Marina NDE 02/08/2016

Bola som na dovolenke, ktorá bola spojená s joga cvičením. Ľudia, ktorí ponúkali tento dovolenkový balíček tam pozvali aj jednu Kolumbijku. Povedala nám, že raz stretla domorodého Američana, ktorý našiel spôsob ako si zažiť skúsenosť života na Druhej Strane. Povedala, že dostanete svoje telo do stavu bezvedomia alebo pred-smrtného stavu a že ona Vás potom vráti naspäť. Povedala, že táto skúsenosť Vás zbaví strachu zo smrti, pretože si budete môcť vyskúšať aké to je na druhej strane.

Ja som sa na to prihlásila, pretože to nezahŕňalo žiadne požitie alebo inhaláciu nejakej látky, ktorá by Vás dostala spod kontroly Vašej mysle. Nikdy som nebrala žiadne drogy, halucinogény alebo niečo podobné. Prihlásila som sa na to aj preto, že som mala obrovský strach zo smrti a zdalo sa mi ťažké uveriť, že po smrti niečo existuje. Myslela som si to napriek tomu, že som vždy cítila, že musí existovať niečo, čo by vysvetľovalo odkiaľ pochádzame, čo sme, že niečo musí po smrti pokračovať aj keď sa zdalo nemožné to dokázať. Od detstva ma táto otázka fascinovala, lebo vždy som mala pochybnosti o existencii Univerza, ľudstva a smrti. Takže keď mi vysvetlili jak jednoduché toto cvičenie je, rozhodla som sa na to prihlásiť. Som projektantka a z pohľadu mojej racionálnej mysle som nikdy neverila v nič nadprirodzené pretože neexistovalo racionálne preukázateľné vysvetlenie.

Rituál pozostával zo sérií veľmi jednoduchých pohybov, zakiaľ čo ste robili zároveň aj dychové cvičenia. Neboli to v žiadnom prípade nejaké hlboké nádychy alebo hypoxia. Bolo to tak jednoduché, že som si myslela, že ja sa na druhú stranu nikdy nedostanem. Skôr som bola zvedavá, či ostatní niečo zažijú. Tá žena nám povedala, že nie je ľahké dostať sa tam pre každého, zvlášť keď ste boli veľmi racionálna osoba alebo ste sa toho zážitku báli. Bola som presvedčená, že u mňa to fungovať nebude, ale aj tak som to vyskúšala.

Prvá, čo to skúšala sa nikam nedostala. To ma ešte viac presvedčilo, že sa nikam nedostanem ani ja. Cvičenie som začala bez ťažkostí a aj som dúfala, že to za chvíľu skončí. A takto môj zážitok začal. Ešte stále ma bolí hovoriť o tejto skúsenosti, pretože moja racionálna myseľ s tým má problém a stále verím, že si ľudia môžu myslieť, že som blázon.

Zrazu som zacítila akoby som bola vystrelená smerom hore, jak raketa vo veľkej rýchlosti. Pamätám si zvuk jak kombináciu pípania, bzučania a vibrovania, všetko naraz. Dolu som zbadala briliantové svetlo. Najprv bolo svetlo biele, potom začalo hrať všetkými farbami jak dúha. Počula som tóny hudby, ktorá ma sprevádzala. Presunula som sa do vesmíru, kde bolo všetko super ultra mega skutočné. Je pre mňa ťažké opísať pocit extrémnej reality, ktorý som cítila. Je to ťažké, lebo takáto realita neexistuje v našom svete. V skutočnosti svet, ktorý poznáme je ako vtip alebo niečo vyrobené z plastu v porovnaní so svetom, ktorý som teraz navštívila. Ste v obrovskej extáze lásky, niečo neopísateľné, čo nikdy vo svojom živote zažiť nemôžete.

