Richard NDE 05/03/2005

Mal som osem rokov a vyrastal som v okrese Los Angeles, v údolí San Gabriel, v meste El Monte.

Jedného dňa som sa bicykloval s kamarátom Felixom po rušnej ulici. Bol som na pravej strane cesty a šiel zarovno s premávkou. Kamarát bol na opačnej strane a šiel tým istým smerom. Potreboval som prejsť cez cestu a pripojiť sa k nemu, tak som sa obzeral cez rameno, či nejdú nejaké autá. Pretože som bol za zákrutou, nevidel som ďalej než 30 metrov. Maximálna rýchlosť tam bola 60 km za hodinu, ale ľudia často jazdili oveľa rýchlejšie, tak som vedel, že nie som dosť ďaleko, aby som bezpečne prešiel.

Videl som, že Felix vidí ďalej než ja a tak som na neho zavolal, či nejde nejaké auto. Obzrel sa, potriasol hlavou a povedal, že nič nejde. Zatočil som ostro doľava, aby som prešiel na druhú stranu. Posledné, čo si pamätám je zvuk svištiacich pneumatík, pohľad cez rameno a predok auta pár centimetrov odo mňa. Z boku vychádzal modro-šedý dym, jak auto začalo brzdiť.

Ďalšiu vec čo si pamätám je pocit vznášania sa asi 6 metrov vo vzduchu. Pozrel som dolu a videl mladíka jak leží v strede cesty. Zdal sa mi známy. Ležal tam roztiahnutý, ľavú nohu smiešne ohnutú, jeho oblečenie roztrhané a krvavé, nedýchal. Mal som zvláštny pocit nezúčastnenosti a kľudu, akoby hrozná scéna dolu nebola dôležitá. Videl som, jak niekoľko ľudí beží ku chlapcovi. Jeden z nich mu dával dýchanie z úst do úst. Počul som, že hovorí dvoma hlasmi.

„To je divné“ pomyslel som si.

Počul som jak hovorí: „Zavolajte sanitku, nedýcha“. Počul som jak zároveň hovorí: „Pane Bože, len mi tu nezomri“. Uvedomil som si, že to nehovorí, ale myslí si to. Počul som aj myšlienky ostatných, ale dokázal som rozpoznať každého, čo si myslí/hovorí zároveň a bol som schopný rozumieť všetkým.

Tú scénu som sledoval asi minútu, potom som si všimol briliantové svetlo svietiace nado mnou. Pozrel som hore a videl, že svetlo vyžaruje z niečoho, čo vyzeralo ako maličký bod na oblohe. Bod sa pomaly zväčšoval. Všimol som si, že to nejak deformuje veci okolo neho ako keď šošovky ohýbajú svetlo. Svetlo malo perleťovú farbu s pásmi modrej, ružovej, zelenej a zlato-žltej. Bolo krásne a veľmi žiarivé, ale videl som ho jasne. Nie ako keď pozeráte do slnka a je Vám to nepríjemné.

Začul som bzučivý zvuk, ktorý bol za krátko veľmi hlasný. Jak sa zvuk zosilňoval, diera nado mnou rástla, svetlo bolo jasnejšie a ja som pocítil, že som bol k nemu pritiahnutý. Vyzeralo to, akoby som bol prepasírovaný cez otvor, ktorý bol pre mňa príliš malý. Bzučivý zvuk sa zmenil na svištiaci hluk akoby sa menila frekvencia, keď som do svetla vstúpil. Mal som pocit, že letím tunelom rýchlosťou svetla, nie nepodobne ako keď vo filmoch vidíte červie diery. A ani som tam nebol sám. Cítil som prítomnosť ostatných, ale nevidel som nikoho.

Prešiel som cez nejakú deliacu čiaru alebo prekážku, ťažko povedať.

Bol som obklopený svetlom. Predo mnou sa začali formovať zahmlené figúry. Najprv sa pohybovali ako vírivé svetlo, ale za chvíľu nadobudli ľudskú formu. Bolo ich okolo mňa plno. Najprv som počul jemný šepot jak šelest davu, keď sa bavili medzi sebou. Z davu vystúpili tri postavy a blížili sa ku mne. Jak sa blížili, mohol som ich rozoznať lepšie a moje oči sa začali prispôsobovať. Boli vysokí a štíhli a oblečené mali vejúce róby. Jeden mal bradu. Všetci mali dlhšie vlasy po ramená. Jeden sa mi prihovoril.

„Nemal by si tu ešte byť, musíš sa vrátiť, vieš na čom sme sa dohodli“ povedal.

