Carlos NDE 23/02/2014

Moja mama bola už vdova, keď som sa narodil vo Februári 1963. Narodil som sa len tri týždne potom, čo môj biologický otec zomrel. Povedali mi o ňom len veľmi málo okrem toho, že to bol milujúci človek, ktorý bol teraz s Bohom v Nebi. Nepamätám si presne kedy, ale mám vágnu spomienku, že som urobil rázne rozhodnutie nájsť ho za každú cenu. Nevedel som, kde Boh alebo Nebo je, ale chcel som to zistiť a stretnúť sa s ním. Neskôr v živote som mal akési zjavenie, kde som si uvedomil, že každá myšlienka, čo som mal, každé rozhodnutie, čo som urobil, s každým nádychom, na každom rohu a všade, kde som pozrel, som dúfal, že ho tam možno uvidím. Tak odhodlaný som bol.

Pamätám si aj, že ako malý chlapec som pozeral film Kráľ Kráľov a keď som videl scénu s Ježišom na Olivovej Hore, bol som tak inšpirovaný Jeho láskou, že som si pre seba pomyslel: „Chcem byť ako on“. Hneď jak som tú myšlienku dokončil , bolo to jak keď mi iskriace bublinky behajú hore dolu po tele. Nikdy na ten pocit nezabudnem. Môže sa zdať, že to nesúvisí s NDE, ktoré sa stalo dekády potom, ale súvisí to. Tieto informácie udávajú kontext, aby NDE a jeho hlavný zmysel bol lepšie pochopený a že to spolu úzko súvisí.

Takže teraz je rok 1998, bol som ženatý a stal sa zo mňa holistický terapeut. Všetko sa zdalo v poriadku, ale ja som bol hlboko nespokojný s tým jak žijem svoj život. Snažil som sa byť milujúci a zdvorilý, ale vyzeralo to, že všetko skončilo nejakým trápením, takým, či onakým spôsobom. Veci sa dostali do bodu, kedy som už nevedel jak mám žiť. Cítil som, že úplne zlyhávam a upadol som do hlbokej beznádeje a depresie. Hodiny a hodiny som vzlykal, modlil sa za úľavu a prosil som, aby mi bola ukázaná lepšia cesta ako žiť. V tomto momente sa všetko rozpadalo. Vážne som uvažoval o sebevražde. S manželkou sme sa rozišli. Dohoda, ktorú som uzavrel na prenájom izby bola zrušená na poslednú chvíľu a ja som skončil u kamarátky. Nič, ale vôbec nič nefungovalo tak, jak som chcel. Bol som finančne zruinovaný a moje myšlienky spúšťali hlbokú emocionálnu bolesť. Bolo to akoby som bol roztrhnutý vo dvoje vo svojom vnútri. Jediná vec, ktorú som mohol urobiť bolo úplne odovzdať svoju existenciu Bohu. Tak som to urobil.

Kamarátka, ktorá ma k sebe na chvíľu vzala, mala doma veľkú knižnicu a ponúkla mi vybrať si nejakú knihu, keby som si chcel niečo prečítať. Lákali ma tri knihy, jedna sa volala „Joshuove Listy“ a ja som cítil, že by som mal začať s touto, tak som začal. V úvode sa písalo niečo ako: „nechajte slová tejto knihy prehovárať rovno k Vám“. Bol som tak pokorený, že som to vzal ako výzvu. Mal som pravdu. Jak som tú knihu čítal, cítil som, akoby tie slová boli určené mne. Bolo v nich nejaké „smerovanie“, ktoré som pred tým nikdy nezažil, aj keď som prečítal stovky kníh pred tým. Dokonca som mal „osvietené“ mesiace ešte keď som žil so svojou ženou, kedy som jednoducho len pozrel na knihu a poznal jej obsah a kde sa odklonila od Pravdy. A to všetko bez toho, aby som ju vôbec otvoril. Ale nič sa nedalo porovnať s touto knihou.

Udalosti, ktoré opisuje autor v Joshuových listoch akoby boli paralelou k môjmu životu. Mal som z toho pocit, že kniha je napísaná pre mňa. A čo bolo na tom najfantastickejšie bolo, že som prežil niečo počas dňa a potom som to videl opísané v knihe po tom, čo som to zažil. Nevymýšľal som si to. Naozaj sa to dialo. Keďže som bol pomaly nezamestnaný s množstvom času, dal som na radu svojho učiteľa Reiki a kedykoľvek som mal chvíľu, sadol som si a nič nerobil. Dokonca som sa nesnažil ani meditovať. A vtedy sa pomaly začali diať veci.

