Lori E OBE 28/07/2012

Ležala som v posteli. V izbe bola tma, ale ešte nebolo neskoro. Počula som rodinu, jak pozerá v obývačke televíziu, čo bola za dverami mojej spálne. Nespala som, ale nebola som ani úplne bdelá. Bola som ponorená do svojho vnútra. Premýšľala som, čo sa vlastne stane po smrti a či bola pravda to, čo som si myslela a verila v to. Vždy som bola ten, čo mal na všetko otázky. Vždy som bola ten, čo musí niečo prežiť, aby tomu uveril. Viera – nikdy som nebola dobrý veriaci. Vždy som mala svoju hlavu a o všetkom premýšľala. Aj keď som celý svoj život bola veľmi intuitívna a od mala vídavala veci, ktoré ostatní nevideli, stále som mala pochybnosti. Vždy som si potrebovala overiť svoje pocity a emócie a aj keď sa zdalo, že pocity ma ďaleko prevyšujú a sú za hranicou môjho chápania, bádala som ďalej.

Zrazu som zbadala maličký bod svetla v ľavom rohu mojej izby. Bola som tak prekvapená a v úžase. „Pred sekundou to tam nebolo“. Pamätám si, jak som si povedala: „Čo je to?“ Zrazu som zacítila, že ma niečo potiahlo hore, vypustilo ma a moje fyzické telo zostalo ležať na posteli. Hneď jak som svetlo postrehla, bola som v ňom. Našim jazykom Vám nemôžem vysvetliť, aké farby som videla. Červené, zelené, fialové a modré, ktoré som nikdy pred tým nevidela. Samotné farby boli živé. Boli všade okolo mňa akoby som bola v nejakej červej diere. Cítila som okolo seba niečo ako tunel a trblietanie farieb bolo úchvatné. „Úchvatné“ ani nie je to správne slovo, ale neexistuje iné, ktoré by som použila. „Živo-tvorné“ – to by mohlo byť to správne slovo. Tak to bolo. Niečo ma ťahalo hore a zároveň von. Zachovala som si schopnosť myslieť, tak ako vždy a stále som si niečo pre seba hovorila. Nevidela som si ruky alebo nohy, len som sa cítila jak nejaká pulzujúca energia, kĺzajúca sa  dookola. Pocit bol podobný, jak keď ste na vodnej kĺzačke, ale letíte hore miesto dolu.

Potom som bola vytlačená z konca tunela a ocitla som sa v páse hviezd jak nado mnou tak podo mnou. Nebola som v nich ponorená, pretože neboli dosť blízko na to, aby som sa ich dotýkala. Ale boli všade, nado mnou aj podo mnou. Musela som sa zastaviť na sekundu. Snažila som sa vyprázdniť svoju myseľ od všetkých myšlienok. Až potom som si uvedomila priestor predo mnou. Vyzeralo to jak nejaký koridor. Než som si stihla domyslieť čo je to, bola som v tom. Bum, zrazu som tam bola. Na konci koridoru som videla jagajúce sa svetlo. Sama od seba som tam byť nechcela, lebo úprimne, chcela som zostať tam, kde som bola pred tým. Ale vedela som, že keď na to pomyslím, že hneď budem tam na konci. Čokoľvek ten koridor bol (možno to ani nie je správne slovo), tak bol osvetlený, svietil sám. Určite som v niečom bola. A dalo sa cez to vidieť, bolo to priesvitné. Najlepšie ako to vysvetliť je „hologram“.

A tam po mojej ľavej strane na obrazovke bol môj život. Videla som ho. Seba! Videla a cítila som všetky rozhodnutia v mojom živote. Nebolo tam ŽIADNE odsudzovanie s tým spojené. Žiadne. Neposudzovala som svoj život, len som ho videla. Pravá strana bola tmavá a zahmlená. „Cítila“ som, že pravá strana je vyhradená na čas, keď fyzicky zomriem. Až potom budem zasvätená k tomu. Obsahovalo to všetky možnosti všetkých uhlov rozhodnutí, čo som kedy urobila, ktoré sa odohrávali v iných úrovniach. Jak napríklad, keď by som sa rozhodla nevydávať sa, pričom som sa vydala. Aký by môj život bol – a to sa tam odohrávalo, ale nie fyzicky. Bolo to len hrané. Boli to len pravdepodobné možnosti v živote. V myšlienkach resp. v pocitoch som sa spýtala, prečo som tu. Hlas mi odpovedal, že preto, lebo som o to požiadala. Poznala som ten hlas. Bol upokojujúci a povedomý a vedela som, že je to Boh. Jak to mohlo byť možné?