Mala som pocit dostatku a hojnosti. Nič som nepotrebovala, nič mi nechýbalo. Bola som v stave dokonalosti, cítila som sa dokonale bezpečne a spokojne. Nebola som vystrašená alebo niečo podobné. Nemala som pocit strachu alebo choroby alebo že robím niečo zle. Cítila som viac, že som to Ja, než kedykoľvek predtým. Cítila som, že som plná mocnej energie, ale nemala som pocit nadradenosti alebo podradenosti voči nikomu a ničomu okolo mňa. Každý bol súčasť existencie vrátane mňa. To ma presvedčilo, že mám právo žiť, a že moje skutky voči komukoľvek boli vznešené a prívetivé. Cítila som istotu, že nič zlé sa mi nemôže stať. Vedela som, že toto miesto je môj skutočný domov, pretože som mala pocit domova, bezpečia, bola som chránená a vítaná. Bola som slobodná, lebo som sa necítila ako otrok, ktorý je niekomu alebo niečomu niečo dlžný. Bola som v jednote, pretože som bola súčasťou všetkého, čo ma obklopovalo a všetko bolo svojim spôsobom súčasťou mňa. Mala som pocit kontinuity a spolupatričnosti k tomuto životu. Cítila som sa ako tvorenie alebo vedomie, pretože čokoľvek som si predstavila alebo na čo som pomyslela dostalo pred mojimi očami okamžitú formu. K tomu patrila aj komunikácia s ľuďmi okolo mňa, ktorí boli so mnou schopní komunikovať bez toho, aby museli hovoriť. Stačilo vytvoriť v mysli slovo a druhá osoba ho hneď počula a naopak, jak telepatická komunikácia. Cítila som jak vonkajší tak vnútorný mier a kľud. Bola tu kompletnosť a pokoj zabalené do pocitu bezčasovosti a večnosti. Mala som pocit, že tu žijem celý život, jak keby som tu bola od pradávna.

V skutočnosti som nemala žiadne spomienky na identitu, ktorú mám teraz. Nepamätala som si nič zo súčasného života, vrátane mena, veku alebo skutočnosti, že žijem na planéte, čo sa volá Zem. Nemala som ani tušenia aké to je byť človekom alebo o niečom, čo s tým súvisí jak jedenie, spanie alebo cestovanie. Cítila som lásku a extázu. O tejto časti je pre mňa najťažšie hovoriť, pretože snažiť sa vysvetliť tento pocit len slovami degraduje tento zážitok. Je to jak fyzický pocit orgazmu znásobený desiatimi, ktorý pokračuje časom bez obmedzení, v ktorom sa mihajú emócie jak Milosrdná Univerzálna Láska, vďačnosť a spojenie. Je to jak keď nemáte potrebu nič meniť, prúdi to z Vás a Vy tú lásku nemôžte nijak zastaviť. Mala som aj pocit, že som prežila tisíce zážitkov a dobrodružstiev, plno aktivít a zažila okázalé vizuálne obrazy s ohromnými detailmi, pestrofarebnými, premietajúcimi sa jeden za druhým bez nejakého konca.

Nestretla som nikoho z mojich zosnulých príbuzných. Avšak posledný obraz, ktorý si pamätám je, že som sa dívala na ženu, ktorá sedela na nejakom tróne. Vyzerala ako moja mama, ale ja som si ju nespojila s osobou, ktorá je moja matka na Zemi. Z každej strany boli dve malé deti vo veku dva až tri roky, ktoré sa fyzicky podobali na mojich bratov tu na Zemi. Ale znovu, nikdy som si ich nespájala s mojimi súčasnými bratmi. Cítila som, že sú moja rodina tam.

Tváre týchto troch bytostí boli neopísateľné. Vyžarovali extrémne šťastie, nekonečnú lásku a mali mocnú energiu. Moja mama bola neskutočne krásna, viac než som kedy videla, viac než by mohol byť akýkoľvek človek tu na Zemi. Nepamätám si, že by som kedy vo svojom živote videla takúto tvár plnú mieru a lásky. Čím viac som na ňu pozerala, tým väčšiu lásku som cítila. Tak ma to hypnotizovalo, že som od nej nemohla odtrhnúť oči.

