Robert N NDEs 14/3/2013

V roku 2001 som býval v Arizone, keď mi zrazu zazvonil telefón od bratranca Tima, že jeho otec, môj Krstný otec, je na tom zle. Okamžite som si zarezervoval letenku na druhý deň do Chicaga. U ľudí s talianskymi koreňmi je Krstný otec velice vážený, keďže preberá úlohu otca každému, komu otec zomrel. Strýko Sam pre mňa znamenal celý svet.

Priletel som na Chicagské letisko okolo siedmej večer. Bratranec Tim ma vyzdvihol a odviezol rovno do nemocnice. Bola tam moja teta Tereza, moja mama a ďalší strýkov syn Sam, jeho žena a deti. Vošiel som do izby, aby som strýka Sama videl. Vyzeral slabý a ťažko dýchal. Bolo to jak keby smrť už krúžila okolo a len čakala, kedy príde jej chvíľa.

Vrátil som sa do čakárne a pozdravil sa so všetkými, čo tam boli. Čakáreň bola naproti jeho izbe a kancelárii staničnej sestry. Jak je u Talianov zvykom, čakáreň vyzerala jak talianska reštaurácia. Bola plná jedla. Talianske hovädzie, talianske omáčky, cestoviny, šalát a chleba. Nech sa deje čokoľvek zlé, Taliani majú vždy po ruke jedlo. Zmierňuje to ich bolesť. Chceli sme sa postarať aj o personál, nie preto, že by sme si mysleli, že by sa o nášho milovaného starali lepšie, ale z rešpektu, lebo Taliani majú vo zvyku zaberať veľa miesta. Vážili sme si aj prácu, ktorú nemocničný personál robí, lebo často je to ťažká a nevďačná práca.

Jak sa blížila noc, všimli sme si, že teta a matka toho už majú po celom dni dosť a bratrancove deti začínajú byť nervózne. Okolo 11 večer všetci odišli domov si odpočinúť a Tim a ja sme sa rozhodli zostať v nemocnici cez noc.

Išli sme spať do čakárne a chvíľu sme ešte rozprávali, niečo sme ešte zjedli, išli skontrolovať strýka Sama dva-tri krát. Na poschodí sa rozhostilo veľké ticho. Polnočná smena mala službu, boli tam dve sestry. Na chodbách bolo hrobové ticho a nič sa nedialo.

Rozhodli sme sa, že budeme spať na tej najnepohodlnejšej vinylovej sedačke, čo kedy vyrobili. Mal som problém zaspať. Videl som, že Tim rýchlo zaspal, jak keby nevedel, že ani mŕtvola by sa na tej sedačke necítila pohodlne. Boli asi dve hodiny ráno, keď som začal upadať do a zo spánku.

Zrazu som začul mocný, ale zároveň nežný hlas. Bol prísny, zároveň milujúci, autoritatívny a zároveň súcitný. Slová boli jasné a hlasné. Hlas povedal: „Sam, poď domov“. Nikdy nezabudnem zvuk toho hlasu a pocit, ktorý vo mne vyvolal. Vyľakal ma, ale nebál som sa. Prišlo mi to zvláštne, ale zároveň aj známe. Bol silný, ale cítil som z jeho tónov lásku. Nikdy som nepočul takýto rozkaz, ktorý prehlásil ten hlas.

Nebolo to jak vo filmoch, kde počujete ozvenu hlasu, bol to normálny hlas, avšak mocný. Hneď som si sadol a okamžite sa obzrel dookola. Myslel som, že je to len hlúpy vtip, o ktorý sa niekto snaží. Postavil som sa a pozrel na chodbu, bola prázdna, pozrel som na Tima a ten spal. Pozrel som na sestry a obidve sedeli v staničnej izbe za počítačom.

Myslel som, že snívam, ale hlas bol príliš mocný a silný. Sedel som tam a hľadel do prázdna na stenu. Počul som práve hlas Boha? Teraz boli 4 hodiny ráno, premýšľal som, či mám zobudiť Tima alebo nie. Rozhodol som sa, že ho nechám spať a išiel som skontrolovať strýka Sama, chvíľu som tam sedel a pozeral na neho.

