Romy NDE 09/03/2014

Sedela som v aute s rodinou počas výletu po Indii, keď sme zrazu začuli rozruch, auto zišlo z cesty, moji obidvaja bratia začali nadskakovať a snažili sa chytiť volant. Auto sa začalo rolovať dolu z kopca.

Situácia odohrávajúca sa v aute ležala niekde vzadu mojej mysle, v popredí som počula mužský ukľudňujúci hlas párkrát povedať: „to je v poriadku“. V Hebrejčine to znamená aj „všetko je tak, jak má byť“. Prekvapujúco som bola absolútne zmierená a bez strachu. Jak sa auto z tej hory rútilo, prevracalo a skákalo na tvrdom povrchu, hlas pokojne povedal: „pretáčaj sa s ním“, jak keby to bolo nejaké pohybové cvičenie.

Cítila som absolútny mier a nechala sa pretáčať s autom. Hlas vychádzal z vnútra mojej hlavy, ale nebola som to ja. Bol veľmi upokojujúci, stabilný a silný. Hlas som nepoznávala, ale veľmi hlboko som sa s ním spojila a vedela som, že mu môžem z celého srdca dôverovať. Jak som sa každým skokom pretočila, zrazu som nebola už v aute.

Cítila som úplnú dôveru. Bola som obklopená vesmírom a pred očami sa mi rozbalil celý môj život.

Sledovala som milióny obrazov udalostí môjho života, jak film rozbitý na jednotlivé zábery. Všetky tie maličkosti, myšlienky, jeden moment za druhým, dokonca aj tie, na ktoré som už dávno zabudla. Bol to tak fascinujúci pohľad. Zaujímavé bolo, že obrazy neboli spojené jeden s druhým, ale boli medzi nimi medzery, ktoré vyzerali jak strapce svetla. Vyzerali, jak keby boli previazané tými strapcami.

Hlavné pocity boli vyrovnanosť, úžas a zvedavosť. Všetečnosť a otázky boli tak silné, že som všetko musela odskúšať. Zakaždým, keď som mala otázku, odpoveď okamžite prišla.

Rozbalené obrazy sa rozvíjali a nadväzujúco napredovali, neustále ukazujúc jemnú linku následkov v dokonalom poradí, reťazec udalostí, ale stále sa to dialo akoby všetko naraz. Minulosť, súčasnosť aj budúcnosť sa odohrávali v jednom okamžiku. Bolo inšpirujúce sledovať usporiadanie a zmysel, ktorý všetky tie malé obrázky dávali v jednom veľkom obraze. Dostalo sa mi veľa súcitu a bolo mi odpustené. Vlastne ani nebolo čo odpúšťať.

Videla som, že môj život má dokonalý rád. V určitom zmysle to bolo jak sledovať matematické vzorce alebo sumár, ktorý dával dokonalý zmysel – taká a taká udalosť vyústi v takýto výsledok. Bola som jednoduchý výtvor prirodzenej príčiny a následku s nežným pochopením. Nebolo tu žiadne odsudzovanie, len nevinnosť.

Jak som sledovala toto lineárne rozbaľovanie obrázkov, zistila som, že stačí sa sústrediť na jeden konkrétny obraz, priblížiť si ho a mohla som „vstúpiť“ do tej scény, potom vystúpiť, oddialiť si ho a vrátiť sa na miesto, odkiaľ som to sledovala. Prehliadala som si svoje detstvo, mohla som do tých obrazov vstúpiť.

Z každého obrázku, myšlienky alebo momentu bola aj možnosť vstúpiť do toho svetla, ktoré oddeľovalo jednotlivé obrazy.

Mohla som aj vidieť všetky myšlienky, ktoré som v živote mala. Ich obrazy boli tak silné ako obrazy udalostí alebo slov. Bola som ohromená, že naše myšlienky sú tak silné, tak skutočné. Vyzeralo to, že aj ony sú ovinuté šnúrami svetla.

Uvedomila som si, že všetko čo sa stalo a každá jednotlivá myšlienka zanecháva otisk. Zároveň každá jednotlivá udalosť a myšlienka ovplyvňovali môj život a životy ostatných okolo mňa. Každý pocit, každý zámer, zakaždým, keď som si uvedomovala svetlo medzi obrazmi – všetko sa počítalo.

Jak som pozerala, cítila som sa veľmi vyrovnaná. Videla som, jak posledný moment môjho života bol výsledkom udalostí, ktoré sa odohrali pred tým.

Videla som, že život je dokonalá manifestácia toho, čo a kto som bola. Bola som úplne prijatá, aj pri momentoch, ktoré boli menej radostné. Môj život, životy všetkých boli ovinuté týmito strapcami svetla v medzerách medzi obrazmi. V momente, keď sme im otvorení, spojíme sa s ním. Tak jednoduché to je. Svetlo je tu stále.

