Roger NDE 02/04/2003

Môj zážitok je tak výnimočný, že neviem, kde mám začať.

Mohol by som o tom popísať sto strán, ale budem sa snažiť to skrátiť čo najviac.

Veci sa začali diať už pár mesiacov pred nehodou. Videl som mŕtvych ľudí, počul hlasy vždy, keď som si išiel ľahnúť, ale ešte som nespal. Bolo by to dlhé rozprávanie, tak radšej prejdem hneď ku dňu, keď sa stala nehoda (3. September, 1990). Vracal som sa Quebecu a kamarátka šoférovala. V určitom momente stratila kontrolu nad autom a zrazili sme sa čelne s iným vozidlom. V tom momente som opustil svoje telo a pozeral zhora na kamarátku a na auto. Všimol som si malý požiar v priestore, kde bol motor, ale zatiaľ to nebolo nič vážne. Ani jeden sme sa nehýbali a vyzerali sme mŕtvi. Ju (jej ducha) som nevidel nikde naokolo, len jej telo.

Pamätám si, že som chcel dať vedieť rodičom a kamarátom o nehode a že som zomrel, chcel som sa rozlúčiť. Okamžite som sa pred nimi objavil. Mohol som cestovať aj v čase. Kamaráti a rodičia ma ale vôbec nevideli a ani nepočuli.

Od toho momentu som si uvedomil, že na mňa čaká ešte niečo iné, než navštevovať živých. Nechal som sa viesť, ale v mojom prípade sa neobjavil žiaden tunel, tak jak som čítaval v zážitkoch blízkych smrti, dokonca som ten tunel čakal, ale nič sa nestalo.

Ocitol som sa na veľmi tmavom mieste, kde nebolo nič naokolo, ale nebál som sa. Bol tu pokoj. Zrazu sa predo mnou rozbalil celý môj život od detstva až po dospelosť ako film na obrazovke. Bolo to tak skutočné. Videl som sám seba, ale bolo to lepšie než 3D projekcia, bol som schopný cítiť pocity ľudí, s ktorými som bol v spojení celé roky. Cítil som dobré aj zlé emócie, ktoré som im spôsoboval. Bol som schopný vidieť, že čím lepšie som sa k nim choval a spôsoboval dobré pocity, dostával som akési kredity (karma), naopak u zlých vecí mi tie kredity ubúdali, jak na účte v banke, ale toto bol Karma účet pokiaľ viem. Čím viac bodov som mal (Kariem), tým som dostával viac povolení dostávať sa niekde do lepších oblastí alebo miest. Takto som to vtedy chápal.

Na konci filmu nastala na chvíľu tma ako v kine pred tým, než rozsvietia svetlá. Cez toto poznanie som pochopil, že som si vyslúžil miesto niekde, čo voláme nebo bez toho, aby som vedel, čo ma čaká alebo ako to tam vyzerá. Cítil som úžasný pocit mieru, ktorý silnel a silnel. Fantastický pocit.

V temnote som začal vidieť svetlo ďaleko predo mnou. Priťahovalo ma to k nemu, ale pamätám si myšlienku, že som sa mohol od neho odvrátiť alebo sa vrátiť naspäť. „V žiadnom prípade!“ povedal som si. Šiel som k nemu bližšie a pocit mieru bol tak silný.... veľmi dobrý pocit. V skutočnom živote som typ človeka, ktorý ide do detailu, aby vedel jak veci fungujú. Nechcel som ísť príliš rýchlo, chcel som pochopiť, čo sa to tu vlastne deje. Potom som vošiel do orbitu (neviem jak to inak nazvať), ktorý bol umiestnený okolo svetla.

Bolo to jak kužeľ svetla. Počul som slová (Mier, Radosť, Šťastie, Láska, Večnosť), kým som bol v orbite okolo tohto úžasného, naozaj obrovského kužeľu svetla. Pamätám si, že týchto päť slov (ako celok), boli jediné dôležité veci pre mňa v celom Univerze a musel som sa odpútať od všetkého ostatného, aby som do svetla mohol vstúpiť. Detaily tu preskočím, bolo by to príliš dlhé.

Pocit mieru vystriedal pocit lásky. Pamätám si, že v tom momente mi niečo bránilo, aby som do svetla mohol vstúpiť, uvedomil som si, že to bola nenávisť, ktorú som k pár ľuďom choval. Musel som im odpustiť, aby som sa očistil od negatívnych myšlienok, ktoré som k nim prechovával. Až teraz som mal povolenie vstúpiť do svetla, mohol som sa ho skoro dotknúť, chcel som vstúpiť, ale držal som sa naspäť, aby som si obzrel viac detailov, než tam vstúpim. Viem, že som stál pri spodnej časti toho kužeľu. Po určitom čase som vošiel a BUM! Jak výbuch lásky.