Zrazu som zacítila, že niečo do mňa zozadu narazilo. Bol to zvláštny pocit, ktorý ma rozrušil, pretože nepasoval do ničoho, čo som zažívala. Zareagovala som pomaly, ale cítila som, že musím zastaviť čokoľvek ma vyrušovalo, lebo to narúšalo moju energiu lásky. Nerozumela som tomu, čo sa so mnou deje. Keď som sa otočila, aby som dala do poriadku problém, pocítila som, že ma iná sila vsakuje. Poháňalo ma to veľkou rýchlosťou do temnoty. Nemohla som s tým nič urobiť.

Zrazu sa obraz mojej rodiny a celý ten život rýchlo vytrácal. Cítila som, že sa zúfalo snažím udržať pri živote, ktorý bol pre mňa jediný skutočný. Snažila som sa vrátiť, kde som bola, ale bolo tu niečo, čo mi bránilo. Začala som byť veľmi vystrašená, lebo som ničomu nerozumela. Cítila som trhanie, emocionálnu bolesť, jak keby mi niekto niečo ťahal z môjho tela. Cítila som, jak sa pohybujem obrovskou rýchlosťou cez hustú temnotu a s pocitom, že môj priestor sa zužuje.

Potom som začala počuť hlasy „Vráť sa naspäť....Vráť sa naspäť..“ Vedela som, že mám ísť na miesto, ktoré by som mala poznať, ale v tej chvíli som si nebola schopná spomenúť, kde to je. Je to jak mať niečo na jazyku, ale nemôcť si spomenúť čo je to. Stále som bola vystrašená a zároveň som sa sama seba pýtala „Vráť sa naspäť?...Vráť sa naspäť?...Kam? Kam sa mám vrátiť? Kam ma to vedú?“. Snažila som sa v svojej mysli nájsť možný domov, ale žiaden som nemohla nájsť. Začala som panikáriť a cítiť sa že bláznim alebo stratím vedomie. V tej chvíli som začula vnútorný hlas, ktorý mi hovorí „Ukľudni sa, vráť sa naspäť, musíš sa vrátiť“. Stále som sa pýtala „Kam?“. Vnútorný hlas mi povedal: „Neboj sa, ver mi, vráť sa naspäť“. Začala som sa upokojovať a cítila sa viac bezpečne. Stále som napredovala smerom do neznáma, ale verila som hlasu a poddala sa mu. Nakoniec som išla bez odporu.

V tej chvíli som zacítila, že vstupujem do nového priestoru. Prvé, čo som pocítila bola dusivá emócia jak prach. Mala som pocity, ktoré neboli dostupné vo svete, čo som práve opustila. Niektoré boli podobné, jak som zažila pred tým v tom druhom svete jak láska, naplnenosť a sloboda. Hovorím podobné, pretože na tomto novom mieste som nemohla vnímať veci rovnako. Bolo to ako keby tieto pocity boli len lacná náhrada tých, čo som mala na druhej strane. Boli nevyhnutne spojené s ich pravým opakom. Cítila som akoby ma niečo hodilo o stenu alebo že som rozbila pohár studenej vody plnej nedostatku, nečistoty, zaostalosti, nedokonalosti, strachu, obmedzení, pravidiel, nevedomosti, bezvedomia, bezcitnosti, nestability, materializmu, neporiadku a konfliktov. Emócie sa mi zjavovali jedna za druhou v mojej novej mentálnej panoráme závratnou rýchlosťou. Cítila som v sebe, že mi tieto pocity majú navodiť rozladenosť, že všetko je neodvratné a že formujú časť tohto nového sveta, kam som prišla.

Zdalo sa, že som bola napasovaná do malého úzkeho a hutného kontajnera, ktorý bol moje fyzické telo. Cítila som obrovskú fyzickú ťažobu a pocit, že som vážila tonu. Cítila som tlak hlavne v hlave. Keby to pokračovalo, tak mi hlava vybuchne. Strašne to bolelo a cítila som veľký nátlak. Začala som si uvedomovať, že niečo, čo nemôžem ovládať, začalo vymazávať moje spomienky zo sveta, odkiaľ som prišla. Nechcela som to. Snažila som sa zachytávať tie spomienky násilím a nahrávať si ich do pamäte. Dokázala som si udržať pocity, emócie a poznatky.