Občas som sedával na brehu rieky Rouge blízko kamarátkinho domu a „videl“ a plne chápal, že zvieratá sa ničím netrápia a aj tak majú všetko, čo potrebujú. Sú šťastné. Moje zmysly sa vyostrili a ožili, keď som len tak „sedel“. Raz som jasne videl pavučinu z diaľky. Žiarila dúhovými farbami a ledva sa hýbala v letnom vetríku. Obyčajne som si prečítal pár strán z Joshuových listov v noci, tesne pred tým, než som šiel do postele okolo pol noci, ale potom, zrazu, som bol úplne bdelý presne na minútu o tretej.

A vtedy tá istá „Prítomnosť“, ktorá sa mi prihovárala cez knihu, pohla mojím telom, jemne ho pretočila z postele, nežne položila na kolená presne tam, kde som umiestnil svoj meditačný koberec. Len som tam sedel a nič nerobil ani neviem jak dlho, v úplnej tme, až do jednej noci, keď som pocítil inú „Prítomnosť“. Začalo to ako malý bod v hĺbke môjho rozjemnelého srdca a táto jemnosť silnela a silnela. Cítil som takú nežnosť, hrejivosť, materskú Lásku, až mi začali tiecť slzy, ale neplakal som.

V tomto momente som videl rekapituláciu života. Každú spomienku, čo som mal, každá ľútosť, ktorá spôsobovala, že som sa nenávidel, bola vyčistená tým neuveriteľným súcitom a nekompromisnou Láskou. Vedel som nad všetky pochybnosti, že to bola tá prítomnosť, ktorú poznáme ako Pannu Máriu. Rozviazala každý uzol zamotaný v mojom srdci, očistila ho a uvoľnila ma, aby som mohol stretnúť „Jej Syna“. Tak mi odľahlo, nikdy som nepocítil takú vďačnosť v celom svojom živote. Vstúpil som do posvätného miesta tak hlbokého a dokonalého mieru, kde som pobudol ani neviem jak dlho. Čas bol irelevantný. Bol som tak prítomný, že som mohol cítiť každý svoj orgán jak pracuje, krv prúdiť v mojich žilách a celým telom. Začal som sa sústrediť na dych, keďže sa začal skracovať až bol skoro nepostrehnuteľný. Tlkot srdca sa spomalil aj spolu s dychom, celé moje telo upadlo do ľahkosti a kompletného prirodzeného relaxu. Všetky moje zmysly sa utlmili až som prestal cítiť tlkot svojho srdca.

Dych sa mi zastavil. Úplne. Bol som ale úplne kľudný. Sformoval sa predo mnou kokón, už pred tým som o ňom pár krát vedel, ale teraz som sa ho mohol skoro až dotknúť. Celé som to cítil zvnútra svojho tela, ale potom keď sa všetko zastavilo, našiel som sa jak pozerám na svoje telo zhora, jak keby som si ho obzeral zo stropu izby. Videl som tam telo len tak sedieť, jak kus kameňa na zemi. Nič sa nehýbalo. Vedel som, že ja (teda telo) vstúpilo do hybernatívneho stavu. Telo bolo mŕtve. Tak to proste bolo. Nemal som k nemu žiadne pocity alebo myšlienky. Bolo to len telo, buď živé alebo mŕtve.