Povedal som, že sa vrátiť nechcem, že sa mi tu páči a cítim sa tu ako doma. Cítil som, že moja odpoveď ich pobavila.

„Musíš sa vrátiť, máš ešte nedokončenú prácu, za chvíľu Ťa pošleme naspäť“.

Obzrel som si dav okolo mňa. Videl som známe tváre. Boli to kamaráti, rodina, nepriatelia, ľudia, ktorých som poznal už dávno, ale nevedel som odkiaľ. Vedel som, že niektorých poznám už od pradávna. Mnoho životov, mnohé miesta, mnohokrát. Premietali sa mi záblesky z tých životov a udalostí. Bola tam určitá kontinuita a prepojenosť medzi tým všetkým, nejaký účel a rád, ktorý sa klenul cez stáročia.

Pozrel som znovu na troch ľudí predo mnou. Boli zo starovekých čias. Neviem jak som to vedel, ale vedel som, že to boli „staré duše“, ktoré sa starali o moju skupinu. Všetci sme sa od nich rozpŕchli ako deti, ktoré si idú svojou cestou, avšak stále prepojené so zdrojom. Necítil som nič také, že by odsudzovali naše činy. Keď vôbec niečo, tak to bola len pobavená benevolencia, jak u rodičov, ktorí sledujú jak sa ich deti hrajú. Aj keď sme urobili niečo zle, nebolo tam žiadne odsudzovanie.

Ten s bradou mi povedal: „Môžeš sa spýtať akúkoľvek otázku. My odpovieme a Ty si to zapamätáš. Je to pre Teba dôležité“.

Moja prvá otázka bola: „Je toto nebo?“

„Môže byť, pokiaľ to chceš, môže to byť aj Peklo, pokiaľ tomu veríš. Táto realita je len Tvoje rozšírené Ja, okamžite zrealizované a sformované. Ty si vždy tvoríš svoju vlastnú realitu, je jedno, kde sa ocitneš, všetci sme spolutvorcovia reality“.

„Kde je Boh? Ja ho nevidím“ Zjavne ich moja otázka pobavila, akoby sa chichotali pod nosom.

„Jak by si mohol vidieť niečo, čoho si súčasťou? Všetci sme vyjadrenie Boha. Keď pozeráš svojimi očami, pozeráš cez oči Boha a on zakúša realitu skrze Teba. Keď hovoríš s Bohom, hovoríš sám so sebou. Sme jedno a to isté, nie je tu žiadne rozdelenie alebo oddelenie. Boha nemôžeš vidieť tak, jak Tvoja ruka nemôže vidieť Teba, pretože je to Tvoja súčasť a funguje k Tvojmu účelu, tak ako k svojmu vlastnému účelu. Žiadna oddelenosť neexistuje. Všetko, čo vyzerá, že existuje je len ilúzia. Svetlo, ktoré nás obklopuje je Boh. Je to náš zdroj a je voľne dostupný každému“.

„Prečo sa tu cítim ako doma?“.

„Pretože si doma. Všetko začína tu a sem sa aj vracia. Je to počiatočný bod všetkých ciest a učení“.

Teraz zvláštna otázka. Dodnes neviem, prečo som sa ju spýtal, ale vtedy mi pripadala relevantná: „Keď sa znovu vrátim, môžem tu zostať?“. Dostal som ešte divnejšiu odpoveď.

„Nemyslíme si, že zostaneš dlho, nikdy si nezostal. Miluješ učenie, hlavne to náročné. Môžeš robiť, čo chceš, je to Tvoja voľba.“

Toto pokračovalo zhruba hodinu. Mal som asi 15 otázok, ktoré zoširoka pokrývali rôzne oblasti a témy. Niektoré radšej rozoberať nebudem, buď sú osobnej povahy, niečo, čo nie sme pripravení počuť alebo veci, o ktorých by som hovoriť ešte vôbec nemal. Raz možno napíšem knihu.

Nepamätám si, že by sa stalo niečo zvláštne, ale zrazu som sa ocitol v sanitke. Cítil som, že bolesť mi preniká celým mojim telom. Dusil som sa. V hrdle som mal nejakú trubicu a v ústach pachuť krvi. Pozrel som na ošetrovateľa, ktorý sedel pri mne a v tej chvíli som mal pocit deja-vu. Bola to spomienka na sen, čo som mal pár dní dozadu. Zrovna táto scéna tam bola. Pamätám si dve slová, ktoré ma sprevádzajú. Dve slová......“Pamätám si“.