Nikdy som nebol nejak extra pobožný. Bol som Katolík, chodil do katolíckej školy, bol som pomocník pri oltári a nikdy ma to nejak nebralo, bolo toho na mňa moc. Veril som v Boha, bola to ale len viera. Teraz som bol ale dosť zmätený. Vedel som, že myseľ je komplikovaný počítač, ale nemal som pocit, že musím resetovať svoj mozog. Bol som mladý a v dobrom zdraví. Bol som pri všetkých zmysloch. Bol som aj dosť úspešný a život so mnou zaobchádzal dobre, a teraz toto.

Bál som sa ísť spať, nevedel som, čo sa stane. V mysli mi bežalo každé možné vysvetlenie hore dolu. Hodnotil som každú možnosť, ale vždy som došiel k rovnakému záveru, nebolo žiadne vysvetlenie na to, čo sa mi teraz stalo.

Pozn. prekl. O štyri roky neskôr

V práci som začal o ôsmej ráno a bolo osem večer, keď mi skončila smena. Necítil som sa dobre a mal som zlú náladu. Zavolal som priateľke a povedal jej, že sa vraciam domov a že sa necítim dobre. Myslel som, že som na obed zjedol niečo pokazené a že si len trochu odpočiniem, prezlečiem sa a prídem do domu jej rodičov. Rodičia bývali asi 5 km od nášho domu.

Bolo 15. Augusta 2005, 8.45, keď môj život nabral drastický a neočakávaný smer.

Prišiel som domov, prezliekol sa do trička a šortiek. Zacítil som to najhoršie pálenie pri srdci aké som kedy cítil. Nemohol som sa toho zbaviť. Zrazu sa mi skrátil dych. Zavolal som jej a povedal, že sa musí hneď vrátiť domov. Nevedel som, čo je so mnou zle, ale niečo bolo v neporiadku. Povedala, že mi zavolá záchranku, ale to som odmietol, že to nie je treba, jak som sa ale zmýlil. Stále som si popoťahoval golier na tričku, aby sa mi ľahšie dýchalo. Zhoršovalo sa to a začalo mi byť zle od žalúdka. Postupovalo to veľmi rýchlo. Položil som telefón na stolík a hnal sa do kúpeľne, začal som zvracať čistú žlč. Bolo to divné. Znovu sa zo mňa vyvalila čistá žlč, stále a stále.

Zrazu to udrelo v plnej sile. Zoslabol som, zacítil bolesť na ľavej strane a zrútil sa k zemi. Bol som neschopný pohybu, telefón som nemal po ruke a vedel presne, čo sa zrovna deje. Mal som infarkt. Ležal som tam na podlahe, civel na záchod a dúfal, že ma priateľka zobrala dosť vážne na to, že už je na ceste.

Bol som vo vážnej situácii, nemal kontrolu nad svojim osudom a bol som v rukách božích.

Treba povedať, že každú tragédiu vždy sprevádza niečo komické. Jak som tam ležal, stále som si opakoval, že nechcem, aby posledné, čo uvidím pre smrťou, bol záchod. Myslím, že v takýchto situáciách prepíname do módu pudu sebazáchovy, až kým nepríde pomoc.

Môžem si len predstavovať, jak zomieral takmer rovnakým spôsobom môj otec. Odišiel na záchod a už odtiaľ nevyšiel živý. Hovoril si to isté?

Bola to zvláštna náhoda, otec zomrel v kúpeľni a teraz aj ja? Mám 47* rokov, otec mal prvý infarkt v 47 tiež. Keď zomrel mal 57. Keď prežijem tak vyhrám? Je za to nejaká cena?

Myslím, že zo všetkých vecí, pozerať na toaletu, zakiaľ zomierate, je zvláštne. Uvedomujem si, že je drsné myslieť na takéto veci, keď máte infarkt, ale myseľ je komplikovaný počítač.