Cítila som, že všetko mizne smerom vľavo odo mňa a zároveň sa mazalo všetko z toho, čo som považovala za svoj život. Videla som, že na druhej strane mojej hlavy boli nové formujúce sa obrazy, presnejšie, boli to nové poznatky. Cítila som, jak keby niečo do mňa nahrávalo sériu programov obsahujúcich inštrukcie jak sa mám chovať v tomto novom svete s fyzikálnymi zákonmi. Bolo to kvôli nedostatku vedomostí a tak som sa mala naučiť žiť v tejto novej nádobe, ktorej som bola obsahom. V tej chvíli som mohla otvoriť oči. Prvú vec, čo som videla je, že padám dopredu a zahryzla som si do jazyka. Stále som nevedela kto som a kde som. Videla som len zem a niečo, čo som nerozpoznávala alebo nevedela čo je, bola to moja ruka.

Bola som vyvalená a vydesená. Stále som sa pýtala „Kde som? Čo to všetko je? Je tento nový svet skutočný?“. Pretože sa mi zdalo, že som ako vo sne a všetko, čo vidím sa zdá byť jak hračka, vtip, pamäť som mala zahmlenú a spomienky falošné. V pozadí som počula opakujúci sa hlas ženy „Vráť sa naspäť...Vráť sa naspäť“. A cítila som zase náraz do môjho chrbta. Potom som videla žiarovku nad mojou hlavou a začala prijímať všetky dáta, ktoré sa mi naskytli. Poznávala som kde som a chatku, ktorá patrila Kolumbijke. A Oh! Prekvapenie! Zrazu som si rozpomenula, že robíme rituál, aby sme zažili smrť. Bola som ohromená, pretože som ani na chvíľu neverila, že toto zažijem. Nemohla som hovoriť. Všetko bolo tak zhustené. Nemohla som komunikovať tak, jak predtým len pomocou myšlienok. Všetko bolo tak ťažké a komplikované na rozdiel od toho sveta tam.

Pocítila som smútok a aj túžbu. Nechcela som byť v tomto svete. Chcela som ísť naspäť do toho druhého sveta, kde bolo všetko skutočnejšie a bola som viac sama sebou než kedy pred tým. Snažila som sa spracovať všetko, čím som prešla netušiac jak dlho som tam bola. Vynárali sa mi otázky ako „Čo sa stalo? Aké vedecké vysvetlenie na to mám? Bola to celé halucinácia?“ Uzniesla som sa, že „Nie“. Bolo to skutočnejšie, než čokoľvek, čo sa deje teraz. Tento svet, v ktorom som teraz je sen, ten druhý svet, z ktorého pochádzam je Skutočnosť. Nič som necítila k tomuto svetu, cítila som viac k tomu druhému. Cítila som, že tam patrím, pretože tam bola jednota.

Neskôr som si overila, čo sa stalo, zatiaľ čo som bola preč. Pomáhala som pri rituály ďalšieho účastníka. Fyzický dopad na neho bol ľahký, hneď ako prestal robiť rituálne pohyby jeho telo padlo úplne bezvládne jak mech zemiakov alebo jak keď človek náhle zomrie. Kolumbijka ho znovu prebrala buchnátom na chrbát a opakovala „Vráť sa naspäť...Vráť sa naspäť“. Jeho cesta netrvala dlhšie než 5 – 7 sekúnd, ale zážitok pre mňa sa zdal, jak keby som prežila tisíce rokov alebo večnosť.

Pamätám si, že som bola v šoku celé dni. Neopovážila som sa to nikomu povedať, pretože aj keď som bola v kruhu ľudí s otvorenou mysľou, cítila som, že by mi vôbec neverili, niektorí by si mysleli, že to bola halucinácia alebo niečo podobné. Ale pre mňa to nebola halucinácia ani náhodou. Pre mňa to bolo skutočnejšie než život, ktorý poznáme tu.

Moja racionálna myseľ sa snažila hľadať nejaké vysvetlenie, kde som to bola. Snažila som sa presvedčiť sama seba, že to nemôže byť pravda. Jak by toto mohlo byť možné? Ale nemohla som si pomôcť, len odpovedať si úprimne, že zážitok bol skutočný alebo aby sme si to ujasnili, viac než skutočný.

