William H NDE 09/08/2014

Bol som plne pri vedomí keď moje srdce prestalo biť. Posledný výdych prešiel mojimi perami. Na jar 2003 moja časovaná genetická bomba vybuchla a čas môjho tela sa naplnil. Môj čas smrti nastal vo veku 53 rokov a mne sa to zdalo samozrejme veľmi zaujímavé.

Ľudia okolo mňa začali byť veľmi rozrušení, ale mňa ovládol bezstarostný pokoj, odnášajúci ma ďalej a ďalej preč od scény, akoby ma premiestňoval na neviditeľné, ale známe miesto, bokom od miesta kde ležalo moje telo. Sirény sanitky boli nežné a melodické. Otázky lekára na pohotovosti zneli ako cudzí jazyk. Chvíľu na to ma umiestnili na operačný stôl a nasadili mi kyslíkovú masku na tvár, cítil som jak srdce prestáva tĺcť. Vydýchol som naposledy.

Prebehla kratučká pauza, než moja vedomá osobnosť rozlúštila, že už nelapá po dychu a ani sa neznepokojovala, že moje telo je po smrti. Potom som sa zrodil do mojej vyššej duše a bol som katapultovaný, mám pre to len toto slovo, katapultovaný, totálne bdelý, mimo svojho tela a do Sféry Univerzálneho Splynutia. Celý môj život, jak sa ukázalo, bolo cvičenie na moment zomierania. Moja vyššia duša vykročila vpred, neustále opakujúca jak sa toto udialo mnohokrát pred tým.

Zatiaľ čo moja nižšia duša, osobnosť tohto života, stíchla v útrobách prázdneho Neznáma, moja vyššia duša bola doň katapultovaná s posledným zábleskom radosti a vďačnosti: Aké veľkolepé Tvorenie! Bol som plne bdelý, keď som vstúpil do Sféry Univerzálneho Splynutia. Ako viem, že je to to správne meno? Neviem. Nie som si ani istý, či je možné to nazvať jediným pravým menom.

Sféra Univerzálneho Splynutia je to, čo som videl a čo som cítil. Je to jediné pravdivé meno, aké si môžem predstaviť a jediné použiteľné, aby som to všetko opísal. Pripadalo mi to ako sféra svetla, ale svetla, ktoré malo vedomie. Svetlo nie je niečo, čo sa dá vidieť zmyslom, keďže nemáme fyzické oči bez tela. Je to niečo ako teplo slnečného svitu aj keď sú Vaše oči zažmúrené. Ale s ďalším pocitom niekoho prítomnosti, veľmi blízko Vás, jeho pozornosť nežne spočíva na okrajoch Vášho vedomia. Vedomé svetlo je oboje, jak substancia, tak komunikačné médium v jeho vlastnom sférickom priestore. To vedomé svetlo, ktoré tvorí a udržiava možnosť zdieľaného vedomia na univerzálnom základe.

Bol som plne bdelý, keď som si uvedomil, že sám som bol klbko v tejto jednote. Bol som gulička vedomého svetla: Obklopený nekonečným počtom ďalších orbov vedomého svetla. Jak som to ja chápal vtedy, Sféra Univerzálneho Splynutia je nekonečný priestor vedomého svetla, ktorý je obývaný jednotlivými klbkami vedomého svetla, ktoré vždy existovali a budú existovať. Akoby to bola Jedna Myseľ, obývaná všetkými jednotlivými Myšlienkami, ktoré kedy mala alebo kedy vytvorí, alebo nejaká bezčasová, bezhraničná Nad-duša, obývaná jednotlivými dušami, ktoré kedy vstúpili alebo vstúpia do reality času a priestoru a osobnosti. Jak som povedal, nepredstieram, že poznám pravé meno toho, ale vzťah medzi Celkom a jeho časťami vidím s krištáľovou čistotou.

Jak ešte vidím tento stav bez tela? Každý z nás, ako samostatná sférka splynutia sa zdá ako stelesnenie dvoch ďalších častí: Chápanie a Pamäť. Zakiaľ čo Chápanie sa zdá ako základná povahová črta vyššej duše, Pamäť je základom pre nižšiu dušu. Podľa toho, čo som prežil ja, Chápanie je naša individuálna časť neobmedzeného poznania Jedinej Duše, rozvíjajúce sa vnútro, ktoré vedie k Jedinému, našej individuálnej iskre nesmrteľnosti. Pamäť na druhej strane, sú nahromadené dojmy zo všetkých životov, čo si pamätáme, sumár všetkých osobností, ktoré sme zviazali s našou dušou, náš trvalý sklad smrteľného pokladu.

