Juliet NDE 17/01/2004

V polovine 70. rokov som bola v konečnom štádiu rakoviny pažeráku a život zo mňa pomaly vyprchával. Väčšinu času som bola pripútaná k posteli, ale občas som si mohla na krátku chvíľu sadnúť. Ako premýšľavá osoba som vždy počúvala a pozorovala – brala veci jak sú a snažila som sa pochopiť hlbší význam toho, čo sa mi dialo a kam to smerovalo. Výsledkom bolo, že som sa stala viac uzavretá a odťažitá, ako som si všimla, všetko okolo mňa sa začalo meniť. Pevné predmety začali byť priesvitnejšie a akoby tekuté, farby jasnejšie a živšie, zvuky zreteľnejšie a nástojčivejšie a tak ďalej. Nerozumela som už ničomu, čo bolo napísané na papieri, pretože už mi to viac nedávalo žiaden zmysel v mojom zmenenom stave vedomia. Bolo to jak snažiť sa prečítať a pochopiť cudzí jazyk. Opustila som už z väčšej časti trojrozmerný svet....a moje vedomie vnímalo iné veci.

Vstúpila som do niečoho, čo som neskôr nazvala šedá zóna. V tomto štádiu bolo všetko iné. Dostala som sa do bodu, kedy už moje vedomie prechádzalo z jednej reality do druhej – vedomá si iných sfér a dimenzií. Vedela som a vnímala veci a iné bytosti z medzi-dimenzií, aj keď som si bola stále nejak vedomá fyzickej reality. Vtedy som si uvedomila, že je to niečo, čím prechádzajú zomierajúci ľudia (v nemocniciach, hospicoch a iných zariadeniach s chorými), zakiaľ čo pozorovateľ si môže myslieť, že majú halucinácie alebo vidia niekoho, kto neexistuje. V skutočnosti človek, tak ako aj ja, zažíva iné dimenzie súčasne, zakiaľ čo sa stále nachádza vo fyzickom svete, avšak my sme viacrozmerné bytosti.

Nakoniec som 26. Decembra upadla do kómy a s dávkou irónie som bola prehlásená za mŕtvu na moje narodeniny 2. Februára (teraz oslavujem dvojité narodeniny v tento deň). Zatiaľ čo ostatní ma videli v kóme – trvala asi päť týždňov – ja som prežívala úplne niečo iné. Keď niekto videl moje telo, myslel by si, že som bola v bezvedomí alebo som spala a nevedela, čo sa okolo mňa deje. Ja som však mala veľmi čulé vedomie a vnímala som veľmi dobre, pretože v skutočnosti nikdy nespíme, spia len telá. Prirodzene naše telá potrebujú odpočívať, takže môžeme nakuknúť a prežívať iné aspekty nášho vedomia a bytia.

Najlepší opis prechodu živej bytosti z fyzickej reality na druhú stranu je jak prejsť z jednej izby do druhej. Nič sa neskončí alebo nestratíte vedomie, Vaše vedomie jednoducho prepne z jednej pozície do druhej. Skúsenosť sa mení, pohľad sa mení, Vaše pocity sa menia. A pocit, ktorý som mala ja bol hlboký. Pre mňa to bol určite pocit mieru, ktorý bol nad rámec všetkého chápania.

Môj prechod bol postupný, bol to výsledok konečného štádia rakoviny na rozdiel od náhlej nehody alebo infarktu. Uvedomila som si bytosť svetla, ktorá ma objala. Všetko bolo úžasne krásne, tak pulzujúce a žiarivé a plné života – áno, života – spôsobom, ktorý nejde zažiť vo fyzickom svete. Bola som v neustálom spojení s týmto Svetlom a stále si vedomá jeho milujúcej prítomnosti. Bola som ovinutá Božskou Láskou. Bola bezpodmienečná v tom najpravdivejšom zmysle slova. Zároveň tam nebol žiaden pocit strachu a nikdy som sa necítila osamotená. Bola to výnimočná príležitosť zakúsiť bytie všetko v jednom, žiadnu oddelenosť a ani pocit, že som stratená.

Farby boli nádherné – sledovala som vír svetla okolo mňa, pulzujúce a tancujúce, vydávajúce svištivý zvuk a občas tak hravé inokedy zasa vážne. Mnoho vecí malo svetelnú žiaru jemne broskyňovej farby. Neustále som bola obklopená nádhernými bytosťami, ktoré mi pomáhali, sprevádzali ma a uisťovali, neustále vysielajúc prúdy lásky smerom ku mne. Nikdy som nebola sama.

