Ekaterina NDE 14/08/2008

Keď som mala šestnásť rokov ochorela som vzácnou chorobou pheochromocytomiou (je to druh nádoru). Trvalo celý rok, než doktori pochopili, čo mi bolo a rozhodli sa pre operáciu.

Na operačnom stole som dostala anestéziu, ktorá zaúčinkovala okamžite. V tej chvíli som sa vznášala nad operačnou sálou, tesne pod veľkými lampami. Aj keď som bola vo výške len asi dvoch metrov, všetko sa zdalo jak v katedrále a stropy boli asi šesť metrov vysoké. Hneď nato hlavný operatér nakukol do miestnosti a prekvapene povedal: „Ah, slečna už spí“. Pozorovala som rozruch v operačnej sále. Rôzni lekári, praktikanti a študenti prišli operáciu sledovať, pretože bola výnimočne vzácna. V mojej krajine (žena je z Bulharska) má len jeden alebo dvaja ľudia túto chorobu za rok a deväť z desať ľudí zomiera bez diagnózy. Takže sa ukázalo, že mám veľké šťastie.

Zakiaľ som sa vznášala nad svojim telom v očakávaní začiatku operácie, vnímala som svet úplne inak. Cítila som veľkú úľavu, pokoj a vnútorný mier. Pozorovala som spiace telo podo mnou a vedela, že je moje, ale nebola som to ja. Bol to len stroj, požičaný na chvíľu a s ktorým mám niečo dokázať. Rozumela som, že moja osobnosť je zložená z niekoľkých častí, jednu z nich som opustila v tejto chvíli (predstavovala pohlavie, vek, národnosť, vonkajší vzhľad), ale obývala som ďalšie. Necítila som žiadnu ľútosť k rade týchto ľudských strojov, ani som necítila nejakú súvzťažnosť k tomu, ako také slúžilo to ako kus oblečenia, ktoré si obliekate a vyzliekate.

Celý čas pri sledovaní operačnej sály som cítila pocity a emócie jednotlivých ľudí a aj emócie, ktoré prevládali u všetkých.

Chvíľu na to sa zhromaždil tím troch operatérov. Hlavný operatér bol starší profesor vo veku 67 rokov v tom čase, ktorý túto operáciu vykonal už za mlada. Inak medzi nimi nebol ani jeden, ktorý by mal nejaké skúsenosti s touto výnimočnou chorobou.

Chvíľu pred tým než začali, všetci účastníci a pozorovatelia boli napätí a v očakávaní, zmiešanom s vzrušením a strachom. Na pár sekúnd všetci stíchli a nič nerobili. Potom hlavný operatér urobil rez na koži. Nádor bol lokalizovaný v ľavej adrenálnej žľaze (je to nad ľadvinou) a moje telo obrátili na pravú stranu a priviazali. Sledovala som jak zárezy boli hlbšie a hlbšie až dokiaľ neodkryli adrenálnu žľazu. Napätie sa stupňovalo neuveriteľne, profesor si na chvíľu žľazu obzeral a nedotýkal sa jej. Nikto nevedel, čo by sa mohlo stať, predpokladali, že dotyk uvoľní veľké množstvo hormónov. V princípe žľaza je malá a na nej je možné vidieť malý výrastok. Predpokladali, že toto je nádor, pôvodný zámer doktora bolo odrezať ho. Neskôr sa ukázalo, že celé jadro žľazy prerástlo do tumoru,  ktorý pretrhol obal žľazy a vyšiel na povrch. Nakoniec sa profesor rozhodol odrezať to a ja som cítila obrovské napätie všetkých ľudí v operačnej sále.

V momente jak sa skalpel dotkol žľazy, strach bol opodstatnený. V tom okamžiku sa jedna milisekunda natiahla, akoby sa zrazu zastavil čas. Udialo sa mnoho vecí naraz. Cítila som nápory paniky, ktoré každého oviali. Zrazu bolo počuť hlasný zvuk zo zariadenia, ktoré meria srdcový tep. Cítila som impulz štartujúci pohyb o rýchlosti svetla, energiu, ktorú všetci v operačnej sále vynaložili, aby niečo urobili. Čas sa tak natiahol, že to vyzeralo ako obraz, kde si ľudia preplietli ruky, niečo si podávali snažili sa niečo urobiť. V tom momente som zacítila mocnú nasávaciu silu od môjho chrbta, ktorej som nemohla odolávať, aj keď som sa snažila.

