Justin 26/09/2010

Po nehode je ťažké presne určiť kedy som v nasledujúcom týždni mal tento zážitok, pretože ma operovali a týždeň som bol potom v kóme. Pamätám si, že ma previezli z pohotovosti na špecializovanú jednotku, keďže pohotovostní lekári mi nemohli viac pomôcť po tom, čo som bol resuscitovaný.

Keď som sa zobudil z kómy, jasne som si pamätal jak som lietal nad udalosťami pozerajúc dolu na sanitku a držiac s ňou krok. Jasne si aj pamätám člena rodiny pred pohotovosťou, jak ma sprevádzal, keď ma niesli v nemocničnom vaku. To som si potom overil a je to jediná časť skúsenosti, ktorú môžem časovo určiť.

Následné skúsenosti nejdú presne určiť ako následné. Avšak pamätám si moc dobre jak som sa ocitol najprv v temnej prázdnote. Cítil som tam nejaké nebezpečenstvo alebo určitý negatívny aspekt/bytosť/entitu, ale nevidel som to, len si toho bol vedomý. Potom som sa rýchlo presunul k teplu a absolútnemu pocitu lásky a svetla. Cestou tam som bol zastavený. Nejaké bytosti, čo sa zdali byť bytosti jak lásky tak svetla a niektorí zosnulí členovia rodiny boli v polkruhu a ja som zastavil rovno pred nimi. Vyzerali (členovia rodiny) tak jak na Zemi, ale neboli hmotní a bolo v nich oveľa viac svetla, pokoja a kľudu. Videl som svoju tetu, ktorá zomrela vo veku 7 rokov, asi rok pred mojim narodením. Opísal som svojej rodine presné oblečenie a šperky, čo mala na sebe v deň keď zomrela a bolo mi to potvrdené. Nebolo možné, aby som mal túto informáciu bez toho, aby som to videl. Zdalo sa, že ma vítajú. Bytosti svetla vedľa nich sa zdali, že nikdy neboli v hmotnej podobe. Môžeme ich nazvať anjelmi. Len nemali žiadne krídla, ale chápem kde sa toto z histórie vzalo. Láska vyžarujúca z jejich sŕdc bola tak mocná a obrovská, že to obklopovalo hornú časť ich tela ako krídla.

Túto časť mám trochu zahmlenú. Zdá sa, že som od nich odišiel, ale nepamätám si žiaden pohyb, než som sa k nim potom neskôr vrátil. Šiel som do svetla nad nimi a zažil som číru bezpodmienečnú lásku a prijatie. Keď som sa k tomu približoval necítil som žiaden strach, ale pamätám si slová/myšlienky ľútosti nad všetkým zlým, čo som vykonal vo svojom živote. Vtedy som videl svoju čiastočnú životnú rekapituláciu.

Mnoho udalostí zo života som zažil nie ako som si ich pamätal, ale z pohľadu ostatných ľudí, zvierat, prostredia. Cítil som to na vlastnej koži. Časy, keď som mnohých urobil šťastnými, rozosmútil ich, cítil som to isté, čo oni. Bolo zjavné, že každé slovo, myšlienka a skutok vplýva na všetko dookola v celom univerze a samozrejme vrátane nás, stromov, rastlín a aj zvierat. Od svojich 18 som bol vegetarián a viem, že sa to cenilo a bola to dobrá voľba v živote. Z duchovného pohľadu to bol dôkaz rešpektu k všetkému životu a vyvážilo to niektoré negatívne a zlovestné veci, ktoré som v živote urobil. Pri životnej rekapitulácii sa súdime sami. Nikto iný to nerobí, žiadne svetlo/Boh, ale robíme to bez ega a lží, pred ničím, čo sme urobili sa nemôžme schovať, cítime ľútosť a hanbu, hlavne v prítomnosti tejto lásky a svetla.

Niektoré veci, ktoré sa nám zdajú dôležité, nie sú dôležité tam. Ale niektoré zdanlivé maličkosti z perspektívy hmotného bytia sú dôležité duchovne.

Po rekapitulácii nastalo akési zúčtovanie toho, čo som urobil zle, ale urobil som aj mnoho dobrého a keďže som to úprimne ľutoval, začal som sa približovať bližšie k svetlu. Je to ďaleko za hranicou opísateľnosti, láska, prijatie a jednota všetkého je tak hlboká.

Ale potom, a teraz si nie som istý, či som stratil kontinuitu v pamäti alebo sa to stalo hneď na to, ocitol som sa znovu naspäť v polkruhu bytostí a rodiny. Pozeral som na svojho starého otca, mal pre mňa toľko lásky a svetla. Chcel, aby som šiel s ním, ale ja som vedel, že musím do svetla a nie s ním. Vyzeral smutný ale stále plný lásky ku mne. Keď som na neho pozrel, uvidel som, jak mu ukvapla slza z jeho pravého oka, lebo som mu chýbal.