Prvá vec, čo si pamätám bola rekapitulácia života, ktorá zahŕňala všetko, čo som prežila v mojej fyzickej inkarnácii až do tohto momentu. Bolo to jak v kine – sledovanie filmu môjho života a všetko sa dialo súčasne. Myslím, že mnohí, čo mali NDE zážitok budú súhlasiť, že životná rekapitulácia je jeden z najťažších aspektov NDE. Vidieť celý Váš život pred sebou, s každou myšlienkou, slovom, skutkom atd. ....môže byť veľmi znepokojujúce samozrejme. Avšak nikto neodsudzoval nič, čo sa stalo. Stále som sa cítila ovinutá božskou láskou prúdiacou z Bytosti Svetla, ktorá bola stále so mnou. Čo som si uvedomila je, že sa súdime sami. Nebol tu žiaden „On Boh“, ktorý sedí na tróne a súdi Vás (nieže by som to čakala, že takú bytosť vôbec uvidím v prvom rade). Nikdy som nebola oddaná týmto náboženským mýtom. Zdalo sa, že som jediná, ktorá sa cíti nepríjemne a jediná, kto je k sebe najviac kritický. Myslím tým, že to uvedomenie neprišlo z pozície odkiaľ pochádza moje „Ego“, ale skôr z mojej duše, ktorá bola od neho odťažitá a nemala žiadne emócie. Nestotožňovala som sa viac s osobnosťou môjho fyzického Ja. To, čo som cítila bolo úplne iné – pochádzalo to z úplne inej perspektívy ako Ja Duša, moja skutočná identita.

Aj keď som už viac nebola vo fyzickom tele, stále som mala formu – nejaké telo. Najlepšie ako to opísať je, že som sa cítila ako vznášajúca sa bublina a pohybujúca sa bez nejakej námahy, niekedy veľmi rýchlo a niekedy len jemne poletujúca. Cítila som, že som vnútri dutá a tak čistá, že som mala pocit, že sa mnou preháňa jemný vetrík. Neexistoval žiaden pocit hladu, smädu, nahoty alebo bolesti. V skutočnosti mi tieto veci vôbec neprišli na um. Bola som čisté vedomie, stelesnenie svetla a éterickej formy, cestujúcej hore-dole alebo stojacej a pozorujúcej a stále v nemom úžase.

Bol to slávnostný pocit, kde zažívam neuveriteľný pokoj a hlboký pocit mieru a neustálej dôvery. Mala som veľmi dobrý zrak (v skutočnosti som krátkozraká (znamená to, že vidím do diaľky max. 6 metrov, zatiaľ, čo bežný človek asi 60 – pozn. prekladateľa)) a zdalo sa jak zázrak, že zrazu tak dobre vidím.

V jednom momente som sa začala cítiť ako niekto na výlete so sprievodcom, bolo to jak návšteva a pozorovanie rôznych miest, bytostí a situácií – niektorých veľmi radostných a niektorých bolestných. Najlepšie ako opísať tento „výlet“ je ako byť v kruhovom ráme okna a každé okno Vám odhalí niečo iné...ale keď som sa na to okno sústredila, zrazu sa zväčšilo do plnej veľkosti (jak keď si zväčšíte okno na obrazovke Vášho počítača) a nehybne som stála a sledovala.

V jednom okne sa mi vyjavila situácia, čo by si jeden mohol vysvetliť jak „peklo“ alebo „očistec“, kde sa šedé bytosti bez tváre pohybovali bezcieľne a nariekali. Viditeľne sa zmietali v agónii a utrpení. Videla som ich ako poškodené duše, ktoré spáchali nepredstaviteľné zverstvá počas svojich predchádzajúcich inkarnácií. Môžem použiť prirovnanie, že duše boli „spiatočnícke“ v zmysle akoby sa planéta otáčala dozadu. Zakiaľ som pozorovala tieto duše, môj primárny pocit bol súcit a veľká túžba ich uchlácholiť. Tak som chcela vidieť ich úľavu z toho hrozného utrpenia. Avšak akokoľvek bola táto scéna bolestná, bola som uistená, že tieto duše sú tu dočasne a že sa tiež nakoniec uzdravia a vrátia naspäť napredujúcim smerom a vrátia sa do Svetla. Všetky duše, bez výnimky, sa nakoniec vrátia do Svetla ....podľa toho, čo mi bolo povedané.

Táto scéna viedla ku ďalšej, kde som videla obrazy ľudí, ktorých poznám zo súčasného života, samozrejme stále inkarnovaných vo fyzickej realite, ale ja som ich videla z Druhej Strany v situácii, ktorá sa mala odohrať v budúcnosti. (Znovu, všetko, čo sa na druhej strane deje je „teraz“, aj minulosť a budúcnosť). Boli to osoby, ktoré sa tiež dopustili krutostí v takej, či onakej forme, osoby ktoré mi ublížili alebo osoby, ktoré milujem. Ale v scéne, ktorej som bola svedkom, to boli bytosti prinútené trpieť....ako výsledok toho, čoho sa dopustili – čo bol pravdepodobne karmický výsledok ich rozhodnutí a skutkov. Znovu som s nimi hlboko súcitila a cítila smútok, že musia podstupovať také trápenie, ale vedela som, že sa tomu nedá predísť. Ani raz som voči nim necítila hnev alebo nepriateľstvo, chcela som ich len vidieť uzdraviť sa, aby aj oni poznali lásku.

