Bobbi 09/07/2009

Niečo ma ťahalo od chrbta a moja tvár bola obrátená k Zemi, nepamätám si ale, že by som Zem videla. Bolo to len poznane, že som ju opúšťala. Nebolo to jak v tunely. Bolo to akoby bol ten tunel vytvorený okolo mňa kvôli obrovskej rýchlosti, ktorou som cestovala. Prirovnala by som to k bielym stopám, čo za sebou necháva tryskové lietadlo na oblohe. Lietadlo zanecháva stopy. Bolo to to isté. Neexistuje počas toho žiaden strach, aj keď v tomto momente tam bolo neznámo, čo bude ďalej. V tomto momente som si uvedomila, že som opustila moje telo a že som zomrela. Bolo mi jedno, že sa to stalo. Ja som bola zmierená.

Začala som spomaľovať a mala pocit, že niekam prichádzam. Bolo tam šesť duchov a ja som jasne videla, že sú oblečený tak, jak bežne na Zemi. Piati boli muži a jedna žena. Nepoznala som nikoho z nich z tohto života. Okamžite som rozpoznala, že ma všetci hlboko milujú, bezpodmienečne a dokonale ma poznajú. Teraz o nich premýšľam jak o uvítacej skupinke, ktorá sa so mnou prišla stretnúť na určitom mieste. V tom čase som o tom takto nepremýšľala. Bola som zmierená, šťastná a slobodná. Zaplavili ma bezpodmienečnou láskou. Všetko je tam vyjavené na rovinu. Neexistuje tam hanba, vina alebo klamstvo. Nie je to tam možné. Všetko je tam dokonale pochopené bez akejkoľvek potreby chápať. Už je to tam – dokonalé chápanie s neodškriepiteľnou jasnosťou. Musela som to poriadne vysvetliť, pretože je to dôležitý rozdiel medzi našou fyzickou realitou a pravdou po smrti vo fyzickej realite.

Tam, na tom mieste, mimo Vášho fyzického tela, všetko, čo ste, cítite, myslíte si, veríte je jasne vidieť pre každého (cítiť, a chápať s dokonalým prehľadom). Nebolo to to, čo som vo fyzickom živote urobila, na čom záleží. Bola som to ja, ten, kto som bola vo svojom vnútri, moja duša, ktorá bola dôležitejšia než akákoľvek fyzická vec, čo som urobila. Inými slovami, bolo to len to, kým som skutočne bola v tom čase, v zmysle duše, čo bolo najdôležitejšie. Tým nechcem povedať, že všetky moje životné skúsenosti nemali významný podiel na tom, čo som bola za osobnosť. Mali. Dopad fyzických skutkov na dušu nesmie byť podceňovaný.

Je ťažké to vysvetliť. Je to akoby som si myslela, že môžem urobiť zlé veci alebo mať zlovestné myšlienky o druhých a bude to v poriadku pokiaľ budem láskavá osoba vo svojom vnútri. To je nesprávne. Mení to Vašu dušu a nie je nič, čo by to mohlo zmeniť. Fyzické skutky nie sú tak dôležité ako osoba (ja), ktorá tie udalosti vytvorila. Na toto sa kladie dôraz, keď sa na niekoho dívate v tejto dimenzii.

Ja som nemohla vidieť, čo tie duše, ktoré ma privítali urobili v ich fyzických životoch. Videla som (cítila, rozumela dokonale jasne), kým boli vnútri, tak ako videli oni mňa.

Všetko sa deje cez pocity/myšlienky, ktoré prebiehajú simultánne obrovskou rýchlosťou. Videla som, že pohybujú ústami, keď rozprávali. Ale nepočula som spôsobom, akým počujeme vo fyzickom svete. Element času, jak ho poznáme vo fyzickom svete, neexistuje. Napríklad, jedna duša, čo ma vítala povedala inej pomalým, prosebným, prerušovaným spôsobom túto vetu: „ Ona si prešla toľkými vecami, malo by jej byť dovolené zostať“. Vo fyzických podmienkach by to trvalo pätnásť sekúnd povedať to rýchlosťou, ktorou to povedala. Ale tam to netrvá žiaden čas. Je to okamžité, aj keď viem, že to znie zvláštne. Pocit času si každý uvedomuje pri komunikácii. Ale čas neexistuje vo fyzických merítkach. Je to ten najúžasnejší jazyk – dokonale zrozumiteľný, presne pochopený, úplne oslobodzujúci a dokonale dokonalý. Nikdy som nepočula tón, ktorý by charakterizoval určitý hlas. Tak to nefunguje. Tón tam je. Je to tón, čo charakterizuje jednotlivú dušu, nie niečo, čo je fyzicky počuteľné.