Ďalšie, čo si pamätám bolo „pocit“ bzukotu vychádzajúceho z toho Mieru a známu vibráciu Prítomnosti. Tá istá prítomnosť, ktorú som cítil alebo vnímal, keď som čítal knihu pár dní pred tým. Nepochyboval som, že to bol Kristus. Ja ho volám Joshua. Videl som ho, ale nie ako obraz alebo formu, spôsobom akým formy a tvary poznáme, cítil som ho ako Svetlo vyžarujúce úplne všade. Pristúpilo ku mne pomaly a ja som ho cítil, bolo to nádherné. Vedel som, že celé Univerzum je pod jeho vedením. Nikto by ma nepresvedčil o opaku. Nie je to pre mňa otázka viery. Jednoducho neexistuje iná Pravda. Bez slov a zvuku, táto Prítomnosť, ktorej esenciu som poznal dávno pred tým, než existoval čas a ktorá o mne vedela všetko a vedela všetko o všetkom, sa ma spýtala, či chcem naozaj zomrieť. Jak odpoveď som zacítil zatiahnutie smerom doprava, a obrátilo to moju pozornosť tam, „uvidel“ som Krista ako tú najneopísateľnejšiu, žiarivú, mocnú, božskú Svetelnú Esenciu vychádzajúcu cez ohromný zlatý portál obklopený nekonečnom. Okamžite som vedel, že to bol „Portál smrti“. Kristus bol na druhej strane a ja som cítil jak ma pozýva k sebe tam, kde stál.

V tej chvíli som urobil pauzu, a nejak uvažoval, čo by sa stalo, keby som tým portálom prešiel, ale potom som si uvedomil, že Kristus alebo Ježiš, bol na druhej strane. Zároveň Jeho Ja sa rozprestieralo cez a za portál, aby na mňa dosiahlo a on bol v poriadku. V okamžiku jak som si to uvedomil, zrazu som rýchlo prešiel cez portál na Druhú Stranu. Bol to najvzrušujúcejší aspekt celého zážitku, pretože som prešiel cez Smrť a stále som bol živý. Nemôžem zomrieť, som nesmrteľný. Smrť nie nič, len grandiózna ilúzia. Ach. Vedel som to.

Úplná obsiahlosť nesmiernej radosti, čo som cítil v tom momente sa nedá ani opísať. Carlos bol mŕtvy, ale bol som živší než kedy pred tým. Carlos nikdy neexistoval. Zem a vesmír nikdy neexistovali. Ľudia a veci sú len bezvýznamné ilúzie. Pokiaľ nie sú večné, nie sú skutočné, ale JA SOM. Som nevinný a nemôžem zomrieť. Celé Nebesá hlasno oslavovali a pripojili sa k mojej radosti po mojom príchode. Bol som späť. Počul som nebeské zvony, trumpety, anjelské chorály, smiech a všetky druhy šťastných, radostných zvukov večnej dobroty, pre ktorú nemáme žiadne slová tu na Zemi, pretože tie veci tu neexistujú. Cítil som nevýslovnú, súcitnú, bezpodmienečnú Lásku Boha ku mne.

Cítil som to veľmi osobne a kvôli bezpodmienečnému charakteru je to skoro nepochopiteľné. Až do bodu, keď som si pomyslel: „Všetka tá láska pre mňa? Kto som ja? Som len chlapec, čo vyrastal v rodine z nižšej strednej vrstvy, v obyčajnej štvrti a chodil do obyčajnej školy. Nič som nedokázal. Nikdy som neurobil nič špeciálne. Som len obyčajný chlap, normálny človek. Čo som urobil, že som si toto zaslúžil? Je všetka táto láska naozaj pre mňa?“ V okamžiku jak som ukončil túto myšlienku, bol som pohltený úžasnou láskou. Úplne som sa stratil. Neexistovalo nič, než láska. Žiadne ja, žiaden Boh, len večná, nepochopiteľná, neopísateľná, kompletná, absolútna LÁSKA. Oh a ešte je tam jedna vec, ale neviem, kde to zapadá v chronologickej postupnosti, pretože tam postupnosť neexistuje: v momente, keď som „zomrel“, potýkal som sa automaticky s voľbou. Buď som sa mohol vrátiť späť do tela alebo som mal ešte inú voľbu. Je to súčasť Dokonalého Prirodzeného Rádu vecí. Ten istý prirodzený rád, ktorý je mojou pravou esenciou. Nebolo to pre mňa prekvapenie alebo sklamanie, nič také. Veľmi rýchlo som sa prispôsobil situácii. Dávalo zmysel vrátiť sa do toho istého tela a dokončiť tu svoje veci.

