Cathleen C. NDE 08/11/2008

Otrava mi spôsobila bolesť, stratu sluchu, motorických schopností a nakoniec som vkĺzla do temnoty. Okamžite som sa začala prepadať jak vo vysokorýchlostnom výťahu. Môj jediný pocit bol, že som klesala dolu temnotou v úplnom tichu. Keď klesanie prestalo, bola som v tej najhlbšej, najtemnejšej prázdnote, akú som kedy zažila. Zrazu mi bolo všetko jasné. Bola som mŕtva. Stvorená Bohom. Boh bol skutočnosť, ale ja som s ním nebola. Jak sa ukázalo, bol so mnou, ale ja som o tom ešte nevedela. Začala som počuť nejaký hluk a čo som počula bolo veľmi znepokojivé a nakoniec neznesiteľné. Keď zvuk naberal na intenzite, uvedomila som si, že to boli hlasy, nespočetné množstvo hlasov mnohých a mnohých duší, nič nehovoriacich, len úpejúcich a kvíliacich. Bol to ten najútrpnejší, patetický zvuk, aký som kedy počula. Každou minútou rástol až som si predstavila, že ich sú milióny. Bolo to neznesiteľné. Musela som sa z toho miesta dostať preč. Ale ako? Nemala som telo a ani hlas. Konečne, niekde hlboko v mojej duši som začala kričať tak nahlas, jak som len mohla. Počula som ozvenu svojho vlastného hlasu stále dokola, Bože, pomôž mi. Hneď na  to sa obrovská ruka spustila dolu a umiestnila sa podo mňa a vytiahla ma z tej priepasti.

Niesla ma stále hore. Útrpné hlasy sa vytratili a všetko stíchlo. Začala som znovu vidieť a uvedomila som si, že sa vzďaľujem od Zeme. V jednom okamžiku som prišla na určité miesto a bola zmätená. Mala som obavy z toho, čo sa so mnou deje a čo sa stalo s mojím telom. Ocitla som sa zoči voči skupine ľudí, u ktorých som cítila, že ich odniekiaľ poznám. Zdalo sa, že ich poznám od pradávna. Vedela som, že poznajú, kto som. Zdalo sa, že ma veľmi milujú a boli neuveriteľne šťastný, že ma vidia. Nemohla som rozoznať ich tváre, ale bola som si istá, že som ich niekde niekedy poznala a milovala. Jedna z nich sa zdala, že je moja babička, ale nemohla som rozoznať jej tvár. Neprestávala som sa pýtať: „A čo Cathy?“. Tak som sa obávala, čo sa to so mnou stalo. Ostatní mi hovorili, aby som sa o ňu nebála (moje telo, moje bývalé ja). Povedali mi, že teraz som tam s nimi a to je to jediné, na čom záleží.

Povedali mi, že sa musím porozprávať s Ním a ukázali na muža, ktorý stál pomimo v diaľke. Okamžite som bola v Jeho prítomnosti a dlho sme sa rozprávali. Jeho hlas som nepočula, ale skôr myšlienky, ktoré sa okamžite prenášali do môjho vedomia a moje do Jeho. Pamätám si, že som sa pýtala ako som sa sem dostala. Povedal mi, že ma stvoril a že to bolo Jeho želanie, aby som tam bola. Povedala som mu, že toto miesto je tak úžasné a že som neurobila nič vo svojom živote, aby som si zaslúžila byť tu, na tak krásnom mieste s Ním. Znovu mi povedal, že na začiatku stvoril môjho ducha a trval na tom, aby som tam bola s Ním. Stále som ho uisťovala, že si Jeho lásku nezaslúžim a že myslím, že by som tam byť nemala. Začal mi odpovedať na otázky. Dal mi na vedomie, že ma stvoril a že ma veľmi miluje. Jeho duch prešiel mojím s neuveriteľnou láskou. Uvedomila som si, že láska, ktorú som práve zažila od svojho stvoriteľa sa nedá porovnať s láskou, ktorú som kedy zažila na Zemi, ani s tou od mojej babičky, ktorá ma vrúcne milovala. Jej láska sa nedá porovnať s láskou tohto môjho Otca, ktorá sa mi práve naskytla.

