Anna NDE 27/04/2015

Krvácanie sa zmenilo na nekonečný prúd a jak som bola stále bdelá, tak som zrazu pocítila chlad, mrzla som, jak keby ma opúšťal život. Nekontrolovateľne som sa triasla na operačnom stole a zaneprázdnení lekári a sestry robili všetko možné, aby ma zakryli pokrývkou a stále sa mi prihovárali. Moja doktorka po dlhom, vyčerpávajúcom pôrode odišla. Videla, jak sa mi narodil syn, že sa smejem, kojím ho. Personálu zanechala inštrukcie, aby na mňa dohliadali, vzhľadom k tomu, že som normálne nekrvácala behom pôrodu, vychádzala len placenta a dieťa.

Počula som jak jej volajú, aby prišla naspäť. Žmúrila som oči bolesťou z mrznutia, ktoré zaplavilo všetky moje končatiny a ktoré som si uvedomovala do každého detailu. Zrazu jediné, na čo som mohla myslieť bol Boh, cítila som potrebu nechať to tak, odísť a mierne som pootvorila oči, zašeptala som sestre, chytajúc sa medailónu s krížom, čo je visel na krku, či verí v Boha. Bola zaujatá mojou záchranou, ale v tej sekunde sa ku mne otočila, odopla si retiazku a vložila mi ju do ruky. A vtedy som sa začala vznášať.

Letmo som pozrela na preplnený operačný sál, pohotovostné zvony zvonili na moju doktorku, aby okamžite pribehla, videla som ju jak si obzerá moje telo a prihovárala sa jej, zakiaľ čo som sa vznášala hore šťastná, zdravá, nadšená. Než som si to uvedomila, bola som vtiahnutá jak nejakým vysávačom do úžasného bazénu svetla.

Dodnes je tento bazén najkrajšia, najdokonalejšia vec (pre nedostatok výstižných slov to volám „vec“), čo som kedy zažila. Jedno slovo, ktoré celej skúsenosti/ceste môžem pripísať je „SKUTOČNOSŤ“. TEN bazén, TO miesto, TÁ udalosť bola tá najskutočnejšia vec čo sa mi kedy stala. Na pozadí týchto udalostí, život, ktorý som žila na Zemi bola len bezvýznamná sekunda jedného experimentu, ku ktorému som sa dobrovoľne odhodlala. To JA nebola Anna, ktorá práve porodila, ale bola to svetelná bytosť. „Svetelná“ v každom zmysle slova. Bola som stvorená z toho istého svetla, ktorým bol vyplnený aj bazén. Všetko som vnímala, cítila všetko krásne, čo len môže existovať, vedela a rozumela všetkému, lietala do a okolo bazénu celá šťastná. Konečne doma.

A ľahkosť, žiadna gravitácia, žiadne zväzujúce putá (vtedy som to tak vnímala), bola som tak šťastná, že už nemusím spať alebo jesť, žiadna únava, negativizmus, úzkosti, len sa ľahko vznášate a vznášate, tancujete, spievate len tak bez doprovodu, ste len BYTOSŤ, to je to, prečo ste – len byť. Mala som útržkovité spomienky na manžela, deti, priateľov a príbuzných, ale bezpečne som vedela (neviem ako, ale cítila som, že to jednoducho viem), že budú v absolútnom poriadku, či s nimi som alebo nie.

Potom, pomocou vĺn svetla (nežne, láskavo, jak materský dotyk, či materská láska) som sa vzniesla hore do priestoru, ktorý nemal konca, nebol príliš tmavý ani svetlý, bolo to síce nejaké miesto, ale bez obmedzení. Potom som videla sedem a viac tieňov svetiel/svetelných bytostí približujúcich sa ku mne. Nehovorili sme. Komunikovali sme, ale jediné hlasné slovo nebolo povedané verbálne. V strede bola moja zosnulá svokra a povedala mi, že mi budú robiť spoločnosť na dobu, kým sa budem musieť vrátiť. Jej myšlienky prešli mojou bytosťou a ja som zacítila a videla všetko jej očami a zmyslami jak to myslela. „Povedala“ som jej: „Dopriala by som Ti, aby si mohla byť s nami a hrať sa so svojimi vnúčatami“. Odpovedala: „Vôbec sa o mňa nestrachuj, pred tým, než sa Ti dieťa narodilo, chodili sme po všetkých záhradách a krásnych lesoch, smiali sme sa, hrali sa a spievali. Okrem toho, keď som tu, môžem Ťa oveľa lepšie chrániť, než keby som bola na Zemi, slabá a chorá“.