Jak som tam ležal, žlč mi vytekala z úst a ja som stále opakoval, že nechcem, aby posledné, čo vidím pred smrťou bol záchod. Donna prišla aj s otcom Stevom a on ma našiel na zemi, tak zavolal záchranku.

Keď vošla do kúpeľne, pozrel som jej do očí a povedal: „Som rád, že si tu, teraz budem spať“.

Prechod do Posmrtného života.

Keď som odpadol prvýkrát začala moja cesta do Neba cez tunel z mrakov. Tunel nesmeroval rovno hore, bolo to jak keby sa tiahol cez paralelný vesmír. Pomaly som sa ním pohyboval, bol svetlý, ale vyzeralo to, že sú tam nejaké tiene, jak haluze stromov, ktoré ho obkolesovali. Pocity, ktoré som mal neboli práve pozemské a boli oveľa intenzívnejšie.

Presúval som sa cez portál na druhú stranu do Neba, do Božieho domu. Prechod mi neprišiel zvláštny. Musím priznať, že som mal trochu obavy, kvôli neznámu, ale aj tie vyprchali. Rôzne intenzívne pocity sa mnou prehnali všetky naraz.

Prvý bol pocit intenzívneho mieru. Bolo to tak pokojné a kľudné s neuveriteľným pocitom zmierenia. Nikdy som na zemi pred tým nepocítil taký mier. Intenzita tých pocitov je tak silná, že si uvedomíte, že nemôžu pochádzať zo života na zemi v žiadnej forme.

Všetky moje pozemské starosti, myšlienky, strachy, názory boli preč. Bolo to jak keby vôbec neexistovalo tých viac než mojich 47 rokov na Zemi. Intenzita a pokoj boli tak silné, že ste ochotní zveriť svoju dušu Bohu a prijať odchod do Neba bez nejakých otázok a pochybností. Toto je to, čo Božia láska predstavuje, úplnú odovzdanosť Vašej duše Bohu bez otázok.

Nemal som žiaden strach z toho, čo som prežíval a žiaden strach z toho kam idem a čo od toho môžem očakávať. Vedel som, že všetko bude v poriadku, keď dorazím do konečnej stanice. Pocity, ktoré som mal neprebiehali chronologicky, ale simultánne, ale neprerastali mi cez hlavu.

Potom tu bolo teplo. Bolo to jak keby som bol zabalený v deke, ktorú práve vytiahli z trúby.  Nebolo ani príliš teplo ani zima, bolo to jednoducho dokonalé. Bolo to tak neuveriteľné a pohodlné, že akékoľvek pozostatky úzkostí, čo Vám zostali v duši boli odstránené a cítili ste sa jak v milujúcom náručí Anjela s krídlami ovinutými okolo Vás, aby udržali to teplo a uistili Vás, že ste v bezpečí. Láska Boha siaha ďaleko a je hrejivá, taký je to pocit. Ste dieťa Boha, ktoré sa vracia domov a domov má byť teplý a Vy ste vítaní. Také Nebo je.

Túžil som tam byť, doma, nie v nejakom dome na Zemi, doma v Nebi. Pohltilo ma to. Túžba byť doma so všetkými milovanými a Bohom bola jak masívna sila, ktorá Vás ťahá vpred a vy jej nemôžete odolať, ani keby ste chceli, čo Vám garantujem, že sa nestane. Chcete ísť ďalej a byť pri majestáte Boha a v prítomnosti všetkých, čo zomreli pred Vami. Panovalo tam také nadšenie vidieť tých, ktorých ste pred toľkými rokmi milovali a dostať šancu vidieť ich znovu bolo tak vzrušujúce, že takého nadšenie na Zemi nikdy nepocítite.