Je úžasné jak neuveriteľne praktická Duša je. Vziať si iné telo by znamenalo vybudovať osobnosť a nejaký psychologický, fyzický a emocionálny stav a rámec úplne znovu od piky. Zahŕňa to znovu-vytvorenie mnoho skúseností s trápením a bolesťou na všetkých úrovniach. Ale tieto veci sú dokonale užitočné pre účely Duše oslobodiť svoju myseľ od strachu zo smrti, čo je prazáklad všetkých strachov, ktoré poznáme a zažívame tu a my, ako Duše a ako ľudia ich chceme vyliečiť/zničiť. „Videl“ som alebo skôr si pamätám, že každá neláskavá myšlienka, ktorú kedy máme, nielen počas tejto inkarnácie, ale aj z predchádzajúcich životov, zanecháva niečo jak vlnu v továrni na realitu. Podobne ako parník alebo loď zanecháva vlnu za sebou, keď kríži oceán. Žiadnym spôsobom to nemení realitu, iba to nie je prirodzené a nezhoduje sa to s našou vlastnou povahou, keďže sme boli stvorení ako číra láska a to v skutočnosti sme. Takže naša vlastná nátura, naša Božská vôľa je napraviť tie nezmyselné myšlienky. Preto sa stále dookola vraciame. Rozumiem tomu tak, že toto je skutočný zmysel spolupatričnosti.

Ďalšia dôležitá vec čo som sa naučil je, že Duša nikdy nepríde do tejto úrovne času a priestoru. Čo sa zdá, že sem príde je len nepatrný aspekt nekonečnej mysle, ktorý stále verí v oddelenosť, ktorá je zdroj všetkých našich strachov, samozrejme vrátane strachu zo smrti, čo nie je nič iné len pozostatok našej viery v oddelenosť od všetkého života, od Boha, od nášho jediného Ja a všetkého, čo existuje. Takže moja skúsenosť v Nebi bola dosť krátka na to, čo si pamätám. Vrátil som sa rovno k svojim veciam vytvorením svojich budúcich životných skúseností, než som sa vrátil do svojho tela.

Pamätám si, že som využil „Archetypy“ a „Vzory“ pre rôzne veci, aby som „vybudoval“ plán pre môj súčasný/budúci život. Minulosť som už mal, takže som budoval na tom, čo už tu bolo a čo som už zažil. Rodina, osobnosť, pohlavie, nastavenie mysle, národnosť, staré časy, všetko som si vybral. Povedal by som, že každá jednotlivá myšlienka, emócia, pocit, cítenie, voľba, následok, všetko a tým myslím VŠETKO, čím prechádzame, aj veci, ktorých si nie sme ani vzdialene vedomí, je naplánované. A zájdem ešte ďalej, pochopil som, že všetky naše životné skúsenosti sa dejú všetky naraz. Tu sa nám veci len zdajú, že bežia chronologicky, ale v skutočnosti sa celé naše životy odohrajú mrknutím oka. Inými slovami, čo sa stane zajtra, to sa už stalo. Stále zažívame svoju minulosť. Bláznivé, že?

V každom prípade, keďže som tak dychtil oslobodiť sa z ilúzie a potreby sa vrátiť naspäť, nabil som svoj „plán“ životnými lekciami, veľmi ťažkými. Jeden z dôvodov, prečo som sa chcel vrátiť do toho istého tela je, že veľkolepá schéma udalostí, vo veľkolepom Božskom Kozmickom Pláne, je v tomto čase obrovská príležitosť oslobodiť svoju myseľ/dušu. Nejakým spôsobom rok 2000 s tým má niečo spoločné, označuje koniec kozmického cyklu, takže som naozaj chcel využiť túto výhodu naplno. Pretože súčasť toho „plánu“ zahŕňa jak kolektív, tak aj jednotlivca, zakaždým keď my ako jednotlivci uzdravíme hrozivú myšlienku alebo vieru, celé ľudstvo sa „povznesie“ s nami. Naozaj sme jedno.

Často nezabúdam poslať tiché požehnanie, kedykoľvek vidím niekoho trpieť, je jedno z akého dôvodu, pretože VIEM, že on alebo ona uzdravuje svoju myseľ tak ako aj moju a tak ako aj kolektívnu. Nie je tým myslená nejaká oslava alebo ospravedlnenie utrpenia, znamená to len to, že jedno, čo som sa v NDE naučil je, že pod tým utrpením pracuje Duša. Učí sa hodnotnú lekciu a tým vlastne aj ja. Platí to na čokoľvek, čo uzdravím. Teraz, keď som bol hotový so svojim plánom, zostalo mi už len pár lekcií pre môj ďalší finálny život, ten už bude jak jemný vetrík.