V tej istej chvíli, ako ma niečo vtiahlo, sa čas nastavil na plnú rýchlosť, akoby to chcel dohnať a chaos a panika dolu, tak jak krik, boli neopísateľné, ale aj to trvalo menej než sekundu. V ďalšom momente som letela plnou rýchlosťou cez úplne tmavý tunel, v ktorom sa niečo lesklo a pred tunelom žiaril žltý bod. Bod sa rýchlo približoval a tunel ma vymrštil podobne jak keď vyletíte zo šmykľavky pri bazéne, na veľmi zvláštne miesto. Bolo prázdne, pocit hore, dolu a do strán bol len relatívny, nebola tam žiadna podlaha, ale nelietala som. Vzduch sa jagal mliečno-žltou, niečo podobné jak najhustejšia hmla, do akej ste sa kedy dostali, osvetlená žltými hmlovými svetlami, ale mohli ste cez to vidieť.

Okamžite sa predo mnou objavilo päť žlto žiariacich postáv. Jedna bola hlavná. Cítila som, že je to žena, ale nepoznala som nikoho z nich. Chcela som sa pozrieť na črty jej tváre, ale čím viac som zírala, tým menej som videla. Keď som to vzdala, začala som cítiť jej črty podobne, ako keď používate svoje periférne videnie. Zo skupinky vyžarovalo veľmi vrelé privítanie a komunikovali sme pomocou myšlienok. Vzali ma na zvláštne miesto v strede žltej hmly, tri dokonalé gule boli situované spôsobom, že tvorili rovnostranný trojuholník a v strede toho bola ešte jedna guľa, ale väčšia než ostatné tri. Spýtala som sa, čo to je, ale nedostala som odpoveď, ale pocítila som zmenu. Najprv som nemohla pochopiť, čo sa to udialo za zmenu, ale všimla som si, jak žltá hmla postupne tmavne. Cítila som, že sa pohybujem. Žltá sa zmenila na tmavú modrú, potom čiernu a ja som videla hviezdy. Bolo to tak obrovské. Pochopila som, že keď sa otočím, uvidím Zem. Otočila som sa a bola omráčená tým nádherným výhľadom. Zem bola tak prenádherná a tak blízko. Cítila som, že je živá, akoby samotná planéta bola bytosť. Jak som to tak chvíľu obdivovala, pozrela som dookola a všimla si stovky malých objektov, ktoré sa okolo nej otáčali. Boli tam v zásade dva typy. Jedny boli škaredé, zlé, obité a zložené z nekonečného množstva častí a vyzerali smiešne a predpotopne. Tie druhé boli žiarivé, vytvorené z tých najlepších materiálov a boli obývané. Okolo a v nich boli živé bytosti. Bytostí tam boli tri alebo štyri typy. Keď som sa prizrela bližšie, videla som, že bytosti mali pri sebe nejaký nástroj, asi trojmetrový a pozorovali ma.

Spýtala som sa: „Kto ste?“ Odpovedali: „Tvoji priatelia“. Spýtala som sa: „Čo robíte?“ V tom momente sa niečo stalo a namiesto odpovede ukázali na Zem, ktorá bola po mojej ľavej ruke. Pozrela som k nej a videla modrý lúč svetla, podobný laseru, ktorý cestoval kozmom. Bolo zvláštne, že to malo začiatok a koniec ako vlak a nie ako lúč svetla, ktorého bežne začiatok a koniec nevidíte. Lúč dosiahol Zem, prešiel ňou a pokračoval cez kozmos. Zem začala žiariť nádhernou modrou gloriolou. Cítila som, že sa udialo niečo veľmi zásadné, čo je pozitívne. Cítila som, jak je na Zemi živo, jak v prebudenom včeľom úle. Cítila som duchovnosť, šťastie, pacifizmus a entuziazmus simultánne, ktorý vytryskoval z bytostí žijúcich na Zemi. Vtedy som pocítila, jak ma gravitácia stiahla naspäť k Zemi. Stačila som len zamávať tým vyšším bytostiam a odplatili sa mi úsmevom (pocit úsmevu je presnejší). Letela som k Zemi, bolo to trochu zvláštne a aj vzrušujúce, a v momente jak som cestovala tou obrovskou rýchlosťou, ocitla som sa znovu v žltej hmle, bez pádu alebo pristátia. Všeobecne bol tento priestor len relatívny a pocit času bol zahmlený.