Viete, že keď prídete domov, Váš život dosiahne vrchol. Cestujete po všetkých tých nebeských miestach a jediná túžba je byť tam. Užívate si klímu, ku ktorej Vás to priťahuje. Môžete navštíviť každého, koho máte rád a zbadáte veľkoleposť hudobníkov a umelcov, ktorí zomreli dávno pred Vami a teraz sú v Nebi. Predstavte si, že ste schopní naučiť sa majstrovstvu Pabla Picassa alebo unikátnemu štýlu Vincenta Van Gogha tvoreného rovno pred Vašimi očami. Keď Vás nebaví maľba, môžete sedieť a počúvať hudbu Stevie Raya Vaughna alebo B.B. Kinga jak spolu hrajú na gitaru.

Možno máte radšej taliansky operný tenor Luciana Pavarottiho*, Dokážete si vôbec predstaviť jak sedíte vedľa Franka Sinatru a Deana Martina a počúvate jak spievajú? V Nebi je to stále možné, toto je láska z neba a čo veľkodušný Boh ponúka.

Potom je tu láska. Je to veľmi ťažko opísateľný pocit. Skúste si predstaviť, keď ste prvýkrát videli svoje dieťa alebo stretli niekoho Vám drahého. Viete o čom hovorím, ten pocit prvej lásky, tak pozitívny a mocný. Teraz vezmite ten pocit a vynásobte ho tisíc krát. To je láska, ktorú ani v predstavách na Zemi nezažijete. Je ťažké to vysvetliť, ale najlepší spôsob jak to opísať je, že Boh Vás drží pritlačeného k hrudi, jemne Vás hladí rukou a nežným ale mocným hlasom hovorí: „Si v bezpečí, mám Ťa a si doma so mnou, vitaj doma dieťa moje“.

Bol som na ceste domov, kam patrím a odkiaľ pochádzam. Moja duša bola teraz oslobodená z pozemských pút a cestovala naspäť z cesty poznávania Zeme. Intenzita toho pocitu ma zaplavila. Je ťažké opísať veľkoleposť toho všetkého, ale Vaša viera a dôvera v Boha prevezme Vašu dušu. S radosťou tomu necháte voľný priebeh, ste v Božej opatere.

Zrazu v jednom momente všetko prestalo a ja som cítil akoby ma niekto schmatol a ťahal naspäť von z tunelu. Vzpieral som sa, aby som to zastavil a chcel som pokračovať dopredu, ale tak to byť nemalo. Bolo jedno jak moc som bojoval, nemohol som pokračovať a sadol na mňa strach. Bol som hrozne zmätený, nemohol som zastaviť, čo sa s mojou dušou dialo. Chcel som ísť naspäť do tepla, ale pocity, ktoré som mal, ma už opustili. Boli zo mňa vyrvané. Všetko zmizlo a bolo veľmi bolestné byť znovu na Zemi.

Na scéne sa objavili hasičskí pohotovostní lekári a resuscitovali ma. Pamätám si, že som tam ležal s bolesťou na hrudi. Potom som sa ocitol v náručí hasiča, ktorý so mnou uháňal do sanitky. Ležal som na nemocničnom lôžku vzadu v sanitke a civel hore do svetla. Cítil som, jak mi v žilách prúdi infúzia a počul hovor do nemocnice.

„47 ročný muž, infarkt myokardu, s resuscitáciou, predpokladaný príchod 3 minúty“. Od tohto momentu si toho moc nepamätám, nepamätám si príchod do nemocnice a prevoz na JISku. Ani personál okolo mňa.

Čo si pamätám, že som bol hore pri strope a pozeral na svoje telo, kde na ňom pracovalo asi dvadsať ľudí a snažili sa mi zachrániť život. Nepamätám si ich tváre, len masky a biele plášte.

Pozeral som dolu, jak ma oživujú. Zrazu som pocítil, že je čas ísť a otočil som sa preč. Okamžite som sa vrátil do tunelu k jeho hrejivosti a jeho pôsobivosti, mieru a pokoju. Boh ma volal domov.

