David H NDE 07/07/2002

Volám sa David a žijem na Havaji. Mám 32 rokov a prežil som skúsenosť blízku smrti. Nehovoril som so žiadnou podpornou komunitou od vtedy, v tom čase by sa mohlo zdať, že som sa zbláznil. Teraz si myslím, že jediná bláznivá vec bolo moje odmietanie a pochybnosti.

Bol rok 1990 a ja som býval vo východnej zátoke severnej Kalifornie. Zrovna som sa vrátil z lyžovačky v Squaw Valey. Bolo to prvýkrát, čo som videl sneh. Dostal som tam kašeľ, ktorý najprv nevyzeral nijak vážne, takže som stále chodil do práce, robil som čašníka v hoteli Mariott. V tom čase bolo počasie v zátoke veľmi extrémne, keďže to už bolo ku koncu roka. Pre chlapca z ostrova prílišná zima. Bol som mladý a rozhnevaný muž, nahnevaný na Boha, pretože som bol gay. To som si vzal so sebou aj na Druhú Stranu. Teraz už viem, že som sa nikdy nemal hnevať. Bolo už neskoro večer, keď som sa vracal do domu mojej tety Maile. Nikto nebol doma. Myslím, že teta so strýcom mali byť preč na nejakom rodinnom večierku a sestra stále pracovala neskoro do noci.

Kašeľ sa mi odvtedy dosť zhoršil a bolo pre mňa ťažké sa nadýchnuť a vydýchnuť bez námahy. Vágne si pamätám niekoho so záchvatom po zápale pľúc, keď som na lyžovačke jedol obed. Bol som zabalený v teplom oblečení, aby mi nebola zima. Vietor vonku bol hlučný a ja som stále v hlave počul otcov hlas „Chlapče, čo je s Tebou, Ty nevieš, že v našej rodine nikto nechorľavie?“ jeho hlas v mojej hlave ma posilnil. Postavil som sa do pozoru a odpovedal „Áno otec, viem“. Obliekol som si rukavice, zimnú čapicu, topánky a šiel som k dverám vychodiť to nachladnutie. Zrútil som sa v štvrtine svojej cesty na ceste po našej štvrti a s námahou som sa rýchlo postavil a robil som čo som mohol, aby som sa vrátil domov dúfajúc, že nikto zo susedov nevidel moju slabosť. Zomieral som a vedel som to. Slabé odmietanie smrti je prirodzené, keďže sa to zdá veľmi bizarné.

Bol som naspäť na svojom gauči neschopný sa pohodlne pohnúť. Konečne som sa dostal do svojej izby, aby som si ľahol. Bola to voľná malá izbička v dome, niečo ako väčšia skriňa. Bola pekne ozdobená  vecami, ktoré som mal rád. O polnoci som konečne zaspal a bol prebudený silnou bodavou bolesťou v hrudníku. Oči som mal doširoka otvorené a s hrôzou pozeral do stropu. Ústa som mal dokorán a lapal po ďalšom nádychu. Dusil som sa a zvíjal na posteli. Bolesť bola nevýslovná. Zrak som strácal a už som počul iba zvuky a cítil som, že bolesť postupne ustupuje vďaka nejakej prirodzenej euforickej droge, ktorú uvoľnil môj mozog. Fyzická bolesť zrazu ustala, už som počul len zvuky svojho tela a jeho posledné výkopy smerom k stene a potom ..... nič.

Stále som tu, pomyslel som si. Možno by som sa mal postaviť a zistiť, čo ten všetok rozruch mal znamenať. Prešiel som k dverám izby a zastavil. Obzrel som sa dookola a nevidel svoje telo, to stále odpočívalo na posteli. Izba bola tá istá a predsa iná. Vyzeralo to, že všetko má akúsi zvláštnu a pri tom krásnu žiaru. Zeleno modrú auru, ktorá vyžarovala zo všetkých vecí, ktoré som mal. Videl som, že otlačky mojich nôh a rúk žiarili tam, kde som chodil a kde som sa niečoho dotýkal. Bol som tým tak fascinovaný a zaujatý, že som na čas zabudol, čo sa vlastne stalo. Nevedel som, či mám čakať vo svojej izbe alebo sa pohnúť vpred za nejakým dobrodružstvom.

Najprv som skúsil dvere izby a chcel som ich otvoriť. Ruka nimi prešla až po lakeť. Zacítil som tam nejakých iných ľudí, ktorí sa utápali v svojom smútku akoby nezáležalo na ničom inom. Bolo to strašidelné, tak som stiahol ruku naspäť. Pozrel som von oknom a videl jak vetvy stromov narážajú do okna kvôli búrke, ktorá stále vonku zúrila. Uvažoval som, že sa vrátim do tela, ale zjavne to už nešlo. Jediná žiarovka, ktorú som mal nad hlavou začala žiariť jasnejšie a jasnejšie. Toto bol vchod, pomyslel som si a rozhodol som sa ísť k tomu svetlu a cez neho prejsť. Choď, išiel som a veľmi rýchlo. Všetky moje životné spomienky sa mi prehrávali od narodenia až po smrť.

Prišiel som na veľmi búrlivé miesto. Bola to lokalita, ktorú som dosiahol, keďže som zomieral v hneve a nemohol som si spomenúť na ani kúsok pokoja vo svojom srdci. Počul som to zmienené na tomto mieste, kde fungovala akási post ozvena môjho myšlienkového hlasu. Môj hlas sa niesol v ozvene smerom k horizontu predo mnou a vždy sa vrátil ku mne smerom k horizontu za mnou. Zdalo sa mi to veľmi otravné. V mieste, kde som bol, nebolo vôbec príjemné prostredie. Búrka jak žiadna iná na Zemi sa predo mnou vyjavila na oblohe a zemi na tejto novej roztrasenej planéte. Okolo mňa boli vulkanické otvory rôznych veľkostí, ktoré v každý určitý moment chrlili paru a lávu. Občas sa v parnom výbuchu objavili prízraky duchov a začali chodiť dookola, stratení, akoby hľadali niečo, čo nemôžu nájsť.

