celá som bola do tej lásky ponorená, jak sa na mňa díval. Bolo to pre mňa tak významné. Cítila som to jak úžasný objav, jak mi to v srdci a mysli rotuje.

Som schopná vidieť Boha v iných, ale je oveľa ťažšie nájsť Božiu krásu v sebe samom. Aj teraz si musím stále pripomínať, že som výnimočná a krásna. Každý jeden z nás je pre Boha významný. Vytvoril nás. On je v nás. Nerobí chyby a netvorí odpad. Pre Neho sme všetci dôležití, všetci sme nádherní. Vidí nás skrze dokonalú lásku. Sme nedokonalé bytosti, ktoré On dokonale miluje. Tá dokonalá láska naše duše tak nádherne rozžaruje. Čo som mala pochopiť je, že skutočná krása vyžaruje z hĺbky našej duše. Vonkajšia krása časom uvädá, ale skutočná krása vychádza z vnútra a neuvädne nikdy, pretože tá vnútorná je večná.

Mala som sa naučiť, že moja hodnota nezávisí od toho, čo si myslia o mne druhí alebo či sú oni šťastní alebo nie. Mala som vedieť, že šťastie nepochádza z vonkajšieho zdroja. Aby som bola skutočne šťastná, musí to vychádzať z hĺbky môjho srdca. Pre Boha, ja som ja. To je všetko, len ja. V Jeho očiach som dokonalá bytosť, „jednoducho ja“. Moja hodnota je v bytosti, ktorú zo mňa urobil Boh. Nemusím urobiť šťastných iných. Čo chcel, aby som vedela je, že on je so mnou vždy šťastný. Čo musím urobiť je byť šťastná a nájsť v živote radosť. Musím sa prestáť starať, čo si kto myslí. Musím Jeho krásu vidieť sama v sebe.

Ukončili sme rozhovor a postavili sme sa. Išli sme cez les a tam sme stretli dve krásne, slávnostne odené ženy, ktoré ma zaviedli k tichému jazeru na konci lesa. Vedela som, že tie dve ženy boli anjeli. Začali mi ukazovať pohybujúce sa obrázky budúcich udalostí na Zemi. Videla som udalosti okolo 11. Septembra počas útokov na dvojičky a ďalšie teroristické útoky na našu krajinu, ako aj krach finančných inštitúcií, lepšie povedané, že peniaze nebudú mať väčšiu cenu než papier, na ktorom sú vytlačené. Videla som strieborné a zlaté mince, ktoré budú používané ako platidlo. Povedali mi, že v jednom momente sa vrátime naspäť k výmennému obchodu tak, jak sa to robilo v minulosti. Bolo mi ukázaných mnoho prírodných katastrof jak zemetrasenia, výbuchy sopiek, tornáda a búrky, asi 6 obrovských vĺn zaplavujúcich zem. Jedna v Japonsku, jedna v Indonézii a jedna v Chile.

Videla som jednu ženu z Kanady s malým chlapcom v aute, ktoré zišlo z cesty kvôli záplave a jak sa jej auto potápa pod vodu a oni sa topia. Boh poslal anjelov v podobe ľudí, aby ich vytiahli. Ale chlapec už zomrel. Povedali mi, že prežije a aj sa stalo. Ona potom začala šíriť nejaké duchovné videá (pozn. prekladateľa – tu ja bohužiaľ neviem o koho sa jedná).

Videla som vládnych predstaviteľov jak porušujú mier a jak sú skorumpovaní. Videla som temnotu okolo nich. Videla som iné vlády jak boli zvrhnuté a veľké nepokoje v uliciach. U jedného konkrétneho muž hádzal niečo cez okno výkladu, kde vo vedľajšej budove horelo. Počula som streľbu. Ukázali mi vrecúška svetiel, ktoré stále zostávali v oblastiach nazývaných „bezpečné útočisko“. Tieto útočiská boli prevažne v oblastiach hornatých regiónov. Ukázali, jak rozpoznať tmavé mraky okolo krajín, aby som vedela, kde tie útočiská sú. Posledná vec, čo som videla bola strieborná stuha a rieka, usúdila som, že je to rieka Mississippi, ale nedostalo sa mi žiadneho vysvetlenia o význame tej stuhy len to, že stuha sa zväčšuje.

Pravda je, že keď sa tie veci stanú, som rovnako prekvapená ako každý iný, ale sa stanú tak, jak mi to anjeli ukázali. Až vtedy si uvedomím: „Pane Bože, to je to, čo mi ukazovali“. Zdá sa mi to neuveriteľné. Neviem prečo mi to ukázali. Čo som s tou informáciou mala robiť? Nepovedali nič, tak len čakám až sa to stane. Keď sa to stane, stále som z toho šokovaná. Ospravedlňujem sa, že nedokážem predvídať budúcnosť. A ani nechcem. Ale niekedy mám záblesky tej studnice vedomostí a viem niečo dopredu len deň, týždeň alebo mesiac. Je to v snoch alebo víziách. Potom sa modlím. Všetko, čo mi ukázali v NDE sa má stať.

Keď môj zážitok skončil, ležala som na zemi v zadnej časti môjho pozemku, hneď vedľa schodov, kde ma zasiahol blesk. Telefón mi spadol z ruky a bol na opačnej strane verandy. Bol celý spálený a čierny. Videla som aj čierne šmuhy na schodoch, kde som mala nohy a kde som sedela. Po návrate z NDE, som žila v úplnej blaženosti a jednote s Bohom ďalších šesť mesiacov. Mám dnes ďaleko silnejšiu vieru než pred tým. Nie som nábožná, ale mám ďaleko hlbší vzťah k Bohu. Vidím, cítim a počujem duchov. Mnoho vzťahov sa zmenilo, rozviedla som sa a znovu vydala. Hneď po NDE sa vo mne spontánne prebudila energia Kundalíni. Najprv som nemohla chodiť ani do obchodov, kostolov alebo preľudnených miest, pretože som cítila vlny energie ostatných ľudí. Zo silných svetiel, hlasnej hudby alebo tmavých farieb sa mi robilo zle.

Priťahujem aj blesky, bola som zasiahnutá štyrikrát vo veku 40, 43, 44 a 46 rokov. Bola som v manželstve plnom násilia. Po mojej skúsenosti som sa rozviedla a zásahy bleskom prestali. Myslím, že Boh sa ma snažil prebudiť do dôležitej pravdy. Ale nie som si istá. Môžem sa mýliť.

Hneď po NDE som mala toľko energie, že som nespala 11 dní. Čítala som všetko, čo sa mi dostalo do ruky. Milovala som všetko a každého. To mám stále, ale už som viac opatrná. Je to už desať rokov.

Nedávno som hovorila s profesorom Islamského mysticizmu. Zaujímalo ho moje NDE, to sté meno Boha a jak môžem to meno Boha poznať. Keďže neviem zhola nič o Koráne, vysvetlil mi, že v knihe Koránu je len 99 mien boha napísaných a že to sté je vyjavené len tým najsvätejším zo svätých. Nie je to nikde povedané ani vpísané. Tak sa spýtal, jak to viem. Musel to byť Boh, kto mi dal túto vedomosť do mojej mysle a jak som o tom hovorila, Boh povedal, že je to správne.

Čo sa týka konverzácie s Bohom. Cítim, že mi dal veľkú lekciu. On stvoril všetko, On je všetko. Jedno, čo chcel, aby som vedela v tej chvíli. Miloval ma. Vytvoril ma. Bol vo mne. A jak som sa pozrela do zrkadla, videla som Jeho.