Jak som sa k Nebu približoval, svetlo bolo stále jasnejšie. Všetky intenzívne pocity sa vrátili a ja som sa znovu kúpal v teple, láske, pokoji, kľude a mieri.

Dosiahol som koniec tunelu a okamžite ma objal ohromný pocit istoty a bezpečia. Moje videnie bolo rozmazané zo svetla, bol tam trochu chaos, ale nebolo sa čoho báť, nebol tam žiaden strach.

Vôňa bol prvý zmysel, ktorý mi naskočil. Bol som obostretý voňavou sladkou vôňou. Boli to jak vône všetkých druhov kvetov, všetky naraz. Intenzita vôní bola upokojujúca a úžasná.

Ovieval ma jemný teplý vetrík, bola to číra dokonalosť. Bolo mi stále teplo pri prechode domov.

Jak sa mi videnie rozjasnilo, videl som mnoho usmievavých a šťastných tvári. Cítil som, akoby som bol v náručí mnohých duší. Každá z nich ma vítala, bolo ťažké rozoznať kto je kto, všetci boli mladí vo veku dvadsiatnikov alebo raných tridsiatnikov. Ale ich tváre mi začali byť znovu známe. Začal som ich spoznávať a vedel kto sú, a miera šťastia, ktorá to sprevádzala sa nedá opísať pozemským jazykom. Nie je možnosť jak to opísať.

Videl som tetu a strýkov, ktorí zomreli predo mnou. Videl som prarodičov a ostatných, čo odišli skôr než ja, cítil som sa v bezpečí. Bol som tam, kde mám byť.

Potom som zbadal svojho otca a nadviazal s ním spojenie, ktoré nám bolo odopreté toľké roky na Zemi. Jak keby to bolo včera a nie 38* rokov odkedy zomrel na Zemi.

Boli tam prarodičia a moja stará mama Lucia, ktorá mala stále rovnaký harmonický a láskyplný úsmev ako vždy. Starý otec Pete bol mladší a tichší. Všetci boli mladší, než ako som si ich pamätal. Všetci vyzerali ako 20 alebo 30 roční. Má to niečo spoločné s vekom, kedy sú ľudia na vrchole svojich síl?

Jak som sa poobzeral, aby som sa zoznámil s Nebom, videl som neďaleko úžasné veže a budovy trblietajúce sa v úžasných farbách. Obloha žiarila rôznymi farbami od modrej až po fialovú. Trávnaté polia boli široké a stromy ohromné. Je to Boží výtvor a všetko v dokonalej harmónii. Všetky miesta na Zemi sú aj v Nebi, ale nie je to to isté, je to lepšie a dokonalé tak, jak to Boh pôvodne stvoril.

Budovy boli miestom učenia a rozjímania. Všetky mali svoj účel a boli každému doširoka otvorené. V nebi sa snažíme rozvíjať, aby sa duše mohli učiť a rásť. Jedna budova slúži na zaznamenávanie všetkých záznamov ľudského druhu. Z obrovských zvitkov až po každú zapísanú položku, ktorá by sa mohla zničiť alebo navždy stratiť. Množstvo poznatkov, ktoré to obsahuje je ohromujúce a každý sa z toho môže učiť.

Ďalšia hala slúži na uzmierenie, keď čelíme svojím misiám prežitým na Zemi a kde musíme odpovedať na všetky skutky, ktoré sme vykonali. Je to impozantná budova, ale strach nevzbudzuje. Ďalšia je pre duše, ktoré boli stratené a prišli nečakane. Je to vážne miesto a to sa nenavštevuje. Je to hala určená na uzdravovanie a udržuje sa tam mlčanlivá utišujúca atmosféra.

Obyvateľstvo Neba sú naše duše, všetci, čo sme odišli na Zem učiť sa a hľadať svoj cieľ. Inkarnujeme sa z vlastnej vôle, aby sme sa naučili ďalšiu lekciu v živote. Môžeme ísť kedy chceme, dostaneme rady, budú s nami prediskutované naše ciele a obtiaže s nimi spojené. Budeme hovoriť s našimi sprievodcami a strážnymi anjelmi a určíme, či ciele nie sú v tomto momente príliš stresujúce vzhľadom k stavu vývinu duše alebo či je správny čas, aby sme uspeli v pokročení nášho duchovného vývoja. Diskusia je na základe Božej lásky k nám, každý z nás nadobúda a rozvíja spiritualitu.