Pocit, ktorý som mal pred tým, než som tam vstúpil bol úžasný, ale stále ho môžem opísať ľudským jazykom. Ale vnútri, ani náhodu. Žiadne slová nemôžu vyjadriť ten pocit, len som si pomyslel, že môžem zomrieť, jak bola tá láska silná. Bol som v úžase, že stále môžem uvažovať tak, ako na Zemi a v tom momente som sa začal smiať, lebo ma napadlo, jak môžem zomrieť, keď už som mŕtvy. Daj mi všetku svoju lásku, povedal som. Lebo som vedel, že to Svetlo alebo Inteligencia mi rozumie.

Nič lepšie v tej chvíli neexistovalo, dokonca to mohlo byť aj nebezpečné, keby pocit lásky zosilnel. Bolo to ďaleko silnejšie a lepšie, než akékoľvek očakávania o nebi, čo som mal. Takže tak, ako som povedal, viac lásky, prosím. Pocit vrúcnej lásky narástol a ja som si všimol, že tam boli rôzne stupne svetla. Zistil som, že sú mi prístupné kompletné vedomosti o Univerze a musel som sa začať pýtať, aby som vedel. Oh skvelé.

Moja prvá otázka

Existuje život aj inde?

Odpoveď: Myslím, že odpoveď poznáš, keď nie.....

Oh Áno...

2. otázka

Existuje mnoho planét, ktoré majú ďaleko vyvinutejšie životné formy, než my na Zemi?

Odpoveď: Existujú tisíce planét, ktoré sú v evolúcii ďaleko pred životom na Zemi

3. otázka

Existujú aj zaostalejšie planéty?

Odpoveď: Áno tisíce

4. otázka

Môžem vedieť ako to vyzerá na vyspelejšej planéte?

Odpoveď: Áno, nech sa páči

Okamžite som tam bol. Mal som telo, v svetle som ho nemal. Bol som v prítomnosti ľudí a mohol som s nimi hovoriť. Neuveriteľné. Boli užasnutí, že ma vidia pred sebou. Bol som v nejakom meste s rovným povrchom a budovy nemali žiadne okná ani dvere, jak krabice. Mali zvláštny spôsob jak do nich vstupovať, ale v tej chvíli nebolo pre mňa dôležité to vedieť. Komunikovali sme hlasom, ale cez myseľ, telepaticky. Rozumel som každé slovo (hovorím Francúzsky), ale viem, že keď som hovoril, používal som iný jazyk. Bolo to automatické.

Pýtali sa odkiaľ pochádzam. Chceli vidieť v mojej mysli hviezdy, ktoré vidíme z našej planéty. Výsledok bol dobrý. Pýtali sa ma aj, kde na Zemi som sa narodil, kam rád chodím a čo rád robím. Povedal som im, že som sa narodil v dedine, čo sa volá Caplan. Rád sa chodím potápať v New Port pri Quebecu. Chceli vidieť v mojej mysli, jak to tam vyzerá a mapu oblasti. Požiadali ma, aby som im to ukázal, pokiaľ chcem. Opäť sa to podarilo, bol som schopný im mentálne ukázať mapu. Pýtali sa, odkiaľ beriem energiu na prežitie. Hneď som vedel, že hovoria zvláštnym spôsobom o jedle. Rozprával som im o rastlinách, ktoré u nás jedávame a hneď sa ma spýtali: „Jedávate aj veci, čo boli niekedy živé?“ „Áno“, odpovedal som.

Na to mi povedali: „Vedeli sme, že sú primitívne civilizácie, ale nevedeli sme, že je to až také zlé." Skutočne boli prekvapení, že niekto z tak primitívnej civilizácie ich mohol navštíviť. Spýtal som sa jedného (vyzeral, že je vodca skupiny).

„Kde beriete energiu na prežitie?“. „Berieme ju z kozmickej energie tak ako Vy, ale rovno zo zdroja miesto v naturálnej podobe, tak ako to robíte Vy“.