Ďalšia scéna, ktorú som sledovala bola z vody. Obdivovala som jej nádheru a vznešenosť, zlučovala sa so životom. Potom, pred tým, než som si to uvedomila, som sa našla pod vodou a nemusela som sa báť, že nemôžem dýchať. Pohybovala som sa tam bez námahy a bavila so všetkým, čo som stretla. To isté sa mi stalo, keď som sa pohybovala vesmírom....tancovala som a vznášala sa v božskom tele. Bolo tam množstvo času na hranie a poletovanie sem a tam s ostatnými svetelnými bytosťami lietajúcimi okolo mňa jak kométy. Bola to príležitosť zažívať obrovskú radosť a pocit oprostený od obáv a strachu. Pohybovala som sa bez akejkoľvek námahy a prispôsobovala akémukoľvek prostrediu, ktoré sa naskytlo v danom momente. Na čokoľvek som si spomenula sa okamžite vymanifestovalo alebo som si spomenula na miesto a hneď som tam bola. Oh, aký to bol pocit mať takúto moc – byť kdekoľvek som chcela byť a vytvoriť čokoľvek som chcela a cítiť sa dokonale slobodná.

Po mojom výlete, dobrodružstvách, hrách a tvorení, veci začali byť vážnejšie a znovu som bola v priamom spojení s Bytosťou Svetla. Bola som požiadaná o „pomoc“ a „spoluprácu“ nejakým spôsobom....vo vytváraní a určení výsledku určitých udalostí, situácií alebo vecí, ktoré ovplyvňovali ostatných. Ja? Ja, ten malý človek? Oh Bože, pomyslela som si. Je to vážna a veľká zodpovednosť. Cítila som sa veľmi poctená a pokorná touto prosbou zúčastniť sa niečoho takého...ale čo ak zlyhám, uvažovala som. Potom som bola uistená, že všetko pôjde tak, jak má, aj keby som nemohla dokončiť veci, tak jak si želám. Vyzeralo to, že hlavný cieľ toho všetkého je fakt, že my spolutvoríme so Svetlom a my sme časť svetla. Navyše, čokoľvek sa stane, Svetelný Zdroj na všetko dohliada a stále je tam, aby videl do vecí, napriek našej krátkej účasti na tomto procese. Je veľmi sľubné vedieť, že my ako duše sme spolutvorcovia tvorenia.

Požiadavka bytosti, ktorá ma žiadala spolutvoriť so Svetlom mi dávala pocit veľkej výnimočnosti a dôležitosti v obrovskej schéme vecí, ale v žiadnom prípade nie z egoistického uhla pohľadu. Ako som tvrdila pred tým, cítila som sa veľmi pokorne, veľmi zodpovedne za každú myšlienku a skutok, čo som urobila. Jediné, na čo som myslela bolo urobiť všetko tak, jak má byť. Bolo dôležité byť milujúca a kreatívna, v žiadnom prípade nie deštruktívna a to bol veľký dar. Cítila som v tom momente, že som dokonale prepojená so životom a všetkými vesmírmi. Cítila som sa v jednote so všetkým, nikdy nie oddelená, nikdy odstrčená. Stále tu nebol žiaden strach. Stále bola prítomná láska. Večne a navždy nebudem sama, pretože nemôžem byť sama. Je nemožné byť sama, pretože život je všade a to je to, čo ma držalo a sprevádzalo ma.

Veľmi som ctila toto spojenie so Svetlom. Všetko bolo komunikované telepaticky, či to bolo Svetlo, iné bytosti, priatelia alebo milovaní. Bolo to jedno. Vždy to bolo úprimné, otvorené a skutočné a s láskou. Neexistuje nič také ako predstieranie a neexistuje žiadna potreba sa schovávať tam na Druhej Strane. Nie je tam nikto, kto by Vám chcel ublížiť nejakým spôsobom, ani v najmenšom, pretože tam nie je pocit nedostatku alebo potreby ukradnúť energiu alebo silu niekoho iného. Uvažujete ako duša, nie ako sebecké ego alebo osobnosť. Je príjemné si uvedomiť, že môžte mať všetko, čo potrebujete lebo máte kapacitu a moc to okamžite vytvoriť.