Toto teraz bude pre Vás ťažké pochopiť. Takže sa naozaj budem veľmi snažiť. Všetko sa deje naraz alebo lepšie, prekrýva sa. Predstavte si, že máte tisíc vecí, a ľudia rozprávajú všetci naraz a Vy rozumiete každý detail toho, o čo ide. Rozumela som všetkým šiestim dušiam, ktoré rozprávali v tom istom okamihu úplne jasne a aj som poznala najčistejšiu hĺbku jejich sŕdc a množstvo ďalších vecí, čo sa diali jak aj informácie, ktoré som mala tú česť dostávať, všetko v jednom okamžiku. Neexistujú žiadne pochyby o tom, čo bolo povedané vzhľadom k dynamike formy komunikácie (duše sú odhalené plus to cítite a viete, že je to pravda). A ja som to nikdy nespochybňovala. Nebolo to treba. Inštinktívne som vedela, že je to pravdivá forma komunikácie. Okamžite som cítila, že som sa oslobodila od všetkých obmedzení fyzických pút. Cítite, že ste konečne doma, kam patríte. Nemala som spomienku, že by toto miesto bolo domov. Bolo to skôr inštinktívne a intuitívne poznanie, že toto je kam patrím. Pochybnosti tam neexistujú. Nie sú ani možné. Všetko je jasne zrozumiteľný poznatok.

Najdôraznejšia na tomto zážitku je LÁSKA. Bola som pohltená takou láskou, ktorá vo fyzickom svete neexistuje. Je jedno jak hlbokú lásku cítite k svojim deťom, nedá sa to s touto láskou porovnať. Táto láska je tá najčistejšia, najpravdivejšia, najhlbšia a úplne bezpodmienečná akú si len dokážete predstaviť. Chápem, že si môžete povedať „To je to, čo cítim k deťom“. Aj ja by som to povedala. Ale toto je ďaleko za hranicou toho, čo tieto slová môžu opísať. A ja myslím, že je to preto, lebo Vám to je komunikované vo forme pocitov. Úplne Vás to odrovná.

Keď som túto lásku prijímala, nebola som to schopná mysľou pochopiť. Cítite to dušou. A tento ohromný pocit dokonalej lásky vystreľuje rovno do Vášho srdca ako pocit, ktorý prežívate. Môže to Vašu dušu zraziť na kolená, v zmysle, že len to tak zasviští. Nepohltí Vás to negatívnym spôsobom. Je to pohlcujúce tým najlepším predstaviteľným spôsobom. Jak to raz ochutnáte, navždy Vás to zmení. Je to úplná blaženosť. To, čo ste vždy chceli a ďaleko viac, než to. Ohromilo ma, že som bola tak milovaná. Stále som a navždy budem.

Veľké svetlo, do ktorého som mala vstúpiť, existuje. Ale nebola som schopná. Z diaľky by som toto svetlo prirovnala k tým, ktoré vídavame na obrázkoch so slnkom so žiariacimi lúčmi. Svetlo je na šírku kratšie v jadre, keď stojíte ďalej a lúče vyžarujú ďalej zo zdroja. Čím bližšie je svetlo k Vám, tým väčšie je jeho jadro, až je tak blízko, že jeho jadro osvetlí celé Vaše vizuálne pole. Svetlo je zdroj Vašej „odrovnávajúcej“ lásky, preto sa ozvali moje inštinkty v zmysle „Viac prosím, idem tam“.  Nehovorím, že som necítila obrovskú lásku z duší, čo som stretla. Cítila. A láska, ktorú ku mne chovali by stačila plne zasýtiť akúkoľvek ľudskú bytosť po celý jej život. Ja ale keď som si uvedomila, že je tam viac lásky, ktorá bola ešte väčšia a uvedomujúc si, že ten zdroj lásky bol ku mne bližšie, chcela som jej viac. Bolo to akoby táto bytosť vysielala túto lásku pre mňa a dobre ma poznala. Lásky bolo „nad mieru“ keď porovnáme čo matka alebo otec cíti k svojmu dieťaťu. Takže v tomto zmysle ma to priťahovalo k môjmu najbližšiemu príbuznému, ktorého môžeme mať na Zemi. Avšak bolo to oveľa skutočnejšie než akýkoľvek fyzický vzťah. Dnes premýšľam o tomto svetle ako o Bohu. A som vďačná, že toto svetlo odhalilo svoju lásku ku mne počas môjho posmrtného zážitku.