„Cestujete občas na iné planéty?“. „Áno“ a ukázal mi kozmickú loď, vyzerala ako lietadlo, ale bez krídiel. Spýtal som sa, čo za energiu využívajú, aby mohli cestovať tak ďaleko. „Využívame gravitačný generátor a vďaka tomu môžeme cestovať neobmedzenou rýchlosťou“.

Hovoril som im o probléme, ktorý máme so zrýchlením tu na Zemi my vďaka gravitačnej sile. Odpovedal: „Náš gravitačný generátor ovplyvňuje celú našu loď vrátane ľudí na nej, takže tu nie je žiadna gravitačná sila, ktorá pôsobí na posádku alebo pasažierov“.

Pamätám si, že čo do fyzična, boli títo ľudia menší než my a kráčali pomalšie než my. Nemali ani žiadne vlasy. Mali zvláštne uniformy, ktoré obopínali ich telá, akoby boli ich súčasťou. Bolo ťažké určiť, kde končili a začínali. Povedali mi, že možno v krátkej budúcnosti našu planétu navštívia, ale že je od nich príliš ďaleko. Povedal som, že bez problémov, ale že nech si dávajú pozor. Rozlúčil som sa a poďakoval za informácie. Odchádzal som, keď už bola noc, dal som si čas, aby som pozrel na hviezdy, bolo to úplne iné než na Zemi a nebol tam ani žiaden mesiac, ale obloha bola nádherná a posiata mnohými hviezdami.

(O pár rokov neskôr, pár miestnych, vrátane dvoch policajtov videli UFO nad Caplanom a New Portom a Port Danielom, všetko v jednu noc. Ten istý opis, v tom istom čase a v rôznych dedinách. Bolo to aj v miestnych novinách. Opisovali to jak Concorde, ale bez krídiel, bez zvuku a videli ho len pár metrov nad zemou bez pohybu. V tom čase som už býval v Montreale skoro tisíc km odtiaľ).

Späť k príbehu, rozhodol som sa ísť naspäť k pôvodu, pôvodu všetkého, Svetlu. Aký nádherný výlet, pomyslel som si. Na Zemi máme problém ísť na mesiac a naspäť. Pre mňa ísť na mesiac bolo ako prejsť cez ulicu a na planéty vzdialené stovky svetelných rokov ako do vedľajšej dediny.

Chcel som ale ísť aj na menej vyvinuté planéty, tak som sa spýtal a hneď som tam zase bol. Boli tam primitívni jaskynní ľudia, celý chlpatí. Naháňali nejaké obrovské zvieratá. Chcel som s nimi komunikovať, ale bez výsledku. Nepočuli ma a ani nevideli. Nebolo to pre mňa zaujímavé a tak som sa pobral naspäť do Svetla.

Keď som sa vrátil, bol som poučený, že nemôžme nijak sa spojiť s týmito primitívnymi svetmi a to bol aj hlavný dôvod, prečo boli od nás tak vzdialené, aby sme ich nemohli dosiahnuť, lebo by to mohlo byť veľmi nebezpečné pre ich evolúciu, pretože si ňou musia prejsť sami, tak ako my si musíme prejsť svojou. V ďalšom živote budeme my ľudia inkarnovaní na vyspelejšiu planétu, pretože na Zemi je určitá hranica maximálnej a minimálnej evolúcie a prekročením tejto hranice budú najvzdelanejší a najinteligentnejší ľudia na Zemi tí najprimitívnejší na vyspelejšej planéte.

Pýtal som sa aj ďalšie otázky ohľadom Zeme.

Život bude pokračovať podľa počtu rokov, čo používame tu na Zemi do roku 3587. Keď som sa pýtal, čo sa stane, bolo mi ukázané:

Videl som, že sa blíži niečo obrovské (kométa alebo asteroid). Ľudia boli stále ešte na Zemi. Totálna panika, lebo vedci vedia, že je to koniec života na tejto planéte a nevšimnú si to dosť dopredu na to, aby tomu zabránili. Dal som si čas, aby som pozrel tu a tam do blízkej budúcnosti.

Nemohol som sa vrátiť do presného roku alebo času, pretože by to mohlo ovplyvniť niečo, čo sa má stať z dôvodu našej evolúcie. Viem, jak som aj povedal pár ľuďom v čase mojej nehody v roku 1990, že sa odohrá pár konfliktov v USA a že to začne v New Yorku, pár rokov po roku 1990. Že to bude World Trade Center som nevedel a ani presný rok, len som vedel, že to bude NY a že sa o tom dozvie celý svet. Potom bude najviac zasiahnuté východné pobrežie a mal byť zasiahnutý aj nejaký severnejší štát v centrálnej oblasti. Skoro nič sa nemalo diať na západnom pobreží. Keďže som si tým bol istý, nikdy by som sa nepresťahoval do veľkého mesta na východnom pobreží, aj keby mi nejaká firma ponúkala plat so šesťmiestnym číslom.

