Viva T NDE 06/04/2010

Intenzívna bolesť, veľký hluk, obrovskou rýchlosťou prepasírovaná cez vrch svojej hlavy do ľavého horného rohu stropu v operačnom sále. Vedomie svojej vlastnej prítomnosti, zakiaľ som si obzerala zdravotný personál, ktorý ma začal náhle resuscitovať, ma prinútilo uvedomiť si, že stále existujem a nebojím sa (na rozdiel od predchádzajúcej pozemskej skúsenosti ako mladá, slobodná matka vychovávajúca trojročné dieťa a stále sa dožadujúca odpovede na zmysel života). Pomyslela som si: „Toto som skutočne ja“ v tomto stave a zistila som, že som bola živá bytosť bez tela, ktoré som videla na operačnom stole. Bola som nadšená, zvedavá a chcela som vedieť „kam to až zájde“.

Celkovo si spomínam na štyri rôzne dimenzie a zvláštne je, že si nevybavujem prechod (dnes keď meditujem, tak sa snažím si ten prechod vybaviť, ale nejde to). Potom som cítila jak sa pohybujem/letím vesmírom (temná prázdnota) neuveriteľne obrovskou rýchlosťou, ktorej smer a rýchlosť som mohla kontrolovať vedomím. Začala som si byť vedomá nejakých objektov v priestore (jak hviezdy na oblohe), ktoré na rozdiel od ostatného žiarili a mňa to k nim priťahovalo. Dokonca som mala pocit, že niektoré obchádzam a navigujem sa zas smerom k iným (dobro a zlo?).

A potom sa objavila Jedna hviezda neuveriteľných rozmerov, žiarivá, nádherná a majestátna. Jak som k nej zamierila (sprevádzané uvedomelou voľbou), začali sa predo mnou rysovať komplexné tvary a farby. Slová to nedokážu opísať – snažila som sa to radšej nakresliť. Videla som dimenzie, kde tvary a farby prekrývali jedna druhú jak priezračné ohromné drahokamy zapadajúce do seba, formujúce komplexný viacrozmerný dojem tej Najmilujúcejšej Bytosti, ktorá ma do seba vťahovala, pozývala ma ďalej a ukazovala mi cestu do Svetla. Všetka znalosť a láska bolo zdieľané skrze nepočuteľné myšlienky z tejto Bytosti (Ježiš?). To Svetlo bolo stále odo mňa veľmi vzdialené a okamžite ma to k sebe ťahalo (znovu bola to aj kombinácia vôle) s vedomým cieľom, že sa spojím so svetlom alebo rozplyniem v ňom.  Jak som sa k nemu približovala, svetlo sa zväčšovalo, bolo žiarivejšie, podmanivejšie až som zrazu do neho vhupla (s pocitom spútanosti) neopísateľnou rýchlosťou. Je to jediný prechod, ktorý si pamätám.

Teraz na večnosť vo svetle, som mala pocit, že ma niekto „drží“, že som v tom ponorená, že sa celá v ňom kúpem, bola som veselá a JEDNO SO SVETLOM. Svetlo bolo zlaté, hrejivé a všeobjímajúce. Bola som vo „všemilujúcom stave“, mieri, jednote, Božskej Vedomosti, v strede všetkého a nespočetné množstvo ostatných, neviditeľných prítomností do mňa prúdili, aby ma učili a vysvetlili mi veľkosť božskosti Jeho plánu od počiatku časov po budúcnosť. Bola som nasiaknutá vedomou nesmiernou vďačnosťou za túto unikátnu, ale večnú prítomnosť všetkých, za skúsenosť poznania nesmiernosti veľkolepého plánu. Cítila som sa ako vybraný žiak, ktorý dostal privilégium byť tu účastníkom. Chápala som, počas zážitku, prečo a ako je Boh prítomný a vždy bude. Že skúsenosť na Zemi je jak pódium pre všetky božie bytosti, aby pozorovali, presviedčali a dospeli k osobnosti na Zemi, ktorú si vybrali a kde ich vlastné Ja navedie na cestu k Bohu alebo preč od neho (neadekvátna a neucelená teológia na vysvetlenie).

Zároveň som bola schopná vnímať z tamtej perspektívy doslovný obraz Zeme a dokonca sa pohybovať okolo planéty z rôznych perspektív, zatiaľ čo som stále bola Tam a pokračovala v obdŕžaní prenosu dát. Zdalo sa to jak večnosť, v ktorej som chcela už zostať, ale stále tam bol nejaký „smer“ k pochopeniu a zveľaďovaniu toho, čo som sa naučila. Nakoniec prišiel pocit potreby návratu a spoluúčasti na prenose a zdieľaní skúseností.

Vlastne som prišla do ´ďalšej dimenzie (prechod si nepamätám), kde predo mnou stál ten najkrajší, prenádherný prototyp Anglickej chaty, ktorú som už od malička mala v predstavách jak dokonalý domov. Stála som vonku pred bránou (latkový plot so zahnutou besiedkou ovešanou ružami) – bolo to tak skutočné. Zlaté svetlo za neskorého súmraku presvitalo z okien. Vedela som, že v dome je Boh. Chcela som tam vstúpiť a byť s ním. Jak som položila ruku na kľučku, aby som vstúpila, bolo mi povedané: „Ak vstúpiš do vnútra, už nemôžeš vyjsť von. Máš malého syna (vtedy štvorročného), ktorý Ťa potrebuje. Ľudia na Zemi musia vedieť všetko, čo si videla a zažila. Musia vedieť, že ich vlastná skúsenosť nie je úplná, ale nesmierne dôležitá súčasť celkového plánu.“.  Bolo „vidno“, pochopila som, že môj strach bol prekážkou k tomu, aby som spoznala Boha a Jeho prítomnosť, nielen pre mňa, ale pre všetkých. To bolo hlavné posolstvo, koreň všetkého zla na svete a ohnisko ich záujmu, správa pre tento svet. Potom som reverzne zažívala všetky udalosti od počiatku. Smerovala som z tohto rozprávkového stavu späť cez vrch mojej hlavy.

Uvedomila som si, že mám telo a hlavu pokryté plachtou a nebola som viac na operačnom stole a vedela som, že sa domnievajú, že som mŕtva. Vedela som, že sa musím pohnúť so všetkou námahou, konečne som sa pohla a uvidela prekvapený výraz na tvári anestéziológa, ktorý tam bol aj so sestrou, ktorú som ja nevidela. Keď ma doktor preberal, dramaticky sa ma pýtal: „Kam ste odišli, myslel som, že som Vás stratil.“. Ostatné je minulosť. Zotavila som sa, rozhodla som sa nevrátiť do práce, všetku pozornosť som venovala synovi a chovala sa úplne inak než pred tým, motivovaná tým, čo som zažila.