Bolo ťažké znova jesť alebo robiť všetky tie ľudské veci teraz keď všetko vyzeralo tak hrubé a komplikované. Stále som premýšľala: „Čo tu všetci robíme?“. Cítila som sa bezmocná, pretože som príbeh chcela vykričať svetu.  Cítila som, že tento zážitok mohol dokázať, čo je naozaj skutočné a čo je skutočná láska. Každý by mal zažiť niečo také, aby prekonal strach zo smrti a nad všetko ostatné prekonať hlúpe trápenie, boje, strach žiť život, keďže by sme všetci mali milovať život bez nejakej potreby o to prosiť niekoho iného.

Ale moja racionálna myseľ mi nedovolila to nikomu povedať. Keby mi toto niekto povedal pred rokom, myslela by som si, že zošalel a že to bola len vízia alebo výsledok jeho vlastnej predstavivosti. Takže som pomaly na ten príbeh zabúdala napriek tomu, že som denne zažívala nadprirodzené veci. Mala som veľmi živé sny, mnohé s predtuchami, niektoré lucídne, kde som vedela, že snívam. Vstupovala som do snov iných ľudí a hovorila im, že sa im sníva všetko, čo im hovorím. Mala som pocit, že opúšťam svoje telo, mimotelné zážitky, keď som spala alebo meditovala. Mala som nespočetné množstvo synchronicít. Detail za detailom mi dával dôvod myslieť si, že to nie je náhoda. Bola som aj schopná cítiť vnútorné emócie ľudí bez toho, aby mi ich fyzicky ukázali.

Cítila som prítomnosť zosnulých. O deväť mesiacov neskôr zomrel môj otec kvôli vážnej chorobe a jeho smrť sprevádzal rad nadprirodzených udalostí. Bol hodiny pod sedatívami a moja rodina bola v inej časti domu, začula som hlas, ktorý mi hovoril, aby som prišla k jeho posteli, lebo za chvíľu odíde navždy. Najprv ma to prekvapilo, myslela som, že je to výtvor mojej fantázie. Ale hlas bol jasný. Išla som tam, nemala som čo stratiť a chytila ho za ruku. Bol nažive, tak som myslela, že sa mi to zdalo. Ale v kútiku oka som zazrela biely dym s malou svetelnou guličkou uprostred. Rýchlo som tam pozrela, ale nič som nevidela, tak som zase myslela, že sa mi to zdalo. Pozrela som na neho a videla, že naposledy vydychuje. Pamätám si, že v deň jeho pohrebu som cítila v dome prítomnosť. Spoznala som jeho, prišiel ku mne a pobozkal ma. Bola som naplnená mierom a neopísateľným pocitom dobra. Nikdy som to nikomu z rodiny nepovedala zo strachu, že ma budú považovať za blázna.

O tri mesiace neskôr mi mama a mladší brat povedali, že zažili niečo podobné. Boli vystrašení, lebo nikdy neverili na nič podobné. Otvorila som sa im a povedala, čo sa mi stalo a povedala som im aj o mojom NDE zážitku. Ďakovali mi za to, lebo vďaka tomu cítili menšiu bolesť a viac zmierenia sa s jeho smrťou. Až do jeho smrti som si nepripomínala udalosť z joga dovolenky. Začala som počúvať rôzne iné príbehy NDE. Nevedela som o čo ide, lebo som nikdy nič podobné nepočula okrem klasického konceptu s tunelom a bielym svetlom, ale nič viac. Začala som čítať knihy a zaujalo ma to. Bolo tam mnoho príbehov podobných tomu, čo som cítila ja. Cítila som úľavu, že nie som blázon a že moja skúsenosť bola skutočná. Bolo tu viac ľudí, ktorí ma mohli pochopiť. Pamätám si, že mi naskočila husia koža vždy, keď som čítala niečo, čo mi pripomenulo môj prežitok a rozplakalo ma to.

Takže ďakujem za tento priestor, je to prvýkrát, čo som sa opovážila hovoriť o svojom NDE takto podrobne a predovšetkým s takým uspokojením, že ma nikto nebude posudzovať, že som zošalela alebo že to bola len predstava, či výmysel.