V Nebi sú aj Anjeli. Anjeli sú oddelené entity a nie sú ako my. Anjeli dosiahli stupeň Božskej línie, o ktorej sa nám môže len snívať. Majú špeciálne postavenie a sú to naši strážcovia, naši sprievodcovia a naši učitelia, ale sú oddelení od ostatných duší.

Anjelov stvoril Boh ako oddelené bytosti, aby sa starali o jeho stádo. Majú iné funkcie a úlohy. Stupne Anjelov sú rozličné, ako napríklad Archanjeli alebo Cherubíni. Ale stále sú tam aby pomohli Božím dušiam, či už na popud Boha alebo sami preberajú iniciatívu a orodujú za nás, keď je treba. Často na Zemi žiadame Boha o pomoc. Niekedy Boh odpovie a pošle Anjela, aby pomohol, keď uzná za vhodné, že je to tá správna vec. Inokedy nás nechá nájsť si vlastnú cestu z problémov a nepríjemných situácií. Nie je to preto, že by nás Boh nemiloval a nestaral sa jak veci vyriešime. Pre každého z nás má určený smer a často necháva prechod našej slobodnej vôli, aby sme zakopli a poučili sa. Možno je zrovna táto prekážka ten pravý bod, ktorý nás navedie dokončiť lekciu, ktorú sme si sami nastavili ešte pred vstupom do života na Zemi. Na Zemi si nepamätáme dôvod, prečo sme sem prišli. To je práve ten nebeský zázrak jak dušu učiniť vyspelejšou.

V nebi sa nikam neponáhľate. Koncept času tam je iný než na Zemi. Len tam ste, v tom nekonečnom priestore a pohybujete sa kam sa Vám chce a keď sa Vám chce. Ja som bol len rád, že som doma obklopený milovanými. Bol som v poriadku a cítil som sa tak normálne. Mal som toľko otázok a chcel, aby o mne vedeli, ale to nebolo treba. Všetci vedeli čo a kto som bol na Zemi. Vedeli, čo som na Zemi robil a všetci boli kľudní, povedali mi, že o tom budeme hovoriť viac do hĺbky až nastane čas. Bol tam trochu zmätok, ale myslím, že bol spôsobený tým prechodom. Vaša duša opúšťa pozemské prostredie a teraz ste v prítomnosti Boha. Tieto dva svety nemajú byť nikdy skombinované.

Zdalo sa, jak keby sa moja duša potrebovala znovu zorientovať v tomto prostredí. Ďalší krok bol zodpovedať sa z činov na Zemi, zhodnotiť ciele a zistiť, či boli naplnené alebo nie a poučiť sa z našej cesty na Zemi.

Bol čas zhodnotiť cestu na Zemi, prezrieť si všetko, čo ste urobili, či ste naplnili úlohu, ktorá Vám bola daná za povinnosť. Ste odvedení do obrovskej haly, kde Vám je ukázané video (toto je jediný spôsob, jak to nazvať) a musíte vysvetľovať svoje činy.

Je to veľmi tichá udalosť, pretože vidíte, aké škody ste spôsobili druhým. Vaša duša sa ponorí do smútku a ľútosti nad Vašimi skutkami. Na Zem sme vyslaní, aby sme sa poučili a prekonali sa, tak sa dostaneme bližšie k Bohu. Tie najjednoduchšie úlohy sú najťažšie. Učiť sa dobru, láske, pokore, trpezlivosti, štedrosti a ostatné veci, ktorých je na Zemi taký nedostatok. V tomto tkvie nebezpečenstvo slobodnej vôle, ktorá škodí našej poznávacej misii na Zemi. Keď sa vrátite do Neba, ľutujete svoje činy a každý z nás na Zemi zlyháva. Takto reagujeme na dar slobodnej vôle a rozhodnutí, ktoré robíme a ktoré nám pomáhajú naplniť úlohy, ktoré sme si dali a kvôli ktorým sme boli vyslaný naspäť na Zem.