Bol som plne bdelý, keď som si uvedomil, že kedykoľvek iný orb svetla prišiel so mnou do kontaktu, nastala okamžitá a spontánna výmena medzi našimi vzájomnými Pamäťami a Chápaním. Preto hovorím, že sme jednotlivé sférky splynutia v Univerzálnej Sfére Splynutia. Pretože keď tam prídeme do kontaktu, všetko, čo poznáme a všetko, čo sme, prechádza bezprostredne medzi nami v prirodzenej a otvorenej jednote zdieľaných bytostí. Klbká vedomého svetla sa dotýkajú a tak si vymieňajú úplnosť svojich skúseností a vstrebávajú skúsenosti iných do seba.

Bol som plne bdelý, keď všetky jednotlivé sférky splynutia stretli jedna druhú v tom istom čase, prelomili každú hrádzu individuálnosti a zaplavili nás totálnosťou nášho zdieľaného bytia. Preto mám podozrenie, že sa to nazýva Sféra Univerzálneho Splynutia, pretože keď každá jednotlivá sférka vedomého svetla príde pravidelne do kontaktu v tom istom čase, každé jednotlivé vedomie, ktoré kedy existovalo, je spontánne a okamžite v Jednote s Jedným. Nedokážem povedať, čo to je, čo pravidelne spojí všetkých dohromady v tom istom čase, ale vedľajší efekt je: úplná a ohromujúca skúsenosť každej kvapky vedomia v oceáne, ktorý sa náhle spojí do jedného mora vedomia.

Moje telo bolo mŕtve dve minúty, ale pre mňa to boli roky. Ostatné jednotlivé orby vedomého svetla, mnohé s hlbokým porozumením Pamäte tisícich životov, ma veľkoryso naučili lekciu, aby som sa potom vrátil naspäť a využil ju v tomto živote. Takto sa zdá, že je to láskavá dobrota našich predkov, ktorí sa nesmierne starajú, aby éra našej transformácie bola premenou a nie zakrnelosťou. Ešte je tu jedna vec, ktorú som pochopil, odkedy som sa vrátil do úrovne tela a to je našich päť zmyslov: Aj keď je ďaleko ťažšie vnímať to tu, než v Sfére Univerzálneho Splynutia, nie sme o nič menej individuálne sférky splynutia tu, než tam.

Jak som zažil aké to je spoznať sa ako sférka vedomého svetla vo fyzikom stave, začal som byť dosť citlivý na to, aby som vnímal sám seba ako tá istá sférka splynutia tu v mojom tele. Začal som byť dosť citlivý, aby som spoznal, že každý jeden je podobné klbko vedomého svetla tiež. Ale, aj keď je ťažšie vnímať spontánnu a okamžitú výmenu Chápania a Pamäte, ktorá prebehne, keď prídeme my jednotlivé sférky splynutia do kontaktu tu, verím, že sa to stane aj tak, aj keď nie na vedomej úrovni mysle. Začal som veriť, že prechod zo života do smrti a naspäť je toto: učiť sa žiť je vlastne príprava na smrť, potom sa zdá jasné, že príprava na smrť je učenie sa žiť.

Je to už jedenásť rokov, čo som zomrel a bol som zdržanlivý, než som začal o tom hovoriť, zo strachu, že príbeh prifarbím kvôli hlbokým emóciám zo zážitku. Tak ako ostatní, ktorí prešli rovnakou skúsenosťou, hĺbka emócií ma popohnala, aby som zasvätil zvyšok svojho života skladaním do nejakej formy lekcie, ktoré som sa naučil mimo tohto života.  Tak tu je to, najlepšie ako viem. Dnes je to stále také čerstvé ako keď sa to stalo.  Dodnes mi nepríde divné hovoriť všetky tie veci ako: „Zomieranie je tá najvýznamnejšia vec v živote“. Na rovinu, NDE ma zmenila, naplnila ma hlbším ocenením posvätnosti všetkého. Dopredu sa ospravedlňujem za nemotornosť mojej správy: Slová, ktoré boli vymyslené, aby opísali tento svet zlyhávajú pri vytváraní obrazu tamtej ríše.