Okamžite som zapochybovala o tom hlase, lebo bol ženský. Vždy som si predstavovala Boha ako mužskú bytosť. Očakávala som pozdrav mužským hlasom. Bola som šokovaná, že som počula/cítila, že som si vybrala tento hlas....môj hlas. Bol to môj hlas! Zrazu som vedela, že som súčasť univerza. Nebola som zvlášť. Nebola som nejaká bytosť, zasadená do sveta a oddelená od Boha – ja som bola Boh. Bola som časť univerza alebo akokoľvek to chcete nazvať. Vtedy a tam som vedela, že sme súčasť životodarnej sily. Bolo to všetko, zahŕňalo to všetko okolo mňa. Cítila som sa jak balón, ktorý sa nafukuje, rozpína a potom sťahuje. Bola som voľná, ale stále pripojená k tomu hlasu. Ten hlas bol nosný – nosič miliárd ďalších hovoriacich duší. Nedokážem to opísať. Vedela som, že tam nie som sama. Vlastne som videla alebo cítila miliardy svetelných duší za hmlovou, skoro ako záclonovou substanciou predo mnou. Bola som omámená pocitmi lásky a nádeje. Každá jedna duša so mnou súcitila a milovala ma. Bola to tá najúžasnejšia nevšedná vec.

Počula som každého myšlienky, ale nebol z toho blázinec, jak hlasy v niekoho hlave – všetko boli myšlienky a všetko dávalo zmysel. Viem aj, že obrazy na pravej strane, ktoré som nemohla vidieť, boli všetko životy, ktoré som žila, všetky naraz. To bola pre mňa úplná novinka, vždy som verila na reinkarnáciu a „minulé“ životy, nie simultánne. Nevedela som, že taká možnosť vôbec existuje. Teraz viem, že hej. Prečo by sme mali žiť všetky životy naraz? Nebolo účelom rásť skrze každý život a žiť a učiť sa a potom byť lepší v tom ďalšom? Zjavne nie. Nadobudla som zreteľný dojem, že žijeme, aby sme pozdvihli vedomie. Zvyšovaním vibrácií okolo nás meníme Zem, meníme skúsenosti v živote.

Cítila som sa tak bezpečne a kompletná. Bolo zjavné jak roztrieštená som sa cítila pred tým. Tak oddelená. Aj keď som vždy vedela, že jak ľudia sme prepojení, nevedela som, že sme všetci rovnakí. Máme v nás rovnaké poznanie. Postúpila som dopredu na koniec koridoru k tej hmle a krásnym svetlám. Všimla som si bývalého priateľa – držal v ruke kyticu bielo-ružových kvetov. Prišiel z vonku koridoru smerom ku mne. Cítila som jeho lásku a bola zmätená, prečo tu vôbec je. Nevedela som, že pár rokov pred tým zomrel. Nemala som o tom ani tušenia. Často som na neho myslela a chýbal mi, bola to láska z mladých rokov, ktorú som nevidela roky. Poďakovala som mu, že je tam. Pozrela som doprava a uvidela matku svojho nevlastného otca. Vystrela ku mne ruky. V skutočnom živote, než zomrela, som ju nepoznala moc dobre. Vyzerala tak isto, jak keď zomrela. Biele vlasy, pekný úsmev. Spýtala som sa, prečo stále vyzerá tak stará. Zrazu sa zmenila na krásne mladé dievča. Povedala, že jej forma závisí od jej vôle. Môže byť čokoľvek a všetko. Poďakovala som jej, že prišla, ale spýtala som sa, prečo tu nie je môj vlastný starý otec. Povedala, že je zaneprázdnený, ale že tu je stále, stále pri mne, keďže sme súčasť jedného energetického zdroja.