Keď som dokončil prípravy, pocítil som po svojej pravici prítomnosť. Bola to Duša, ktorá už bola majstrom v „Umení“ budovania plánu a mala funkciu pomáhať ostatným dušiam s ich úlohami. Keď hovorím ostatné duše alebo ostatné prítomnosti, nemyslím tým v žiadnom prípade nejakú oddelenosť v akejkoľvek podobe. V skutočnosti tu nie je žiadna dualita. Keď som skončil, táto duša mi telepaticky povedala „to je ťažký náklad“. Na to som jej odpovedal: „Budem si pamätať, že to nie je skutočné“. Všetko prebiehalo s najvyšším rešpektom, vďačnosťou, dôverou a láskou. Existoval tam veľmi skutočný pocit cti jedného k druhému. Odišiel som niekam, čo by som opísal ako Zadržovacia Komnata, ktorá okolo mňa vytvorila nejaký neviditeľný vír. Zdá sa, že som dobrovoľne zabudol, čo som chcel urobiť, pretože zrazu a bez nejakého náznaku toho, čo sa stane, som zacítil strašný ťah dolu. Bol to hrôzostrašný ťah.

Bola to hrôza zo samoty, bezmocnosti a totálneho strádania. Treba povedať, že sú to práve najväčšie lekcie, ktoré plánujem uzdraviť. Dve hlavné obavy zo samoty a strádania som cítil, keď som padal dolu. Cítil som sa jak v oku hrozivého veterného víru rýchlych, naozaj rýchlych obrazov (budúcnosti), sprevádzaných ohlušujúcim hlukom, jak pod obrovským gigantickým vodopádom. Toto bola moja NDE skúsenosť z tunela. Zrazu som bol naspäť vo svojom tele, v ktorom som zacítil odporný hlučný vnútorný tresk. Bol som tak sklamaný a smutný.

Prispôsobil som sa rýchlo vďaka požehnanej akceptácii a čerstvej pamäti, kto v skutočnosti som. Pamätal som si, že to nie je skutočné. Ale teraz som zrazu sedel v temnej izbe znovu. Sám. Chvíľu som tam ešte sedel, až prišiel čas ísť do postele. Túto úžasnú skúsenosť nasledovalo 4 týždňové obdobie „prítomnosti tu, ale nie tu prítomný“. Zažil som všetky úrovne ľudského rozvoja až po úplné osvietenie. Každý môj krok bol vedený. Akúkoľvek otázku som mal, bola okamžite zodpovedaná alebo, ak neprišla odpoveď, dostalo sa mi okamžitého porozumenia, že nemám potrebu tej otázky.

Moja myseľ bola úplne prázdna. Keď som potreboval myšlienku, bola mi daná. Smer akým ísť tu stále bol. Keď som niečo potreboval, buď som to bez námahy našiel alebo mi to bolo dané. Moje slová alebo moje mlčanie bolo dokonalé za každých okolností. Nevedel som nič, ale stále som rozumel jak Boh/Duch, Príroda a Kozmos fungujú a operujú. Začal som priťahovať divoké zvieratá jak magnet, milovali motať sa okolo mňa (dokonca aj medvedíci mývaly) a ja som vedel, že sú to poslovia Boží pripomínajúci mi, jak som milovaný a že som nebol sám.

Videl som, jak je svet postavený zo symbolov, ktoré som si vybudoval v pláne a dokázal som rozšifrovať všetko okolo mňa, vrátane predvídania zemetrasení. Vedel som aj, že „zemská triaška“ je odpoveďou na príchod Prorockého Syna vo mne. Nebesá sa mi prihovárali skrze prírodu. Rozpoznal som v sebe Svätca tak jak v každom a vo všetkom. Všetko bolo Budha. Ja som bol Budha a cítil neustálu, tichú, naprostú radosť. Spontánne som sa liečil z hladu, telesnej bolesti a tlaku alebo zo zimy. Nech sa dialo čokoľvek, nikdy som sa neunavil a keď som stratil nejakú schopnosť, jediné, čo som urobil, že som o to požiadal a začal som sa cítiť svieži a silnejší než obrovský kus železa ešte než som mal šancu to postrehnúť. Raz som zbadal muža, ktorý sa úplne zrútil na ulici. Len vďaka modlitbe bol hore na nohách behom dvoch minút a jeho krok bol pevnejší než pred kolapsom.