Prakticky som bol hneď pri tom svetle/láske. Váham použiť slovo Boh, keďže tu nie je odsudzovanie a my tvoríme svet viac než som si uvedomoval pred tým, môžeme stvoriť nebo alebo peklo, záleží, čo v živote robíme. Určite hladujúce pláne Afriky s deťmi zomierajúcimi v horúčavách, choroby, vojny je peklo a radostná blaženosť a láska je nebo? My to tvoríme, nikto iný, dokonca aj Boh je pre nás oddelená entita. V mojej skúsenosti ale, je to jednota, niečo v každom z nás, čo sme si dávno zablokovali a to teraz vysvetlím ďalej.

Bol som pripravený splynúť s láskou a svetlom, ale nie úplne, na chvíľu sa zdalo (myšlienkový časový postup neexistuje tam jak ho poznáme my) že pocit jednoty, lásky, blaženosti a poznania je hlboký. Vedel som, že keď splyniem úplne, „Ja“ zmizne a stanem sa jedno s tým všetkým. Byť tak blízko toho a kúpať sa v tom bola skúsenosť, ktorú nie je možné vtesnať do slov alebo poriadne opísať. Jak som tak odpočíval blízko toho a stále sa približoval, slnil sa, začal som si uvedomovať Zem podo mnou. V tom momente som mal mnoho otázok, ktoré boli zodpovedané, čokoľvek som chcel vedieť a pochopiť, som jasne rozumel, ale tá informácia sa zablokovala v momente po mojom návrate do hmotnej formy, ale viem, že vtedy som chápal všetko.

Hľadiac na Zem, uvedomil som si pár vecí. Videl som mnoho iných duchov a bytostí, ktoré tak isto opúšťali svoje telá a pohybovali sa smerom od Zeme. Ale mnoho z nich vo svojich duchovných telách neboli schopní vidieť svetlo a lásku nad nimi. Bolo to skoro akoby mali nad hlavou mrak, jak oblak, čo bráni slnečnému svitu, stále je tam, len ho nemôžte vidieť. Veľmi dobre som si uvedomoval, že tie mraky boli ich myšlienky a vzorec premýšľania. Čím viac boli hnevliví, nenávistní a zahorklí, tým väčšie a temnejšie tie mraky boli a to je len ďalší popis ich mysle. Tí negatívnejší dokonca stále pozerali dolu miesto hore. Zakúsil som ich pocity, hnev atď. Chcel som, aby vzhliadli hore a videli tú lásku a išli do svetla, ale nemohol som tú správu k nim prepraviť. Táto časť môjho zážitku nebola moc pekná.

Tie negatívne bytosti pochádzali zo Zeme a putovali dolu preč od svetla, bol som si vedomý, že idú do prázdnoty/temnoty/utrpenia alebo nekonečného točenia sa v kruhu svojich skúseností/mysle jak negatívneho prehrávača skoro až myšlienkového a pocitového zvyku. Bol som si vedomý, že idú do niečoho jak peklo, ale nebolo mi dovolené pamätať si to alebo to bolo v mojej pamäti zablokované. Tá láska a svetlo nechcelo, aby sa im toto dialo a robilo všetko pre to, aby sa vydali k nemu. Ale nemohli alebo nechceli to vidieť. Bolo zrejmé, že si vytvárajú túto skúsenosť sami, nie nejakého oddeleného diabla, či Boha, ktorý ich trestá. Možno  vlastná životná rekapitulácia ich naplnila takou ľútosťou, že sa chceli strestať sami. Možno počas rekapitulácie necítili žiadnu ľútosť, len hnev za to, že ostatní sa radovali z jejich trápenia a úpadku.

Ale viem, že to bola ich voľba, ich tvorenie, nie oddelená voľba Boha alebo diabla. Nikdy som nepocítil separátne diabla alebo bytosti, čo ho volajú. Oni len nemôžu vidieť svetlo, ich mysle/srdcia boli zatarasené ich súčasnými alebo minulými myšlienkami a zvykmi. Bolo nad slnko jasnejšie a samozrejmé, že to proste len nevidia. Možno to bolo tam, kde som bol na začiatku svojej skúsenosti v tej prázdnote a vedomý si negatívnych bytostí. Nie som svätý a urobil som mnoho zlého v živote, takže nechápem, prečo sa to nestalo aj mne.

Niektorí do svetla šli alebo pozerali hore a nemali žiadne temné vírenie, či nejakú energiu nad sebou alebo okolo hlavy. Ale čo si pamätám, bolo to len malé percento ľudí, možno jeden zo sto alebo aj menej. Stále mám obavy, že sa stanem jedným z tých, čo nemôžu vidieť.