Skupina stála pomimo a ja som sledovala jak dvaja chlapci vo veku sedem a štrnásť rokov ma vítali. Chlapci ma zobrali na iné zvláštne miesto, k prírodnému obrazu, ktorý bol jak model v žltej hmle, ale keď do toho modelu vstúpite, všetko je zrazu pravdivé a skutočné. Ocitla som sa uprostred horskej oblasti na brehu stredne veľkého jazera. Bola skorá jeseň. Sedeli sme dolu na brehu jazera a sledovali prírodu. Listy stromov zožltli, potom opadli, pršalo, zahmlilo sa. To trvalo dlhú dobu. Dážď ustal a začalo snežiť. Jazero zamrzlo. Snežilo nesmierne dlho. Potom sneženie ustalo a roky a roky bolo všetko zmrznuté. Bola to extrémne dlhá zima. Zrazu ožili kvapky a riečky a jazero začalo ohlušujúco praskať jak sa topil ľad. Bola som dosť v úžase, lebo som nikdy v živote také praskanie nepočula. Prišla jar, všetko rozkvitlo, potom prišlo horúce leto s hmyzom a znovu skorá jeseň. Doteraz nechápem význam tohto cyklu ročných období.

Zrazu deti ukázali na cestu na pravej strane jazera, ktorá sa tiahla pod kopcom a po ceste kráčal veľmi vysoký muž, asi meter osemdesiat, trochu zhrbený. Bol asi tak štyridsať až štyridsaťpäť ročný a viedol koňa s vozom. Vracal sa z dvoj-trojdňovej cesty do susedného mesta, kde chcel niečo predať. Kráčal zamyslene a skľúčene a pozeral na svoje nohy. Zrazu všetko stmavlo.

Náhle som ja bola tým mužom, pozorovala som svet jeho očami. Mal malú ženu a osem detí a posledné bolo novorodeňa. Bol to chudobný sedliak, ktorý ledva uživil svoju rodinu, ale medzi ostatnými sedliakmi bol považovaný za strednú triedu. Jeho rodný jazyk bol Nemčina, ale hovoril veľmi dobre aj Francúzsky. Býval mimo mesto a obhospodaroval pôdu. Toto všetko som rozumela, keď som sa dívala jeho očami. Kráčal okolo hory a pred ním sa otvorila široká pláň, uprostred ktorej bolo škaredé, šedivé, depresívne mesto, z nášho pohľadu malé. Historická doba bol stredovek. Prišiel k mestu a vstúpil. Obraz, čo som videla jeho očami bol tak zarážajúci, že to neuvidíte ani v tom najlepšie natočenom Hollywoodskom trháku  o stredoveku.

Ulice boli dva metre široké. Boli pokryté pol metrovou vrstvou bahna a zvieracích a ľudských výkalov. Stará žena, čo vyzerala ako čarodejnica, bez zubov, škaredá, špinavá a nechutná, mi k tvári podstrčila niečo odporné, čo sa mi snažila predať. Na jednom rázcestí, asi jeden a pol metra širokom, stáli špinavé deti bez nohavíc a s divokým pohľadom na mňa zírali, vyzerali, že sú mentálne narušené. Predieral som sa davom až som sa dostal do centra mesta. Na námestí boli zhromaždení obyvatelia. Stáli za kordónom vojakov, oblečených v smiešnom brnení z reťazí a vyzbrojených mečmi. Najvyšší ľudia boli asi meter šesťdesiat vysokí. V strede námestia boli postavené štyri šibenice. Tí, čo mali byť obesení, mali laná okolo krku. V tom momente muž, ktorého očami som sa dívala, videl, že na šibenici stojí jeho vlastný štrnásťročný syn (jedno z detí, ktoré ma sprevádzalo). V tej chvíli ich obesili. Muž (ja) pustil oťaže koní, zareval a hnal sa k šibeniciam. Jeden z rytierov ho zastavil a bodol ho rovno do srdca. Muž spadol na zem a zomrel a ja som začala sledovať udalosti jak neviditeľná v dave.