Vedela som, že má odpovede na všetky otázky, tak som sa ho začala pýtať veci, o ktorých som uvažovala najviac. Prečo je tu zlo? Je odpoveď „Pretože je tu dobro“. Spýtala som sa, jak je možné, že niekto, kto je aký je, ma dovolené existovať v tomto príbytku Boha. Dal mi najavo, že vie o mne všetko., že som kto som, pretože On sám ma vytvoril presne tak, do posledného detailu, aká som teraz, čokoľvek som bola, bola som Jeho výtvor, Jeho dieťa a že ma zbožňuje.

Spýtal sa ma, či viem, že som zomrela. Povedala som: „No, áno. Myslím, že viem, že som zomrela“. Spýtala som sa: „Prosím povedz mi. Keď my, Tvoje deti začneme existovať, žijeme len jeden život alebo žijeme stále ďalšie a ďalšie?“. „Je to takto“ Zobral ma k vchodu haly. Stáli sme tam a do tej dlhej haly pozerali a boli tam milióny a milióny dverí vedúcich von z haly. Dal mi na vedomie, že je mnoho možností k dispozícii pre mňa a tá voľba je správna odpoveď na moju otázku, na ktorú sa pýtam. Voľba bola na mne. Dal mi na vedomie, že si môžem vybrať, či zostanem, kde som, alebo či prejdem halou a vyberiem jedny z tých dverí. Mala som pochopiť, že výber dverí znamená vystúpiť z neba a ja sa znovu narodím z maternice nejakej ženy na Zemi. Spýtala som sa: „Ale jak mám vedieť, aké dvere si mám vybrať?“ Odpovedal len, že ktoré si vyberiem je moja voľba. Nemohol mi odhaliť, aký ten život bude. To má byť tajomstvo.

Spýtala som sa: „Musíme si vybrať aj ďalšie dvere a žiť stále znovu?“. To by bolo pre mňa peklo, kvôli tomu, čo som zakúšala po väčšinu svojho smutného a utrápeného života.

Povedal, že niektorí ľudia sa rozhodnú ísť znovu a znovu naspäť. On nechce, aby šli. Chce, aby zostali s Ním, ale chápe moje pocity. Vysvetľoval, že keď sa rozhodneme opustiť ho, vymaže všetky spomienky na predchádzajúce životy, lebo nechce, aby sme trpeli. Myslí, že je to dobré pre život a pre nás všetkých. Potom zopakoval všetky moje voľby a znovu vo mne rozprúdil jeho lásku. Potom sa spýtal: „Prečo by si ma chcela teraz opustiť?“. Odpoveď si nepamätám. Spýtal sa: „Jak sa cítiš teraz, keď si zomrela?“. Povedala som, že mi to naozaj nevadí, ale že je mi ľúto, že som nemala možnosť sa rozlúčiť so svojim rodičmi.

Hneď na to som si s úžasom, v ohromení a pozoruhodne uvedomila, že som bola znovu vo svojom starom tele bez toho, aby som si uvedomila, že som urobila túto voľbu. Rozhodla som sa opustiť môjho milujúceho, dobrotivého nebeského otca, aby som išla naspäť rozlúčiť sa svojimi rodičmi. Bože, čoho som sa to vzdala? Bola som tak zhrozená, zdeptaná a skľúčená, že sa to nedá ani vysloviť. Vybrala som si život, ktorý som si pre seba namapovala. To je to, čo som dostala, rozlúčiť sa s rodičmi. A tak príbeh pokračuje. Otec zomrel štyri roky na to. Stále sa ešte lúčim s svojou matkou.