Bol som si aj vedomý bytostí, hlavne ľudí na Zemi, ktorí stále žijú a znovu som videl čistotu a svetlo alebo temnú myšlienkovú energiu okolo nich. Znovu veľmi málo z nich sa zdalo pozitívnych. Len pár z každého kontinentu v materiálnej forme boli schopní vidieť svetlo ešte zaživa, pozerali hore a usmievali sa bez negatívnych myšlienok/energií okolo seba, možno desiati alebo dvadsiati na svete. Zbytok ľudí mali mix, ale väčšina pozerala dolu a oplývali temnotou. Potom som pochopil, že je dôležité obdobie na Zemi, existujú aj iné planéty a iné bytosti, ale pre ľudí na Zemi je teraz dôležité obdobie. Zdá sa, že stojíme nad priepasťou a sme na rozhraní buď totálnej deštrukcie alebo lepšej cesty. Svetlo nám neurobí nič, ani nás nezrazí k Zemi, všetko si tvoríme sami. Volíme láskou k druhým, pomocou alebo sebectvom. Uvedomil som si, že prichádza niečo dôležité, ale znovu to bolo zablokované v mojej pamäti. Akoby sa mali odohrať dva scenáre na Zemi, z jedného som bol smutný, ale hovorím, nepamätám si to.

Zakiaľ som toto sledoval, trvalo to pravdepodobne menej než sekundu lebo čas je tam úplne iný, približoval som sa k svetlu, ale otáčal som sa k nemu chrbtom pozorujúc Zem a jak duše opúšťajú materiálno. Cítil som takú lásku ku všetkým bytostiam a taký smútok k bolesti a zmätku tých, čo nemohli lásku a svetlo vidieť, keď zomreli a k tým, čo trpeli na Zemi, tie emócie sú tak nepodobné tomu, čo som kedy poznal. Tak silné, uvedomil som si aj, že naše emócie – láska a spolupatričnosť je nakoniec to, čo nás drží pohromade, všetko je láska, ale s mrakmi energie nad mnohými to proste nevidíme. Ale neznamená to, že to nepreniká všetkým, čo existuje. Je to v každom atóme a molekule.

Moje srdce skoro vyskočilo z hrude jak chcelo pomôcť zmierniť trápenie toho, čo vidím a len som chcel pomôcť zažiť každému tú lásku a svetlo v ktorej som sa vyhrieval.

S touto myšlienkou sa všetko okamžite zmenilo a ja som sa cítil jak na horskej dráhe padajúc z vrcholu rýchlejšie než samotné svetlo.

To bolo to posledné z môjho zážitku. Zobudil som sa z kómy v Decembri 2004 asi týždeň po nehode. Niekoľkokrát ma resuscitovali. Urgentne ma niekoľkokrát museli operovať. Povedali, že už nikdy nebudem chodiť alebo rozprávať, aj keď som prežil. To bolo 3. Decembra. Odišiel som bez pomoci z nemocnice a bez liekov a bez nejakých podporných zložiek už 23. Decembra 2004. Jeden deň som mal 75% šancu, že zomriem, potom 90% ďalšie tri dni.

Trvalo rok opakovaných testov, než som presvedčil autority napríklad aby mi vydali vodičský preukaz a že som sa zotavil. Mám lekárske potvrdenie, že aj napriek tomu, čo sa stalo, ja som zvláštny prípad a mám naspäť svoj vodičák.

Epidurálny výron som mal asi trikrát. Našli ma až za päť hodín po udalosti a to som už bol v 2-3 Glasgowskej stupnice kómy, keď pohotovosť prišla. Mal som odstránenú polovicu lebky, aby zabránili tlaku a dostali sa ku krvácaniu, kvôli ktorému som skolaboval dvakrát, než sme dorazili na špecializované oddelenie. Sú to veľmi nebezpečné veci a vyznačujú sa veľkou úmrtnosťou a dlhotrvajúcou nepohyblivosťou. Moja bola na hrane, lebo sa to stalo trikrát a prvá operácia nezabrala a ešte vzhľadom k času, než ma vôbec ošetrili.

Fakt, že som odišiel po svojich bez liekov proti bolesti a bez nejakého podporného balíčka z nemocnice po menej než mesiaci alebo dvoch týždňoch od kómy, so skoro než polovicou lebky odstránenou je samotný dôkaz toho, že udalosti boli neobyčajné.

Pár dní po prebudení som si ešte uvedomoval nehmotné bytosti v nemocnici, podobné tým, ktoré som videl v NDE. Niektoré boli zlé, niektoré dobré. Teraz ich už viac nevidím. Mám ale niekedy pocit, že niekto výnimočné dobrý alebo zlý pri mne stojí.