Keď som bol hotový, mohol som prechádzať po Nebi, kde som chcel a tráviť čas s tými, čo pre mňa toľko znamenali na Zemi a môj otec bol prvý, prvá duša, ktorú som musel vidieť, sadnúť si s ňou a učiť sa od nej. Opustil ma, keď som mal 19* a aj keď som vedel, že je stále tam, chýbal mi pozemský kontakt s ním, ktorý mladí muži potrebujú. Keďže tam nie je žiaden čas alebo nejaký koncept času, neviem jak dlho sme spolu hovorili. Spomínali sme na pozemský život a čo sme tam robili. Mal som mnoho otázok, ktoré sa mi snažil vysvetliť a zodpovedať nebeským spôsobom o veciach, ktoré sa na Zemi dejú. Čas s mojim otcom bol plnohodnotný a teraz mi chýba ešte viac, jak som tu na Zemi, ale viem, že sa s ním znovu stretnem, keď príde môj posledný okamžik a Boh ma príme naspäť v Nebi.

Realita v Nebi je jednoduchá. Pokiaľ Vašu dušu niekto na Zemi zraní, nezabudnete na bolesť automaticky a bolesť neodíde len tak. Spievame tam spolu kumbaya. Niektoré duše do Neba nezapadnú tak jak nezapadnú tu na Zemi.

V nebi nie je žiaden hnev ani nenávisť, žiadne násilie, to ale neznamená, že tam nemôže vzniknúť nedorozumenie. Znamená to, že určitá duša Vás potom nechce vidieť alebo s Vami hovoriť? Nie, vôbec, máte možnosť si s tou dušou sadnúť a s jedným vyšším Anjelom a nájsť riešenie problému, ktorý tí dvaja majú. Môžete diskutovať a pýtať sa rôzne otázky prečo urobili určité veci, ktoré Vás dramaticky ovplyvnili. Možno existuje nejaké vysvetlenie, ktoré sme na Zemi nevideli a dáva zmysel až teraz, keď sme naspäť v Nebi. Môže to znieť zvláštne, ale musíte si pamätať, že nie sme dokonalí a naše duše musia rásť, aby sa priblížili k Bohu a dosiahli v Nebi vysokú úroveň. Žijeme život za životom, aby sme rástli. Bohužiaľ sa aj stane, že toto stretnutie sa neuskutoční, lebo tá druhá duša sa inkarnovala už na Zem, aby si znovu prešla učením alebo sa naučila niečo nové.

V Nebi neexistuje špecifický čas, takže bude určite ďalšia príležitosť na stretnutie s tou dušou, trpezlivosť je cnosť jak v Nebi tak aj na Zemi.

Znovu som pocítil, že ma niečo odtiahlo z Neba. Nesmierne som bojoval, aby som toto grandiózne miesto neopustil. Bránil som sa, ale bez úspechu, vracal som sa na Zem, ale chcel som vedieť prečo nesmiem zostať, nedostal som ale žiadnu odpoveď.

Ďalšia vec bola ešte podivnejšia, zobudil som sa a sadol som si. Priateľka sedela na stoličke a hlavu mala položenú na matraci. Zobudil som ju a pýtal sa jej čo sa deje, kde sme a koľko je hodín. Pozrela na mňa jak keby videla ducha a utekala z izby.

Vrátila sa so sestričkou a doktor prišiel krátko na to a začali ma vyšetrovať. Bolo to nejak zahmlené. Toľko ľudí sa okolo mňa zbehlo. Keď sa veci ukľudnili, pýtal som sa, prečo toľko kriku.

Zistil som, že som bol v kóme celé štyri dni.