Vedel som presný dátum a čas každej udalosti v každom meste. (pozn. prekladateľa: nie som si tu istá jak to myslel, pretože v NY ten čas nemal, je aj možné, že v tom stave vedomia to vedel, ale sa mu to vytratilo v momente jak sa vrátil do fyzického stavu).

Povedal som si, že aj tak teraz nemôžem nič zmeniť, keď som mŕtvy. Tak som šiel na koniec konfliktu. To bolo ešte strašnejšie...Kvôli konfliktom s inými krajinami a menej dotáciám pre vedecký výskum a NASA, nikto nevie, že sa niečo blíži k Zemi. Asteroid bol malý, ale dosť veľký na to, aby spôsobil na Zemi značnú škodu.

Jediná dobrá správa je, že štáty ukončia všetky konflikty a začnú spolupracovať, ale už je príliš neskoro na to, aby sa odvrátilo to, čo sa mohlo odvrátiť pred tým. Od toho momentu si niektoré krajiny uvedomia nezmyselnosť vojen a budú spolupracovať mnoho nasledujúcich rokov, bude síce mier, ale milióny stratených životov mohlo byť zachránených. Viem, že táto budúcnosť nie je ďaleko.

Nechcel som sa vrátiť na Zem, pretože som pochádzal z miesta nekonečnej lásky a krásy, avšak podcenil som nekonečnú moc Svetla a v jednom okamžiku som sformuloval prianie, že by som sa rád na Zem vrátil a zdieľal poznanie s čo možno najviac ľuďmi. Čo som si neuvedomil je, že každé prianie vyslovené v tomto svetle sa okamžite stane realitou.

Jak som to vyslovil, videl som, jak som odtiahnutý k spodnej časti svetelného kužeľu a potom som pomaly vychádzal z neho von. A znovu som zbadal svoje telo. A zrazu som zbadal svoju kamarátku. Prichádzala smerom ku mne a k Svetlu, ktoré bolo teraz za mnou. Skoro som do nej narazil, tak som inštinktívne zdvihol ruky. Urobila to isté. Jak sme sa k sebe blížili, naše ruky sa spojili a ja som skamenel v úžase nad zábleskami a iskrami, ktoré spôsobil náš dotyk. Naše telá sa spojili a v ten moment sa prepojili naše mysle a mohli sme zreteľne čítať myšlienky jeden druhého bez pochybností napriek tomu, že sa to stalo v obrovskej rýchlosti. Vtedy si uvedomila, že nepoužívame jazyk, ale komunikujeme telepaticky. Chcel som to otestovať, chcel som vedieť, či môžeme v tomto stave hovoriť aj normálne.

Začal som hovoriť a uvedomil som si, že používam jej výrazy a jej slovník, zakiaľ som s ňou konverzoval, ale trvalo to príliš dlho a tak sme sa vrátili k nášmu novému spôsobu komunikácie, oveľa rýchlejšiemu, navyše aj s pocitmi. Vysvetľovala mi, že vo Svetle už zostane, lebo jej čas na Zemi sa dovŕšil. Vedela, že ja sa vraciam na Zem a že nikdy tento zážitok nezabudnem, lebo sa tak odlišoval od všetkého, čo sme mohli zažiť vo fyzickej realite. Pocit lásky stále zoslaboval a ja som mohol vidieť širší záber všetkého, čo sa deje na Zemi....vojny, lakomstvo, hnev, rasizmus atd. Jak som sa približoval bližšie, bol som z toho stále viac zarmútený. Zrazu som bol naspäť v aute. Plamene šľahali všade okolo mňa. Otočil som sa a uvidel kamarátkino telo. Nad všetky pochybnosti som vedel, že je mŕtva a že jej telo už nie je viac obývané. Svetlo mi dalo práve toľko času, aby som mal čas utiecť, než ma plamene dostihli.

Na kamarátke vykonali autopsiu a uzavreli to s tým, že zomrela ešte pred tým, než zhorela. Môj ozdravný proces sa nedá nazvať nijak inak, než zázrak, napriek tomu, že som mal polámaných plno kostí. Vrátil som sa s pár paranormálnymi schopnosťami a darmi.