Dostala som oranžovú pastelku. Áno, pastelku. Povedali mi, že sa musím zbaviť všetkých strachov. Mala som ich napísať do vzduchu. Tak som to urobila. Napísala som presne tieto slová: „strach, stratená láska, frustrácia, nenávisť, nehodnosť“. Všetky pocity, čo ubližovali mne a aj ostatným. Mala som ich vypustiť. Jak som to napísala, vršok zoznamu sa potrhal, jak nejaký zvitok. Cítila som sa neuveriteľne. Bola som dokonalá, jak keby všetko bolo tak, jak má byť. Každý kúsok skladačky bol na svojom mieste. Bola som si vedomá každého vzdialeného vrcholku svojho vlastného vedomia. Jak keby všetko, na čo som sa mala sústrediť boli tie hroty, ktoré tam boli vždy, len som musela nechať moje oči, aby ich videli. Čokoľvek som chcela bolo k dispozícii. Len som si to musela pripustiť. Vidieť to. Jak keď niečo stratíte. Vrátite sa a pozeráte a pozeráte na to isté miesto. Zrazu zásuvku otvoríte desiaty krát a je to tam! Nebolo to tam nejakým zázrakom, bolo to tam celý čas, len ste to nevideli. Teraz som to zbadala! Je to zákon manifestácie rovno predo mnou. Všetko je tam, ja len musím tomu nechať voľný priebeh. Keď som sa zbavila všetkých svojich strachov a pocitov z nich plynúcich, mohla som bez námahy nechať pred sebou rozprestrieť vizuálne pole. Už bolo moje, len som ho musela zbadať.

Chcela som ísť za ten záves. Myslela som na to a trochu aj čakala, že ma to tam vtiahne, ale nestalo sa. Bolo mi povedané, že do tejto úrovne ešte vkročiť nemôžem, keďže som sa musela vrátiť do svojho fyzického tela a že to, čo je za tým závesom je vyhradené na čas, keď vyprší môj život na Zemi. Pýtala som sa, aké to tam je. Bolo mi povedané, skôr som to ale cítila, že je tam len mier, láska a porozumenie. Pochopila som, že myšlienky tvoria formu. Tak som si sama seba predstavila v obrovskom noblesnom dome. Bolo to zvláštne, pretože som v skutočnosti pocítila svoje vlastné ego. Nikdy som ego necítila od seba oddelene. Moje ego chcelo veľký honosný dom, ale žiadna duša tam nepotrebovala žiaden veľký dom. Každý tvoril niečo pre seba, čo bolo liečivé a ja som pochopila, že za závesom je uzdravovanie, láska, porozumenie a všetko bez prítomnosti ega alebo očakávania nejakého posudzovania. Vedela som, že som jediná, kto sa súdi sám. Dokonca som posudzovala svoj dom. Ego nebolo súčasť posmrtného života. Zacítila som ťahavý pocit vo svojom strede a pochopila, že môj čas tam je obmedzený. Nechcela som odísť. Cítila som sa úplne kompletná a celá. A milovaná – milovaná!!.  Skutočná láska, nie tá okorenená predsudkami a podrobným skúmaním. Bola som súčasť niečoho – nebola som iná, bola som taká istá. Spýtala som sa – cez pocity – či by som nemohla zacítiť aspoň záblesk toho, aké to bude, keď zomriem.

Zrazu som bez varovania začula ten najhlučnejší večierok. Cítila a videla som mojich rodičov a priateľov a milióny ďalších bytostí jak mi tlieskajú, vítajú ma doma. Zbadala som to najžiarivejšie svetlo aké som kedy videla. Bolo to jak hrejivá melasa, ktorá zaplnila každú bunku môjho tela. Svetlo bola láska, čistá láska. Bolo to tak pôsobivé, že pri písaní toho plačem. Niekto ma chcel. Bola som milovaná.  Niekto ma potreboval. Jak keby toto miesto na mňa čakalo a vždy na mňa bude čakať, keď príde môj čas. Tá teplá žiara, husté melasovité svetlo bolo živé a malo pocity, hojnosť a seba odpúšťanie. V zlomku sekundy som pocítila, aké je to byť odpútaná od všetkých svetských bremien a to porozumenie navždy zostane so mnou. Viem, že som tvorivá sila vo svojom vlastnom živote – že čo si myslím a cítim o sebe a druhých ovplyvňuje okolie. Nemusela som rozmýšľať určitým spôsobom, aby som bola akceptovaná. Proste som bola. Stála som v tom magickom svetle a chápala, že toto v sebe nosím každý deň môjho života. Nikdy ma to neopustilo. Je to moja súčasť.

Jak som si to uvedomila, pocítila som, že som vymrštená naspäť – bum, cestu naspäť nesprevádzali krásne farby, jak keď som išla tam. Bola som naspäť tam, kde som začala, v tmavej izbe. Okamžite som sa rozplakala.