Jeden z prízrakov bol vystrelený z otvoru najbližšieho ku mne, bola to žena. Vystrašila ma. Bola oblečená v starodávnom oblečení, roztrhanom na kusy a vyzerala špinavá. Nemala žiadne nohy, tak sa akoby niesla vo vzduchu. Blížila sa k môjmu miestu veľmi pomaly. Priblížila sa dosť na to, aby sa ma dotkla a ja som sa rozhodol s ňou nadviazať rozhovor.

Pýtal som sa jej, či mi môže povedať, jak sa volá toto miesto. Neodpovedala. Avšak stále sa zakrádala ku mne akoby ma chcela odniesť, okradnúť alebo ublížiť mi. Viem, že všetky hlasy sa tu ozývajú, tak som nemohol skryť niečo, čo som plánoval. Miesto toho som s tým musel von a povedať to. Tak som príkro povedal „Kto si?“. Zrazu zo seba strhla časť, čo jej zakrývala tvár a ukázala mi len kosti a lebku. Čeľusť sa jej naširoko otvorila, akoby vypadla z pôvodného miesta, vymanila sa zo svojich šiat a vrhla sa na mňa, aby sa do mňa zahryzla. Odhryzla mi celé ľavé rameno môjho duchovného tela. Bolesť bola obrovská, horšia než smrť. V momente, keď sa na mňa začala vrhať znovu, aby zaútočila, padol som na kolená a začal som plakať a prosiť Boha o pomoc.

Duch ženy sa chytil za hlavu a zmizol v zemskom otvore odkiaľ prišiel. Všimol som si, že ďalší približujúci sa duchovia urobili to isté. Stále som plakal a prosil Boha, aby mi odpustil, že som o ňom tak hrubo hovoril tam na Zemi a aby ma prijal naspäť domov a odviedol z tohto cudzieho miesta.

Stalo sa to presne v momente, keď som si uvedomil, že môj hlas už nevytvára ozvenu. Miesto toho som vyslal hlas na horizont a Jeho meno vybuchlo v svetlo a zvuk. Ostatní duchovia vyzerali, že majú strach akoby im bol Boh nepríjemný. To ma rozosmútilo, ale mal som aj radosť, že Boh prijal moje ospravedlnenia, zakiaľ čo sa svetlo nad horizontom zväčšovalo smerom ku mne.

Svetlo bolo tak krásne, že slová to nedokážu opísať. Bolo to jak vychádzajúce slnko. A tak isto jak slnko, svetlo stúpalo hore na horizonte za horami. Láska prúdila do každého kúska môjho bytia a moja duša sa uzdravovala. Aj planéta sa menila v tomto svetle. Videl som, že hory sa roztvárajú a vytryskujú zo seba vodopády.  Tmavé mraky nado mnou úžasne rýchlo ustúpili dozadu. Prišiel Boh, Jeho svetlo bolo hrejivé a vítajúce. Dosiahol som najvyšší pocit pokoja a mieru.

Pomaly, jak Jeho svetlo prechádzalo krajinou, bolo vidieť jak tráva vyrastá zo zeme, stromy sa tiahli zo Zeme vysoko nado mnou. Všetky druhy vtákov lietali na oblohe. Všetky božie stvorenia vyšli z lesa akoby ma prišli pozdraviť. Bolo to najveľkolepejšie privítanie domov. Chvíľu ma Boh držal v láskyplnom objatí. Jeho svetlo bolo stále žiarivejšie, zatiaľ čo ja som ledva videl.

V tom momente som cítil, že bol čas, aby som sa vrátil na Zem. Pozrel som na Boha a spýtal sa: „Pane, môžem prosím zostať?“. Čššš, Tvoj čas na Zemi sa neskončil. Teraz choď a buď dobrým mužom, je toho ešte mnoho, čo sa musíš naučiť. Ďakoval som Bohu nekonečne na svojej ceste na Zem. Bol som naspäť v svojom tele.

Áno, bol som naspäť vo svojom živom vozidle, kontroloval všetky systémy, či fungujú. Všetko bolo v poriadku. Pľúcny systém bol úplne vyčistený. Bol som šokovaný, dezorientovaný a zmätený. To sú slová, ktoré mi prišli na myseľ, keď som vstúpil do svojho tela. Zrazu sa dostavilo odmietanie. Dostavila sa ľudská odmietavá logická kontrolka, otázky? Dal som si príliš mnoho trávy a zažil som zvláštny trip? Odpoveď leží v dôkazoch okolo mňa. Išiel som sa prejsť po dome, môj zimný kabát a rukavice boli hodené na inom mieste. Telefón mal stále vytočenú pohotovosť, operátor mi nadával. Ale ja som to musel skontrolovať, bol som späť vo svojej izbe opretý chrbtom o stenu. Posadil som sa a čakal na východ slnka.

Bolo to jedno z najkrajších rán, ktoré som videl. Obloha bola žiarivo ružová a slnko objalo horizont. Aj teraz, keď nastanú dni, keď je život ťažký, viem, že je čas zastaviť sa a sledovať východ slnka. Často Ho vidím jak sa na mňa v slnku smeje a svieti mi do tváre. Ukľudní ma to a tak viem, že máme domov a kam sa vrátiť, keď ukončíme lekciu života.