Jak sa nálada zmenila, cítila som, že tu bolo niečo vážne, čo mi malo byť dané na vedomie. Bolo mi povedané, že sa musím vrátiť do toho cudzieho (fyzického) sveta, ktorý som zanechala za sebou, že ma tam bolo treba kvôli niečomu výnimočnému a dôležitému. Musela som sa vrátiť, aby som zdieľala, čo sa mi stalo a dala vedieť ostatným, že život je večný a smrť je ilúzia. Čo sa týkalo mňa osobne, bolo pre mňa dôležité zažiť lásku a radosť vo fyzickom svete a až potom budem schopná sa vrátiť Domov. Bola som uistená, že toto je skutočnosť a že môžem veriť tomu, čo som poznala o tejto majestátnej realite, nie len o sebe, ale o celom živote. Bolo mi aj povedané, že svet, do ktorého sa vraciam je len iluzórny a že sa s ním nebudem identifikovať a že v ňom budem zúčastnená, ale nie jeho súčasťou a že ním len prejdem.

Povedať, že sa mi srdce zastavilo je slabé slovo. Bolo to prvýkrát, keď som skutočne zažila pocit zlomeného srdca na Druhej Strane. Len myšlienka na opustenie tejto posvätnej reality, kde som bola v spojení so Svetlom a ostatnými bytosťami ma rozdrvila spôsobom, aký nedokážem opísať. Vedela som jak temný a zlovestný bol tento cudzí, iluzórny svet, do ktorého som bola požiadaná, aby som sa vrátila a že to je svet, s ktorým som sa nikdy nestotožňovala. Avšak som bola opätovne uistená, že Svetlo a ostatné milujúce bytosti budú celý čas so mnou a nikdy nebudem sama. Našťastie som nemala žiaden strach, len pocit smútku, ale vedela som, že musím poctiť božiu vôľu a prevziať túto úlohu.

Ako som neochotne súhlasila, zrazu som pred sebou videla tú najnádhernejšiu bytosť, ktorá sa predo mnou zjavila, zaplavujúc ma ohromnou láskou, ktorá ma nad mieru napĺňala. Bolo to akoby som dostala dar za odsúhlasenie tejto bolestnej požiadavky opustiť domov na Druhej Strane a vrátiť sa do sveta tak cudzieho pre mňa. Tá bytosť ma hlboko milovala a stála pri mne, stále vyžarujúc lásku a zvuk a bolo nad slnko jasné, že bude stále so mnou.

Začala som sa vracať späť do tohto sveta tým istým spôsobom ako som ho opúšťala. Bol to veľmi pozvolný prechod. Teraz som si bola viac vedomá svojho tela ležiaceho na jednotke intenzívnej starostlivosti, napojená na prístroje udržiavajúce ma pri živote, ale stále som bola od seba a od východzieho bodu Druhej Strany oddelená. Bolo to jak keď novorodeniatko konečne nadobudne vedomie v tomto svete. Všetko bolo zvláštne a nové. Zrovna som prišla z iného sveta – doslova – do tohto, ktorý sa zdal byť temnejší a prostý farieb pre porovnanie. Všetko bolo fádne a povrchné. Necítila som životnú silu, ktorú som zakúsila na Druhej Strane, ale bola som poctená vôľou Svetla z Druhej Strany, ktorú som mala naplniť. Bola som poverená misiou a bolo mi prisľúbené, že sa vďaka tomu môžem vrátiť.

Aj v nemocnici som si stále uvedomovala prítomnosť Svetelnej Bytosti a že so mnou komunikuje. Bola som si stále vedomá aj bytostí, ktoré boli so mnou, bytostí, ktoré som mohla vidieť len ja. Nakoniec jedného dňa Bytosť Svetla zmizla z dohľadu môjho smrteľného vedomia a vtedy som si uvedomila, že som plne späť v tomto svete. Moje srdce bolo znovu zlomené, ale bez strachu. Dôverovala som sľubu, že nikdy nebudem sama a tak to aj bolo.

Tento zážitok blízky smrti (ja to volám zážitok večného života) vo mne zanechal triumfálny pocit hlbokého úžasu. Čo som zistila je, že strach je nadobudnutý pocit, nie prirodzený. Je to niečo, čo sa naučíte, ale nemá žiadnu spojitosť s Vašou dušou. Láska je primárna sila všetkých čias, je jedno, jak veci vyzerajú navonok v tomto svete duality a ilúzie. Je to predovšetkým hologram vytvorený kolektívnym vedomím za účelom rastu a evolúcie. Takže to, čo sa mi prihodilo na Druhej Strane bola príležitosť vedieť – úplne jasne – že všetko sa vyvíja presne tak, jak má a že konečná destinácia pre každú živú bytosť je návrat do Zdroja, Toho Svetla Čistej Lásky.