Jedného dňa som dostal strach, že prídem neskoro ku svojmu v tom týždni jedinému klientovi. Stále som v metre kontroloval hodinky. Meškal som hodinu a nemal žiadnu šancu volať alebo to klientovi nejak dať vedieť. Začal som mať pocit, že všetko bude v poriadku. Ale ako? Dúfam, že klient príde neskoro tiež. Keď som konečne prišiel do kancelárie a hovoril s recepčnou, povedala mi, že som vlastne prišiel o hodinu skôr a nie neskôr. To boli dve hodiny, o ktorých neviem, čo sa s nimi stalo a nemôžem prísť na ten časový rozdiel. Dodnes som si istý, že som odchádzal z domu v čase, keď som mal byť v kancelárii.

Všetko bolo naruby a pozadu v porovnaní s tým, aké to bolo pred NDE. Konečne som bol raz BDELÝ a myslel som, že som úplne zošalel. Všetko bolo dokonalé a číre. Ja som bol dokonalý, čistý a nevinný, ale moja myseľ sa v tom čase tomu stále bránila. Nemohla si zrovnať ten protiklad, tak som sa rozhodol navštíviť svojho učiteľa, veľmi vysoko vyškoleného Lámu, aby som sa mu zveril so svojou dilemou. Na ceste do chrámu som bol vedený jak sa tam dostať, aby som sa vyhol rušným a hlučným uliciam.

Na ceste som našiel pomaranč pri okraji chodníka a bol som navedený, aby som ho zdvihol, tak som to urobil. Nebolo to skutočné ovocie, ale len tá umelá dekorácia. Bolo to jedno, bolo mi povedané, aby som to zdvihol a nezahodil, tak som si to vzal so sebou. Keď som prišiel do chrámu a potom, čo som Lámovi povedal o čo ide, ponúkol som mu ten pomaranč, keďže som nemal nič iné, čo by som mu dal. Jak to držal v ruke, začal sa veľmi hlasno smiať a povedal mi, že je to to najúžasnejšie znamenie. Predstavovalo to Dokonalosť Poznania a zdvorilo mi poradil, aby som naďalej odpočíval v najvnútornejšom jadre svojej mysle a vrátil sa naspäť k nemu pre ďalšie rady. Ale nikdy som to už neurobil, mal som iné plány, o ktorých som nevedel.

Pomaly sa dokonalý stav začal rozpadať a tvrdé skúšky sa mi začali stavať do cesty. Zamýšľal som to. Toto je to, prečo som tu. Ešte jeden raz sa mi zjavil Joshua. Ležal som v posteli, keď z jeho obrazu na stene začal vychádzať známy bzukot a začal rásť až zaplavil celú izbu svojou Prítomnosťou. Zacítil som náhlu ostrú bolesť na ľavom chodidle. Pomyslel som si „keď potrebuješ klince na kríž, prijmem to“. Jak som to dopovedal v svojej hlave, záblesk elektriny mi prešiel dolu nohou a počul som prvú otázku: „Hľadal by si Boha a nič než Boha?“. Zbadal som svoj obraz, jak sa obraciam chrbtom k panoráme mesta a čelom ku hviezdam. Vnútorne som povedal „Áno“.

Ten istý proces s nohou sa zopakoval ešte dvakrát. Ďalšie dve otázky boli: „Prijmeš Krista ako svoju jedinú identitu?“ a „Doviedol by si každého do Neba?“. S týmto som uvidel každého ako dieťa Božie. Samozrejme, že som povedal „Áno“ na obidve otázky. Hneď som zbadal číslo 365 zablesknúť sa v tmavej modrej a to isté číslo v zlatej farbe na mojom čele a potom sa Prítomnosť vytratila. Pomyslel som si, že mám rok na to, aby som splnil sľub a jak šiel čas, uvedomil som si, jak ťažké to pre mňa je. Rok prešiel a ja som vedel, že som hrozne zlyhal. Teraz som mal naozajstný problém. Zažil som tú najčarovnejšiu skúsenosť v akú môže ľudská bytosť dúfať, ktorá mi bola ponúknutá  Majestátom Boha, ale stále som cítil, že padám dozadu a dozadu, ďaleko a ďaleko preč od toho, po čom som túžil. Jak myšlienka na zradu Boha, Joshuu, seba a všetkého čo mi bolo drahé bola stále intenzívnejšia, prišla ma navštíviť z Argentíny moja mama na moje narodeniny.