Dobre, opíšem Vám zážitok ľudským jazykom aj keď verím, že tieto detaily sú úplne nepodstatné v porovnaní so skutočnými a dôležitými aspektami, ktoré som sa snažila vysvetliť.

Po príchode na miesto, kde som stretla tých šesť duší započali láskou ku mne cez jejich myšlienky/pocity. Ctila som sa úžasne a slobodne. V tom istom momente mali dlhší rozhovor medzi sebou, či mi bude dovolené zostať, kde, to neviem. Ale ja by som bola šťastná, keby som zostala aj tam, kde som bola teraz. Vesmír okolo bolo tmavo modrý, ale pocit z toho nebol temný. Bol príjemný. Nebola tam žiadna krajina. Bolo to skôr akoby sa so mnou stretli v mieste vo vesmíre, kde nebola žiadna krajina. Ale nezdalo sa to neprirodzené. Práve naopak. Bolo to prirodzenejšie než na Zemi. Bolo to to pravé. Stále v svojej pamäti vidím ich tváre. Dohoda medzi nimi bola, že by mi malo byť povolené zostať. Bola som tak šťastná. V žiadnom prípade by som sa nevrátila. Nikdy. Nepochybovala som o tom. Uvoľnila som sa z obmedzujúceho väzenia fyzického tela. Moja myseľ bola tisíckrát vyostrenejšia, slobodnejšia a schopná fungovať na plnú kapacitu, čoho som si pred smrťou nebola vedomá, že je vôbec možné. Láska bola neporovnateľná. Nikdy by som nešla naspäť dobrovoľne. V tom istom momente sa mi zobrazovali tisíce obrazov súvisiacich s univerzom a súbežnou históriou. Nebola som schopná pochopiť všetky. Ale mala som prístup k plnému pochopeniu života s dôrazom na dôležitosť žiť život tak, jak bol daný a že sme všetci súčasťou jediného. Nebola som účastníkom rozhovorov, ktoré sa o mne viedli. Bola som len pozorovateľ. Potom sa svetlo pritiahlo bližšie a každý to zaznamenal a obrátili svoju pozornosť k svetlu.

Prišla odmlka, keďže pozornosť všetkých sa sústredila na prichádzajúce svetlo. Do výhľadu prišla žena, ktorá bola celkom obklopená svetlom (celé vizuálne pole). Ale tých ostatných šesť duší nebolo obklopených svetlom, len ona. Je ťažké toto opísať. Keď ste na ňu pozreli, celý výhľad pred Vami bol zaplnený svetlom. Ale keď ste pozreli na ostatné duše, tie boli obklopené modrým pekným pozadím. Žena, tak jak aj ostatní, ma hlboko milovala, napriek tomu, že mala prísny, autoritatívny výraz na tvári. Oblečená bola staromódne, v čiernom s hodiacim sa  čepcom. Oblečenie ju celú zakrývalo až po krk. Bola to staršia žena s drsnou, vetrom ošľahanou tvárou. Dívala sa rovno na mňa s neprestajným pohľadom. Ostatné duše ju prosili, aby som mohla zostať. Nepovedala ani slovo (pocit/myšlienku). Len sa neprestajne na mňa do hĺbky dívala, jak bola do mňa hlboko ponorená a koncentrovaná na analýzu. Po tom, čo ostatné duše prosili celým svojim srdcom, prišla odmlka. Neprestávala na mňa civieť a potom povedala „Pôjde naspäť“. Srdce mi spadlo až na to najhlbšie dno. Konečne som prvýkrát prehovorila a prosila: „Nie, nie, prosím, nie“. Bola neoblomná. Dala som jej srdcervúcu myšlienku, že nejdem. Všetky moje emócie hlboko nariekali. Musela som ísť nasilu.

Potom som si uvedomila, že sa vznášam nad telom. Potom sestrička prikladala ľad na moju hruď a hovorila nech vstanem. Bola som nahá, bez pokrývky. Pozrela som na svoje telo so znechutením. Nič som k nemu necítila. Sestra jemne, ale rázne šťuchla dvakrát do môjho ľavého ramena a stále hovorila „Vstaňte“. Potom som zacítila neskutočnú bolesť, uvedomujúc si, že som naspäť v tele. Srdce sa mi zastavilo. Bola som tak na dne, že som naspäť. Sestra si uvedomila, že som pri vedomí. Opakovala: „Otvorte oči“ niekoľkokrát. Potom mi začala dávať malé lyžice ľadových plátkov do úst a vysvetľovala, že som mala príliš vysokú teplotu a že musím neprestajne jesť ľad. Kŕmila ma, až kým som neodpadla.