Jak to dav uvidel, začala mela, roztrhli kordón a začal masaker. V dave bola manželka zabitého a matka obeseného chlapca, spolu s jedným z jej detí, ktoré bolo sedem ročné, ale vyzeralo ako troj alebo štvorročné. Dav oddelil dieťa od matky a v tom jeden z vojakov v brnení ho zbadal a bez dôvodu vytiahol meč a odsekol dieťaťu hlavu. To bol ten druhý chlapec, ktorý ma sprevádzal. Zrazu som sa ocitla na brehu jazera, bola som v šoku, moje vedomie bolo úplne zvrátené, zobrazovali sa mi záblesky toho, čo som videla, plakala som a triasla sa (aj keď som nemala fyzické telo, tak som sa tak cítila). Deti ma upokojovali dlhú dobu, než som bola úplne pri zmysloch. Keď som nadobudla vedomie, vyviedli ma z modelu a ja som sa znovu ocitla v žltej hmle. Skupina tam bola a čakala na mňa.

Odrazu sa zotmelo akoby niekto vypol svetlá hmly. Začala som mať veľký strach, ale bála som sa ešte viac, keď som videla, že ľudia v mojej skupine panikárili. Spanikárila som tiež. Začala som kričať „O čo tu ide? O čo ide?“ Ostatní len zhrozene na mňa pozerali. Cítila som, že v tej chvíli sa má stať niečo strašné a že môj osud bol spečatený. Nikto mi neodpovedal, každý len zhrozene stál. Potom som z diaľky počula hlas, bolo to z veľkej diaľky, „Ukľudni sa! Všetko bude v poriadku, všetko je dobré“. Počúvla som ten hlas a trochu sa ukľudnila. Po chvíli za znovu rozsvietilo a ja som videla skupinu, jak si s veľkou úľavou vydýchla. (Neskôr, keď som to hovorila mojim rodičom, moja mama sa rozplakala a povedala, že počas celej operácie si pre seba hovorila presne tie isté slová). Potom ma deti vzali bokom a mali sme vážny rozhovor o veciach, ktoré prídu do môjho života a varovali ma, že zabudnem, o čom sme sa zhovárali. Bol to dlhý rozhovor a keď skončil, rozlúčili sme sa jeden s druhým a ja som bola na operačnom stole. Cítila som, jak ma zašívajú, ale nemohla som nič povedať, ani sa pohnúť a ukázať, že som hore a že to bolí. Pred mojimi očami mi deti mávali z veľkej diaľky v žltej hmle a opakovali, že čoskoro sa stretneme znovu.

Dnes viem, že jedna z úloh, ktorú sme prediskutovali vtedy a ja som to zabudla, je dnes hotová. Je to osobné, preto o tom nebudem hovoriť. Viem aj to, že v ten deň som mala zomrieť a nikdy sa už na Zem nevrátiť. Ale bytosti s vysokou duchovnou mocou ma vykúpili, ale len to, v ten deň som mala ísť na temné neradostné miesto na dlhý čas, nazvite to peklo, ak chcete. Bolo jedno, že som bola ešte len dieťa, zlé skutky, ktoré som urobila pred tým ma mali vziať na miesto, kde sa z nich môžem vykúpiť, než pôjdem znovu na Zem a dostanem príležitosť žiť jak ľudská bytosť, ale s ťažkým osudom. Teraz viem, za aké skutky mala byť táto odplata, ale to je iný dlhý príbeh.

Po tejto skúsenosti s fyzickou smrťou som sa zobudila ako úplne iná osoba.

Časom som sa zmenila veľmi a dnes mám iné chápanie sveta a čo mám a nemám robiť. Uvedomila som si, že mám veľkú potrebu duchovného rastu a osvietenia a to bola jediná cesta a cieľ a že bez toho život nemá zmysel a je to stratený čas. Po operácii som mala schopnosť pozrieť do budúcnosti a aj minulosti a pamätala som si mnoho minulých životov. K mojej ľútosti, bola som veľmi sklamaná, jak nízku bdelosť som mala v minulosti. Uvedomila som si aj, že extra schopnosti sú normálna vec pre každého človeka, ale nemali by to zneužívať, pretože to obmedzuje ich dušu na nízke úrovne v duchovných svetoch. Tým, čo to dočítali až sem chcem povedať: zomrieť nie je nič zvláštne, ďaleko výnimočnejšie a dôležitejšie je žiť a byť  v súlade s vedomím Vašej úlohy a účelu Vášho života. Posledná vec, ktorú chcem povedať, že nepochybujem o existencii Boha ako múdrej sily a že jeho esenciou je úplná láska, súcit a odpustenie. Nikdy neodmieta nič, o čo je požiadaný, ale najviac dáva tým, ktorí chcú stáť pri ňom.