Posledný obraz môjho života som bola ja, jak sa rolujem dolu v aute s mojou mamou, bratmi a šoférom. Znovu som sa ocitla v tom obrázku. Videla som, jak sme všetci prepojení. Bola som ku každému pripojená cez mnoho vrstvenú svetelnú sieť, podobnú DNA hologramu, ktorá bola dokonale utkaná. Všetko bolo prepojené so všetkým jemnými vláknami svetla, ktoré tvorili medzierky medzi každým momentom. Ukázalo mi to prepojenie s ostatnými ľuďmi, ostatnými dušami, inými udalosťami odohrávajúcimi sa v minulosti, budúcnosti aj súčasnosti. Bolo to dokonale usporiadané a všetkým úplne akceptované. Zrazu tam obrázky už neboli, zostal len silný pocit pohybu vpred.

Pokračovala som a cítila som, že skáčem vpred. Okolo mňa nebolo nič, len vesmír. Snažila som sa pochopiť, kde to vlastne som. Cítila som, že mám veľmi bdelú myseľ, bola som šťastná a ľahká.

Bola som v inej úrovni, nemala som telo, ale stále som bola živá. Vedela som ako fakt, že som, že existujem. Cítila som, že som opustila svoje telo.

Premýšľala som nad posledným obrázkom zo série života a pomyslela som si, že padanie z tej hory a pretáčanie v aute bola posledná chvíľa môjho života ako následok fatálnej havárie.

Až teraz som si uvedomila, že je tu život po smrti. Zomrela som, opustila svoje telo, ale ešte stále existujem. Snažila som sa pochopiť, kde som. Bola som v prechodnej zóne. Všetko, čo som si všimla, okrem toho, že nemám telo, bol rozdiel v zložení vzduchu a jeho odtieň. Premýšľala som, jak celý tento prechod do života po smrti je hladký a pokojný. Bolo mi jasné, že smrť je pokračovaním života a nie naopak. Život pokračoval.

Cítila som sa živá jak dieťa, zvedavá, čo bude ďalej a pozerala na všetko novými očami.

Zrazu som pocítila, že vystupujem z prázdnej temnoty. Nabrala som obrovskú rýchlosť. Nemala som žiadne telo, ale môj duch mal oči. Predo mnou sa objavila scenéria, niečo ako Zem. Boli tam stromy a kamene a my sme boli na horskej strane. Hovorím „my“, pretože jak sme chvíľu cestovali tou scenériou, zbadala som svoje telo, jak sedí na vrchole hory. Nakláňalo sa nad priepasťou. Pripojila som sa k svojmu telu, aby som videla o čo ide. Našla som sa, jak sa dívam do ohromného svetla.

Bolo to úžasné. Svetlo som poznávala zo svojich meditačných skúseností, keď som mávala chvíle osvietenia, duchovné prežitky, silný pocit bezpodmienečnej lásky, vlastne som si uvedomila, že toto svetlo ma sprevádzalo v každom momente môjho života a že vždy som ho poznala a mala do neho prístup. Cítila som hlbokú spriaznenosť a mocnú lásku, obrovskú odovzdanosť, úľavu a radosť.

Čo som videla, naše životy sú zviazané s týmto svetlom, ktoré zapĺňa medzery medzi každým momentom. V každom momente, situácii a myšlienke je nám svetlo k dispozícii. Keď sme si ho vedomí, môžeme si ho pripomenúť a zavolať ho. Aby sme sa s ním spojili.

Teraz som vedľa toho svetla sedela, vedľa jeho zdroja. Nikdy som sa necítila tak silná, bolo to všetko. Všetko, čo potrebujem, čo som kedy potrebovala a budem potrebovať v budúcnosti. Všetko bolo v tomto svetle. Bolo hrejivé. Malo v sebe ohromné liečivé a ošetrujúce účinky. Bola to číra, ohromujúca, mocná, bezpodmienečná Láska. Vedela som, že mu môžem dôverovať.

Kľačala som vedľa tohto svetla a cítila jedinú obrovskú túžbu pripojiť sa k nemu. Bola som si vedomá voľby. S vďačnosťou som sa rozhodla, že sa vydám za svetlom. Vedela som, že nič iné nechcem. S veľkým úsmevom som skočila. Na jediný večný moment som sa stala jedno so svetlom.

V ďalšom momente som videla svoje telo, jak leží na Zemi a ja do neho vstupujem. Vrátila som sa do života. Rozumela som, že som sa nejak musela vrátiť. Prekvapilo ma to, lebo si nepamätám, že by som sa tak rozhodla.

Prvú vec, čo si pamätám, že nemôžem dýchať. Hlas z počiatku mojej skúsenosti sa vrátil a povedal: „stiahni bránicu“. Urobila som to silou a začala dýchať. Začala som vnímať svoje zmysly, mala som v ústach strašnú pachuť a cítila strašný zápach po gazolíne a dyme. V priebehu ďalšej hodiny sa odohralo mnoho zaujímavých vecí. Myslím, že to bolo kvôli NDE, že sa mi otvorilo nové okno môjho vnímania. Jak keby to okno potrebovalo nejaký čas, aby sa zavrelo. Aj keď som už bola tu v svojom tele, stále som ešte mala záblesky z tej inej reality.

Čo najúprimnejšie môžem povedať, že NDE bola najsilnejšia, najprenikavejšia a najradostnejšia skúsenosť v mojom živote.