Strýko, svokor, moje staré matky, všetci boli tu, ale nie všetci boli príbuzní, ktorých som poznala zo Zeme, boli to svetelné bytosti, ktoré som poznala pred tým, než som vkročila na Zem. Doviedli ma do „knižnice“. Dávam to slovo do úvodzoviek, pretože to bola viacrozmerná skladba (nemôžem to nazvať ani štruktúra). Zjavne som tam mala „prácu“ a na chvíľu si „odskočila“ na Zem, pretože som potrebovala vyskúšať nejakú „vec“ a naučiť sa určité veci, aby som bola schopná pokračovať v mojej práci. Boli tam poschodia a schody, ktorými sme mohli pohybovať len silou mysle. A mimochodom, všetko, čo som sa naučila – jazyky, predmety, prírodné pozorovania – v čase strávenom na Zemi, bolo veľmi užitočné tu hore. Potom som sa vzniesla k nedokončenému rukopisu, čo vyzeral jak nejaký typ tabletu, až na to, že sa objavil len na základe príkazu mojej mysle. Boli tam nejaké dáta z času pred tým, ale keďže ja už som vedela, nepozrela som sa „dozadu“, jednoducho som sa na to zahľadela a z miesta, kde mám teraz čelo sa vyjavili nejaké znaky/písmená, okrúhle a dokonalé, jazyk, ktorý som vedela od nepamäti a len čírym pomyslením na tieto znaky v myšlienkach, sa okamžite vryli do rukopisu. Nemôžem nazvať tieto znaky „jazykom“ ako ho poznáme. Človek nepotrebuje hovoriť, alebo písať. Je to jednoducho myšlienkový proces.

Avšak myšlienky, ktoré som vypĺňala do manuskriptu, ktorý bol moja úloha, mali dôležitý účel, ktorý som ako Svetelná Bytosť poznala, ale späť v mojom ľudskom tele som nemala o ňom potuchy, akoby ma obostrel nejaký závoj. Bolo tam mnoho ďalších svetelných bytostí vykonávajúcich podobnú prácu, ale nie všetky bytosti mali tú istú prácu. Nám bolo uložené toto...ostatní mali iné úlohy.

Čas a priestor nemali žiaden podklad, nemali platnosť. Nazvala by som to ako SLOBODA, dokonalá SLOBODA, ktorú každý človek chce, bojuje pre ňu a sníva o nej.

Jednu vec, čo som pochopila, že Aramejský a Arménsky rodokmeň som nemala len tu v pozemskej existencii, ale pár existencií pred tým akoby som bola povinná niesť tento rodokmeň Svetelných Bytostí. Avšak žiadna predstava národnosti, rasy, pohlavia, politického výberu, kráľov alebo kultúr tu nemá význam. Všetko je zaplnené láskou a poznaním.

A potom som obrátila hlavu od „knižnice“ , keď niekto nežne zavolal moje meno....niekto ku mne prehovára „Anna, potrebujem, aby si sa vrátila naspäť“. V tej chvíli som pocítila pozemský smútok, ktorý ma pichľavo zabolel, aj keď som bola Svetelná Bytosť. A našla som sa ďaleko od bazénu a knižnice a pozerala som na planétu Zem z vesmíru a svetelné bytosti stáli pri mne ukazujúc na planétu a hlas sa pýtal: „Pozri tam (na planétu). Čo vidíš?“. Odpovedala som: „Vidím planétu Zem a nechcem sa tam vrátiť. Toto je môj domov. Prečo ma posielaš naspäť?“ Jemne ma ukľudnil (všetko zmyslové, žiadne dotyky, žiadne slová), potom sa spýtal znovu: „Pozri znovu, čo vidíš TERAZ?“. Zrazu som zbadala to, čo videl aj hlas. „Vidím planétu a nie sú tam žiadne hranice oddeľujúce krajiny....Hranice sú preč!“.  Hlas povedal: „Preto musíš naspäť, máš misiu“. A takto som sa vrátila.

Bolo potom veľmi ťažké sa prispôsobiť. Bola som veľký čitateľ aj pred tým, ale potom som bola doslova hladná po vedomostiach, vstrebávala som mnoho informácií celé dni, bola som si viac vedomá nášho prostredia, čistého vzduchu, čistej vody, hladujúcich ľudí, vojen a chudoby. Vypestovala som si také štádium empatie, že je pre mňa ťažké necítiť bolesť inej ľudskej bytosti.

Hovorila som k predstaviteľom rôznych náboženstiev, nemali mi čo na to povedať.

Začala som mať náhle mimotelné zážitky, väčšinou v noci, častejšie a intenzívnejšie než kedy pred tým. Mávam aj extra senzorické momenty, ale moc ich nechcem rozvíjať, nechcem tieto schopnosti prehlbovať. Avšak niekedy ma prepadne nostalgia a premýšľam, čo tá „misia“ obnáša a znamená. Čo ale môžem povedať, že to bol ten najkrajší zážitok v mojom živote.