8. Februára 2000 mi dala na narodeniny ako dar zlatý krížik s hviezdou tam, kde obyčajne visí postava na kríži. Návšteva bola posledná, kedy som sa videl s matkou. V ten istý deň mi moja vtedajšia priateľka dala knihu, ospravedlňovala sa dopredu, že nikdy tú knihu pred tým nevidela, ale že jej sa to zdalo pre mňa dobré. Tá kniha sa volala „Zaklínadlá a Zázraky“ a ja som pred tým tú knihu videl iba raz v kníhkupectve, ale myslel som, že nie je pre mňa. Keď som ju otvoril, prvá vec, čo som videl bola identická hviezda na obale s tou, čo bola na prívesku, čo mi dala mama. Ďalšia vec, čo som videl, keď som ju otvoril, bolo číslo 365, ktoré som mal vo svojej vízii. Potom to na mňa doľahlo, čo vlastne ten skutočný plán bol. Zaklínadlá sú „knižné lekcie“, je ich 365, jedno na každý deň v roku.

Sú to praktické lekcie v odpúšťaní, ktoré som dostal, aby som splnil tri sľuby. Kniha je renomovaný prepis od ženy, ktorá „počula“ hlas, ktorý sa identifikoval ako Ježiš Nazaretský. Je to praktické cvičenie mysle, takže myšlienky na strach môžu byť „odpustené“ a nahradené milujúcimi. Bolo to jak keby som videl vzorec Univerza stvoreného neláskavými myšlienkami počas môjho NDE. Všetko v tej knihe sa zhoduje nielen s mojim NDE, ale aj skoro zo všetkými skúsenosťami, ktoré som mal hneď potom a aj pred tým, než som „zomrel“. Niektoré sú opísané v prazvláštnych, identických detailoch toho, čo som zažil. Dávno pred tým, než sa toto stalo, jeden klient spomenul nejakú skupinu kurzov a zázrakov, ktorú navštevuje raz do týždňa, len jeden blok od mojej kancelárie.

Takže som nakoniec ukončil 3 ročný kurz plus post graduálny tréning. Je ešte mnoho pred a post NDE detailov, podivných šťastných náhod, mystických skúseností a nevysvetliteľných zázrakov, čo sa v mojom živote dejú. Všetky, aby mi pomohli prekonať prekážky a poučiť sa z lekcií, ktoré sa prihodili v návaloch v podobe: alkoholizmu a iných závislostí, výbušného temperamentu, sebevražedných myšlienok, bezdomovectva, choroby, sexuálneho násilia, depresií, rozdelenia rodiny, vnútorného konfliktu atď. Za nič z toho sa nehanbím, ani to neľutujem, aj keď som bol veľmi veľmi nahnevaný na Boha a moju Dušu v časoch trýznivej emocionálnej bolesti.

Vďaka tomu sa dokážem vžiť do problémov väčšiny ľudí a môžem si udržiavať čisté, hojné a vnútorné miesto pre bezpodmienečnú lásku a prijatie tých, ktorí mi sú zoslaní do cesty, aby som im pomohol. Teraz už môžem, po NDE. Dostávam sa z tých najhorších skúseností oveľa rýchlejšie než kedy pred tým. Zakiaľ čo pred tým by som zostal zaklesnutý v jednej koľaji na mesiace a mesiace, teraz za pár dní, dokonca hodín alebo minút sa znovu cítim radostne, optimisticky a znovu silný. Odkedy som komunikoval so sprievodcom a pomocníkom, ktorého som stretol počas NDE, nemôžem dnes uveriť, že drsné kalamity, ktorými som prešiel boli skutočné. Sú to len lekcie, ktoré sa mám naučiť, nič viac. Ďakujem Bohu. Absolútne. A aj keby som to nenazval vedomie, opísal by som to ako extra senzorické uvedomenie. Bol som bez obmedzení. Nemal som žiadne psychologické alebo iné bariéry počas skúsenosti spôsobom, akým poznáme tu na Zemi.